zemegula

AMILCAR CABRAL: OD MELANCHÓLIE K REVOLÚCII

Poslednou krajinou kreolov pri afrických brehoch sú Kapverdy. Toto pomerne veľké súostrovie má 4 033 km2 a 556 tis. obyvateľov. Leží neďaleko Sahary a jej horúci a suchý dych cítiť prakticky na všetkých ostrovoch Kapverdského súostrovia. Kapverdy ležia pomerne blízko ku Kanárskym ostrovom, „dych Európy“ na nich tiež cítiť, no je skôr duchovný a fyzicky teda menej citeľný než ten saharský.

Súostrovie je vulkanického pôvodu. Je to bývalá portugalská kolónia a tak má nielen portugalskú úradnú reč ale aj pomerne čulý styk s Portugalskom. Nielen obchodný, ekonomický ale aj kultúrny a duchovný. Príkladom silnej portugalskej inšpirácie je predovšetkým hudba. Typicky kapverdský hudobný štýl „MORNA“ je dosť podobný portugalskej melancholickej hudbe „fado“. Morna štýl sú melancholické lyrické piesne spievané v portugalskej kreolčine a sprevádzané malou gitarou „cavaquinha“, klarinetom, husľami, harmonikou, klavírom a gitarou. Tak ako je Gardel takmer synonymom pre klasické argentínske tango, tak je synonymom klasickej kapverdskej morny kreolská speváčka Césaria Évora. Kúpiť si mornu s jej originálnym spevom bola pre nás pri pobyte na Kapverdách „musená vec“.

Kapverdské súostrovie je vulkanického pôvodu a tvorí ho 9-10 väčších a niekoľko menších ostrovov. Z nich sú turisticky navštevované najmä Sao Vicente, Sal, Boavista, Santiago a Fogo. Dnes je aktívna iba sopka Pico na ostrove Fogo. Vulkanická pôda by bola úrodná, no chýba jej vlaha, je erozívna, sypká a často sa zosúva z vrchov do údolí.

Keď Portugalci v 15.storočí Kapverdy objavili, boli neobývané. Podobne ako na Ostrovy sv.Tomáša aj na Kapverdy začali prúdiť chudobní osadníci z Portugalska, nábožensky prenasledovaní portugalskí židia- sefardi, väzni a dobrodruhovia, ktorí tu začali pestovať cukrovú trstinu, kokosové palmy a banánovníky a potrebnú otrockú pracovnú silu dovážali z afrického kontinentu, najmä z Konga. Miešaním týchto obyvateľov vznikli mulati resp. portugalskí kreoli. Tí dnes tvoria asi 76% obyvateľov. Väčšiu časť zo zvyšku populácie predstavujú černosi-migranti z Afriky. Malú časť tvoria belosi: Portugalci, Taliani, Francúzi…ale aj Švédi a Rusi.

Kapverdy v 17. a ž 19.storočí prosperovali ako námorná báza, prekladisko tovarov, zásobáreň uhlia, vody a ovocia a opraváreň pre lode, smerujúce z Európy okolo Afriky do Perzie, Indie, Japonska a Číny. Po sprevádzkovaní Suezského prieplavu Kapverdy veľmi upadli. Došlo i ku viacerým hladomorom, v ktorých zahynulo 40% populácie. Kapverďania začali z krajiny masívne emigrovať do Brazílie ale aj do USA a do Európy. Tisíce Kapverďanov sa dali najímať na obchodné lode, pracovali väčšinu roka mimo vlasti a domov posielali iba peniaze. Práca na cudzích lodiach a sezónna práca v zahraničí dodnes patrí medzi základné odvetvia ekonomiky Kapverd. Na druhom mieste je rybolov a na treťom rýchlo sa rozvíjajúci turizmus.

Chudoba na jednej strane a na druhej strane jazyková resp. kultúrna spriaznenosť Kapverďanov s Portugalskom a Európou a rozhľad, ktorí Kapverďania získavali pri práci v cudzine spôsobili, že Kapverdy nikdy neboli pokornou portugalskou kolóniou. Revolty a ľavicové hnutia sa tu objavovali už od 19.storočia. Nečudo, že práve z Kapverd pochádzal jeden z najväčších hrdinov afrického národnooslobodzovacieho hnutia – marxistický revolucionár, teoretik i praktik afrických protikoloniálnych revolúcií, básnik a štátnik AMILCAR CABRAL. Narodil sa síce v Guinei Bissau, inej portugalskej africkej kolónii, ale obaja jeho rodičia pochádzali z Kapverd. Revolučnú kariéru začal ešte počas vysokoškolského štúdia poľnohospodárstva v Európe. Po návrate do Afriky založil hnutie oslobodenia portugalských kolónií, – jednak Kapverd a Guinei Bissau /ktoré mali v jeho plánoch tvoriť jeden štát/ a jednak Angoly / bol spolu s A.Netom zakladateľom MPLA/. Svojich guerillistov pripravoval v už slobodných krajinách Afriky – v N Krumahovej Ghane a Sekou Turého Guinei. Chodil po svete, aby získal pre národnooslobodzovacie hnutie zbrane, financie a diplomatickú podporu. Najúspešnejší bol na Kube, vo Švédsku, Rumunsku a vtedajšom Česko-Slovensku. Kvôli spolupráci so štátnymi orgánmi býv.ČSSR bol dokonca podozrievaný, že pracoval pre zahraničnú rozviedku československej ŠTB.

Na územiach, oslobodených Cabralovými bojovníkmi sa začala rozvíjať poľnohospodárska družstevná veľkovýroba /pripomíname, že Cabral bol poľnohospodársky inžinier/, burzy tovaru na ktorých sa menili tovary formou bartrov -bez použitia portugalských peňazí, budovali sa zdravotné strediská, zakladali školy.

Zaujímavé, že práve družstvá, burzy tovarov a ošetrovne boli potom prednostným cieľom útokov portugalskej armády. Cabral bol tŕňom v oku nielen portugalskej tajnej služby PIDE ale aj francúzskych, britských a amerických služieb. Afro-marxistickým učením a revolučnou aktivitou totiž narúšal postkoloniálnu resp. neokolonialistickú geopolitiku Západu v Afrike. Podobne ako T. Sankara v Hornej Volte alebo P. Lumumba v Kongu či Dž.A.Násir v Egypte. – A podobne ako ich, aj Cabrala vlády Západu, ich rozviedky v spolupráci s domácimi zradcami dali zavraždiť. Smrteľný atentát na neho spáchali v guinejskej Konakry iba rok pred Klinčekovou revolúciou v Portugalsku a teda iba rok pred ukončením portugalskej koloniálnej angažovanosti v Afrike. Amilcar Cabral je dnes kapverdským národným hrdinom a dôvodom, pre ktoré dodnes na Kapverdách vládnu ľavicové vlády.

Západ nechce strategické súostrovie v Atlantiku prenechať geopolitickým aktivitám Ruska a Číny a usiluje sa „kupovať si“ Kapverdy štedrou zahraničnou pomocou a rozvojovými projektami v oblasti cudzineckého ruchu. Pri prepočte zahraničnej pomoci Západu per capita patria Kapverdy na prvé miesto v Afrike. Turista, ktorý príde na Kapverdy vidí a cíti tieto zahraničné peniaze v luxusných butikoch v Mindelo či Praii, v úrovni ciest, v obnovených fasádach domov, v úrovni zdravotníctva, školstva a služieb. – Aj za tieto subvencie môžu Kapverďania de facto ďakovať svojmu hrdinovi – Amilcarovi Cabralovi.

Naše putovanie po Kapverdách sme začali v prístave MINDELO /ostrov Sao Vicente/. Mindelo je turisticky najnavštevovanejšie mesto, silne kozmopolitné, pekne obnovené a na míle vzdialené bežnej predstave Európana o „čiernej Afrike“. Počet jeho obyvateľov je 75-100 tis.obyvateľov. Po Praia je Mindelo druhým najväčším mestom Kapverd. Mindelo sa pýši sloganom „hlavné mesto kapverdskej kultúry“.

Hneď pri prístave, na pobrežnej promenáde je kamenný pamätník na tzv. pápežskú zmluvu, deliacu sféry záujmov Portugalska a Španielska.

O kúsok ďalej je historická stavba „Mindelský Belém“,-veža ktorá je veľmi podobná /nie je to úplná kópia/ belémskej veži v Lisabone.

Za vežou je ´dalšia zaujímavá budova-krytá mestská tržnica. Zvnútra je ne-africky čistá, prehľadná, s bohatou ponukou suvenírov ale aj predmetov každodennej potreby.

Trochu ďalej od mora je otvorené mestské trhovisko, ilustrujúce miestnu poľnohospodársku produkciu, výsledky práce remeselníkov ale aj priekupníkov, ponúkajúcich všetko od výmyslu sveta. Ak by ste sa niekedy dostali do Mindela, odporúčame dať sa z trhoviska naľavo po Rua Libertadores de Africa /Rua Lisboa/ do historického centra mesta. Staré dvoj-trojposchodové budovy po oboch stranách ulice sú rekonštruované, vymaľované pastelovými farbami a sú v nich obchody, butiky, predajne textilu, obuvi, svetrov a šarmantných dámskych klobúkov , umelecké galérie, cestovné agentúry, banky, bistrá, reštaurácie a pod. Jedlo v jednej z reštaurácii sme ochutnali. Bolo dobré, no viac si spomíname na pekné prostredie stolov pod holým nebom v akomsi patiu. Ak máte trénované nohy, dostanete sa po polhodinke ku bývalému sídlu portugalského guvernéra /neskôr „palácu ľudu“/, radnici, hlavnej mestskej katedrále „Nossa Senhora da Luz“, príp. odbočkou do kopca ku biskupskej katedrále a sídlu biskupa. Jeho budova je historickou dominantou tejto časti mesta.

Keď budete pokračovať v obchôdzke, prejdete popri naozaj invenčene projektovaných starších stavbách parkových altánkov a veží, až ku štvrti akoby prenesenej z arto deco-štvrte v Miami.

Za ňou začínajú ulice stúpať do kopca ku luxusnejším mestským vilkám a keby ste išli ešte ďalej do kopca, dostanete sa naopak do chudobnejšej komunity. /V žiadnom prípade to však nie je niečo také ako sú chudobné favely v Riu de Janeiro/.

Nešli sme ďalej, ale popod mestský hrad /Fortim d El Rei/ sme sa dali dolu, späť ku pobrežiu. Poslúchli sme totiž radu jedného staršieho pána. Varoval nás pred návštevou chudobnejších predmestí. Je tam vraj dosť vysoká kriminalita. Dvojnásobne nás varoval pred jazdou na aute vo dvojici ďalej do hôr, na vidiek. Tam sa občas vyskytujú aj únosy osamelejších turistov, za ktorých potom zločinci požadujú výkupné v tisícoch dolárov. Náš informátor mal celkom dobrú angličtinu. Bol už dôchodca. Užíval si dôchodok, na ktorý si zarobil na obchodných a rybárskych lodiach v Nórsku. S penziou, ktorú dostával, by v Nórsku sotva vyžil. Tu si z nej žije ako kráľ. /Počujúc toto jeho konštatovanie sme si ihneď spomenuli na zopár starších susedov v našom okolí, čo sa vrátili na dožitie na Slovensko zo Švajčiarska. Švajčiarske dôchodky by im napr. v Zurichu zabezpečili iba skromný život-no v Bratislave za tie isté peniaze môžu hrať boháčov a v Brezne či Gelnici by si žili ako miestni oligarchovia/.

Popri vilkách „lepších ľudí“, popod hrad sme pomerne rýchlo zišli ku pekne udržiavanej mestskej pláži. Okrem spolucestujúcich z našej lode, ktorí tu plážovali, uprednostniac slnko a more pred potulkami po meste, tu nebol takmer nikto. Domorodci sa do vĺn Atlantiku príliš nehrnú. More bolo pritom tiché, voda čistá a na atlantické pomery teplá. Strávili sme v nej asi polhodinku a potom hajde na loď a na ďalší kapverdský ostrov.

Ďalšou zastávkou na Kapverdách bol ostrov Santiago a hlavné mesto Praia. Má 170 tisíc obyvateľov. Jeho historická centrálna časť leží vo štvrti Plateau. Ako jej názov napovedá, je to na plochej vyvýšenine, na ktorú sa ide pomerne ostrými serpentínami. Hoci Praia tiež leží pri mori, nemá takú príjemnú prímorskú promenádu a ani pláž ako Mindelo.

V Praii sú však vládne a reprezentačné budovy-vládny palác, prezidenstksý palác, budova najvyššieho súdu, parlamentu a pod.

Na Plateau je aj pamätný dom Amilcara Cabrala, zvonku pomaľovaný jeho podobizňou a citátmi z jeho básní a politických sloganov.

Ne´daleko je ružovo vymaľované Etnografické múzeum. V úplnom centre Praie je široké námestie s pekným parkom a záhradnou, drevenou a kamennou architektúrou a vodnými prvkami. Je tu tiež radnica a mestská katedrála.

Z námestia vedie široký bulvár, kde sú sústredné hotely, vládne a finančné inštitúcie a pod.

Sprievodca sa s nami zastavil pred katedrálou „Nossa Senhora da Graca“ a opakoval nám poznatky o meste, ktoré sme si ešte doma naštudovali z bedekra. Napriek tomu neľutujeme, pretože sme boli svedkami svadobného obradu, odohrávajúceho sa v katedrále a neskôr aj pred ňou. Vo vyparádenosti a vyfintenosti kapverdskí svadobní hostia hravo tromfli to, čo vídavame na našich svadbách na Slovensku.

Prechádzka po Praii pokračovala ku budovám starých koloniálnych kasární „Quartel Jaime Mota“ Sú to historicky cenné pekné budovy. Bohužiaľ, ešte neobnovované, v pôvodnom stave. Bývajú tam príslušníci prezidentskej stráže, slúžiacej v neďalekom prezidentskom paláci. V stráži slúžia nielen muži ale aj zopár pekných mladých dievčat. V kapverdskej armáde majú ženy asi pestrý život. Usúdili sme to podľa pišťania, chichotania a nadávania vojačiek, prenikajúceho z ich ubytovní cez otvorené okná. Jedna z vojačiek, keď zbadala pod oknami nás turistov, začala svojich kolegov dokonca naháňať s bajonetom. Samozrejme, vo všetkej počestnosti…

Poslednou zastávkou v Praii bola návšteva mestského trhoviska „Sucupira Market“. Nevedeli sme sa vynadívať na tú pestrosť ovocia, na tie farby a tvary a na tú plejádu kreolských odevov a kreolských žien.

Exkurzia na vidiek smerovala najprv na jedno staré portugalské hradisko „Real da Sao Felipe“. Občas bolo v rukách Portugalcov, občas Holanďanov, Francúzov a Britov, no nezriedka aj v rukách pirátov.

Z hradu zostali zachované najmä múry, brány a veže, miestami však už len ich pozostatky. Z hradu sú úžasné výhľady na mestečko Cidade Velha v podhradí a na úrodné údolie, v ktorom v zriedkavo bujnej zeleni vynikali urastené banánovníky.

Podľa banánovníkov resp. banánov je pomenovaná aj cesta pomedzi záhrady a domy vidiečanov – „Rua Banana“. Bola veľmi živá, plná detí, domácich zvieratiek, dedinčaniek. Mali sme čo robiť, aby sme sa pomedzi ne predrali.

Smerovali sme ku miestnemu historickému kostolu Nostra Senhora de Rosario /údajne najstaršiemu na Kapverdách/ s vraj nádherným interiérom.

Nemohli sme si to overiť, lebo kostol bol zamknutý a kostolník, ktorý mal kľúč, bol kvôli čomusi odcestovaný v Praii. – Nuž čo, musíme sem prísť ešte raz. Ve´d to nie je až tak ďaleko…

Teraz ale vážne,- Kapverdy naozaj nie sú až tak ďaleko. Pre tých, čo oferujú čas a idú na dovolenku na Kanárske ostrovy, je to „takmer na skok“. Škoda, že to touroperátori nezohľadňujú v itinerároch okružných plavieb. A mohli by-aspoň tak, ako v nich zohľadňujú Madeiru. Kapverdy majú potenciál zaujať. Prírodou, históriou ale najmä smelými, peknými a sebavedomými ľuďmi. Kreolská Afrika, špeciálne Kapverdy -to je naozaj iná Afrika ako Afrika žobrajúcich ponížených ľudí vo väčšine krajín afrického kontinentu.

Kapverdy sú krajinou melancholickej hudby „morna“, veľkých a šarmantných dámskych klobúkov a krajina afrického národného hrdinu Amilcara Cabrala. Melanchólia a revolúcia – nejde to k sebe ? Inde možno nie. No na Kapverdských ostrovoch jedno do druhého zapadá ako uliate. – Poznámka: Od zajtra meníme kontinent, no kreolskej kultúre zostaneme verní. Pán kapitán, vyťahujte kotvu, rozviňte plachty: smer Karibik !

/Autorom fotiek je autor textu/.