zemegula

ÚSPEŠNÝ TANDEM

Ostrov Trinidad a ostrov Tobago vytvárajú silný konkurencieschopný tandem karibských ostrovov. Tobago ponúka viac nenarušenej prírody a vidiecke dedinky, v ktorých domorodci cez týždeň tvrdo pracujú na poliach a cez víkendy obľubujú oslavy, karnevaly a pouličné zábavy. Trinidad má anglosasky škrobenejšiu, distingvovanejšiu mestskú tvár, ale aj pekné pláže a jednu v Karibiku ojedinelú prírodnú zvláštnosť. Ale nepredbiehajme, všetko pekne po poriadku.

Trinidad a Tobago majú na to, že sú súčasťou Malých Antíl, prekvapivo „veľkú“ rozlohu: 5 131 km2 a takmer 1,5 milióna obyvateľov. Trinidad a Tobago je prvou krajinou Karibiku, kde najsilnejšou etnickou skupinou sú Indovia /35%/. Až po nich nasledujú černosi 34% a mulati /23%/. Zvyšok tvoria prisťahovalci z Latinskej Ameriky, Číňania a iní Aziati a belosi /asi 0,6%/. Religiózne najsilnejšou skupinou sú kresťania /takmer 40%/ a potom hinduisti /33%/. Medzi kresťanmi prevažujú katolíci nad protestantmi, ako dôsledok toho, že nad oboma ostrovmi mali Španieli dlhšiu nadvládu než Briti. – Na druhej strane, hoci sa na ostrovoch v súkromí najviac hovorí hinduistickými jazykmi, španielsky či francúzskou kreolčinou, úradným jazykom je angličtina. Hlavným mestom ostrova Trinidad a celej krajiny je Port of Spain /50 tisíc, s aglomeráciou 150 tisíc obyvateľov/. Hlavným mestom Tobaga / 300 km2, 60 tisíc obyvateľov/ je Scarborough, kde žije takmer tretina populácie /do 20 tisíc/. Kuriozitou je, že Tobago bolo /popri nadvláde Španielov, Holanďanov, Francúzov a Britov istý čas aj pod koloniálnou správou Kuronského /litovského/ vojvodstva.

Trinidad a Tobago je formálne pomerne bohatá krajina. V Karibiku je tretia najbohatšia a v rámci celého amerického kontinentu piata najbohatšia. Na rozdiel od iných krajín Karibiku sa ekonomika neopiera len o poľnohospodárstvo alebo o turizmus, ale predovšetkým o priemysel, konkrétne o petrochémiu. Krajina má viacero rafinérií, ktoré spracovávajú domácu ropu a importovanú ropu, vyťaženú vo Venezuele a Brazílii. Krajina zdieľa spolu s neďalekou /cca 100 km vzdialenou/ Venezuelou roponosný podmorský šelf. Popri rope má Trinidad a Tobago aj značné zásoby zemného plynu. Krajina exportuje produkty z ropy, tekutý zemný plyn, no aj metalurgické výrobky, nápoje, obilniny, cukor z cukrovej trstiny, kávu, kakao, citrusové plody, zeleninu a pod.

Oba ostrovy krajiny sme navštívili. Pravda na rôznych cestách po Karibiku a Južnej Amerike a v rôznom období. Priniesli sme si z každého ostrova trochu iné skúsenosti a dojmy. Každý z nich je do istej miery svetom samým pre seba. Odlišným z hospodárskeho, etnického i prírodného hľadiska.

TOBAGO

Začíname ostrovom Tobago. Navštívili sme ho skôr ako Trinidad. Je ďalej od Južnej Ameriky, má viac karibskej atmosféry a je možno i preto viac navštevovaný turistami ako oveľa väčší a priemyselnejší Trinidad. Tobago má ešte dosť husté lesy, potoky a vidiecke usadlosti, využívajúce rozsiahle pastviny a pomerne úrodné plantáže.

V roklinách Tobaga, pod korunami mohutných tropických stromov sa po skalách k moru náhlia horské riavy. Skracujú si na viacerých miestach svoju púť skokmi z vodopádov a splavmi po machom obrastených skalách. Jednu takúto riadne divú roklinu s dravým potokom, splavmi po skalách a vodopádom ARGYLE sme počas nášho pobytu na Tobagu aj na vlastných nohách a rukách opáčili.

Bola to dosť náročná túra, hoci jej začiatok tomu ničím nenasvedčoval. Auto s nami a s miestnym sprievodcom zaparkovalo pri pastierskej búde a my sme sa najprv pustili plytkým údolím do zalesneného vŕšku. Popri nás hučal dosť silný potok, ktorý sa na pár hodín stal našim spoločníkom. Po pár minútach sa terén zmenil. Cesta bola strmšia, údolie nižšie a boli sme nútení prekračovať stále viac a vyšších skál. Ešteže na nás nepražilo slnko. milosrdný tieň nad nami rozprestierali listy tropických stromov a paliem. Každá cesta však má svoj koniec. Naša končila pri pomerne veľkom, asi 5 árovom jazere, do ktorého ústil cca 10 metrov vysoký vodopád. Pri pohľade z náprotivného svahu sme uvideli, že vodopád má viacero /minimálne tri/ stupňov. Nebol to žiaden vodopádový gigant. Jeho prednosťou bolo chladivé jazierko /ako sme si už po pár minútach vyskúšali/ a začlenenosť do vlhkej, hustej džungľovitej divočiny. Strávili sme v tomto rajskom prostredí asi trištvrte hodiny, obliekli sa a obuli do vibramiek a pustili sa na cestu naspäť.

Asi po piatich minútach sme ale z cesty odbočili do bočného jarku, kade sa k hlavnému potoku predieral jeho o málo slabší brat. Toto bočné údolie sme si všimli už cestou nahor, lebo do neho cez akési tropické lopúchy viedol viditeľne vyšľapaný chodník. Cesta bočným jarkom bola zarastenejšia a ešte drsnejšia ako cesta ku hlavnému vodopádu. O desať minút sa ale jarok rozšíril, stúpanie zmiernilo a potok sa rozlial po ploských monolitoch. Potok vyhlodal v skale kanáliky, jazierka, vodopádik. Skala bola zrnitá ale aj tak dosť šmykľavá. Museli sme však ďalej ísť po nej, krajom potoka, lebo ostré svahy rokliny inú cestu neumožňovali. Kráčali sme akoby potokom v rokline dakde v Slovenskom raji, ibaže s podstatne teplejšou vodou. Najradšej by sme sa vyzuli z vibramiek a ťapkali po skale a po vode bosí, no idúc po šmykľavom skalnom dne potoka boli vibramky na nohách lepšie riešenie. Došli sme takto až ku sérii skalných prahov, ktoré bolo treba prekonávať jemne horolezeckou technikou, za pomoci oboch rúk. Napokon sme dosiahli skalný prah s menším, v troch prúdoch zhora sa valiacim vodopádom. Ak by sme chceli pokračovať ďalej, ešte vyššie, bez horolezeckého náčinia by to už nešlo. Sadli sme si na skaly okolo vodopádu, pofotili okolie, vypili pár dúškov vody, čo sme mali vo fľašiach a zodvihli sa tentokrát už k definitívnemu návratu. Zostup po šmykľavých skalách, vytvárajúcich sériu prírodných splavov však bol náročnejší ako výstup. Párkrát sme si mysleli, že ideme do dosť veľkého rizika, no okrem zaplnenia krvi adrenalínom sa nám nič mimoriadne nestalo.

Na druhý deň sme sa venovali potulkám po hlavnom meste Tobaga, mestečku Scarborough. Za orientačný cieľ sme si zvolili pevnosť nad mestom, Fort Milford. Smerovalo k nej viacero ulíc. Chceli sme si zvoliť tú najkratšiu a tak sme sa spýtali na ňu asi 12-13 ročného chlapca v školskej uniforme. Jaj, to sme nemali robiť. Chlapec sa ponúkol, že nás kus cesty bude sprevádzať, lebo vraj má svoj dom tým istým smerom. Ďalší kus prechádzky už nebol až taký príjemný. Mladý Ind neustále čosi hovoril, vysvetľoval, zasýpal nás kopou triviálností. A výstupovú trasu nám aj trochu „upravil“. Do pevnosti sme išli cez dvor miestnej nemocnice, kde si náš samozvaný sprievodca našiel pomocníka, zrejme kamaráta zo susedstva. A tak posledný úsek výstupu do pevnosti už do nás svoje táraninky hučali dvaja sprievodcovia. Ke´d sme vyšli na hradné nádvorie, pohár trpezlivosti nám pretiekol. Rázne sme „sprievodcovi“ a jeho pomocníkovi poďakovali za pomoc, dali sme jemu a jeho pomocníkovi nejaké malé doláre a odpojili sa od nich. „Sprievodcovia“ sa chvíľu radili, čo ďalej, ale potom rezignovali. Uspokojili sa so svojim skromným honorárom a dali sa na spiatočnú cestu bez nás.

Chvíľu sme si užívali získanú slobodu a ticho a potom si poobzerali sprístupnené časti pevnosti, na hradbách stojace, zrekonštruované delá, zahľadeli sa na panorámu mesta z výšky, nazreli do predajne suvenírov a druhou cestou než sme prišli a než odišli naši „sprievodcovia“ sme sa vydali na návrat do mesta.

Alternatívna cesta dolu viedla pomedzi budovy starej koloniálnej štvrte. Niektoré z nich boli pekne obnovené, vnútri asi zmodernizované, lebo tabuľky na bránach oznamovali, že v nich sídlia rôzne regionálne úrady.

Záver prehliadky sme urobili na mestskej pláži, kde sa slnilo a kúpalo zopár spolucestujúcich z našej lode. V parčíku pri pláži začínala svoju hudobnú produkciu miestna STEEL BANDA. Dominantou jej muzikantského vybavenia boli všadeprítomné plechové bubny-barely. Tie dávali každej skladbe typicky karibský trochu plačlivý, trochu smejivý zvuk. Kalypso nie je náš najobľúbenejší žáner a tak sme sa pomaly pobrali do prístavu.

Tobago je dôstojná zložka karibskej ostrovnej skladačky. Má vzrušivé prírodné pozoruhodnosti i pekne obnovenú, koloniálnymi časmi vońajúcu „metropolu“. Pozor však na iniciatívnych mladých študentov a ich pokusy o naštartovanie svojej sprievodcovskej kariéry. Pamätajte si, na Tobagu sa očakáva, že za odpove´de aj na tie najnevinnejšie otázky treba zaplatiť. Buďte mlčanliví a Tobago sa vám odvďačí pohodovou atmosférou.

TRINIDAD

Trinidad je iná káva ako Tobago. Jeho hlavné mesto Port of Spain budí dojem veľkomesta. Jeho panorámu spestrujú dokonca celkom slušné mrakodrapy.

Trinidad je pomerne veľký ostrov. Pri okružnej autokarovej ceste po ňom sme pekný počet minút strávili už pri predieraní sa spleťou diaľničných privádzačov. Smerujú z hlavnej diaľnice do satelitných sídlisk, kde v sociálnych bytoch /v budovách s vkusnými fasádami/ žijú imigranti z vidieka a z iných štátov Karibiku a Strednej a Latinskej Ameriky.

Karibská krajina, známa z iných ostrovov, sa tu redizajnuje na americký spôsob. Pri diaľnici sú odpočívadlá s fástfúdovými jedálňami, motoresty a menšie hotely. Osvetlenie hotelov a reklamy na fasádach prezrádzajú však krikľavejší indický vplyv.

Okrem spoznávania krajiny má náš výlet po Trinidade dva hlavné ciele. Prvým je asfaltové jazero, druhým najznámejšia trinidadská pláž.

Po hodinke jazdy sa dostávame do prvého cieľa. Jazero prírodného asfaltu LA BREA PITCH LAKE. Je väčšie, ako sme čakali. Rozľahlosť umožňuje, aby na jeho jednom brehu fungovala priemyselná ťažba a úpravovňa asfaltu a na druhej strane prírodná rezervácia pre jedinečné rastliny a živočíchy, ktoré sa tu prispôsobili na svojský život a vytvorili si v tomto prostredí dokonca špecifické druhové charakteristiky.

Miestna sprievodkyńa nás vedie cez pobrežnú šachorinu ďalej od brehu. Kráčame po pomerne pevnom asfaltovo-hlinenom podklade, hoci cítime, ako sa pod nami ohýba a vibruje. Tvrdšia povrchová vrstva asfaltu-akási škrupina, je na trase, kade nás sprievodkyńa vedie, pomerne bezpečná. Na jazere sú však miesta, kde to tak z´daleka nie je. V minulosti na to doplatilo mnoho ilegálnych ťažiarov asfaltu. Nemálo z nich skončilo v hlbinách jazera aj so svojím ťažobným zariadením či dokonca nákladiakmi. Jazero je výsledkom prirodzeného vytekania asfaltovitej hmoty /podobnej hustej rope/ na dne jazera. Odtiaľ asfalt preniká vyššie a postupne tvrdne. Nie všade rovnako rýchlo a rovnako intenzívne. Znalosť miestnych pomerov je preto otázkou bezpečnosti, ba možno aj života a smrti.

Dosť bolo čuchania asfaltu a dechtu. Sadáme do auta a ideme ku druhej, menej zaujímavej ale komfortnejšej zastávke. Smerujeme na pláž MARACAS BEACH. Cestou prekonávame zalesnený horský hrebeň. Občas sú v ńom vyklčované fľaky pasienkov a plantáží. Pri ceste sú väčšie-menšie trhoviská s tropickým ovocím a zeleninou. Neodoláme a pri jednom z nich zastavujeme, aby sme si kúpili čerstvé banány a kokosy s kokosovým mliekom.

Takto posilnení pokračujeme ďalej. Pomedzi stromy sa zrazu objaví more. Nádherné, tyrkysovozelené, kontrastujúce svojou svietivosťou s prítmím lesa. Po pár serpentínach sme na pláži…

Vyberáme si tienisté miesto pod palmami a ideme okúsiť vodu. Samozrejme, je výborná. Teplá ale nie príliš.

Pláž je kultivovaná. Sú tu prezliekárne, sprchy, požičovne ležadiel a slnečníkov, kajakov i šnorchelovacieho vybavenia. My však máme všetko svoje. Dáme si okuliare a trubicu a ideme pod vodu na prieskum. Svet pod hladinou je zaujímavý, ale nie taký bohatý, ako napríklad na Bequii alebo St.Croix. Na spestrenie pobytu na pláži však stačí. Po asi hodinke plávania a potápania začíname cítiť hlad. Ideme ku stánkom s miestnymi špecialitami a vyberáme si mäso s paradajkovou omáčkou, množstvom cibule a pikantnej fazule. Je to chutné, no riadne sme sa z toho zabrýzgali na tvári i na rukách. Našťastie, je tu more. To všetko zmyje.

Vraciame sa z výletu. Smerujeme cez centrum Port of Spain do malého hotela na predmestí. V centre mesta je park s takmer golfovou úpravou. Po stranách „lúky“ sú anglikánsky vyzerajúce domy a vilky. Stará koloniálna časť Port of Spain, to je výlet do čias kráľovnej Viktórie. Nálada a budovy tu ostro kontrastujú s vzhľadom neďalekej mestskej „biznis-city“.

Hotel je naozaj malý. Je to vlastne rodinný dom, kde na prízemí žije majiteľka a na poschodí je malá chodba a dve izby s kúpeľńami. Izby sú malé, no kúpeĺne priam miniatúrne. Tvorí ich v podstate tesný sprchovací kút záchod a umývadlo. Chceme sa osprchovať, no voda zo sprchy netečie. Reklamujeme to u majiteľky. Tá nám oznamuje, že sprchovanie nebolo zahrnuté do ceny izby. Dávame jej zopár dolárov a ona nám na pol hodinu púšťa vodu. Takže tak. Na Tobagu sa platí za odpovede na bežné otázky, tu na Trinidade za vodu v sprche, ktorá bola v cene izby. V cene boli aj ľahké kontinentálne raňajky. Boli naozaj ľahké-sendvič, syr a horčica. Ak by sme chceli bohatšie rańajky, museli by sme si priplatiť.

Už je nám jasné, čo drží Trinidad a Tobago pohromade. Je to indický spôsob podnikania. V ňom je najvyšším umením prechytračiť svojho klienta či obchodného partnera. Obyvatelia Trinidadu a Tobaga, z najväčšej časti Indovia, to vedia. Nečudo, že táto poloindická krajina je v rámci dobromyseľného kreolského Karibiku ekonomicky taká úspešná.

Malý pozitívny postreh na záver. Sprievodcovia, keď sa vyjadrovali o svojom premiérovi či prezidentovi, používali zásadne výraz „ctihodnosť“ alebo „excelencia“ . Spýtali sme sa ich, prečo to robia, či tieto osoby v posledných voľbách volili. Vysvitlo, že nie. Výraz „ctihodný pán premiér“ napriek tomu používajú. Vraj z úcty k tomu, že sú na funkciách z vôle väčšiny spoluobčanov. Povinná formálna úcta k nim je teda úctou ku svojim spoluobčanom. Ku svojim susedom, kolegom, podriadeným…aj ke´d majú na niektoré veci iný politický názor. Je to zaujímavé, ale u nás na Slovensku neaplikovateľné. Keby sme doma-a nemuselo by to byť ani v krčme-povedali na Fica, Pelegriniho, Matoviča, že je ctihodný, bu´d by nás pochválili za príkladnú iróniu alebo by si pomysleli, že to myslíme vážne,-a skončilo by sa to možno všelijako.

Nech si teda na Trinidade a Tobagu majú svoju ctihodnú vládu len sami pre seba. A nech si tiež skúšajú svoje pseudochytrácke indické obchodné triky len u nich doma. My na Slovensku máme svoju pravdu a svoje spôsoby podnikania a občas aj podvádzania. A za svoje činy budeme, ke´d príde náš čas, súdení naším slovenským „pánombohom“. – Do zajtra s pánom Bohom, priatelia.

/Autorom foto je autor textu/.