zemegula

Na mapách Bahrajn /765,3 km2, 1,65 mil. obyvateľov/ kreslia ako ostrov. On ním bol a teoreticky aj doposiaľ je. No v praxi je to taký apendix Saudskej Arábie. Je s ňou spojený širokou hrádzou. Oficiálne však „Mostom kráľa Fahda“. Po hrádzi-moste vozia ropu, potraviny, vodu a konzervatívnu ideológiu Saudov zo Suadskej Arábie do Bahrajnu. A keď bahrajnskí protivládni väčšinoví šiítski demonštranti vládnucu sunnitskú dynastiu príliš hnevajú, prichádzajú cez hrádzu zo sunnitskej Saudskej Arábie žltohnedé tanky.

Videli sme to na vlastné oči. Na jednom jazdnom pruhu diaľnice, vedúcej po hrádzi-estakáde resp.“moste“ stála medzi saudskou pevninou a bahrajnským ostrovom dlhá kolóna takýchto tankov. Aby to Saudi mali pri invázii pohodlnejšie aj na ďalší ostrov-Katar, budujú podobný „most priateľstva“ aj medzi Bahrajnom a Katarom.

Ako sme už spomenuli, Bahrajn je monarchia, v ktorej vládne sunnitská menšina šiítskej väčšine. V tesnej blízkosti šiítskej veľmoci-Iránu a ešte tesnejšej blízkosti sunnitskej veľmoci-Saudskej Arábie. Obe veľmoci sú dôležité geopolitické konštanty, vychyľujúce bahrajnské kyvadlo moci raz na jednu, raz na druhú stranu.

V dnešnom Bahrajne je veľa gastarbeiterov, prevažne moslimov z nerabských krajín: Bangladéša, Pakistanu, Indie, Srí Lanky, Indonézie ale aj nemoslimov z Indie, Barmy, Thajska, Indočíny a najmä Filipín. Títo všetci spolu s domácou šiítskou-sunnitskou rozčesnutou komunitou bojujú proti nehostinnej prírode a snažia sa ostrov-poloostrov udržať v obývateľnom stave.

Bahrajn je polopúšťová až púšťová krajina. Ale nebolo to vždy tak. V čase poslednej doby ľadovej, keď u nás vládol sneh a ľad, tu príroda doslova kvitla. Subtropická až tropická vegetácia mala dostatok dažďa, bujnela na brehoch pobrežných lagún, dávala priestor na život pestrej faune. Nálezy v spektakulárnom komplexe bahrajnského národného múzea svedčia o takmer raji na Zemi. Neskôr, keď tu už bola klíma trochu suchšia, sem prišla tajomná NEARABSKÁ /mezopotámska ? proto-asýrska ?/ roľnícko-rybárska civilizácia. Po nej zostali na predmestí hlavného mesta Bahrajnu – Manámy- kopy kamenných zrúcanín, tvoriacich kedysi domy, ulice, námestia, chrámy, prístav…Nevie sa, čo to boli za ľudia, hovorí sa iba o akýchsi „DILMUN-och“. Nevie sa, odkiaľ prišli a kam zrazu, náhle, zmizli. Zvyšky mesta našli archeológovia v stave, akoby si dilmunskí obyvatelia iba kamsi odskočili, napríklad na do záhrady natrhať pažítku na prichutenie jedla. Nikde žiadne stopy, že by sa pred odchodom zbalili, že by odchádzali na dlhšie. Domy nezamkli, vchody nezatarasili. Archeológovia nenašli žiadne kostry ľudí zabitých v boji či povraždených nájazdníkmi, žiadne stopy ohňa, žiadne stopy obliehania, žiadne stopy drancovania, žiadne stopy po prírodnej katastrofe. Buď archeológovia zle hľadali, alebo tu máme do činenia s arabskou obrodou bermudského trojuholníka.

Neskôr, v rozpätí 1. až 7. storočia sa tu objavili silné komunity starých kresťanov-nestoriánov. Museli prosperovať, lebo mali podľa nálezov čulý styk s Asýriou, Mezopotámiou, Iránom, Indiou ba asi aj s Čínou. -No a potom prišiel do Bahrajnu islam… V manámskom národnom múzeu je starým bahrajnským kresťanom venovaný prekvapujúco veľký priestor. /Starí kresťania pred príchodom islamu boli aj v Katare. -Zaujímavé, tam sa o nich veľa nedozviete-akoby sa Katarčania za túto stránku svojich dejín hanbili/. Kresťania z Bahrajnu úplne nevymizli. Sú tu v 10% z celej populácie prítomní aj dnes. Buď ide o domácich alebo imigrantov, predovšetkým z Goa a Filipín. Kresťania majú aj niekoľko kostolov. Svoje chrámy tu majú aj hinduisti a budhisti.

Pýchou vládnucej elity Bahrajnu, sú ako inak, ťavy a kone. Na vládcovej farme uvidíte ťavy, ktoré si tu žijú doslova kráľovsky. Nemusia robiť žiadne práce, nemusia sa vláčiť s tovarom na chrbte po púšti, nemusia pretekať na smiešnych ťavích dostihoch, nemusia sa báť, že skončia ako kuriózna potrava. Majú iba dve povinnosti,-súložiť a prinášať na svet čistokrvné zdravé potomstvo a poskytovať mlieko nielen ťaviatkam ale aj koníkom na konskej farme. Koníky na tejto farme sa majú rovnako kráľovsky a rovnako ako ťavy môžu celý deň leňošiť. Sú to plemenné kone, ktorých hlavnou povinnosťou je dobre vyzerať a občas si zapretekať ,- ale len tak, aby sa nepovedalo.

Bahrajn má na svoju rozlohu obrovské zásoby ropy a plynu. Svoju vlastnú ťažbu však tlmí, lebo sa to vraj v malom nevypláca. Ropné polia dal do prenájmu ťažiarom, ťažiacim aj v Saudskej Arábii. Tí ich komplexne obhospodarujú vo vraj efektívnejšom veľkom celku. Bahrajn z takto „upečeného“ spoločného koláča dostáva dohodnutý diel. – Dobre to znie, no problém je, kto ten spravodlivý diel z koláča delí, kto určuje komu a koľko. Saudská Arábia má silnú armádu a niekoľkonásobne väčšiu populačnú a ekonomickú silu než Bahrajn. Výsledok dohadovania v takýchto prípadoch nikdy nie je „fifty-fifty“. V najlepšom prípade „fiftín“ pre Bahrajn, napr. 85% pre Saudov a 15% pre Bahrajn. – Ktovie, ako to presne momentálne je. Nestranných údajov sa ani v dokumentoch v Bahrajne, ani na internete nedopátrate.

Prečo sa Saudská Arábia s Bahrajncami takto zabáva ? Prečo ju neprestáva baviť hra na „samostatný“ Bahrajn ? Prečo si z neho nespraví svoju vlastnú provinciu ? Vysvetlenie je také čínsko-hongkongské. Je to o obchode a akýchsi britsko-saudských zmluvách. -Ale v prípade Bahrajnu a S.Arábie je to ešte aj o niečom celkom inom. Saudi, ako je známe, sú veľmi dôslední moslimovia. Nefajčia, nepijú, nehrajú hazardné hry, nesmilnia a nejedia cez deň počas ramadánu. Sú to však tiež len ľudia. A ľudia sú nádoby hriešne. Aby aj Alllah bol spokojný, aj myseľ pookriala, aj telo si svoje užilo, vymysleli špekulanti Saudi malý, ale na istý účel postačujúci Bahrajn. Tu si nastavali svoje víkendové apartmány, hotely, reštaurácie, bary, kluby, herne, tančiarne…Sem chodia, keď si chcú trochu pofajčiť okrem vodných fajok aj čosi tvrdšie, popiť okrem čaju aj čosi silnejšie, zahazardovať, zasexovať s Filipínkami…slovom trochu si ísť zhrešiť, keď sa už v Saudskej Arábii tá bezhriešnosť nedá vydržať. /Čosi podobné robia Turci v gruzínskom Batumi, ale „o tom potom“/.

Pokiaľ ide o alkohol, je na predaj pre cudzincov, gastarbeiterov. Pre kresťanov, hinduistov i „zlých“ moslimov z cudziny. Skôr, než ti v Bahrajne alkohol legálne predajú, musíš predložiť gastarbeiterskú ID-kartu. Cez ňu sa do tvojej úradnej dokumentácie dostáva ku tvojmu menu malý milý záznam. Keď sa potom usiluješ o predĺženie svojho pracovného pobytu v krajine, staronový či nádejný nový zamestnávateľ si tento záznam vyhľadá a porovná s tvojimi odpoveďami v prijímacom dotazníku. Ak zistí rozpor medzi tvojim tvrdením v dotazníku a úradnými záznamami o konzume alkoholu, má zamestnávateľ právo ťa odmietnuť z morálnych dôvodov-a ty cestuješ naspäť do Indie či na Filipíny.

Á propos-majiteľ firmy: mal by to byť domáci plnoprávny občan Bahrajnu, -i vtedy, ak by to bol chorý človek, imbecil. Takýto mentálne nespôsobilý Bahrajnčan má akože správcu /zväčša šikovného cudzinca/, ktorý za neho ťahá firemné gaštany z ohňa a rodine Bahrajnčana rozmnožuje peniažky. V každej firme musí byť určité percento domácich zamestnancov a manažérov. Tí sú na pracovisku iba zriedka. A je to i dobre. Aspoň šikovným Indom nič nepokazia.

Cudzí pracovníci môžu v Bahrajne zostať len dovtedy, pokiaľ majú kontrakt. Kontrakty môžu reťaziť. Cudzinci však nemajú žiadne bahrajnské sociálne zabezpečenie a žiaden nárok na štátnu zdravotnú starostlivosť. Ak potrebujú sociálnu pomoc či lekára, musia to pokrývať súkromnými poisťovňami a privátnou lekárskou službou. Musia si za to všetko sami platiť. /Na druhej strane, nemajú zo mzdy žiadne sociálne a zdravotné odvody/. Keď potom nenávratne stratia kontrakt a dôchodkový vek im už nový kontrakt nájsť neumožňuje, idú „šupito-presto“ späť do pôvodnej vlasti. Tam,-kde ich po rokoch strávených na Bahrajne, už rodina a známi ani poriadne nepoznajú.

Bahrajn je malá uhľovodíková energetická veľmoc. Preto vyznieva možno ako ekonomická samovražda, že krajina podporuje rozvoj alternatívnej „zelenej“ energie. Stavia už takmer výhradne iba energeticky úsporné či dokonca „energeticky neutrálne“ resp. pasívne budovy. V Manáme sme videli niekoľko takýchto budov, ovešaných solárnymi panelmi. Dokonca v medzere medzi dvoma mrakodrapmi, kde musí byť riadny prievan, sme zazreli obrovské vrtule veternej elektrárne. – Že by Bahrajn myslel na budúcnosť a nenechal svoj osud iba v rukách Allahových ?

Ak sme vás na Bahrajn aspoň trochu namotali /čo ale nebol náš zámer/ , odporúčame tam ísť napríklad výletnou loďou, ktorá má v Manáma aspoň jednu overnight prestávku. – Úprimne, na pozretie si Manáma i celého Bahrajnu vám postačia 2-3 dni: Národné múzeum, Mešita Al Fatih, nakupovací raj v Bab al Bahrajn, manámsky súk, akvapark „Stratený raj Dilmunov“ a archelogické pamiatky. Okrem spomenutých pamiatok na Dilmunov a nestoriánskych kresťanov si ešte prezrite starú portugalskú pevnosť zo 16.storočia.

Mimo mesta, na vidieku, je to skoro rovnaké ako napr. v Slovákmi častejšie navštevovanom Katare a Emirátoch. Miestne cestovky ponúkajú všelijaké „púštne safari“, s večerou pri fakliach /alebo nie/, „lyžovanie“ na pieskových dunách, návštevy ťavých fariem a žrebčínov, fariem perlorodiek a sokolov, plážovanie v prostredí luxusných hotelov a relax v tieni umelej vegetácie hotelových záhrad. Ak ste priaznivci formulí F1, môžete sa vybrať na GP Bahrajnu. My sme sa nevybrali-nás tento šport nudí. A môžete z obďaleč sledovať aj dve americké vojenské základne, čo je na miniatúrnu rozlohu krajiny celkom pekné číslo. NSA Bahrain Navy Base je jednou z najväčších mimo USA. Solídne rozmery má i US Military Base vo vnútrozemí ostrova v Riffe.

Pokiaľ nebudú šiítski Bahrajnci demonštrovať proti sunnitskej vláde a v Perzskom zálive bude panovať relatívny mier, prežijete v Bahrajne určite pokojné a príjemné chvíle. – Vyskúšajte.

/Autorom fotky je autor textu/.