zemegula

V „AFRICKOM ŠVAJČIARSKU“

Poznáte štát „ESWATINI“ ? Viete aspoň, na akom svetadiele sa nachádza ? Áno, z kontextu tejto kapitoly vyplýva, že je to africký štát. Je to štát, ktorého vo svete poznali ako Svaziland a u nás ako Svazijsko. – Nedávno tento štát zmenil svoje oficiálne meno a stal sa z neho štát Eswatini. Foneticky to znie ako „je svatý /ni/“. – Nie je však vôbec svätý, to nám verte. Boli sme tam, je to tam všakovaké, no sväté určite nie.

Svazijsko má 17 364 km2 a asi 1,4-1,5 milióna obyvateľov. V hlavnom meste s kúzelným menom MBABANE žije asi 75-100 tisíc obyvateľov. Ako jeden z mála afrických štátov je Svazijsko kráľovstvom Kráľ sa volá Mswati III a režim, v ktorom vládne nazval „diarchia“, teda nie monarchia. Pojmom diarchia sa naznačuje, že kráľ nevládne úplne sám-ale vládne on a zákony. Navyše vládne spolu s vládou, parlamentom a „všetkým ľudom“. /Aspoň tak nám to vysvetlil miestny sprievodca/. Aby to bolo ešte zložitejšie, sídlom hlavy štátu a legislatívy /teda oboch pólov diarchie/ je Lobamba, formálne samostatné mesto, v skutočnosti však predmestie Mbabane.

Svazijsko je rozvojová krajina, no má relatívne vysokú životnú úroveň. Má vlastné zdroje bohatstva-nerasty /ťaží sa čierne uhlie, železná ruda, cín, azbest, ale aj zlato a diamanty/, drevnú hmotu /rozsiahle plantáže na tropické drevo/, ale aj solídne poľnohospodárstvo: cukrovú trstinu, citrusy, tabak, kukuricu, ryžu, bavlnu ale aj chov dobytka, kôz a hydiny. Má však aj logistickú výhodu-juhoafrické zlaté bane sú pomerne blízko ku Svazijsku a tak tam robí veľa Svazijčanov, ktorí tu našli bohatší zdroj obživy.

Svazijsko má tiež pomerne bohato rozvinutý turizmus. Má solídnu sieť horských výletných rezortov, poskytuje obory divej zvery na lov ale aj možnosti na pozorovanie zvery v národných parkoch a rezerváciách, napr. Mlilwane Wildlife Sanctuary, Malolotja NP, Hlele NP, Shewula Nat.Reserve. Veľkú časť týchto rezortov bu´d vlastnia alebo aspoň manažujú odborníci z Európy. Niektoré majú prekvapivo vysokú úroveň. – Hovoríme z vlastných skúseností. Dva takéto rezorty sme vyskúšali na vlastnej koži.

Prvým bol Forester Arms Hotel pri Lusushwane River a druhým Anita & Alan Jones Boutique Forest Hotel. Prvý patril švajčiarskej hoteliérke, druhý hoteliérom pôvodne z Južnej Afriky. Oba hotely boli veľmi čisté, útulné, upokojujúce. Pobyt v nich bol pre cestovateľov po dlhšom putovaní balzamom na nervy, na dušu i na telo.

Po Svazijsku sme cestovali s lesníkom z našej Malej Fatry. Spoločne sme obdivovali úroveň svazijských lesných škôlok a plantáží na ťažbu borovicového a tropického dreva. Na rozdiel od iných afrických krajín Svazijčania neťažia drevo v pôvodných pralesoch ale v dobre obhospodarovaných „umelých“ lesných porastoch, ktoré pokrývajú vyššie polohy, nevhodné na poľnohospodárske využitie.

V nižších polohách sú šťavnaté pastviny, na ktorých vidieť dobre živené stáda hovädzieho dobytka ako niekde vo Švajčiarsku. Horská krajina Svazijska miestami pripomína hrebeňovku z Krížnej na Smrekovicu. Len vzduch je tu teplejší a vlhší. Vidiek v tomto „Švajčiarsku Afriky“ je neskutočne malebný.

Urbanizované časti krajiny, to je už niečo iné. Tu sme sa jednoznačne znovu vrátili do čiernej Afriky. Mbabane je motanica novších menších administratívnych budov s nevzhľadnými činžiakmi a akoby svojpomocne postavenými jedno-dvojposchodovými murovanicami. Vládne predmestie Lobamba ponúka zopár pitoreskných zákutí: napríklad pláň, na ktorej je palác kráľa a najvyšší súd susedí s „národným futbalovým štadiónom“ , čo je v podstate dedinské ihrisko. Kus ďalej je „mestský park“ – hájik, využívaný ako verejné WC.

Turista, ak chce v Mbabne niečo vidieť, musí chtiac-nechtiac zamieriť na miesto, ktoré v Afrike nikdy nesklame,-na mestskú tržnicu a okolité trhovisko. Nič nové na ňom neobjaví, -tie isté suveníry, tá istá farebná a pachová paleta ovocia a zeleniny, to isté more čínskeho plastu a cínového riadu pre potreby domácností, tie isté haraburdy, to isté pestrofarebné bludisko, aké nájdete v Konakry, Adis Abbebe, Mombase alebo Ouagadougou. Vitalita, vyžarujúca z tohto miesta do okolia je však akoby žriedlom sily Afriky a dôvodom, prečo sa do Afriky rád vracia každý, kto tu už aspoň raz zavítal.

Formálnym vrcholom potuliek po Svazijsku bola pre nás návšteva MANTENGA NATURE RESERVE & Swazi Culturak Village. Už sme spomenuli, že Svazijsko má pomerne dobrú turistickú ponuku, strihnutú na mieru belochov, predovšetkým belochov z Južnej Afriky. Atrakcie sú prispôsobené predpokladaným očakávaniam mestského človeka žijúceho uprostred západnej civilizácie. Mali by v ňom uspokojiť a upevniť stereotypy o „milých“ pestrofarebne odetých černoškoch s hračkárskymi oštepmi v rukách a bubnami resp. o veselých černoškách natriasajúcich sa pred belochmi v mierne lascívnych polohách. Mantenga je moderný turistický stroj, plniaci túto funkciu na 100%.

Vstup do „rezervácie“ je veľkolepý. Moderná budova, kde si kúpite vstupenku má klimatizáciu, na recepcii high tech vybavenie, je priestranná, s príťažlivou predajnňou suvenírov. Manažérka Mantengy je mladá moderná žena, akú by ste čakali na recepcii niektorej z bánk vo Frankfurte nad Mohanom. Kultúrna „dedina“ – to sú akoby čerstvo postavené kulisy pre nejaký sladkastý hollywoodsky film z romanticky poňatej tropickej exotiky. Poprechádzate sa pomedzi trstinové chatrče divochov, voňajúce novotou, stretnete sa akože s náčelníkom dediny, hodíte očkom po troch domorodkyniach v tradičnom odeve, ktoré pred jednou z chatrčí čupia pri ohni a imitujú prípravu obeda.

Zájdete kus ďalej od „dediny“ a zbadáte parkovisko, plné nových japonských tereniakov a šatňu pre účinkujúcich folkórnej šou. Chlapci a dievčatá si vybrali zo svojich aut folklórne kostýmy, odložili iphony a smrtphony a išli sa prezliecť za divochov.

Sadíme si na lavicu v menšom amfiteátri . A už je to tu,-počujeme varovný zvuk bubnov a sledujeme, ako sa zo zákulisia vynárajú v sukniach oblečení hrozivo vyzerajúci bojovníci. Párkrát zadupkajú, zakrúžia pred nami, zamávajú omašličkovanými oštepmi a s plných pľúc párkrát zahulákajú smerom k publiku. Takmer sa ich bojíme. Našťastie, už sem cupkajú aj sexy divošky, poobliekané v pestrofarebných šatách, v perí, cickách, brmbolcoch, košieľkach a čelenkách. Tanatos prenecháva miesto Erosu. Veselica sa rozbieha naplno.

Asi po hodinke spevu a tancov program vrcholí obľúbenou fintou-výzvou smerom ku publiku, aby si prišlo na javisko zatancovať spolu s účinkujúcimi. Po dlhšom okúňaní sa černoškom podarí dostať medzi seba zopár hopkaniachtivých belošiek a ich hanblivých manželov. – Ešteže sme ďaleko od javiska, ďaleko od epicentra tejto bujarej zábavy. Naša cestovateľská polovička napriek tomu dobrovoľne schádza pomedzi rady lavíc a pridáva sa do virvaru bielych a čiernych tiel. Manažerka na okraji pódia celé dianie sleduje so spokojným úsmevom. Zrazu pozrie na hodinky a dáva nenápadný signál jednému z účinkujúcich. – Stačí, divosi majú už fajront. Ešte zopár spoločných fotiek účinkujúcich s divákmi a už divosi miznú v šatni, nastupujú do svojich toyot a ťukajú do svojich smartphonov.

Z „cultural village“ ich diví obyvatelia odfrčali skôr ako my-návštevníci. Ale aj my sa pomaly chystáme preč,-len čo dôchodcovia vystoja rad pred WC, vycikajú sa a pomaly odhabkajú ku svojim autokarom.

Nuž tak, v krajine, ktorá sa rada označuje za „africké Švajčiarsko“ sme teda zažili aj trochu divočiny. Zikmund a Hanzelka by nám závideli…

Svazijsko, podobne ako Lesotho sa stalo resp. zostalo samostatným štátom z vôle Juhoafrickej republiky a jej politiky apartheidu. Dnes celkom solídne funguje. A zase je to zásluha turistiky chtivej bielej populácie Južnej Afriky. Keby bol apartheid pokračoval, mohli sme po Lesothe a Svazijsku navštíviť ďalší takýto nádejný černošský štátik,-TRANSKEI. Alebo oveľa väčší Zululand, ktorý Pretoria tiež postupne pripravovala na formálnu samostatnosť. Časy sa však zmenili a tak sme sa museli uspokojiť len s Lesothom a Svazijskom.

Sme spokojní. Za tak krátky čas a na tak malej ploche sme videli veľa zaujímavého a nahliadli i do zákulisia spoločenského diania v južnej časti Afriky. Pochopili sme, ako tu veci bežia ale aj ako mohli bežať, keby bola bývalá Juhoafrická republika dosť silná na to, aby si presadila svoje /podľa nás vcelku interesantné/ geopolitické zámery.

Všetko je však inak. So samostatného Svazijska je samostatné Eswati. A že sú v hoteloch a kasínach Eswati tí istí, azda len trochu starší štámgasti ? No a čo ? Tak to má byť. Veď prirodzený vývoj je už raz taký: pretržitosť v nepretržitosti…

/Autorom foto je autor textu/.

/