zemegula

Ako len opísať príhody a skúsenosti z tejto veľkolepej perly Indočíny zopár riadkami…?- Jednoducho: Budeme ku Kambodži nespravodlivo skúpi.

Phnom Pénh je ako každé hlavné mesto v Indočíne plné postmodernistických poslov moderného kapitalizmu. Mrakodrapy, banky, hotely, úrady, ministerstvá-stabilná globalizačná vizitka v dnes už každej krajine sveta.

Žiadne prekvapenie, rovnaká nuda v Podgorici, Luxemburgu, Asuncióne, Ottawe alebo v Phnom Pénhu. Sme však v Indočíne, -preto je táto unifikovaná rutina predsa len inak dochutená, ako tá v Kanade. V Phnom Pénhu sa ako orientálne korenie vo fádnom pokrme občas objavia budhistické chrámy, väčšinou nové alebo obnovené po deštrukcii „červenými Khmérmi“. Po vláde „červených Khmérov“ už veľa stôp nezostalo. Dnes už Phnom Pénh genocídne obdobie ničím nepripomína-s výnimkou špecializovaných múzeí. Napokon ako celá Kambodža / 181 040 km2, 17 mil. obyv./. Krajina stihla doplniť ten milión-dva milióny zavraždených najrýchlejšie, ako to len príroda umožňovala. Dnes už má Kambodža opäť svoj starý problém, sprevádzajúci ju dejinami azda od počiatku: premnoženie roľníckeho obyvateľstva v niektorých regiónoch. Kambodža je nadštandardne bohatá na rodenie i na umieranie.

/Počas genocídy zahynulo asi 1-2 mil. obyvateľov. V 1980, po skončení genocídy mala Kambodža asi 5-6 mil.obyvateľov. Odhad pre rok 2020 hovorí asi o 17 mil. obyvateľov. – Teda za 40 rokov, čo je asi 1,3 generácie, vzrástla populácia Kambodže o asi TROJNÁSOBOK/.

Sihanoukville /Kompong Som/ je mesto, ktorého najkrajšou časťou je prístav pre veľké výletné lode. Keď sem zavíta loď s pár tisícmi bohatých pasažierov, mesto pookreje. Väčšina z nich ale sadne do autobusov a ide na výlet do Angkor Watu /ďalej iba Angkor/. Je tam diaľnica, no aj tak na vzdialenosť cca 500 km treba počítať s 5-7 hodinami jazdy.

Najlepší spôsob ako sa do Angkoru dostať je priletieť na letisko SiemReap. Malé ale moderné letisko. Hostia sa z neho rozvážajú do množstva hotelov strednej i vyššej triedy po širokých, moderných bulvároch. Reštaurácia tu strieda reštauráciu a obchodík strieda obchodík. Treba si vedieť správne vybrať.

Odporúčame ísť na večeru do nejakej reštaurácie s folklórnym programom. Keď sme tam v jednej z nich boli, nevedeli sme či jesť, či piť alebo behať po miestnosti za čo najlepším záberom na tanečníkov, spevákov a hudobníkov. Vystúpenia majú zväčša charakter scénických divadiel s príbehmi z khmérskej histórie. Kvalitné kusy. Po predstavení a po večeri iste neodoláte a znovu sa prejdete hlavnou farebne osvetlenou ulicou. Možno ako my budete obdivovať turistov, čo sa dajú na verejnosti masírovať šikovnými Khmérkami a hlavne, čo si dajú v kadiach obhrýzať odumretú kožu na chodidlách „sanitárnymi“ rybičkami. -Len ktovie, či v tých kadiach niekedy tú vodu aj vymieňajú.

Na druhý deň po prílete nasledujú spravidla 1-3 dni výjazdov do Angkoru a okolia. Záleží na turistovi, koľko času, peňazí, námahy a fanatizmu vloží do prehliadky tejto celosvetovej mega-pamätihodnosti. Hlavné stavby Angkoru s vežičkami, položené akoby na vode sú naozaj dačo výnimočné.

Angkor nie je iba hajlajtom Kambodže, Je to top atrakcia celého ľudstva. Ak by dnes na planétu Zem zavítal nejaký Mimozemšťan a chcel by vidieť desať najdôležitejších prejavov ľudskej geniality, Angkor by medzi nimi musel byť zaradený. Turisti si počas prehliadky megastavbu segmentujú. Prezerajú sa potupne jej jednotlivé časti a na mape či v zozname si potom odškrtávajú, čo už uvideli. Prekvapením je, že hoci komplex Angkor pôsobí z diaľky ako monolit, jeho jednotlivé časti sú rozlične staré, rôznia sa svojim štýlom a náboženským určením. Niektoré sú zasvätené bohom hinduizmu, iné zas majú rýdzo budhistický charakter.

Ďalším prekvapením je, že Angkor nebol jeden ale dva urbánne celky. Okrem kamenných /pieskovcových/ a tehlových stavieb, ktoré my dnes poznáme a obdivujeme, bol kedysi pri chrámovom Angkore ešte jeden Angkor. Bolo to miliónové mesto pre bežných Khmérov, pre poddaných a sluhov pánov z chrámového Angkoru, resp. pre obyčajných roľníkov. Tento „ľudový“ Angkor bol postavený z blata, dreva, trstiny a lístia paliem, -teda zo samých pominuteľných materiálov. Preto sa z neho do súčasnosti prakticky nič nezachovalo. O jeho existencii sa dozvedáme iba z niektorých chrámových znázornení /reliéfov/, terénnych nerovností a tradovaných spomienok. -Takto nejako-v archeologickej ničotnosti,- končia pamiatky po roľníckych civilizáciách. /Vrátane pamiatok na obydlia starých Slovákov a Slovanov, dávno zničených prírodou kdesi medzi Dunajom, Vislou a Dneprom/.

Najfotogenickejšími súčasťami Angkoru sú tie, v ktorých časti stavieb, portály dverí a okien „požiera“ bujná tropická vegetácia. Stromy a kry sa obtáčajú okolo múrov, okolo frontonov, reliéfov, naddverných portálov ako vypasené hady. Turisti tie skaly, požierané fikusovníkmi fotia ako diví.

Je toto svedectvo o víťaznej sile prírody ? Áno, ale to, čo fotíte, je tak trochu aj podfuk. Ide o stavby, v ktorých trámy nad dverami či oknami alebo schodíky a zábradlia do budov boli nedávno namáhavo rekonštruované. Kvalitne upravená bola aj samotná vegetácia, Všetko to tu bolo nanovo zafixované do toľko obdivovanej a fotogenickej podoby za peniaze bohatých sponzorov-jednotlivcov, firiem i vládnych nadácií z Japonska, Kórey, Číny, USA a EU. Mnohé sa realizovalo aj kvôli využitiu na reklamné účely. Ide o rovnaký scenár, podľa akého sa opravili sochy „moai“ na Rapa Nui /Veľkonočné ostrovy/. Budovy, ktoré si v Angkore ešte nenašli svojich sponzorov, vyzerajú po útoku baniánov, fikusovníkov, figovníkov, mangovníkov, akácií a pod. oveľa smutnejšie. Málokto si ich odfotí. Ale vraj je iba otázkou času, kedy aj tieto suťoviská pekne obnovia.

Prehliadka Angkoru je fyzicky náročná. Riadne pri nej vyhladnete a vysmädnete. Nebojte sa, nezahyniete. Khméri v primeranej vzdialenosti od chrámov, blízko parkovísk pre autá, postavili akési reštauračné hangáre či šalandy. Reštaurácie sú jednoduché a účelné. Pulty, dlhé stoly a pri nich dlhé lavice. Za stienkou diskrétne no tiež jednoduché WC. Najedli ste sa, odľahčili, oddýchli, napili ? Tak davaj na ďalšie pamiatky.

Za povšimnutie stoja napríklad akési zhromaždiská pre ľud, pred zrakom ktorého sa na vyvýšených kamenných terasách konali kráľovské a náboženské rituály. Na týchto miestach sa dá tušiť, s akými obrovskými státisícovými masami tu vládcovia a kňazi narábali resp. manipulovali. Kam sa hrabú dnešné woodstocky, pohody, szigety a iné slniečkárske hudobno-politické masové manipulácie.

Pohyb po Angkore, po obrovskom chrámovom komplexe /a napokon i cesta k nemu z mesta Siem Reap/ je iba peši, po vlastných takmer nemožný. Väčšina sem prichádza alebo sa tu presúva autami. Mnohí si na dopravu prenajímajú mopedy, skútre či motorky. Iní si zvolia romantickejšiu taxi-rikšu, byvolí či konský povoz. A samostatné, športovo založené typy si prenajmú bicykle. Auto so sprievodcom nie je veľmi romantický dopravný prostriedok no je asi najrýchlejší a preto aj najviac používaný. Umožňuje navštíviť nielen vlastný Angkor, ale aj satelitné, niekedy veľmi vzdialené chrámy. Tie sú roztratené po okolitej „džungli“, resp. širšej kultivovanej poľnohospodárskej krajine. Cítiť v nej dych Mekongu a jazera, dych kanálov a ryžových polí. Cítiť pulz dediniek, ktoré sú roztratené po krajine. Všetky satelitné chrámy navštívi asi iba maximálny historiofilný fanatik. Niektoré však treba ísť pozrieť,-už len kvôli porovnaniu. Tak sme i my niektoré z okolitých menších chrámov navštívili. Do pamäti sa nám vryl najmä chrám, ktorý nebol na rozdiel od „materského Angkoru“ postavený zo skál, ale z pálenej hliny resp. „tehál“. To mu dodávalo červenkavú farbu a trochu modernejší vzhľad. Sochy a skulptúrna výzdoba priečelí však boli aj tu z kameňa. Bolo to tu intímnejšie a lepšie sme sa tu cítili. Názov chrámu bol asi Čosaj Tevoda. Ale môžeme sa mýliť.

Angkor bol roľnícky megapolis. Vyhúkol do gigantických rozmerov pod vplyvom zopár vegetačne priaznivých desaťročí. Voda, pôda a slnko namnožili dosť ryže a tá zase „namnožila“ státisícovú roľnícku populáciu. No a ona dala vzniknúť nepočetnej ale bohatej mocenskej elite vládcov a kňazov. Angkor rozkvitol ako kvet v pustatine po výdatnom daždi. Lenže potom prišli horšie roky a veľmi nepriaznivé klimatické obdobia. Roľnícka populácia zdecimovala a elite vyschol zdroj prijmov a moci. Angkor spustol a takmer upadol do zabudnutia.

No nie tak celkom. Idea silného svojpomocného ROĽNÍCKEHO ŠTÁTU, akejsi prvotnopospolnej spoločnosti bez individuálneho majetku, akejsi obrovskej celoštátnej komúny – táto idea po čase zarezonovala v hlavách khmérskych študentov, učiacich sa v čase francúzskej koloniálnej nadvlády v Paríži. V koloniálnej metropole na Seine sa mali pripraviť na svoju kariéru privilegovanejších francúzskych sluhov, spravujúcich francúzsku indočínsku kolóniu. Veci sa však trochu zvrtli. Mnohí študenti z Vietnamu, Laosu či Kambodže tu pričuchli k marxizmu najmä k historickému materializmu a učeniu o vývoji spoločností. Ľavičiarske pózy parížskeho študentstva zobrali mnohí študenti z ubiedených krajín doslova- nielen už spomínaný Albánec Enver Hodža ale aj Pol Pot a Yeng Sari z Kambodže. Pol Pot a Yeng Sari historickomaterialistické tézy o prvotnopospolnej roľníckej spoločnosti pochopili ako „šém“ na oživenie khmérskeho mekongského Golema – na revitalizáciu slávnej roľníckej khmérskej histórie.

Pol Pot a spol. využili šancu národnooslobodzovacej vojny Indočíny proti Japonsku a neskôr proti-koloniálnej vojny Indočíny proti Francúzsku a proti USA. Postupne sa v jednotlivých vojenských kambodžských odbojových formáciách stávali hegemónmi a keď sa napokon chopili vládnej moci, začali svoj utopický projekt v Kambodži realizovať. Spočiatku to bolo s požehnaním formálneho vládcu Kambodže, rovnako ľavicovo nakazeného princa Norodoma Sihanouka. neskôr, keď ešte viac zosilneli, už aj bez neho a proti nemu. Najprv s masovou podporou ľudu Kambodže, potom za pomoci prísneho disciplinovania tohto ľudu. A napokon, keď sa niektorí predstavitelia duchovnej elity krajiny nedali zdisciplinovať a polpotovský experiment neprinášal očakávaný spásny výsledok, – aj za pomoci teroru. Za pomoci väznenia, mučenia a vraždenia odporcov, najmä z radov inteligencie.

Z vraždenia odporcov z radov inteligencie sa na záver khmérskej tragédie stalo programové vraždenie celej sociálnej vrstvy inteligencie. Nebolo treba dokazovať, že si čosi robil proti vláde,-stačilo tvoje povolanie či vzdelanie, zaraďujúce ťa medzi inteligenciu a už si išiel dolu. Vraždenie kambodžskej inteligencie sa dialo na neosobnej rýdzo ideologickej báze. Voči svojim obetiam Pol Pot a jeho kati osobne nič nemali. Boli to podľa nich morom dekadentného intelektualizmu nakazení jedinci. Bolo teda potrebné zakročiť proti nim v záujme ochrany verejného zdravia, v záujme profylaxie a hygieny. Likvidovali sa ľudia, čo mali v prvotnopospolnej roľníckej komunite zbytočné a nepoužiteľné povolania ako lekári, učitelia, inžinieri, filharmonici, právnici, ekonómovia, vedci, novinári, literáti. Dostali poslednú šancu-zarobiť si na živobytie jednoduchou ale ťažkou manuálnou prácou. Prácou na ryžových poliach či pri ošetrovaní okopanín. Dostali šancu pracovať motykou. Ak ju nezvládali, zaostávali za ostatnými roľníkmi, neprodukovali, neprinášali dosť do spoločného hrnca, no jedli z neho a boli komúne na ťarchu,- dostali motykou do hlavy. Boli zlikvidovaní ako všetci ostatní príživníci v prírode- tak ako myši, potkany, vrabce…ako všetko, čo nič užitočné nerobí , iba berie zo skromných zásob roľníkov. Ich smrť bola jednoduché, naturálno-logické riešenie.

Veľká väčšina súčasných Khmérov sa už narodila po genocíde. Tak ako cudzí turisti poznajú tento smutný príbeh iba sprostredkovane cez médiá a školu, tak aj domáci Kambodžania poznajú už len základné fakty zo školy, z médií a príp. od starých príbuzných. Ak sa súčasnej generácie Kambodžanov pýtate na podrobnosti z tej doby, veľa vám nepovedia. Odkážu vás nanajvýš na múzeum genocídy. Obdobie vlády „červených Khmérov“ nie je však pre nich nejaká trauma. Oni o tom veľa nehovoria, lebo o tom veľa nevedia. A viac sa ani neusilujú vedieť, lebo to pre ich dnešný praktický život nemá žiaden jasný zmysel.

Kambodža je dnes krajina, kde žijú takmer iba spomienkoví optimisti. Kambodžania sú /napriek silnej urbanizácii a modernizácii/ duchovne roľnícky národ. Sú spätí s prírodou, s každodennosťou chodu sveta, s jeho biorytmami, jeho príležitosťami a hrozbami, jeho šancami a rizikami. Venujú sa najmä tejto svetskej pragmatike. Geopolitické abstrakcie ich nezaujímajú.

Inteligent mieni – ryža a turizmus mení. To je aj dnešná Kambodža.

/Autorom fotografií je autor textu/.