zemegula

KRAJINA KTORÚ NEHODNO PODCENIŤ.

Vietnamy boli dva, no zostal iba jeden. Ten vietnamskejší. Do Saigonu síce plávali lode a v prístave boli krásne ženy, no to bola skôr predstava zo starých operetných šlágrov, než realita. Skutočný, ten pravý vietnamský život sa odohrával buď v kráľovskom sídeľnom meste Hue, alebo vo vládnom Hanoji.

Saigon – Hočiminovo mesto, to je zmes francúzskeho koloniálno-provinčného štýlu a americkej typizovanej účelnosti. Je tu však už aj pokus o vidiecky „manhatan“, plný prvoplánovej vitality. Budovy bez mimoriadnej historickej hodnoty. Ulice domotané grobiansky urobenými rozvodmi elektriny a telefónnej siete.

Do Hočiminovho mesta plávajú veľké výletné lode. Preto je príslušná časť prístavu komfortne, moderne a čisto upravená. Ak však čakáte pokračovanie mesta na takejto „hoch“ úrovni, budete sklamaní. Hlavnými atrakciami mesta sú plavby po Mekongu s návštevou všelijakých pamätníkov na dlhú a krvavú vojnu severu proti juhu-čo bola zástupná vojna, v ktorej ZSSR a Čína porazili USA a Západnú Európu. Potom, čo do vojny a na strane strýčka Hočimina vstúpili hippies, revoluční študenti, Bob Dylan, John Lennon a Joan Baezová-nemali americkí vojnychtiví prezidenti šancu. Stiahli chvost a len tak-tak evakuovali na vrtuľníkoch svojich najoddanejších kolaborantov. Tí proamerickí poskokovia, čo sa do vrtuľníkov nezmestili, nastúpili potom do táborov vlasteneckej prevýchovy. Dnes -už prevychovaní, využívajú svoje jazykové znalosti v turistických službách a biznise. A mnohí z nich sa majú lepšie ako na Západe žijúci politickí emigranti. Legálnych milionárov sú v dnešnom Hočiminovom meste tisíce…

Z bojovníkov Vietkongu a severovietnamských vojnových hrdinov sa stali funkcionári a úradníci. Mnoho jednoduchých Vietnamcov odišlo na pracovný zácvik do bývalých socialistických štátov. Aj do bývalej ČSSR, aj na Slovensko. Azda aj väčšina z nich sa nie a nie poriadne odborne zacvičiť, pretože je tu doposiaľ. No nie v šijacej dielni obuvníckej fabriky ZDA Partizánske, lež na trhoviskách, premenených miestami na malé Saigony. Tam sa Vietnamci zacvičujú na onakvejšie cviky.

Bývalé sídelné kráľovské mesto Hue, to je iný čaj. Riadne silný, uvarený na spôsob drogy v budhistickom kláštore. Hue je baštou vietnamského historického vedomia. Hue je dôkaz, že Vietnam bol v minulosti veľká a silná krajina. Väčšia a silnejšia, ako si mysleli Francúzi pred Dien Bien Phu alebo Američania pred útekom zo Saigonu. V Hue žili a žijú mimoriadne odolní a nezdolní ľudia – budhistickí mnísi a mníšky. Sú to tí, čo sa na protest proti občianskej vojne sami upaľovali. Alebo tí, čo pod mníšskymi kutňami pašovali pre Vietkong zbrane a muníciu. Na ľudí s Hue nepomáhal ani napalm, ani kobercové nálety amerických lietajúcich pevností. Prejsť sa po kláštoroch, v ktorých vyrastali takýto silní ľudia, to je exkurzia do vietnamskej národnej pamäte. Súčasťou takejto pamäte je aj iné mesto-Danang. Spomienky z neho sú však ešte smutnejšie a krvavejšie.

Vietnam má 331 212 km2 a 98 miliónov obyvateľov. Vietnamská príroda je ako Vietnamci. Je nekonečne silná. Ani napalm, ani defolianty ju nepremohli. Dnes odoláva azda ešte nebezpečnejšiemu nepriateľovi – neekologickej výrobe fabrík poskytujúcich „prácu vo mzde“ pre západné, pre kórejské, čínske a japonské výrobné reťazce. Vietnamská príroda zatiaľ zvláda aj rapídny rast populácie, vznik nových brutálnych mestských aglomerácií i všakovako robenú masovú poľnohospodársku produkciu.

Sem, do takéhoto vitálneho ale aj brutálneho Vietnamu prichádzajú zahraniční turisti. Ke´d prichádzajú za poznaním, robia dobre a zväčša sa domov vracajú spokojní. Ak sa však dajú zlákať sloganmi o úžasných vietnamských plážach a plážových rezortoch, potom je to s nimi horšie. Máločo je klamlivejšie, ako vietnamský prímorský rezort. Nezriedka sa v ňom ani neopálite, ani si nezaplávate, ani sa kvalitne nevyspíte. Občas miesto toho chytíte pod dáždnikmi či v pršiplášťoch solídnu nádchu, nedajbože ázijskú chrípku. No neplatí to vždy a pre všetkých. Poznáme šťastlivcov, čo boli s plážovaním vo Vietname celkom spokojní.

Podľa našich vlastných skúseností bije ozajstné srdce Vietnamu na Severe. V hlavnom meste – Hanoji, v blízkom prístave Haiphongu a zátoke HALONG.

Halong, to je veľká turistická vec. To je vrcholná turistická atrakcia. Prileťte do Hanoja a odtiaľ si zoberte taxík do niektorého z halongských hotelov. Už cesta severovietnamským vidiekom bude pre vás zážitkom. Treba si tú cestu vychutnať, lebo obsahuje všetko, čo obsahuje i celý Vietnam. Najskôr zažijete proti vám sa rútiace prúdy aut, motoriek a bicyklov, potom staré železné mosty z francúzskych čias. A potom bahnité, páchnúce ryžové polia a na nich početné sklady hrdzavejúceho kovového šrotu. Často sú to ešte pozostatky z vojny, ktorých je toľko, že sa ich ani po desaťročiach nedarí spracovať alebo aspoň odpratať.

Vidiecke mestá a mestečká iterujú už z juhu Vietnamu známy obraz chudobnej činorodosti. Sem tam sa mihnú honosnejšie budovy škôl a vládnych úradov, kresťanské kostoly, domovy charity. Občas zahliadneme rohatých byvolov, pechoriacich sa na poliach,-a do toho moderné plechové haly montážnych firiem, patriacich všelijakým západným či japonským, kórejským alebo čínskym korporáciám. Pri nich sa zhromažďujú zástupy pracovníkov zo striedajúcich sa pracovných smien. Po cestách lietajú ojazdené kórejské a japonské valníky. 190% z nákladu, ktorý prevážajú, je nadlimitný…

A potom strašné výjavy barbarského vzťahu Vietnamcov k živému tvorstvu. Chlapíci na bicykloch, ovešaných sliepkami. Dolu k zemi im visia bezmocné hlavy, občas klonckajúce o výplet na kolesách bicykla. Zobáky im vtedy o výplet zarapocú, ako kusy kartónu, ktorý sme si kedysi dávali do kolies aj my ako chlapčiská, – aby nám na bicykli vydával motorový zvuk. Iní chlapíci- na motorkách: tí pre zmenu prevážajú na zadných sedadlách drevené klietky s „jatočnými psíkmi“. V ich smutných očiach je beznádej a strach z hrozného osudu.

A potom konečne nábrežie Halongu. Najskôr nás víta množstvo trochu už „obnosených“ malých hotelov pre batôžkárov, pre čínskych i domácich turistov. V centre však aj honosné moderné budovy patriace zopár medzinárodným hotelovým sieťam. Na prízemiach hotelov človek nájde talianske pizzérie, americké hamburgerárne, japonské sušikárne, francúzsky naaranžované „reštaurácie v reštaurácii“: so sviečkami, so škebľami, krevetami a archívnymi vínami. Jednoducho povedané-Halong, to je Vietnam pre každého.

V halongskom prístave kotvia drevené džunky, ako vystrihnuté z bitkárskych filmov Jackie Chana. Sprievodca nám nakontrahoval jednu z takýchto džuniek.

Sme len dvaja a s posádkou /kapitán, plavčík, kuchárka a servírka/ šiesti. Na susednej o poznanie menšej džunke je pasažierov aspoň osem. Aj keď asi Číňanov. Už na prvý dojem trochu lepkavá, vtieravá posádka loďky nás usadí a plavba po zátoke Halong môže začať. Cieľom je prehliadka vápencových malých skalnatých ostrovčekov, čo sú rozosiate po zátoke ako kamenné hríbiky. Hlúbiky týchto hríbikov sú od morských vĺn biele a „klobúčiky“ tmavohnedé alebo zelenkavé, obrastené subtropickou vegetáciou. Nádherný krajinný prvok, ktorý sme obdivovali už v Thajsku, na Filipínach a najmä na ostrove Palau. Variácia na rovnaký krajinný archetyp.

Hríbikových ostrovčekov je veľa, no aj džuniek s turistami, čo pomedzi ne prtia je požehnane. Asi po polhodine obdivnej plavby smerujeme k jednému väčšiemu ostrovu. Už z diaľky vidieť, že je to asi jedna z hlavných atrakcií Halongu. Kotví tu azda päťdesiat džuniek a ďalšie a ďalšie prichádzajú. Džunky sú zakotvené nahusto vedľa seba. Takže ke´d z tých krajných chcú turisti vyjsť na breh, musia preliezať po mostíkoch z džunky na džunku. Zdanlivo hrozný chaos, v ktorom by Europan bez pomoci domácich nikdy netrafil naspäť do svojej džunky.

Nasleduje mierny výstup do kopca a prehliadka vápencovej jaskyne. Máme už skúsenosti s čínskymi jaskyňami, preto nás neprekvapí, že ázijské a teda aj halongské jaskyne nie sú žiaden prísne strážený objekt ochrany prírody ale pestrofarebne naaranžovaný lunapark.

Pri inštalácií farebných reflektorov stalagnity a stalaktity ba ani stalagnáty nehrali hlavnú úlohu. Dôležitejšie boli projektované trasy káblových rozvodov. Občas bolo treba čosi presekať, občas čosi zabetónovať alebo zasádrovať. Napriek barbarstvu, ktoré tu slávi svoje orgie treba uznať, že veľkosťou podzemných dómov a množstvom vápencovej výzdoby je jaskyňa naozaj zaujímavá.

Návrat na svetlo božie a naloďovanie na „našu“ džunku. Na počudovanie, posádka džunky si nás zapamätala a už nám na brehu veselo kýva. Bezpečne nás do „našej“ džunky zavedie. A rovnako sa to deje aj s desiatkami ostatných turistov. Akoby veľký vietnamský demiurg riadil celé toto vesmírne hmýrenie. Prednosť pri naloďovaní majú pasažieri okrajových lodí, ktorí po nástupe turistov ihneď odrážajú späť na more. Potom nasleduje najbližší vonkajší rad, atď., at´d až zrazu v prístave nie je ani jedna džunka s turistami. A lodičky zase prtia okolo hríbikových ostrovčekov.

Z podpalubia cítime lákavé vône a zvuky. O chvíľu nám už servírujú bohatý ale naozaj bohatý juhoázijský obed. Má šesť chodov. Všetko morské a múčne delikatesy. Tí, ktorým škeble, rezance, zelenina a varené ryby chutia, si určite prídu na svoje. My sme iba priemerní obdivovatelia čínsko-vietnamskej kuchyne, no zvládli sme obed so cťou. Čo sme takmer nezvládli a pri čom sme sa takmer nervovo zrútili, to bolo nanucovanie kadejakých perálových náhrdelníkov, naušníc a prstenov, brošní a čačiek-mačiek pochybného pôvodu. Problém bol, že sme na džunke boli iba dvaja. Bože, ako sme závideli tým turistom, ktorí mali na džunke päť-šesť spolucestujúcich. Tam sa nátlak „obchodníkov“na nich primerane rozložil. -Lenže do nás dvoch tu hustili traja „obchodníci“ /kuchárka a čašníčka i plavčík/ ba občas sa na „obchodníka“ zmenil aj kapitán loďky.

Cítili sme sa ako žiaci školskej triedy, do ktorej sme na vyučovanie prišli iba dvaja, lebo ostatných skolila chrípková epidémia. A tak nás teraz učiteľka matematiky riadne prevetráva. Má možnosť dosýta sa na nás vyzúriť.

Konečne sa „obchodníci“ trochu upokojili, pretože sme naveľa-naveľa predsa len čosi kúpili. No tiež preto, lebo sa džunka dostala do nebezpečných vôd. Na miesto, kde sa trasy turistických džuniek križujú s trasami nákladných lodí s uhlím, železným šrotom, stavebninami a pod. Nákladné lode idú na plný plyn, z Číny smer prístav Haiphong a opačne. Máme sme dojem, že na káričke ťahanej oslíkom prechádzame krížom cez štvorprúdovú autostrádu. Napokon sa všetko dobre končí. V Halongu živí a zdraví sa chystáme vystúpiť na breh. Nie všetci však vraj majú také šťastie. Kapitán nám ešte narýchlo a farbisto rozpráva historku o turistoch, čo tu prišli o život, lebo ich džunky nemali takého skúseného a šikovného kapitána ako my. Aby sme tie krvavé príbehy ukončili, dávame kapitánovi očakávaný bakšiš a oslobodzujeme sa definitívne z jeho dosahu.

Plavba skončila. Prežili sme. A bolo to -napriek všetkému,-prírodne naozaj pekné.

Nasledujúci deň sme celý investovali do prehliadky centra Hanoja. Zaujímavé: napriek americkému bombardovaniu je centrálna časť hlavného mesta plná elitnej frankofónnej koloniálnej architektúry. V starých budovách sú citlivo obnovené mondénne hotely. V rezidenciách koloniálnych úradníkov sídlia múzeá a divadlá. Sú tam koncertné sály, knižnice, ale aj vládne úrady a banky. To všetko je útulne obnovené a akési usporiadané. Kultivovane pôsobia aj mestské parky s jazerami a jazierkami, pagodami, mostíkmi, letohrádkami, kačicami, rybičkami a – slávnym vodným divadlom. A na nároží pri parku aj bábkovým divadlom. Treba to vidieť a zažívať s maximálne skoncentrovanou pozornosťou, aby to v spomienkach nezmachuľovatelo viac, než je obvyklé.

Náš tamojší sprievodca vedel, čím náš pobyt v Hanoji ešte viac zdramatizovať. V úplnom centre mesta, kde intenzita hmýrenia ľudí, bicyklov, motoriek a aut dosahovala maximum, nám dal rozchod na individuálnu prehliadku mesta. Prehliadku bez neho. A aby to ešte viac sťažil, -ukázal nám na asi pol kilometra vzdialený bod na druhej strane hlučnej a preplnenej ulice,-kde sa s ním máme za hodinu znovu zísť. Pustili sme sa teda na potulku úzkymi uličkami, zaplnenými tisíckami malých obchodíkov a jedálničiek. Prehrýzali sme sa nezapamätateľnou spleťou dvorčekov, ulíc, pasáží, chodieb a chodbičiek. Obchod vedľa obchodu, jedáleň vedľa jedálne a jedna na nerozoznanie od druhej. Rovnako ako tváre, okolo nás. Ak tu človek z Európy nezablúdi, mal by dostať Nobelovu cenu za orientačné schopnosti. A na dôvažok certifikát z odvahy prejsť cez ulicu bez semaforov a bez prechodu, cez divokú riavu bicyklov, motocyklov a aut rútiacich sa všetkými mysliteľnými smermi.

Sprievodca nám dal jednu dobrú radu-choďte cez ulicu jasne iba jedným smerom, kráčajte odhodlane a predvídateľne a nič sa vám nestane. Predvídateľnosť a dodržiavanie očakávaného smeru pohybu to je jediný spôsob ako tu uspieť. Zmätkovanie je smrť. Išli sme, išli -a zrazu sme sa stretli s našim sprievodcom takmer na tom mieste, na ktorom sme boli dohodnutí. Máme podozrenie, že sa nám to podarilo preto, lebo nás sprievodca tajne sledoval a zobďaleč bdel nad nami ako náš anjel strážny.

Vietnamci sa z našej paniky pri pohybe v davoch motoriek a bicyklov smejú. Vraj sa im pri dodržiavaní zásady predvídateľnosti smeru nikdy nič nestane. NEPRAVDA ! Len počas krátkeho pobytu v Hanoji sme boli svedkami zopár menších dopravných nehôd. A videli sme aj bitku medzi motocyklistami, kde riadne lietali päste a kopance. Takéto riešenie dopravných kolízií si ostatní „účastníci cestnej premávky“ nevšímali. Je to zjavne tamojší štandard.

Pre cudzincov, ktorí v Hanoji zo služobných dôvodov žijú dlhší čas, vybudovali Vietnamci osobitú uzavretú štvrť. Je obohnaná plotom a na vstupoch a výstupoch sú rampy. Ani nie tak kvôli zlodejom, ako skôr kvôli tomu, aby tu Európania mohli jazdiť podľa európskych dopravných predpisov. Je to ostrov pozitívnej deviácie, európske gheto, útočisko pre dopravne rigidných vodičov zo Západu v mori dopravnej improvizácie Východu.

V dnešnom Vietname vládnu komunisti. No ich poňatie socialistickej spoločnosti je ešte čudnejšie ako to čínske. Vo Vietname platí: môžeš podnikať, vyrábať, predávať, súkromne roľníčiť, koľko ti hrdlo ráči. No nesmieš pritom naraziť na záujmy jedinej strany a vlády. Nesmieš politizovať, musíš sa starať iba o svoj biznis, o seba a svoju rodinu. Ak sa ti to nepáči,-prosím vybav si akýmikoľvek prostriedkami pas, víza, letenku a odíď z Vietnamu. Ak sa z „výletu“ do zahraničia nevrátiš, nikto ťa nebude za to popoťahovať, nikto sa nebude mstiť na tvojej rodine a majetku. Ke´d prídeš na návštevu, nikto ťa nezatkne a keď budeš chcieť znovu odísť, nikto ti nebude brániť. Zarobené peniaze môžeš posielať svojej rodine, nikto ich nebude bantovať. Ke´d sa však rozhodneš vrátiť, znovu budeš občanom Vietnamu a nebudeš sa môcť hrať na nejakého novopečeného posla demokracie.

Vo vietnamskom občianskom súžití je to podobné ako pri pohybe po ulici. Netreba sa zľaknúť iných ľudí, smerujúcich pri napĺňaní ich osobných ambícií hore dolu. Treba si ich pohyby ale pozorne všímať, predvídať ich zámery a ak sú silnejší a idú rýchlejšie, ak tušíte, že vám neuhnú, musíte im včas uhnúť vy.

Do Vietnamu môžete cestovať koľko len chcete a vždy sa vám bude zdať, že ste naň nemali toľko času, koľko ste chceli. Vietnam je vždy väčší, ako ste sa nazdali. Vietnam je šľahačka na pampúšiku Indočíny. Pozor, je to kalorická bomba. Silnejšia, ako ste čakali.

Nepodceňte Vietnam.

/Autorom fotiek je autor textu/.