zemegula

RYBY V PIESKU

Začíname s príhodami, skúsenosťami a dojmami z afrického kontinentu. Z tých krajín, ktoré sa nám osobne podarilo navštíviť. Začíname s bývalou francúzskou kolóniou Senegal.

Senegal je bývalá francúzska kolónia. V procese osamostatňovania sa neúspešne pokúsila fúzovať s Mali a Gambiou a podmaniť si susednú Mauretániu. Dnes existuje už len ako jednotný štát. Má 196 712 km2 a 16,8 mil.obyvateľov. V koloniálnych časoch bol hlavným mestom St.Louis, dnes ním je DAKAR s vyše miliónom obyvateľov. Senegal je krajina sahelu-no skôr jeho spodného vlhkejšieho pásma savany. V Senegale je preto i obdobie dažďov /nie príliš výrazných/. To umožňuje prevádzkovať bavlníkové plantáže a chov dobytka.

Bavlna a ryby sú najdôležitejšie exportné artikle krajiny. Ryby sa lovia na starých drevených člnoch tradičnými sieťami, úlovky sú napriek tomu slušné. Pobrežie Senegalu je totiž na ryby historicky bohaté.

Pobyt v Senegale sme využili na dve exkurzie. Jedna viedla na ostrovček Goreé. ten je v súčasnosti súčasťou hlavného mesta Dakar. v minulosti však bol samostatným mestom s ambíciami ovládať aj okolité územia. Pôvodne portugalskú pevnosť prebudovali Francúzi na jedno z centier obchodu s otrokmi.

Domy bohatých otrokárov, neskôr ich mulatských potomkov /tzv. signares/ sú dnes kvalitne obnovené. Keď sme sa po starobylých uliciach a popri týchto domoch z 16.-18.storočia prechádzali, neustále sme sa stretali s novými a novými skupinami turistov. Historicky najcennejšou pamiatkou sú zvyšky portugalského kostolíka. Najnavštevovanejšou budovou je však tzv. „Dom otrokov“ „Maison des Esclaves“/.

V horných častiach domu bývalí francúzski otrokárski obchodníci, dolu boli kobky cca 5m2, každá pre 15-20 otrokov. Ke´d Francúzi postupne vymreli, nahradili ich dcéry, ktoré mali s otrokyňami. Takéto otrokyne a ich deti, ktoré mali s Francúzmi, dostávali slobodu a žili na ostrove ako služobníci, správcovia, dozorcovia, neskôr tiež ako otrokári. Na Goreé sme nepocítli autenticitu miesta. Je na zozname historického dedičstva ľudstva UNESCO, príliš si tu na tom zakladajú a mesto až príliš prezdobujú. Za návštevu každopádne stojí.

Zato v rybárskom mestečku CAYER je autenticity habadej. Vidieť to tam na každom kroku, -a čo nevidieť, aspoň počuť a hlavne cítiť nosom. Mestečko je vraj najväčšia aglomerácia, zameraná na tradičný morský rybolov v celej západnej Afrike. Žije tu niekoľko tisíc ľudí – a všetci z rybolovu. Poriadne to v povetrí nad mestom cítiť.

Autokar z Dakaru sa pár kilometrov prebehol po ceste, ktorá bola kedysi súčasťou trasy známej „Rallye Paríž-Dakar“, popri skromných políčkach domorodcov, po savane, popod baobaby, predral sa pomedzi úbohé rybárske domčeky Cayaru, až napokon zastal v prístave, medzi stovkami pestrofarebných drevených člnov, povyťahovaných na nízky piesčitý breh. Len čo sme vyšli z auta, ovanul nás ťažký zápach rybaciny. Smrdelo ňou všetko, ešte aj listy na palmách a kvety. Samozrejme, najviac rybacinou smrdeli člny, siete a ľudia. Nie iba rybári, ale aj ženy, ktoré ulovené ryby vykladali zo sietí a z člnov, ktoré ich hrdzavými nožmi zabíjali, pitvali a čistili. Smrdeli ňou malé deti, ktoré sa tu všelijako tmolili, niektoré však už aj pomáhali dospelým. A smrdeli aj čajky, psi a mačky, ktoré v pozadí diania číhali a občas si uchytili malú odrezanú plutvičku alebo zakrvavené kúsky kože so šupinami.

Hlavnými aktérmi diania tu, na brehu, boli ženy. Muži akoby tým, že ryby ulovili a člny s nimi vytiahli na breh už skončili svoju pracovnú rolu. Teraz už len postávali, posedávali, diskutovali či handrkovali sa s kupcami úlovku. Ženy okrem dojednávania sa s kupcami či predajcami úlovku ryby aj fyzicky spracovávali. Po zabití a očistení hádzali ryby do hlbokých jám v piesku a jamy na vrchu prihrabávali. Vraj je to tu jediný možný spôsob úschovy úlovku, ak sa ho nepodarí ihneď po ulovení predať a odviesť z Cayar preč. V piesku uschované ryby vydržia pár dní. Klesajú síce pomaly na cene, no napokon sa takmer vždy nájde kupec z osád a dedín vo vnútrozemí Senegalu, ale aj z Mauretánie, Gambie či Mali. Ryby zo Senegalu, konkrétne z Cayar živia nielen rybárov, čo ich ulovili, ale sú zdrojom potravy pre celý Senegal a okolie. Za rybami sem údajne prichádzajú záujemcovia o kúpu až tuarégskeho Timbuktu.

Obrazy, ktorú tu život maľuje, sú úžasné. Už drevené člny samotné vzbudzujú obdiv. Svojou pastelovou farebnou výzdobou, nápismi v arabčine či latinke. Každý čln je originál. Má vlastný tvar, vlastnú farebnú výzdobu, vlastné ornamenty. Člny sú pomerne dlhé a široké. Musí sa do nich zmestiť aj desať rybárov, veslá, lampy, zásoby vody a potravy, siete, prípadne musí v nich byť miesto na úlovok, ak siete s ním nemožno vliecť popri člne. Hlavným pohonom člnov je ľudská sila -veslujúci rybári. Jednoduché plachty na starých žrdiach a rahnách sú iba dodatkový zdroj energie. A na takýchto plavidlách idú rybári za úlovkami aj desiatky kilometrov od pobrežia. Ťažko povedať, či sú rybári skôr smelí odvážlivci alebo riskujúci hazardéri.

Senegal je jednou z najchudobnejších krajín v Afrike. Chudobu cítiť aj medzi rybármi z Cayar. No atmosféra v tomto mestečku napriek tomu nie je smutná či depresívna. Naopak, príchod rybárov s úlovkami akoby dedinčanom dodal novú chuť do života. Akoby v nich zažal nádej na zmenu, na to, že bude lepšie. Optimizmus sa neprejavuje spevom či tancom. Vidieť ho ale v letmých pohľadoch, jemných úsmevoch, v horúčkovitej činorodosti. V priebehu dňa, spolu so skromným obedom či prípadne iba s akou-takou večerou sa optimizmus a nádej možno postupne vytrácajú. No po noci, pri brieždení, s tým ako sa ľudia budú zobúdzať a pôjdu do prístavu vyčkávať svojich rybárov, sa nádej a elán do Cayaru znovu vráti. Musí sa. Taký je tu prirodzený kolobeh smútku a nádeje, dňa a noci. Taký je tu prirodzený kolobeh života.

Keď sa človek nezainteresovane zadíva na obrázky zo senegalskej rybárskej dediny, mimovoľne tých ľudí na nich aj poľutuje. Zabedáka nad ich biednym osudom. Nerobí však dobre. Ak by sa s týmito „biednymi ľuďmi“ pustil do reči Európan a dajboh by sa s nimi aj zblížil, možno by zistil, že na poľutovanie je skôr on a jeho európsky osud. Možno by zistil, že jeho osud obsahuje iba smútok. Smútok bez nádeje. Prípadne čosi, čomu sa hovorí „vyhorenie“.

Senegalčania, rybári z Cayar sú hladní, unavení, sem-tam sú aj smutní. No určite nie „vyhorení“. Závidíme im to ?- Nie. No ani ich neľutujeme. Je to tak, ako to má byť.

/Autorom foto je autor textu/.