zemegula

KRAJINA OPLZLOSTÍ

Gambia je príkladom toho, ako britskí a francúzski kolonizátori pri svojich lúpežných výbojoch po Afrike nebrali ohľad na miestnych ľudí, na ich etnicitu, na prírodu, na zákony prirodzenosti. Delili si krajiny tak, ako im to vyhovovalo, ako sa dohodli, a ako práve skončili ich ruvačky a hašterenia o tú či onú kolóniu. Na západe Afriky, pri rieke Gambia sa Francúzi i Briti pokúšali o nadvládu. Raz mal na vrch jeden, inokedy druhý. A tak sa rozhodli uznať vojenský status quo a podpísali prímerie. Vznikol Senegal ako súčasť Francúzskej západnej Afriky a v údolí pri rieke Gambia vznikla tenká britská koloniálna enkláva, pomenovaná po rieke, – teda „Gambia“. Ústie rieky Gambia bolo jediné spojenie tejto malej enklávy so svetom a s Veľkou Britániou. Inak bola celá táto čudesná britská kolónia obkolesená územím, patriacim Francúzsku.

V časoch de-kolonializácie došlo k pokusom obnoviť jednotu území, na ktorých oddávna žijú rovnaké kmene do útvaru „Sene-gamb-ia“. Bolo to de facto spojenie francúzskeho a britského živlu. Bol to pokus, ktorý sa v Európe nikdy neskončil dobre. A neosvedčil sa ani v Afrike. Súštátie sa čoskoro rozpadlo na pôvodné entity a tak je to doposiaľ.

Gambia má 11 295 km2 a 1,6 mil. obyvateľov. Je to silne anglofónna krajina. Svedčí o tom aj náš prvý zážitok, ktorý sme tu po príchode mali. Do krajiny sme priplávali loďou /boli sme na už spomínanej lodi Maxim Gorkij a plávali sme s ňou okolo Afriky/. Keď sme vplávali do prístavu v hlavnom meste BANJUL /32 tis.obyv./, už nás tu vítali rezké tóny „very british“ dychovky. Černoškovia, čo ju tvorili, boli od hlavy po päty oblečení v červených „very british“ teplých kabátcoch, čiapkach a čižmách. Bolo okolo 30°C, no oni to statočne znášali a vyhrávali nám o dušu.

Všetko dianie v krajine „Gambia“ nejako súvisí s riekou Gambia. Súvisia s ňou aj trasy možných turistických výletov. Jeden takýto výlet sme aj my absolvovali. Začalo sa to veselo. Museli sme vyliezť ostrými schodíkmi na korbu vojenského nákladiaka. Sadli sme si tam na úzke drevené lavice, odhrnuli si celtu, aby sme mali z auta výhľad a pustili sa na cestu za malým gambijským dobrodružstvom.

Začalo to krátkou jazdou po mini-metropole Banjul. Za bránami prístavu sme zbadali zástup miestnych chlapov-nádenníkov, ktorí tam čakali, či sa dnes pre nich nájde nejaká práca. Asi sa nenašla, veď ráno bolo už preč a začínali každodenné horúčavy. Míňali sme nízke nepríliš zaujímavé administratívne budovy a dostali sa na čosi ako priemyselné predmestie. V rieke Gambia bolo plno vrakov stroskotaných lodí, ktoré domorodci v malých okolitých dielňach pomaly rozoberali.

Potom sa v obraze krajiny vraky lodí vymenili za husté porasty trstiny. Položartom sme sa opýtali, či sú tu v močiaroch okolo rieky komáre, rozširujúce maláriu. Miestny sprievodca bez zaváhania prisvedčil, že veru áno. Každý žijúci Gambijčan sa už s maláriou stretol, zvládol ju a získal imunitu. Na uliciach sú Gambijčania s imunitou. Gambijčania, čo to nezvládli a imunitu nezískali, sú na cintorínoch. Nuž, aj keď to sprievodca možno myslel ako ukážu svojho zmyslu pre „very british“ humor, na našich tvárach zistil, že sme jeho humoru veľmi nezasmiali. A tak sa pokúsil zlepšiť všeobecnú náladu dobrou radou: máme si vraj na moskyty dať pozor a pokiaľ možno sa poriadne nasprejovať repelentom. Siahli sme teda znovu po repelentoch /prvý nástrek urobený ešte na lodi už mohol stratiť účinnosť/ a ponorili sa do mierne trúchlivých myšlienok.

Nás Slovákov z nich onedlho vytrhol pohľad na tabuľu, oznamujúcu názov mesta, do ktorého sme práve vošli. Názov totiž znel „Serekunda“. Aj keď sme už vedeli, že mesto s údajne takýmto menom kdesi vo svete existuje, pohľad na tabuľu, potvrdzujúci, že je to fakt, nás najprv mierne šokoval a potom poriadne rozrehotal. Ostatní turisti na nákladiaku – Nemci a Anglosasi,- sa nás nechápavo spýtali, na čom sa smejeme. Povedali sme im, že názov mesta je v slovenčine trochu komický. Nešli sme ďalej do podrobností. Na zahasenie ich zvedavosti to stačilo. Rehot sme trochu stíšili a pokračovali v pozorovaní gambijskej krajiny. Lenže o chvíľu sme sa rehotali znovu. Na ulici v Serekunde bola totiž šipka, ukazujúca smer do susednej dediny – Yebekundy…Už sme sa potom ani von príliš nedívali, ve´d to najzaujímavejšie sme videli a čo ´dalej bude nasledovať, môže byť iba nuda.

Tak trochu veru aj bola. Po viacerých odbočkách sme sa nespevnenými poľnými cestami dostali ku zalesnenej parcele tesne vedľa bočného ramena rieky. Nad vchodom na ňu bola tabuľa oznamujúca nám že sme v prírodnej rezervácii ABUKO NATURE RESERVE. Je to vraj ku EU najbližší tropický prales. Okrem turistiky slúži na ochranu kvality vody v rieke Gambia a na ochranu zopár živočíchov a rastlín, ktoré sa v tejto veľmi odlesnenej časti Afriky ešte zachovali.

Plocha rezervácie je dosť rozsiahla. Na súši sú v nej dobre udržiavané a vyznačkované cestičky a chodníky. Rastie tu hustý porast stromov a krov, z ktorých sme spoľahlivo identifikovali iba olejové palmy a mahagonovníky.

Po krátkej pešej prechádzke sme nasadli do z dreva vydlabaných kanoí a po jednom domorodcovi v každej kanoe sme pokračovali v prehliadke splavom bočného ramena Gambie. Sprievodca nám vopred avizoval bohatú faunu, najmä tri druhy opíc, mungov, veveričky-skverely, trstinové podkany, civetky, antilopy, malé cicavce-komby ušaté /bush babies/ a rôzne druhy leguanov, kobier, krokodýlov, pytónov, zelené mamby a podobnú háveď.

Mali sme obrovské šťastie, že až na vodné vtáctvo a asi štyri opičky sme pri splavovaní rieky žiadne kobry, pytóny, mamby, krokodýle…nestretli. Radšej prežiť nudu ako zažiť drámu a neprežiť.

Na záver expedície sprievodca zorganizoval šplhanie po kokosovej palme. Zavolal nám ako inštruktora skúseného miestneho palmového šplhúňa. Čierny šplhúň vybehol na palmu ako nič, zobral orech a už bol dolu. Vraj to môžeme urobiť rovnako, ako on. Môcť je veľký pán, chcieť ešte väčší. Mohli sme, ale nechceli. Všetci sa radšej pobrali od palmy do obchodu so suvenírmi a do bufetu. Len ženská polovička našej cestovateľskej dvojice počkala, kým pri palme osamieme a potom ten šplh na palmu skúsila pred objektívom našej videokamery. Vyšplhala sa do dvoch tretín a potom, vraj preto, že na palme už nebol žiaden orech, opatrne zišla dolu. Zostali sme bez pochúťky.

Celkom bez pochúťky však nie. Sadli sme si následne aj my do bufetu, pod velikánsku strechu a objednali si orechy s kokosovým mliekom. Boli lepšie, ako priamo z palmy- boli chladené ! Pri odsŕkavaní mlieka cez slamku sme od seba vehementne odháňali maláriové komáre. Komárie samičky harmonicky bzučali a pískali nám okolo uší. Jednej neodbytnej komárici-speváčke sme za to jej bzučanie a pískanie dali primerané umelecké meno. Pomenovali sme ju Melánia Maláryová a poprosili sme ju, aby nám zapískala „Plávaj len lístoček k môjmu milému v diaľ…“ Nezapískala. A tak sme ju pleskli a ona stíchla. Nadobro.

Cestou naspäť to už bola úplná nuda. Nevzrušili nás dokonca ani tie názvy miest, ktoré na nás ráno zapôsobili tak motivačne. Raz darmo, každá /Yebe/kunda sa napokon zunuje.

Dosť bolo dvojzmyselných oplzlostí. Na záver niečo seriózne: Najdôležitejším exportným artiklom sú turistické služby, poskytované v niekoľkých celkom kvalitných plážových rezortoch. Nasleduje bavlna pestovaná na lokálnych bavlníkových plantážach, ryby, palmový olej a najmä arašidy a olej z podzemnice olejnej. Miestnym obyvateľom musí na živobytie stačiť pestovanie obilnín a chov dobytka.

Gambia nie je žiaden africký ekonomický tiger. Životnou úrovňou však Gambijčania na body porážajú susedných Senegalčanov. Lenže Gambia je zase oveľa slabšia vo futbale ako Senegal. Nikto nie je dokonalý.

/Autorom foto je autor textu/.