zemegula

ZVEDENÁ A OPUSTENÁ KRAJINA

Súčasný Libanon-to je len tieň Libanonu spred 20-30 rokov. Výbuch v prístave, ktorý zabil stovky ľudí a rozflákal polku Bejrútu dokonal to, čo s Libanonom robili už pekných pár rokov dozadu. Začiatkom konca kedysi elitnej blízkovýchodnej krajiny bola agresia Izraela voči Palestíne. Izrael vyhnal z Palestíny milióny Arabov. Tí utekali do všetkých susedných krajín, no najviac ich lákal Libanon so svojou vtedy solídnou životnou úrovňou. Státisíce Palestíncov, vo výraznej väčšine sunnitských moslimov, narušili v Libanone dovtedy viac-menej rovnováhu medzi kresťanskými a moslimskými Libanoncami. Šiíti na príchod Sunnitov reagovali zvýšenou natalitou. Kresťanskí Libanonci však nie. A tak sa z polovičného podielu kresťanov na populácii stal sotva tretinový. Bohatá kresťanská elita vidiac nepriaznivý vývoj vo svojej vlasti emigrovala, kde sa dalo. Libanonská spoločnosť bez nich chudobnela, duchovne degenerovala a pod vplyvom extrémistickejších komunít z utečeneckých táborov sa aj zradikalizovala.

Palestínci z libanonských utečeneckých táborov začali s pomocou libanonských šiítov z Hizballáhu útočiť na Izrael. Izrael odpovedal, tak ako voči Palestínčanom vždy,-mimoriadne brutálne. Svet si dodnes pamätá zverstvá, aké Izrael zinscenoval v utečeneckých táboroch Sabrá a Šatíla. Bohužiaľ, Izrael zviedol na kolaboráciu pri týchto zločinoch aj domáce libanonské kresťanské sily /falangistov/. Následne Izraelčania územie Libanonu viackrát „zneuctili“, keď bez akéhokoľvek medzinárodnoprávneho mandátu prenikali na územie Libanonu a likvidovali tam základne Palestíncov s nimi spriazneného libanonského hnutia Hizballáh. Lenže šiíti z „Hizboly“ začali získavať podporu z Iránu, postupne sa učili účinným formám boja a tak sa pre izraelské čistky v Libanone stali silnou prekážkou. Dnes sa už Izrael priameho obojstranne krvavého stretu s „Hizbolou“ stráni. Územie Libanonu však zneucťuje aspoň zo vzduchu. Nielen na vzdušné ataky smerujúce na „Hizbolu“, ale aj na útoky voči pro-iránskym /šiítskym/ silám v Sýrii.

Libanon mal v minulosti mnoho geopolitických nápadníkov. Kresťanom kurizovalo Francúzsko, Izrael a neskôr EU. Sunnitom Briti, USA a prozápadné sunnitské režimy v Saudskej Arábii, Emirátoch ale aj Egypte. Šiíti dostávali lákavé návrhy od Sýrie, Iránu ale tak trochu aj od ZSSR a býv.socialistických štátov. Každá zo zahraničných veľmocí Libanoncov na čosi zvádzala. Skončilo sa to občianskou vojnou kresťanov proti sunnitom, sunnitov proti šiítom a snimi spojeným sýrskym silám- a tak dookola. Scenáristom bol Izrael. Ke´d však vývoj vo svete tak trochu znížil geostrategickú hodnotu Libanonu a ekonomicky vysilený Libanon začal chradnúť a pýtal splnenie zahraničných prísľubov resp. zahraničnú pomoc, zrazu sa v cédrových horách Libanonu rozhostilo ticho.

Svetová finančná kríza a výbuchy v bejrútskom prístave už len dokonali dielo skazy. Dnes, keď Libanon potrebuje pomoc ako nikdy predtým, zrazu takmer nemá spojencov či sponzorov. Libanon bol zvedený a dnes je opustený ako máloktorý štát v Stredomorí. – A pritom, aká je to len prekrásna krajina. Aká na Blízkom východe jedinečná-svojou napr. fenickou, antickou, križiackou a saracénskou históriou, svojimi kedysi tak silnými finančnými zdrojmi, svojou neskutočne krásnou horskou prírodou, vzdelanosťou a vitalitou svojich obyvateľov !

Keď sme Libanon /pred spomenutými výbuchmi v bejrútskom prístave/ navštívili, javil sa nám ani nie ako orientálna, ale plnokrvná, plnotučná mediteriálna krajina. Krajina bola pohostinná ku turistom, no nebol to žiaden turistický extrakt v prášku. Libanon bol k turistom pozorný, no žil si predovšetkým svojim činorodým životom.

Hlavné ulice v strede Bejrútu 2,2 mil.obyvateľov/ prekypovali čulým reštauračným ruchom. Na terasách si svetoznáme dobroty libanonskej kuchyne vychutnávali stovky domorodcov. Pri stoloch sedeli veselí, uvoľnení ľudia: kresťania, sunniti i šiíti. – No treba dodať, že pokiaľ ste sa na tie hlavné ulice a na tie reštauračné terasy dostali, museli ste absolvovať bezpečnostné kontroly na niekoľkých čekpointoch.

Večerný Bejrút bol očarujúci. V obchodných pasážach a po oboch stranách ulíc svietili výklady s najnovšou parížskou módou. V rožných európsky vyzerajúcich domoch a pasážach farbami a vôňami lákali mondénne cukrárne s určite najlepšími zákuskami a naozaj najlepšou zmrzlinou v Stredomorí /vrátane talianskej a tureckej zmrzliny/. Vošli sme do starého kresťanského arcibiskupského chrámu. Nebola to nejaká obrovská budova, no pôsobila akosi útulne a „zavedene“. No pár sto metrov od nej stojaca novučičká mešita,-to bolo riadne staviteľské „hovado“. Pôsobila v prostredí pomerne malých budov a užších ulíc vulgárne ako slon v porceláne.

Vedeli sme, že návšteva Libanonu bez návštevy libanonských hôr, bez dotyku s aspoň malým cédrovým lesíkom, to by nebola návšteva Libanonu. Vybrali sme sa teda po kľukatých ale širokých asfaltkách do mestečiek v kopcoch na vidieku. Spočiatku sme prechádzali kresťanskými oblasťami. V strede obcí alebo na návršiach nad nimi do krajiny hľadia tak trochu lunaparkové krikľavo pomaľované sochy Ježiša Krista a Panny Márie. Ako dobovo príznačný kontrapunkt na strategických bodoch návrší, hneď vedľa sošiek kresťanských idolov boli železobetónové guľometné hniezda.

Stredom najväčšieho kresťanského mesta Zahlá /150 tis.obyv./ preteká z hôr hlasno zurčiacia riečka. A vedľa riečky z oboch strán je reštaurácia vedľa reštaurácie. Zahlá je najčastejší cieľ víkendových výletov bejrútskych kresťanov. Pred každou z reštaurácií sa sedí na terasách zvonku. Sadli sme si v jednej z nich na obed. Nie sme gastrošpecialisti, no to mäso, zelenina, ryža, zemiaky, lokše a desiatky druhov omáčok a šťavičiek a k tomu ovocie a spomenuté fantastické zákusky,-to by si zaslúžilo nie jednu-dve michelinovské hviezdy ale celé michelinovské súhvezdie. No a nakoniec – arak. Tu sa sme medzi kresťanmi. Tu ho môžeme.

Moslimské komunity sa od seba líšia podľa toho, či sú sunnitské alebo šiítske. Sunnitské sme videli na predmestiach Bejrútu. Niektoré z nich vznikli transformáciou stanových utečeneckých táborov na normálne /hoci chudobnejšie/ urbánne celky. Šiítske dediny a mestá sa koncentrujú najmä v údolí Bikáa. Údolie Bikáa, jeden z najúrodnejších regiónov na celom Blízkom východe, je našim ´ďalším cieľom. Konkrétne je to slávny Baalbek resp. Heliopolis. Megalitické stavby a bývalý chrám boha Baala prestavali Rimania na svoj oporný bod a na komplex chrámov, z ktorých vyniká najmä svätyňa venovaná bohovi Jupiterovi /zachovaných je iba zopár stĺpov/ a Bakchusovi.

Bakchov chrám je poškodený oveľa menej.

Baalbek je jedna z najsilnejších vecí, akú možno v Stredomorí uvidieť. Ešte v mestečku, pred vstupom do rímskeho areálu leží v tráve údajne najväčší človekom opracovaný kamenný monolit na svete.

Gigantické kvádre tvoria platformu i pre antické rímske stavby. Nie úplne objasnenou záhadou zostáva, ako tieto obrovské skalné výtvory starovekí ľudia tu v Baalbeku, ale aj na Sardínii či v anglickom Stonehenge ľudia dokázali zhotoviť a premiestňovať.

Údolie Bikáa a Baalbek sú turistické hviezdne miesta. Ak by bol svet a najmä Blízky východ čo len trochu normálnejší, chodili by sem státisíce turistov z celého sveta. Podobne ako napr. do irackého Babylonu, iránskeho Persepolisu, sýrskej Palmýry či líbyjského Leptis Magna. Takto je to však iba miesto pre zopár turistov milujúcich adrenalín. A aj s nimi sa to nie vždy musí šťastne skončiť. Spomíname si na to, ako v údolí Bikáa z ničoho nič uniesli celý peletón estónskych cyklistov, celý tím českých advokátov -o osamelých nemeckých manželoch na požičanom aute ani nehovoriac.

Libanon má 10 452 km2 a 6 mil. obyvateľov. Je to husto obývaná krajina. Preto prekvapuje, že na vidieku vidieť množstvo veľkých domov a víl, ktoré sa javia ako opustené a nikto v nich nebýva. Kde odišli všetci tí ľudia ? Sprievodca nám vysvetľuje, že ide najmä o libanonských emigrantov, ktorí sem do rodnej krajiny prichádzajú iba párkrát do roka a domy využívajú iba ako rekreačné bývanie. Prípadne čakajú, že sem prídu na staré kolená dožiť svoj život v starej vlasti. Pravda, za predpokladu, že sa hospodárska a politická situácia v Libanone upokojí. Dočkajú sa ?

V Baalbeku sme si kúpili jasnožlté tričko so zeleným nápisom v arabčine a so znázorneným kalašnikovom. Ak by ste si ho zadovážili aj Vy. takéto tričko po Bratislave radšej nenoste. Arabský priateľ, žijúci v Bratislave nám prezradil, že nápis na tričku ponúka Izraelčanom perspektívu kúpania sa v mori-bez ohľadu či budú chcieť alebo nie a či vedia alebo nevedia plávať. Je to vraj tričko pre sympatizantov Hizballáhu. Dali sme si povedať. V tričku sa na verejnosti radšej nepretŕčame.

Libanon nie je veľký. No my, hoci sme v ňom strávili pomerne dlhý čas, sme napriek tomu mnohé naplánované miesta v ňom nestihli. Nevideli sme na živo napríklad minulosťou voňajúci prístav Tripoli. Navštívili sme napríklad iba jeden križiacky hrad – hrad sv.Ľudovíta resp. Morský hrad v Sajdá /Sidon/ hoci ich je v Libanone niekoľko.

Nepozreli sme sa do vysokohorských lyžiarskych stredísk. – Toto všetko, dúfame, stihnete aspoň Vy. Možno v čase žičlivejšom na poznávaciu turistiku.

Libanon bol v minulosti mnohými geopolitickými nápadníkmi zvedený. Uveril a dal sa nahovoriť na všelijaké veci. Dnes je akosi mimo ohnisko pozornosti. Venuje sa mu iba Izrael a Irán, ktorí si tu nepriamo merajú sily. Inak je však podozrivo opustený. Nielen investormi a priemyselníkmi, ale aj turistami.

Dá Boh, že sa sem do krajiny starých morských národov, Féničanov, prvých kresťanov, križiakov a neskôr bojovných šíriteľov islamu a „šarmantných“ francúzskych kolonizátorov, my poznania chtiví európski turisti- v početnejších húfoch- opäť vyberieme.

/Autorom fotiek je autor textu/.