zemegula

„SRÍLANKA BJÚTIFÚÚÚL“.

Na potulkách po Srí Lanke nás miestny sprievodca nútil „spievať“ spolu s ním prostoduchú odrhovačku, ktorá po fonetickom prepise znela približne takto:

„Srílanka páradajs, srílanka nájs, srílanká bjútifúúúúúl !“

Vždy ke´d nás potom stretlo na tomto ostrove niečo pekné ale aj nepekné, potešiteľné ale aj mrzuté, zanôtili sme si tento slogan a hneď sme mali nad prežívanou udalosťou potrebný nadhľad.

Srílanku /budeme používať tento nespisovný ale ľahšie napísateľný tvar/ sme navštívili dvakrát. Raz lietadlom a raz loďou. V oboch prípadoch sme začínali potulky v COLOMBE. Dvakrát sme absolvovali prehliadku jeho pamätihodností, dvakrát sme videli tak trochu zmenšené akoby indické vidiecke veľkomesto. Kvôli spravodlivosti dodávame, že predsa len o čosi čistejšie, usporiadanejšie a tichšie, no predsa len veľmi podobné Indii. Rozdiel napr. oproti takému Chennai je asi v odlišnej religiozite-India je prevažne hinduistická, Srílanka prevažne budhistická. Sebecky uzatvárame, že Colombo nás ničím výnimočným nezaujalo.

Nezaujali nás ani srílanské pláže. Boli príliš prístupné miestnym domorodcom, mierne neupravené. Rezorty mali nepríliš invenčné bazény a parky a hotely nám pripadali ako luxusnejšie ubikácie pre vojsko alebo pre športovcov. Oproti plážam v Indii to na Srílanke bol superluxus, oproti Maledivám akoby iba baráky pre chudobnejších spoluobčanov. Cenovo je však Srílanka úplne niekde inde než Maledivy a za peniaze, ktoré na srílanský plážový pobyt zaplatíte, dostanete zážitkov vrchovato. – Najmä ak si plážovanie spojíte s 3-4 výletmi do vnútrozemia. To potom už nie je žiadna maledivská luxusná nuda ale riadne plnotučná tropická exotická dovolenka.

Ak si budete plánovať výlety, zájdite do KANDY. Je to bývalé hlavné mesto Cejlónu /britský názov pre Srílanku v časoch, ke´d bola pod nadvládou Veľkej Británie/. Kandy má v historickom centre zopár starších koloniálnych budov s atmosférou starých dobrých čias, ako ich hyperbolizoval vo svojich cestopisoch Boris Filan. Samotné mesto si však dnes žije svojským sinhálskym životom. Väčšina mestskej aglomerácie už nemá s koloniálnymi časmi nič spoločné. Pre tých, čo mali dusna na pláži plné zuby, poskytne Kandy sviežejší vzduch a trochu menej tropickej vegetácie.

Hajlajtami Srílanky sú kláštory a svätyne. Napríklad Golden temple a Sigiriya. Odporúčame spojiť ich návštevu do jedného celodenného cestovateľského dňa. Zlatý chrám /Golden temple/ v Dambulle je jaskynná svätyňa a kláštor so živými i gypsovými mníchmi, s veľkou pozlátenou kupolou stúpy no predovšetkým s ozrutným pestro vyfarbeným Buddhom.

Jaskynná časť je značne stavebne dotvorená. Podlaha je dláždená, v strede hlavného dómu je zvon-stúpa a nevyhnutné sochy Buddhu. Steny a strop sú čiastočne pomaľované rituálnymi výjavmi. Nečakajte v jaskyni podobnú divočinu ako napr. v hinduistickej jaskynnej svätyni Batu v Malajzii. Socha Buddhu je začlenená do súboru budov, schodísk, chodieb a parkov. Turisti sa pri nej radi fotia s miestnymi mníchmi, aby vynikli Buddhove ohromné rozmery. Keby človek na potulkách ázijským svetom nevidel už desiatky podobne šokujúcich buddhistických sôch a svätýň, rozplýval by sa tu od dojatia. Pre scestovanejších je to len ďalšia spektakulárna atrakcia do rozsiahlejšej zbierky podobne pozoruhodných výtvorov.

Zato Sigiriya/ďalej budeme používať poslovenčený výraz Sigirija/ je podľa nás jedinečná, málokde okrem Srílanky sa vyskytujúca pamätihodnosť. Jej prehliadka si vyžaduje aj trochu viac fyzickej námahy a endorfíny vyplavené počas strmého výstupu na chrámový-kláštorný-hradný kopec ju potom v spomienkach pretvárajú na veľkolepý zážitok. Vzdialene sa k nemu možno blížia spomienky na grécku Meteoru, grécke horské kláštory v Turecku /Soumela/, chrámové stavby v Číne /údolie rieky Li a pod./.

Veľkolepý je už vstup do areálu Sigirije. Okolie obrovskej skaly, na ktorej Sigirija stojí je rovinaté, pekne zelené, s parkovou úpravou a bazénmi vody. Po areáli behajú opice a pasú sa tam vzorne obriadené kravy. Skala prudko stúpajúca z roviny a dlhý rovný prístupový chodník k nej podčiarkujú majestátnosť hory. Výstup na ňu vedie cez množstvo serpentín, jaskynné otvory, kopa schodov a schodísk, ale aj rebríky a úzke točité kovové schodiská. Po ceste je v skale vytesaných alebo namaľovaných viacero pozoruhodných rituálnych artefaktov. Napríklad obrovské dračie chodidlá s pazúriskami, maľovaný výjav kňažiek, prinášajúcich Buddhovi obetné ovocie, do polovice zamurované mníšske kobky a pod. Po ceste nahor sa nevieme vynadívať výhľadov do okolitej zelenej a šťavnatej krajiny. Vidíme azda 10 km ďaleko, obzor sa už potom stráca v tropickom opare. Sme na vrchole. Vidieť tu základy religióznych stavieb ale aj hradných palácov, v ktorých sídlili miestni vládcovia. Pomerne veľké sú bazény pre zber dažďovej vody. Veľkosť jej zásob bola rozhodujúca v prípade, že nastalo dlhotrvajúce sucho alebo obkľúčenie nepriateľom znemožnilo jej doplnenie zdola. Vrchol je zaujímavý, no jadrom mágie tohto miesta je skôr výstup samotný, než nejaké bombastické prekvapenie v cieli výstupu. Pokocháme sa výhľadmi, popozeráme zvyšky hradu, kláštora a svätostánkov a vraciame sa späť.

Zostup je ľahší ako výstup ale treba si dávať pozor na šmyk na vlhkých schodoch a kamenných chodníkoch. Sme dolu, pri našom taxíku. Len tak zo zvyku pred nástupom z neho si kontrolujeme, či máme vo vreckách všetko, čo tam mávame. Platobné karty sú na svojom mieste-no PAS je fuč. Preboha, my sme ho asi vytratili cestou na Sigiriju, ako sme z vreciek vyberali fotoaparát ! – Nezostáva iné, len sa vrátiť znovu na kopec. Znovu absolvovať celú tú strminu, serpentíny a stovky schodov. A popri tom sa pozerať na zem či do rokliniek popri ceste, či tam náš pas nie je. Adrenalín nás ženie nahor dvojnásobne rýchlejšie než pri prvom výstupe. Sme zase hore, no nič sme nenašli. Pomaly skleslo zostupujeme. Cítime, že budú veľké, veľké problémy. Ako sa tak smutní vraciame cestou naspäť, zíde na um taxikárovi, aby zavolal do kancelárie svojej firmy, kde sme cestu ráno dojednávali. Dozvedáme sa dve správy. Dobrá správa je, že sme tam pas naozaj zabudli. Zlá správa je, že pas už v kancelárii nie je. Odovzdali ho na políciu, takže si treba ísť poň k pánom policajtom.

Policajti sú zdvorilí, ale dôslední v zisťovaní, či nám pas naozaj patrí. Nazdali sme sa, že procedúra vrátenia bude krátka. Chyba. Policajti náš pas hľadajú medzi asi stovkou iných, ktoré len v ten deň na rôznych miestach Srílanky turisti stratili. Hurá, už vidíme náš pas. Predtým, než nám ho vydajú však musíme ešte vyplniť asi osem tlačív a prehlásení. Konečné slovo pri vydaní pasu má napokon veliteľ policajnej stanice. Dôstojník, čo nás k nemu vedie nám cestou oznamuje, že slovo veliteľa je tu zákon. Od jeho blahovôle závisí, či pas dostaneme alebo nie. Aha, už chápeme, čo sa od nás žiada. Pripravíme si do dlane zopár dolárov a podávame dlaň veliteľovi. Ten ke´d doláre ucíti v dlani, podáva nám druhou rukou náš pas a hovorí nám „ou nou, -nou nou..“ no našu dlaň s peniazmi drží v rukách ako kliešte. Konečne sa výmena úspešne ukončuje. Obe strany sa rozišli s pocitom vzájomne prospešného obchodu a bilaterálne prospešnej spolupráce a porozumenia.

Menej fyzicky namáhavá, menej dramatická je druhá naša potulka po Srílanke. Je krajinársky trošku menej úchvatná ako Sigirija, no o to farebnejšia a voňavejšia. Ideme autom do hôr, do kraja kávových a čajových plantáží. Zvolili sme si čajovú plantáž spoločnosti Galaboda. Náš sprievodca nás najprv vedie priamo medzi čarovné kríky čajovníkov, úhľadne vysadené po vrstevniciach. Medzi dlhokánskymi radmi kríkov sú úzke chodníčky. Rady čajovníkov sa hadia do ďaleka na všetky strany okolo nás. Ne´daleko nás zbierajú miestne ženičky čajové lístočky do obrovských košov, čo majú zavesené na pleciach. Priateľsky nám kývajú. Na oplátku im chceme pri zbere trochu pomôcť. Chvíľu nám to blahosklonne dovolia a potom nám poďakujú. Ukazujú nám, že na kríkoch sú červené mravce, ktoré nás môžu bolestivo uštipnúť. Oni sú vraj už na to zvyknuté a pred účinkami kyseliny mravčej majú imunitu. No ktovie.

V rozsiahlych porastoch čajovníkov však číha na zberačky aj iné väčšie nebezpečenstvo, ako mravce. A podstatne vážnejšie. Domýšľame si o čo ide, ke´d vidíme na konári sedieť dravého vtáka špecializujúceho sa na lov plazov. Naše podozrenie definitívne potvrdzuje mungo, ktorý nám prebieha cez cestu. Áno, na čajovníkových plantážach žijú myši a iné hlodavce a žijú tam teda aj HADY, ktoré sa nimi živia. /A mungovia, ktorí chytajú hadov/. – Aké romantické to na začiatku exkurzie, pri vstupe do čajovej plantáži vyzeralo a s akými hrozivými predstavami čajovú plantáž opúšťame…Nie všetko je však na plantáži také rizikové. Napríklad práca v sušiarni a triediarni čajových lístkov je síce iste namáhavá, no je predsa len pod strechou, v čistom a voňavom prostredí. No a návšteva firemnej predajne, kde môžete ochutnať desiatky druhov čaju /samozrejme iba za malú šáločku z každého druhu/, sadnúť si do pohodlného plantážnického kresla, dať si ku čaju koláčik a keksík gratis a pri pochutnávaní si na sušienkach môžete hľadieť dolu do údolia, porasteného bujnou tropickou vegetáciou. – To je teda poľahoda. To je malá koštovka pozemského raja. – Srílanka paradájs, Srílanka bjútífúúl.

V takejto atmosfére človek chváli krajinu, čo mu rajské zážitky poskytla. A zabúda na informácie aj o inej tvári ostrova. Na nie tak dávne hrôzy občianskej vojny s Tigrami tamilského ílamu. Na rastúci vplyv radikálneho islamu medzi rýchlo sa množiacou moslimskou časťou populácie, na krvavé atentáty na tunajšie malé skupiny kresťanov, na politiku poklonkovania sa Západu, – na míle vzdialenú politike boja proti neokolonialzmu z čias pokrokovej prezidentky S.Bandaranaikeovej. Srílanka / 65 610 km2, 22 mil. obyv./ sa dnes všestranne modernizuje. V dobrom i zlom. Vývoj sa tu krúti, kľukatie, ako rady čajovníkov na plantáži. Konca im nedovidíš.

O benefity zo srílanského paradajsu je značný záujem. A nejde iba o lístočky na luhovanie lahodného cejlonského čaju. Ide o Indický oceán. Dúfajme však, že ide aj o dobro pre ľudí, čo na Srílanke žijú. Ak si tu však napriek všetkému neprestanú ľudia spievať svoju prostoduchú ale zároveň nádhernú riekanku o ich rajskom ostrove,-potom bude dobre. Pre nich i pre nás, čo ich na ostrov prídeme,- aby sme ho znovu a radi navštívili.

/Autorom fotiek je autor textu/.