zemegula

Filipínci nech prepáčia, ale Filipíny nám pripadajú ako krajina ľudí s kačacími hlasmi. Tak ako všetci Aziati, aj Filipínci sa kývajú ako kačky, preto je problém sa im vyhnúť. Filipínski muži však okrem kyvkania navyše ešte kačkajú ako starí káčery. Ktovie, čo to spôsobuje: či príliš veľa zjedenej ryže, či opatera príliš veľkých kŕdľov vodnej hydiny…

Filipínci sú prevažne chudí a nízki, no jedia často a s chuťou. Horšie je, že konzumujú nielen potravu, ale postupne aj svoju krajinu, svoje rodné Filipíny. Drasticky vypaľujú /spolu s Indonéziou a Malajziou/ tropický les, meniac ho na plantáže paliem, produkujúcich palmový olej. Po vyrúbaní pôvodných lesov nasleduje erózia, zosuvy pôdy a zaživa pochovaní ľudkovia, ktorých na Slovensku vidíte vo večerných správach. Rozsah znečistenia dymom z horiacich lesov, polí či smetísk je dokonca taký, že ho pozorovali i kozmonauti na ISS.

Najmä hlavné mesto MANILA /1,9 mil.obyvateľov/, na ostrove Luzon- má na „konzumáciu krajiny“ zničujúci vplyv. Boli sme tam raz, ale stačilo. Starobylá štvrť Intramuros z čias Španielov bola samozrejme zaujímavá. Za pozretie stálo Fort Santiago-kamenná brána, múzeum resp. kostol San Augustin, rekonštrukcia príbytku Španielov-Casa manila, múzeum a pamätník národnému hrdinovi José Rizalovi, manilská katedrála, prezdobená zvonku i zvnútra,,,Pozor však na kalesy-konské povozy pre turistov i domácich, čo tu jazdia.

Mraveniskové hemženie, neporiadok, preľudnenosť, hluk, teplo a dusno… všetko to rýchlo a na nevydržanie útočí na ľudský organizmus. K exhalátom treba ešte prirátať dym a popol zo sopiek v okolí, čoraz častejšie a čoraz intenzívnejšie cyklóny. Kedysi prichádzali cyklóny skoro ako podľa „cestovného poriadku“. Dnes prichádzajú takmer hocikedy. Udierajú silno, dlhotrvajúco a jeden za druhým. – Nečudo, že vojaci USA dostávajú za službu na Filipínach príplatok za zhoršené životné podmienky a zvýšené riziko. Človek musí obdivovať hrdinstvo týchto mužov, chrániacich životné záujmy USA tak ďaleko od domova a v tak nebezpečných podmienkach… Napríklad na takej US Naval Base v Subic Bay. Tam je to údajne veľmi, veľmi husté…Ešteže Clark Air Base bol formálne odovzdaný filipínskej armáde, aby ju zreparovala a potom požičiavala Američanom na čas neurčitý. Prezident Duterte sa síce Američanom vyhráža, že prítomnosť amerických vojakov na Filipínach zakáže a z času na čas na nich aj riadne zabreše, ibaže pes, ktorý breše, nehryzie.

USA si to na Filipínach vždy vedeli šikovne zariadiť. Šikovne z Filipín vyhnali španielskych kolonizátorov a následne šikovne sa stali ich novými koloniálnymi pánmi. Zostali nimi /s výnimkou krátkej japonskej kolonizácie/ až do 1946. Odvtedy to na Filipínach USA šikovne riadia obľúbenými nástrojmi neokoloniálnej politiky: prostredníctvom ekonomických a vojensko-politických „dohôd“.

Filipíny / 299 764 km2m, 108 mil. obyvateľov/ sú oficiálne silne katolícka krajina. Nám ale niektoré religiózne praktiky „katolíkov“ pripomínali skôr čarodejníctvo , v najlepšom prípady krvavé flagelanstvo šiítov. Pribíjanie sa na kríž je z týchto praktík najznámejšie, no zďaleka nie je jediné. -Dnes je pribíjanie na kríž skôr komercia pre turistov. Priznávame, raz sme sa na tú šou dali nahovoriť. Videli sme z diaľky 4-5 bláznov a desaťtisíce zvedavcov. Neodporúčame. Je to turistický marketing a s religiozitou nemá veľa spoločné.

Pozor aj na marketing filipínskych plážových rezortov. Návštevníkov do nich lákajú na vyčačkané fotografie blankytného mora a paliem, skláňajúcich sa láskavo na zlatožltý alebo krémovobiely piesok pláže. Potápačské a prírodné raje sú najmä na južných filipínskych ostrovoch. Povestným ostrovom tohto druhu je ostrov FLORES. Pekný názov, že ? Problém je, že na ňom a v jeho okolí kresťanov ubúda a moslimov pribúda a čo je horšie, koncentrujú sa tu ľavicové a predovšetkým islamistické guerilly. Financujú sa o.i. z únosov turistov resp. z výkupného za nich. Môže sa stať, že pobyt v plážovom a potápačskom raji turisti zamenia za pričňu v chatrči z palmového lístia, kdesi v islamistickom tábore hlboko v džungli, medzi nevľúdnymi chlapíkmi a kadejakou džungľovou chrobačou. – Pokiaľ sa situácia na Filipínach nezmení, odporúčame ísť na juh iba s dobre zaplatenou a po zuby vyzbrojenou bezpečnostnou službou alebo voľbu potápačského raja niekde inde na Zemi.

Príkladom marketingového preháňania Filipíncov je turistický rajský ostrov BOROCAY. Asi pred 40-50 rokmi sa informácie o ňom -spolu s úžasnými fotografiami-objavili v turistických magazínoch. Borocay bol potom v prospektoch a neskôr na internete desiatky rokov prezentovaný ako raj pre romatikychtivých batôžkárov a mladých milovníkov prírody. Boli sme tam – je to presný opak romantiky a pôžitku s nedotknutej tropickej prírody. Horor: pláž lemujú stovky hotelíkov a penziónov pitoreskných tvarov, postavené jeden druhému do okien, s miniatúrnymi dvorčekmi, kanalizáciou vyúsťujúcou priamo do mora. Všade neskutočný hluk: hudobné produkcie z reštaurácií, hotelov a barov sa predbiehajú vo veľkosti a sile reproduktorov. Do toho smrad zo stoviek grilov: v jednej reštaurácii grilujú stejky z miestnych kráv, v inej opekajú malé prasiatka, v ďalšej plody mora, v ešte ďalšej hydinu, bataty, paradajky, zeleninovú gebuzinu.- Áno, niektoré hotelíky by boli batôžkársky romantické-napr. tým že sú na stromoch a ide sa do nich po rebríkoch z lana /dolu sa stačí spustiť po tyči ako požiarnici/. No nesmeli by z dvoch strán susediť s hotelom, čo má bazén plný uvrešťaných Číňanov a bar s dievčatami ľahších mravov. – Chcete sa tu podvečer vybrať za nákupmi ? Nech sa páči, treba len zabočiť na hlavnú obchodnú ulicu. Keď sa zastrčíte do prúdu chodcov, už sa o nič nemusíte starať. Davy ľudí vás budú unášať bez vášho pričinenia, občas vás vyhodia na okraj k nejakému mimoriadne navštevovanému textilnému obchodu, občas sa na okraj musíte pretlačiť vy sami,-aby vás neprešiel kaskadér na mopede. Jediné, na čo musíte dávať pozor, je zostať „nad hladinou davu“, nepotknúť sa, nedostať sa na zem. Nazdáme sa, že keď by ste skončili na zemi, hoci by vlny turistov za vašim chrbtom nemali proti vám nič osobné,- za pár sekúnd by vás i tak ušľapali.

Najstrašnejšou vecou na Borocay je však more. Nemá tyrkysovú ale tmavozelenú farbu. Je to vlastne vodou zaplavená farma na pestovanie žaburiny. Skúste sa do toho vnoriť – telo vám začnú ovíjať hnedozelené chaluhy, svetlozelené morské vlasy a riasy. Ak predpokladáte, že to aj primerane močiarovo či žaburinovo smrdí, gratulujeme: trafili ste do čierneho. Aby ste sa dostali do ako-tak splavného a potápania spôsobilého mora, musíte sa prebojovať touto odpornou morskou vegetáciou aspoň 100-200 metrov od brehu. – No prosto, Borocay je smŕŕŕŕŕť. Odporúčame ho len pre tých najošľahanejších, najextrémnejších batôžkárov.

Nedávno sme sa však dopočuli, že ani takýto týpkovia by sa v súčasnosti na Borocay nedostali. Vláda ho vraj na pár sezón uzavrela, aby dopriala matke prírode trochu regenerácie. Držíme ostrovu palce-no ak by ho mali sprístupniť až potom, čo tam zase bude romantický prírodný raj, dostanú sa naň iba vaši prapravnuci.

More v okolí Filipín je pomerne špinavé. Špinia ho Filipínci, špinia ho Malajci, špinia ho Indonézania, špinia ho Thajčania a Vietnamci, no donedávna ho najviac špinili Číňania a Japonci. Dnes sa už v týchto krajinách ozýva ľúbezná environmentálna rétorika. Štáty juhovýchodnej Ázie konečne začali dačo robiť. Výsledkov či zlepšenia sa však naša generácia nedožije.

Filipíny majú vyše 7000 ostrovov a ostrovčekov. Situácia so znečistením nie je ešte našťastie všade rovnako zlá. Na Filipínach sa nájdu aj zjavne čisté vody, pláže bez plastového odpadu a tropické lesy nedokmásané človekom alebo cyklónmi. V zozname UNESCO je 180 prírodných pokladov filipínskej proveniencie. Nájdu sa nádherné vápencové pobrežné útesy, podmorské korálové bludiská, pláže so žltobielym pieskom, omývaným tyrkysovými vlnkami. Z tých miest, ktoré sme my na Filipínach videli, sa nám najviac pozdávala PODZEMNÁ RIEKA niekedy nazývaná rieka sv.Pavla pri meste Puerto Princesa na ostrove Palawan. Kúpte si plavbu po tejto rieke. Najkratšia trvá 20 minút, no sú trasy i takmer 2 hodiny dlhé. Sadnete do lodičky a na pár minút uniknete z páľavy tropického slnka. Našťastie, neuniknete tropickej kráse, nádhernej hre skál a mora. Podzemné dómy sú prekvapujúco priestranné, kvapľová výzdoba bohatá na tvary a farby. A keď sa potom z tohto sveta znovu vynoríte na svetle božom, poprechádzajte sa aj po meste Puerto Princesa /350 tis.obyv./. Je tam katedrála s bohato vyzdobeným interiérom, univerzita, upravená prímorská promenáda, a rybárska štvrť s domami, stojacimi v morských vlnách na koloch. Ľudia v meste sú priateľskí. Budú sa usmievať, prihovárať sa vám, budú radi keď si ich odfotíte. Niektorí vám ponúknu, že vám splnia akékoľvek želanie. Aleže akékoľvek. A významne ukážu na tašku, čo majú so sebou alebo na chyžu, z okna ktorej na vás kývajú šikmooké čiernovlasé krásky…

Palawan ale i ostatné ostrovy majú mnoho menších botanických záhrad. Na viacerých miestach sú prírodné rezervácie alebo aspoň ochranné zóny pre opice, krokodíly, vtáky a motýle. Ak budete mať viac času, vyberte sa do EL NIDO-prírodného raja, pozostávajúceho s tajných pláží, lagún, ostrovčekov, skalných morských brán, výborných miest na potápanie a na relax v tichu džungle.

Filipínci sú činorodí ľudia. Keď si nenájdu vhodné zamestnanie doma, hľadajú si uplatnenie v zahraničí. Niet azda krajiny sveta, kde by ste sa nestretli s filipínskymi gastarbeitermi či skôr gastarbeiterkami. V minulosti tvorili napríklad filipínske zdravotné sestry signifikantnú časť personálu amerických nemocníc. Muži sú v posádkach veľkých tankerov a nákladných lodí. Obe pohlavia sú potom hojne zastúpené v personáli veľkých výletných lodí. Ich výhodou je, že sa vedia usmievať, sú až detsky veselí, vľúdni a vždy pripravení hosťom na lodiach pomôcť a poradiť. A pritom nemajú ľahký život. Lodné kontrakty sú spravidla na pol roka a viac. V kontakte s manželom-manželkou, deťmi či rodičmi sú iba cez mobil príp. internet. Ak dostanú v dajakom prístave trochu voľna, hrnú sa k hotspotom s bezplatnou wifi a už aj mávajú do displejov svojim príbuzným. A ak im následne zostane ešte pár minút, utekajú do obchodov pre námorníkov, kde sa snažia nakúpiť za nižšie ceny potraviny a darčeky pre najbližších.

Neraz sme sa im prihovárali v časoch, keď bola na Filipínach nejaká veľká prírodná pohroma. Výbuch sopky, cyklón, povodeń či zosuv pôdy. A zrazu sa milé usmievavé filipínske tváre začali meniť. Objavila sa na nich úprimnosť, obavy o životy a zdravie ich rodín. Objavili sa dokonca slzy a prejavy bolesti, ak sa v ich rodných mestách či dedinách naozaj stalo niečo veľmi vážne. Vtedy sme i my stratili zmysel pre vtipkovanie a úprimne s týmito bohom ťažko skúšanými súcítili a chlácholili ich, ako sme vedeli.

Filipíny majú ešte jednu zvláštnosť. Takpovediac politickú a týka sa ich prezidentov. Spomeňme aspoň dvoch: prezidenta Marcosa resp.manželov Marcosových a prezidenta Duterteho. Prvý bol diktátor, čo sa počas úradu obohacoval viac, než je u bežných politikov zvykom /a to je čo povedať…/. Jeho manželka sa správala podobne, no mala ešte jednu zvláštnosť. Bola fetišistka, konkrétne bola na topánky. Na topánky všetkého druhu: ihličky, lodičky, čižmičky, sandálky, papučky, tenisky, gumáčiky…prosto na všetko, čo sa dalo natiahnuť na nohu. Duterte je fixovaný na inú vec. Duchovnejšiu: na silné reči. No údajne aj na silácke činy. Problémy s drogovou mafiou nielen chcel riešiť ale údajne aj riešil streľbou bez varovania a vyhadzovaním drogových dílerov z vrtuľníka. Duterte je rázny človek-systémom „pif-paf“ chce riešiť mnoho problémov-zločinnosťou počnúc, cez sociálne otázky a ekonomické recesiu až po školstvo a umenie. – A ak si ho zahraničie dovolilo za to kritizovať, namieril svoje „pif-paf“ aj naň-ak by to bolo potrebné, azda aj na celý svet. Poriadne výbojný samec vie byť ten káčer Duterte.

Filipíny ležia na hlavnej trase pacificko-ázijských cyklónov. A zároveň ležia na tenkej zemskej škrupine, pod ktorou klochnia sopky a zem sa natriasa, ani čo by tancovala tanec svätého Víta. Filipíny a Filipínci to vo svojej krajine nemajú ľahké. Sú to však kresťania -rímski katolíci. A svoj ťažký údel berú ako skúšku. Veď sa vraví – koho pánboh miluje, toho krížom navštevuje.

Pán Boh má ale veľa tvárí. Želáme Filipíncom, aby niektorú z nich, nejakú veselšiu a príjemnejšiu, konečne dožičil aj im a ich krajine.

/Autorom fotky je autor textu/.