Založ si blog

Turkménsko

V KRÁĽOVSTVE TATKA UBU

Čo človek uvidí v Turkmenistane, to je ako z absurdnej hry Alfreda Jarryho o kráľovi Ubu. Alebo zo Záborského fikcie o dvoch dňoch v Chujave. Turkmenistan je však realita, nie románová fikcia.

Deň pekný. Je ním deň strávený v gigantickom starovekom meste MERV. Merv nie je síce až tak starý ako pakistanské Mohendžo-Daro, tobôž mezopotámsky Ur a Babylon, no aj 5 000 rokov je na mesto celkom slušný vek. Založili ho údajne starí Peržania-indoeurópski árijci a svojho času bolo najväčším zoroastriánskym perzským sídlom. V priebehu času malo veľké obdobia rozkvetu i totálneho vyplienenia a úpadku. Po starých Peržanoch sem prišli antickí Gréci, potomkovia Alexandra Macedónskeho, Rimania, Nestoriáni, moslimskí Arabi, Mongoli, Tatári, vojská Timura, Osmani…a potom sa z hlbokého spánku zobudili Rusi a začlenili Turkménsko a Merv do svojho impéria. Mesto bolo v istých častiach obývané až do 18.storočia.

Svet vie o tomto archeologickom nálezisku /tak ako o ostatných prastarých lokalitách v Malej Ázii, povodí rieky Indus a ďalších kedysi veľkolepých sídlach v Starej Ázii/ zúfalo málo. Na internete si o ňom nagúglujete tisíckrát menej ako o rovnako starom megalitickom Stonehenge. Rozdiel je v tom, že kým vo Veľkej Británii polonahí Kelti v kožušinách kládli balvan na balvan, tu v Merve už staroveká indoeurópska civilizácia stavala poschodové domy z hlinených /nepálených/ tvárnic. Zoraďovala tieto domy do ulíc a námestí a na návršiach budovala paláce a chrámy. Neskôr postavila aj sýpky, chladiace veže, remeselnícke dielne, zbrojárne.

Keď sem prišli Rusi, začlenili územie do svojich stredoázijských dŕžav. Poslalo tam špecialistu na kolonizáciu stredoázijských národov a prírodovedca akademika Przevalského. Pôvodom to bol Poliak, ale svojim životom a svojimi skutkami bol neľútostným dobyvateľom Ázie v mene ruskej cárskej koruny.

A potom prišli sovietske časy. Ambiciózna miestna inteligencia vycítila šancu, zlikvidovala miestnu šľachtu a teokraciu a začala budovať svoju Turkménsku sovietsku socialistickú republiku. Do poslednej chvíle ZSSR to turkménski súdruhovia robili oddane voči Moskve a jej sídelným generálnym tajomníkom. Turkménbaši, vtedy ešte Saparmurat Atajevič Annanijazov /neskôr už len Nijazov/ prvý tajomník ÚV Komunistickej strany Turkmenistanu bol dokonca údajne posledný, kto so slzami v očiach akceptoval rozpad ZSSR.

Merv, zárodok i hrob veľkých mocnárstiev na rozsiahlych pláňach Strednej Ázie už z týchto podivuhodných zmien veľa nemal. Od sovietskych čias však na nánosy piesku a hliny, ktoré prikrývali jeho paláce, začali kladivkami klopať archeológovia. Ich práce a objavy dlho zostávali bokom . Neboli také fotogenické, ako dúhovofarebné kopuly mešít v Samarkande, Buchare, Chive a v susednom Uzbekistane vôbec. V záverečnej, perestrojkovej fáze existencie ZSSR, v časoch hospodárskej krízy, bolo na to čoraz menej peňazí.

Obrat nastal po osamostatnení sa Turkmenistanu. Egocentrický Turkmenbaši zrazu začal mať veľa peňazí. Turkmenistan / 491 210 km2, 6,1 mil.obyv./ má údajne najväčšie a najľahšie ťažiteľné ložiská zemného plynu na svete. A samozrejme, má aj ropu a rozličné iné nerasty. Ruskí a západní investori sa odrazu predbiehali v koketovaní, v zaliečaní sa polobláznovi na čele štátu. Dávali doláriky, ale brnkali aj na osobnostné citlivé struny velikáša. Montovali pre neho paláce v Ašchabade, hypodromy na vidieku,- a ponúkali mu i večnú slávu kultúrneho dejateľa, -ktorý má okrem iného dejinnú zásluhu na obnove Mervu. Ponúkali mu investície na obnovu mesta do podoby, v akej by svetu ukázalo historickú výnimočnosť krajiny, v ktorej teraz Turkmenbaši vládne.

Obnova Mervu sa rozbehla a aj dnes, po smrti „otca Turkménov“ celkom slušne beží ďalej. Má za čo bežať. Investori do plynárenstva vybavili zaradenie Mervu do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Merv sa ním hrdí. No my vieme, že odborníci UNESCO niekoľkokrát varovali turkménskych reštaurátorov, aby budovy konzervovali, sprístupňovali no nerekonštruovali či dokonca nedobudovávali. Niektoré objekty Mervu sú tak „opravené“. že skôr pripomínajú novostavby z Ašchabadu a nie citlivo obnovenú 5 tisícročnú históriu Strednej Ázie.

Napriek tomu, z nánosov hliny a piesku sa darí vyhrabať nádherné veci. Sú to dôkazy o obrovskej sile vtedy perzskej Strednej Ázie v časoch, keď sme sa my v Strednej a Západnej Európe ešte len pomaly zabúdali loviť mamuty.

V Turkemenistane sú ale aj iné archeologické pamiatky. Napríklad vykopávky ďalšieho starobylého perzského mesta Nissa. Sú citlivejšie obnovené a presnejšie zdokumentované.

Pekným dňom, ktorý sme v Turkemenistane zažili, bola návšteva žrebčína, chovnej stanice pre úžasné turkménske plnokrvníky. Turkménske koníky nie sú tak vysoké, ako sú ich arabskí príbuzní. No sú vytrvalejšie a húževnatejšie. Traduje sa, že turkménski súdruhovia, aby ich v ZSSR spropagovali, uskutočnili na nich v časoch stalinskej éry, smelú jazdu v sedle z Turkmenistanu až do Moskvy. Podarilo sa im presvedčiť Stalina o výnimočných schopnostiach týchto koní. Veliteľ červeného jazdectva súdruh Buďonnyj, zvyknutý na vyššie koníky, síce trochu frfľal, no húževnatosť a nenáročnosť koní aj jeho napokon presvedčila. Turkménske kone sa stali ťažiskovými koňmi Červenej armády. Na slávnostnej prehliadke Víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne velil vojskám maršal Žukov práve na jednom z takýchto turkménskych koní.

Ak sa človek s prispením osudu ocitne v Turkménsku, mal by zájsť na niektorú z chovných staníc turkménskych plnokrvníkov. Možno práve na tú, kde šéfuje naša známa-ruská pestovateľka koní Galina. Galina bola kedysi predsedníčkou najväčšieho sovchozu, špecializujúceho sa na chov koní. Dnes je spolumajiteľkou žrebčína-druhým spolumajiteľom je turkménsky štát. Modré oči, kedysi nebesky žiarivé, jej vekom už zosiveli. No ak ide o to, ukázať jej kone širšiemu publiku, zasvietia jej oči ako po výmene batérie.

V Turkmenistane sme však zažili aj škaredé dni. Deň škaredý: prechádzate sa napríklad pomedzi mramorovo-sklenené príšery a hliníkovo-žulové opachy hlavného mesta Ašchabadu. Vzhľadom to tam pripomína stonásobné replikovanie indického Tádž Mahálu. Iné budovy sú kríženec neohistorizmu a postmodernizmu. Všetko je to riešené v monumentálnych kusoch travertínu, žuly, mramoru a tufu. Všade sú schodiská s balustrádami, nekonečne dlhé dláždené chodníky, námestia pokryté žulovými megadlaždicami. Všade naokolí niečo strieka, šumí, žblnká. Turkméni, ako všetky púšťové a stepné národy, trpia na fontánový komplex. Ak v Ašchabade nie je tisíc fontán, tak ani jedna. Na večer sú osvetlené nepríjemne ostrým svetlom zo všelijakých reflektorov a „umelecky“ kovaných lucerien.

Hrôza, koľké miliardy sa vyhodili na tento grandiózny novozbohatlícky hyperluxus. Ešte väčšia hrôza je, že všetko toto, vrátane extrémne prepychových interiérov vládnych budov, sem prišlo v kontajneroch z Talianska /carrarský mramor/, Rakúska /Swarowského krištál/, Bruselu /zrkadlá/, Švédska a Fínska /žula a osvetlenie/, USA a Kanady /Tiffany mozaiky a drevené konštrukčné prvky a mobiliár zo sekvojí/, Číny /porcelánové plastiky a betónové prefabrikáty skeletu/ , medené kopule a čojaviemčo ktovie odkiaľ. . Všetko to tu vybalili a zmontovali zahraniční špecialisti. Domáci pracovníci po nich akurát tak upratali a zasiali trávniky. Aj to nekvalitne.

Úplne najväčšia hrôza je ale údržba týchto monštruóznych stavieb. Domáci pracovníci sa síce okolo nich hmýria, no ich pokusy pomôcť sú akési bezradné. – Akoby mali s kliešťami a kladivami asistovať pri oprave elektroniky v najnovšom modeli auta BMW.

A tak to i s týmito stavbami po pár rokoch od ich postavenia do prostredia drsnej kontinentálnej stredoázijskej klímy vyzerá. Horúčavy tu neraz za pár hodín skočia do mrazov a zase naopak. Plus k tomu prachové búrky, občas spestrené prívalovými lejakmi…Nečudo, že mramorové obklady opadávajú, fontány prepúšťajú vodu na žulové chodníky, kryštálové lustre štrbavejú. Rozbité okná na mrakodrapoch zakrývajú kusy preglejky alebo fošne.

Obrovská budova údajne najväčšej mešity na svete -ktorú dal Turkmenbaši postaviť v Ašchabade ako tak stavebne funguje. Horšie je to s jej povesťou. Turkmenbaši dal steny jej interiéru pomaľovať nielen úryvkami z koránu, ale aj citáciami z jeho vlastnej knihy – „veľdiela“ RUHNAMA. Múdrosti z tejto knihy kníh, preloženej a vydanej /na náklady Turkmenistanu/ vo viac ako 100 krajinách sveta, islamskí imámovia a učenci neakceptovali. Kázali ich zatrieť. Turkmenbaši sa urazil, mešitu zrušil a premenoval ju na Chrám ducha.

Tatka všetkých Turkménov, Turkmenbašiho, však treba predsa len za niečo pochváliť. Chválime ho za obrovskú niekoľko desiatok kilometrov dlhú „kyslíkovú dráhu“, vybudovanú na pahorkoch okolo Ašchabadu. Už vyliezť na trať po nekonečnom schodisku je fuška.

Aj pre trénovaných. Turkemnbaši tu pravidelne každoročne dal otestovať zdatnosť svojich ministerských úradníkov. Riadil sa zásadou, že zdravý duch prebýva iba v zdravom tele. Kto dráhu nezvládol, išiel v kariére nadol. Prepapkaní pupkatí úradníci mnohé noci pred skúškou asi ani nespali. A cez deň nejedli, iba trénovali. A aj o to asi išlo.

Turkemnbaši bol kuriózny vodca, ktorý sa z vojnovej siroty vypracoval až na piedestál boha. Dnes už nežije. Zomrel pomerne mladý,-oficiálne na prepracovanosť. Jeho nástupca je Gurbanguly Mijalikgulievič Berdimuhamedov. Je to študovaný medik-anesteziológ. On bude vedieť najlepšie, na čo jeho predchodca umrel a čomu sa aj on bude musieť vyvarovať…Turkmenbašiho pochovali do mauzólea, podobného rakete, vynášajúcej do vesmíru kozmonautov.

Ašchabad však o jeho milú postavu a láskavú tvár úplne neprišiel. Po meste je plno jeho sôch v životnej či nadživotnej veľkosti. Samozrejme, pozlátených, – pardón, z rýdzeho zlata…

Nielen Ašchabad, ale aj iné väčšie mestá po trasách s predpokladaným pohybom turistov vyzerajú z diaľky veľkolepo. Sú v nich stredne veľkolepé paláce stredne dôležitých straníckych a štátnych úradov, miestne stredne veľké domy kultúry a múzeá Turkmenbašiho, jeho mamy a jeho Knihy. A sem-tam aj hotely a reštaurácie. Ak navštívite jeden takýto hotel, pripravte sa na to, že vám síce pred večerou dajú na kvalitnom papieri honosne urobené, v koži viazané menu, no aj tak vám na tanier donesú jediný možný chod, aj to v dosť zredukovanej podobe. Ku káve vám ponúknu i „moloko“. Po štvrťhodine však príde čašníčka s oznámením, že „moloko net“.

Turkmenistan je jedno z najkurióznejších miest na našej planéte. Je ešte bizarnejšie ako KĽDR. Čudesnosť Severnej Kórey je totiž daná sankciami a izoláciou, ktorú na ňu uvrhli USA a jeho satelity. Severná Kórea sa tomu so svojou politikou čučche /spoliehania sa na vlastné sily/ iba prispôsobila. Urobila si z núdze cnosť. Turkmenistan je ale krajina, v ktorej inštitucionalizované čudáctvo pramení zvnútra krajiny resp. jej vodcov. Turkménsko nie je sankcionované, nie je izolované. Naopak, je investormi a zahraničnými politickými delegáciami vyhľadávané. Geopoliticky je síce pevne naviazané na Rusko a etnicky na Turecko, no má aj mnoho iných“zahraničných priateľov“. ktorí sa predbiehajú v dotieravej ochote dodať za miliardy dolárov v minulosti deviantnému bohatému vládcovi a dnes jeho nástupcovi čokoľvek, čo si megalomansky vymyslí. – Ide o to, zarobiť na ňom a potom sa z neho ešte aj vysmievať.

Na Slovensku sa hovorieva: „Chudobný človek, hotová opica“. V Turkménsku by sa malo hovoriť „Bohatý človek, hotová opica“. A bude to tam asi platiť dovtedy, dokedy svet bude šalieť za uhľovodíkovou energiou. Tatko Ubu je vládca plynu a ropy. A vo svojom kráľovstve – Chujave – bude kraľovať dovtedy, pokým sa veci nezmenia. A tie sa tak skoro nezmenia.

/Autorom fotiek je autor textu/.

Správa o stave prezidentkinej mysle

29.11.2022

Onedlho sa dozvieme, ako to s našou prezidentkou je. V akom stave má myseľ, čo sa odohráva v jej duši, v akom vnútornom svete žije. Sme zvedaví. Na verejnosť zatiaľ prenikol iba chýr, že pani prezidentka bude veľmi veľmi kritická. A to by vlastne malo znamenať, že bude veľmi veľmi sebakritická. Nuž pri klesajúcich percentách jej dôveryhodnosti sa tomu ani niet čo [...]

Strana PS je postavená na pravicovoliberál. lžiach a maskovaní za ľavicu

28.11.2022

Strana Progresívne Slovensko sa od začiatku vymedzovala ako moderná a ľavicová strana. Je to lož. Strana PS nie je moderná a pokroková, ale staromódna liberálna či skôr libertariánska strana. Je to strana, ktorá sa ideologicky orientuje na spráchnivené idey divého kapitalizmu 19.storočia. Jediné, čo je v nej „moderné“ a pokrokové, že miesto prudérnej [...]

Reklama plná černochov

26.11.2022

Na Slovensku žije už dosť veľa černochov. Viem o niektorých, ktorí tu roba v šoubiznise čiernych bačov, hrajú futbal alebo basketbal či nebodaj študujú. No viac ako na športoviskách je černochov v reklamách slovenských televízií. Černosi, žijúci na Slovensku musia byť extrémne solventní, keď sa vyskytujú v reklamách na predovšetkým drahšie, luxusnejšie výrobky. [...]

Robert Fico

Fico je formálne čistý. Pomôže mu to k navráteniu dôvery?

29.11.2022 22:00

Čo zrušenie obvinenia v kauze Súmrak znamená pre dôveru v spravodlivosť? A ako ovplyvní politické dianie v krajine?

káčer

Káčer: Aliancii sa zbrane nemíňajú, Ukrajinu musí ďalej všestranne podporovať

29.11.2022 20:11

Potvrdil, že na schôdzke sa bude rokovať aj o možnom prijatí Ukrajiny do NATO.

Armáda / Vojak / Ruskí vojaci /

Do Kazachstanu ušli pred mobilizáciou nielen státisíce Rusov, ale aj miliardy rubľov

29.11.2022 18:34

Väčšina Rusov, ktorí prišli do Kazachstanu po vyhlásení mobilizácie, krajinu už aj opustila.

irán

Pri protestoch v Iráne zabili vojaci už 448 ľudí vrátane 60 detí

29.11.2022 18:19

Údaj nezahŕňa členov bezpečnostných síl, dodala organizácia Iran Human Rights.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 413
Celková čítanosť: 1075958x
Priemerná čítanosť článkov: 2605x

Autor blogu

Kategórie