zemegula

VEĽA EXOTIKY ZA MÁLO PEŇAZÍ

Mozambik sme si vyvzdorovali. V programe expedície po Južnej Afrike, Svazijsku a Lesothe bol Mozambik len ako voliteľná alternatíva pre prípad, že sa nájde dosť záujemcov, ktorí si zvýšené náklady na cestu doplatia. -Našlo sa dosť záujemcov – celá naša malá slovenská expedičná skupina. Sprievodcovi nezostávalo nič iné, len sa s nami zavčas ráno vydať na cestu smer Maputo.

Po dlhšom blúdení sme sa vymotali z hotela pri Krugerovom národnom parku a zamierili po úzkej nepríliš dobrej asfaltke ku málo využívanému hraničnému priechodu do Mozambiku. Dosiahli sme hranicu a začala administratívna divočina. Po zaplatení istého bakšišu sa však napokon dobre skončila. Krátka anabáza do pomerne veľkého ale dosť chudobného Mozambiku /801 590 km2, 32 mil. obyv., ktorého ekonomika stojí na produkcii kokosov, bavlny , čaju a cukrovej trstiny/ mohla začať.

A začala dobre. Ešte na hraničnom priechode sa nám privravel asi 25-ročný urastený Mozambičan, hovoriaci nielen po portugalsky /v Mozambiku ako bývalej portugalskej kolónie je portugalčina úradným jazykom/ ale aj po anglicky. Slovo dalo slovo a ponúkol sa, že za malú odmenu bude v Mozambiku našim pomocným sprievodcom. Bol. A nie pomocným ale de facto hlavným sprievodcom. Sme mu povďační za to, že sa nám návšteva Mozambiku vcelku vydarila.

Cesta po mizernej asfaltke viedla od hraníc JA savanou. Hľadeli sme koncentrovane von oknom, či niekde neuvidíme nejaké divé zvieratá, veď sme boli v ochrannom pásme Krugerovho národného parku. Nikde nič. Ani len vtáčik-letáčik, akoby tu nedávno vybuchla neutrónová bomba. Ešte aj tráva na savane bola akási chudobná. Dedinky a mestečká vyzerali rovnako. Boli zväčša kus cesty od asfaltovej hradskej, akoby sa za tú svoju biedu hanbili.

Po asi dvoch hodinách sa kraj okolo nás trochu pozviechal. Savanu stále častejšie nahrádzali políčka a háje, ktoré mohli byť v minulosti kokosovými plantážami. Aké-také zlepšenie bolo badať aj na oblečení ľudí, ktorých sme stretali. Všetko to nasvedčovalo tomu, že sa blížime do hlavného mesta Mozambiku, do Maputa.

MAPUTO /asi 2 mil.obyv./ je metropola bývalej portugalskej kolónie, ktorá sa oslobodila z područia Portugalcov a neskôr aj intervenujúcich Juhoafričanov dlhým a krvavým partizánskym bojom. Súdruha Samoru Machela vo víťaznom boji za nezávislosť samozrejme podporoval ZSSR /peniaze, zbrane/ a Kuba /vojenskí poradcovia/. Triumf bojovníkov za slobodu a nezávislosť mal vďaka tomu aj príchuť triumfujúceho marxisticko-leninského socializmu. Mozambický režim si ale zo socializmu vzal skôr tie horšie charakteristiky: diktatúru vodcu, vládu jednej strany, nepružné centrálne plánovanie, vyvlastňovanie podnikateľskej elity, zoštátnenie plantáží, demotivujúce rovnostárstvo, málo žičlivý vzťah k cirkvi. S. Machel bol tŕňom v oku Západu i JAR. – A aká náhoda, – zahynul za zvláštnych okolností pri havárii jeho lietadla pri hraniciach JA a Mozambiku. Po smrti /vražde ?/ marxistu-leninistu S.Machel, rozpade spoločenstva socialistických štátov a hospodárskych ťažkostiach na Kube, znemožňujúcich jej ďalšiu pomoc Afrike, sa aj v Mozambiku u Machelových nástupcov horlivosť v budovaní socializmu po africky zmiernila. Heslá a pomníky zostali, zostali aj názvy ulíc po súdruhovi Marxovi a súdruhovi Leninovi, zostali aj súdruhmi z NDR postavené paneláky pre robotnícku triedu v Mapute, no ideologický purizmus nahradil pragmatizmus.

Dnešný Mozambik má síce ešte pomerne úzke väzby na Kubu a Rusko, no má aj čulé obchodné vzťahy so Západom a čím ďalej tým viac aj s Čínou. Pri prechádzke centrom Maputa sme na tých najlepších adresách tesne pri budovách, kde sídli vláda, videli sídla pobočiek popredných svetových finančných inštitúcií, bánk, poisťovní a poradenských spoločností /napr. Ernst & Young/ Mozambik nadviazal dobré vzťahy aj s po-apartheidovou Južnou Afrikou. Mandelovi dediči sú v prezidentskom a vládnom paláci v Mapute u Machelových dedičov častými hosťami. Vďaka tomu sa v meste vytvorila atmosféra, v ktorej sa zmiešavajú centralizačno-etatistické praktiky formálneho socializmu so podnikateľsko-špekulantskými trikmi dravého mafiánskeho kapitalizmu. Prečo ? Nuž Mozambik páchne po rope, aj keď sa reálne ešte veľmi neťaží. A navyše pre Juhoafričanov sú vody okolo Mozambiku oveľa teplejšie a ceny za pozemky, za vecné a ľudské zdroje oveľa nižšie ako u nich doma v JA. Turizmus sa začína rozvíjať najmä v podobe plážových rezortov na ostrovoch medzi Madagaskarom a africko-mozambickou pevninou.

Toto všetko návštevník Maputa, ktorý zaparkuje napríklad priamo na hlavnom námestí metropoly, priam cíti v povetrí. Na hlavnom námestí je hlavná katolícka katedrála Nossa Senhora da Immaculada Conceicao a pred ňou, hádajte čo ? Nie socha Panny Márie s Ježiškom, ale bojová socha súdruha Samoru Machela.

V neďalekej pekne obnovenej koloniálnej budove je prekvapujúco kvalitné turistické informačné stredisko s predajňou suvenírov a umeleckých predmetov.

Hneď za ňou je brána do trosiek kedysi úžasného mestského parku. Okrem zanedbaných stromov a krov sú tu torzá záhradnej architektúry a zničený skleník.

Keď sa po tomto zdevastovanom kedysi nádhernom koloniálnom parku prechádzate, chytá vás striedavo nostalgia za starými dobrými časmi portugalského starosvetského šarmu a striedavo pochopenie pre barbarstvo vzbúrených otrokov-revolucionárov, revanšujúcich sa aspoň takto, na budovách a sochách za stáročia príkorí zo strany portugalských kolonizátorov.

Škoda, že na to dopláca nádherná portugalská koloniálna architektúra s prvkami „azulejos“.

Maputo má už v súčasnosti roky „revolučnej puberty“ za sebou. V novom centre mesta ako huby po daždi vyrastajú aj moderné sklobetónové budovy, v ktorých sídlia banky, poisťovne, poradenské spoločnosti, vládne inštitúcie -a všade prítomné telekomunikačné spoločnosti. Pred nimi sa po širokých a vcelku čistých chodníkoch špacírujú pekné, urastené slečny ako z „veľkého sveta“.

Smerujeme na nábrežie. Budovy na maputskom corniche sú zanedbané, ale napriek špine, dopukanosti fasády, polorozmrveným zábradliam a vyjarčeným chodníkom dávajú tušiť, ako pekné to tu kedysi bolo. Fasády kedysi mondénnych hotelov akoby ešte potichu vyludzovali tóny starodávneho „fado“. Melanchóliu miesta ale náhle narušia zvuky náhliacich sa domorodcov-na autách, na motorkách, peši. Všetci tu chodia akosi príliš rýchlo, no keď ich sledujete, zistíte, že neraz chodia bez cieľa, prosto len hore a dolu.

Náš domorodý dobrovoľnícky sprievodca nám ponúkol, že nás po pobreží zavedie do kedysi hojne navštevovanej rekreačnej zóny Maputa, kam chodila domáca ale najmä biela portugalská smotánka. Zastali sme pred solídnou budovou hotela a objednali si obed na terase. Povedali, že to bude za hodinu hotové. Celkom fajn, aspoň budeme mať tú hodinu na prehliadku pláže, parku a malého trhoviska v okolí.

Prvé, čo sme si na pobreží v trochu zanedbanom parku všimli boli blonďavé belošky. Jedna sa s bezduchým pohľadom opierala o kmeň palmy, druhá ležala na polámanej parkovej lavičke a dve z parku odchádzali ku autu s pokrčenými igelitkami. Jedna mala dredy, druhá naopak vyholenú lebku. Na sebe mali akési haleny s kvietkovanej látky, ktorá však bola už značne ušpinená. Spýtali sme sa nášho domorodého „sprievodcu“, či nevie, prečo sú tu tieto dievčatá. Odpovedal, že sú to asi narkomanky . V Mapute je vraj veľa belochov-narkomanov. Vraj ich sem láka príjemné počasie, lacný život, benevolencia úradov a hlavne lacné drogy.

Jeden z našich spolucestovateľov prekročil plot pri mori, zišiel k vode, ku domorodým rybárom, vyzliekol sa do trenírok a hodil sa do vody. Po pár tempách však rýchlo zamieril nazad, na breh. Prečo ? Lebo more bolo plné medúz. Rybárom na člne to však veľmi nevadilo.

Jedlo už bolo hotové. Presunuli sme sa na terasu a začali hodovať. Plody mora: krevety, ustrice, langusty a ako hlavná hviezda morský rak. Okrem toho kopa príloh a rybia polievka. na záver samozrejme dezert. Suma, ktorú za to majiteľ reštaurácie zapýtal, bola asi 12 USD na osobu. Lacné. Lenže nášmu domorodému „sprievodcovi“ sa cena naopak zdala vysoká, no predovšetkým bola vraj vyššia, ako sa s majiteľom pôvodne dohodol. Začal sa teda s majiteľom handrkovať, potom škriepiť a napokon sa s ním takmer pobil. Nakoniec uspel,-dostali sme zníženú cenu na 11 USD na osobu. Náš hrdina nám potom v autokare vysvetlil, že Mozambičania sú veľmi citliví na to, keď sa dohodnutá cena obchodu dodatočne zvyšuje. Považujú to za podvod, za pokus o okradnutie zákazníka. A on, keďže cenu jedla pre nás osobne dohodol, to považoval za svoju osobnú urážku a za pokus o okradnutie jeho samého. – Bol to teda útok na jeho osobnú česť. To je čosi, na čo sú Mozambičania veľmi citliví a za čo sú ochotní sa aj pobiť na život a na smrť. – Ešteže napokon majiteľ reštaurácie ustúpil. Inak by náš výlet do Mozambika skončil krvavou drámou.

Naspäť do Južnej Afriky sme sa z Maputa resp. Mozambiku dostali hlboko v noci. Našťastie, na tmavých a úzkych afrických cestách sa nám nič nestalo. Na hranici sme bohato odmenili nášho domorodého „sprievodcu“. Lúčili sme sa s ním už ako s členom rodiny, takmer so slzami v očiach. -Nech tohto nášho obranára, čestného mladého muža sprevádza na ďalšej ceste jeho neľahkým životom Nepoškvrnená Panna Mária,- patrónka Mozambiku.

Do Mozambiku sa záujemcovia zo Slovenska dostanú aj cez niektorú zo slovenských cestoviek, ktoré ponúkajú plážové pobyty v jednom z nových rezortov na malých mozambických ostrovčekoch /Benguerra, Bazaruto, Medjumbe…/.

Ak hľadáte veľa exotiky za neveľmi veľa peňazí, skúste Mozambik.

/Autorom foto je autor textu/.