Založ si blog

Kanada / Pan-Am 1./

PLÁN „B“ PRE PRENASLEDOVANÝCH SLOVÁKOV

Putovanie po americkom kontinente začíname na severe Ameriky. V Kanade. Príhody a skúsenosti z tejto veľkej krajiny / 9 984 670 km2, 38 mil.obyv./ ,-po Rusku druhej najväčšej krajiny na svete, sme pozbierali na štyroch cestách, ktoré sme po Kanade uskutočnili-a to na jej západe /Vancouver/ , v jej strednej časti / Toronto, Niagara/ i na Východe / Labrador, New Foundland/. Kanadu sme si vyskúšali lietadlom, loďou i autom.

S Kanadou má svoje skúsenosti veľa Slovákov. Boli tu služobne alebo na turistických potulkách ako my -ale mnohí tu aj dlhšie žili a pracovali. A ďalší tam chodia pravidelne, lebo za morom majú svojich príbuzných /v Kanade žije po USA druhá najväčšia komunita zahraničných Slovákov, prinajmenšom mimo Európy/. Každý, kto Kanadu tak či onak okúsil, má s ňou iste svoje vlastné autentické skúsenosti. Máme ich pochopiteľne aj my. Naše a vaše skúsenosti môžu byť v mnohom podobné, v mnohom však aj veľmi odlišné. Boli by sme radi, keby ste naše možno trochu iné postrehy a názory brali ako doplnok k vašim názorom, nie ako polemiku. Všetko, čo o Kanade napíšeme je náš úprimný, subjektívny pohľad na túto krajinu. Ak vás nahnevá, bude nám to ľúto. Ak vás poteší, budeme radi. Ak vás inšpiruje, pomôže v orientácii, budeme šťastní ako blchy. – Lebo presne toto bol náš cieľ.

Začneme v strede Kanady, neďaleko jej hlavného mesta Ottawy – v súčasnosti už najväčšom kanadskom meste TORONTO / cca 3 milióny obyvateľov/. Dostali sme sa tam z USA. Prekvapili nás dôkladné prehliadky na hraniciach. Možno to však bola náhoda, možno iba hľadali práve ušlých zločincov, ktorých je na oboch stranách hraníc neúrekom. Hranicu sme prechádzali pri NIAGARSKÝCH VODOPÁDOCH po Rainbow International Bridge.

Len čo sme sme ocitli v Kanade, išli sme sa na vodopády pozrieť. Šíri sa o nich povesť, že sú z kanadskej strany krajšie ako z americkej. Potvrdzujeme, že je pravdivá. Z kanadskej strany vidieť celý profil padajúcej vody, v plnej mohutnosti /“Horseshoe Falls“/. USA majú iba menší „americký“ vodopád a vodopád „nevestin závoj“, čo len taký cvrk. Na kanadskej strane vidieť tiež lepšie tok rieky Niagara /vytekajúceho z Erijského jazera a vtekajúceho do jazera Ontario/ – tesne pred tým než sa zlomí a padne o vyše 50 metrov dolu.

Popozerali sme si vodopády, pofotili sa pred nimi, pomysleli na odvážlivcov, ktorí ich „splavovali“ v sudoch či na kajakoch, pospomínali na plavbu pod vodopády na lodičkách z americkej strany-ako sme boli zababušení v žltých nepremokavých kabátoch s kapucňami a napriek tomu celí mokrí, uzimení a veľa sme tam kvôli hmle a striekajúcej vode nevideli…Za hodinu sme sa už začali nudiť,-lebo Niagarské vodopády sú ako momentkový sex. Bez predohry a bez dohry. Navyše, takmer na námestí… Sú oproti Iguazu či Viktoriiným vodopádom príliš rýchle, príliš priamočiare, príliš jednoduché. Sú to vodopády na krátku rozkoš. Na jedno „vau“. Chýba im rafinovanejšia atmosféra a ubližuje im tiež silná urbanizovanosť americkej ale aj kanadskej strany. /Zaujímavé, že ďalšie slávne americké vodopády v Yosemitách sú podobne simplexné…/.

Sadáme do auta a po širokých úrodných pláňach južného Ontaria smerujeme na Toronto. Pri odbočkách z hlavnej cesty mimovoľne čítame mená na poštových schránkach. Patria k početným farmám v okolí. Väčšina priezvisk má slovanský pôvod. Poľský, haličský-„ukrajinský“ ale aj evidentne slovenský /napr. „Zvara“/.

Prekvapuje tu veľká rozloha vinohradov. O kanadskom víne sme už počuli, ale rozsah pestovania vínnej révy, tejto- v kanadskej klíme netradičnej plodiny, je nečakaný. Blížime sa ku Torontu. Skôr ako nás zhltne ruch veľkomesta, zastavujeme pri motoreste, aby sme sa pred potulkami mestom posilnili. Objednávame si „typicky kanadskú“ veľkú pizzu…

Auto nechávame v jednom z parkovacích domov a vykročíme na túru do centra Toronta. Chvíľu chodíme po takmer prázdnych uliciach, vykrúcame si hlavy smerom k špiciam mrakodrapov, dokumentujeme známy nápis T-O-R-O-N-T-O. Potom nás to prestane baviť a vchádzame do povestného komplexu podchodov a podzemných nákupných pasáží. Tu už je ľudí dosť, miestami až-až. Život v centre Toronta sa stiahol do podzemia nielen z dopravných ale aj klimatických dôvodov. Je to však akési čudný spôsob mesta-bez farby, bez chute, bez zápachu. Príliš virtuálny, príliš umelý.

A tak nečudo, že sa nám do pamäti najviac zaryla návšteva SLOVENSKÉHO KOSTOLA v Toronte. Na nedeľnej omši tu bolo plno. Viac ľudí, ako v kostole niekde v centre Bratislavy. Len nás zamrzelo, že mnoho veriacich medzi sebou hovorilo zmesou angličtiny a slovenčiny. A nemalá časť z nich dokonca sa rozprávala iba po anglicky. Rozdebatovali sme to následne v redakcii „Kanadského Slováka“. Dohodli sme, že aj toto bude predmetom sľúbeného článku.

Stretnutia so slovenskou obcou v Kanade /a Amerike/ z oných ponovembrových časoch sa stále krútili okolo Čechov a „komunistov“ a okolo toho, s kým z nich bude spolupráca menším zlom. Ľudácka emigrácia, tvoriaca podstatnú časť slovenskej obce v tom mala jasno-komunizmus prišiel na Slovensko cez Prahu. Česká a komunistická nadvláda sú teda spojené nádoby. Ak padne jedno, padne aj druhé. Neskorší vývoj sa -aj vďaka vplyvu zahraničného ľudáckeho odboja uberal práve týmto smerom. Mladšie ročníky slovenských emigrantov zveličovali svoj „proti-komunistický“ postoj. Neboli dostatočne národne vzdelané a chýbal im štátnohistorický pohľad a osobný odstup. Polovica z nich si zakladala na svojich podnikateľských úspechoch a pre pár nasporených dolárov sa vydávala div že nie za „rotšildov“. Za „národohospodárskymi“ bludmi bola vidieť absencia kvalitného humanitného vzdelania a túžba vrátiť sa z emigrácie prinajmenej na funkcie ministrov. Jeden bývalý hokejista, s ktorým sme rokovali v americkom Buffale, chcel byť dokonca prezident…

Ľudácka slovenská emigrácia v Kanade a USA na rozdiel od mladých pragmatických mudrlantov aktívne pomohla pri obnove slovenskej štátnosti, no následne bohužiaľ rýchlo vymrela. „Podnikatelia“, „národohospodári“ a „mecenáši“ z Kanady chvíľu chodili po Slovensku ako agenti s teplou vodou, dostali sem-tam funkcie poradcov v Čarnogurského vláde, no po nástupe V.Mečiara a vybudovaní štátnych štruktúr z vlastných domácich slovenských zdrojov zatrpkla. Popri rýchlo rastúcej domácej slovenskej kapitálovej vrstve sa z nich stali iba malí závistliví príštipkári. „Amerikáni“ na Slovensko postupne zanevreli a svoje deti a vnúčatá už nechali zomlieť v kanadskom či americkom angloamerickom asimilačnom mlynčeku.

A čo súčasná mladšia generácia Slovakokanaďanov resp. Slovakoameričanov ? Javí sa nám ako technicky zdatná, no humanitne negramotná a národnoštátne neprebudená. Motiváciou k pobytu v Kanade resp. USA je u nich buď túžba po kvalitnejšom konzume alebo ľahšej odbornej kariére. Vzťah k SR u nich začína pri občasných haluškových a folklórnych párty a končí pri slovenskom znaku na kapote auta. Akákoľvek forma explicitného boja za slovenské národnoštátne záujmy absentuje. Tobôž, ak by to znamenalo ohrozenie ich kanadskej či americkej kariéry. Ak sa potom takíto zahraniční „slováci“ vrátia domov, na Slovensko, zveličujú svoje odborné úspechy v zahraničí a zneužívajú ich na pro-americký influencing v politickom a verejnom živote v SR. Jednoducho povedané-miesto toho, aby boli agentami slovenských záujmov v zahraničí – vracajú sa domov ako vytrénovaní agenti Západu na Slovensku. /Presný opak toho, čo robia pre svoju pôvodnú vlasť v Kanade či USA emigranti z Číny, Írska, ČR, Poľska, Maďarska…o Izraelčanoch ani nehovoriac/.

Poďme však ku cestovateľsky relevantnejším príhodám a skúsenostiam. Druhá naša cesta do Kanady smeroval na jej východné pobrežie. Loďou sme celkom slušne pochodili oblasť Labradoru, Newfoundlandu, Nového Škótska a pod. Táto časť Ameriky je vraj geograficky najbližšie ku Európe / na Island je to čo by kameňom dohodil a do Írska, Anglicka, Šk´otska či Francúzska tiež nie veľmi ďaleko. Tu údajne smerovali ešte pred Kolumbom dávni Vikingovia. Tu, údajne do oblasti St.John´ s smerovali po objavení Ameriky aj prví britskí dobyvatelia a následne prví britskí osadníci.

Pri vylodení v prístavoch východnej Kanady nás všade vítali obrázky akoby z anglického Cornwallu či pobrežného vidieku v Škótsku. Podobný sloh verejných budov, podobné domčeky v obytných štvrtiach. Všetko upravené, funkčne domyslené, malebné. Vzduch čistý, svieži, s magickým oparom hmly alebo chvíľkovými ale ďalekými výhľadmi. Pobrežie búrlivé, rozoklané ostrými útesmi a hlbokými zálivmi. Zem pokrytá tundrovou trávou, porastmi čučoriedok a brusníc, stromy uzemčisté, ale s mocnými košliakovitými, hrčovitými konármi. More čisté, s bielou penou ale len pre poriadnych chlapov a ženy, čo veľa vydržia.

Z miest, ktoré sme navštívili nám najviac v pamäti utkvelo mesto ST. JOHNS 120 tis.obyv., hlavné mesto provincie Labrador-New Foundland/. ´Staré, no výborne reštaurované budovy bánk a obchodných spoločností, budovy s veľkými symbolmi slobodomurárov na priečeliach, starobylé typicky britské kamenné kostoly, solídne sídla škôl a nemocníc. V prístave nás vítali miestni policajti na koňoch a vojačikovia jej Veličenstva v slávnostných papachách a červených kabátcoch. Policajti navyše so štýlovými, mocnými psiskami-labradormi na vôdzke. Parádne „hello“.

Za mestom a za prístavom, po útesoch popri pobreží vedie turisticky vynikajúco značený chodník ku majáku-rozhľadni do okolia. Chodník ide pomedzi skalné útvary, zarezáva sa do voňavej, trávou a čučoriedkami obrastenej tundrovitej planiny. Pri rozhľadni je úchvatný pohľad na útesy, do ktorých ako besné trieskajú spenené vlny Atlantiku.

V novoškótskom meste SYDNEY /30 tisíc obyvateľov, bývalé oceliarske mesto v provincii Nové Škótsko, ležiace na ostrove Cape Breton/ nás zaujali zase skôr ľudia než krajina. Ženy na remeselníckych trhoch, typicky britsky kostnaté, s predĺženými tvárami a pleťou, v ktorej sa striedali počasím sčervenené miesta s mliekovobielymi pásmi. Ženy typicky britsky nepríťažlivé, neveľmi ženské. Hovorili však s nami smelo a kládli strohé, vecné, rozumné otázky. Medzi sebou sa rozprávali okrem čudnej angličtiny občas aj ešte čudnejšou cudzou rečou. Prezradili nám, že je to gaelčina. Britskí prisťahovalci keltského pôvodu do tohto na prvý pohľad nehostinného kraja prišli z ešte menej hostinných končín V.Británie. A svoj pôvodný jazyk si nielen udržali ale nedávno dosiahli dokonca jeho uznanie za lokálny úradný jazyk.

Ak by sme mali jednou charakteriskou zhodnotiť ľudí a krajinu tejto časti Kanady, -bola by to „tvrdosť“. To neznamená nevľúdnosť, nepohostinnosť a vôbec nie neslušnosť či arogantnosť. Tvrdosť tu značí strohosť, prísnosť, predpisovosť. Možno i nedostatok empatie, súcitu, veľkorysosti a zmierlivosti. Tvrdosť ľudí v tvrdej krajine je však asi jediný efektívny spôsob prežitia. Pochopili sme, že aj my, ak by sme tu nedajbože museli žiť, skô-neskôr by sme buď zahynuli alebo stvrdli. Ale to nechceme. A tak sme onedlho zdvihli kotvy a pobrali sa dolu na juh.

Posledná momentka z Kanady je z jej opačného konca. Preleťme tisíce kilometrov na Západ, od Atlantiku až po Pacifik a ocitneme sa vo VANCOUVERi. Do tohto moderného, minimalisticky pekného mesta sme prileteli z Európy preto, aby sme sa tu nalodili na veľkú výletnú loď, smerujúcu na okružnú plavbu kanadsko-americkým pohraničím na Aljašku. Vyše miliónový Vancouver je v provincii Britská Columbia. Okolie a ostrov Vancouver poznáme z rozprávania jedného príbuzného, ktorý tu bol pár mesiacov na študijnom pobyte, no najmä z rozprávania „našej“ mladej Kanaďanky Elisy.

Tá u nás v Bratislave bývala dva roky, počas toho ako na Slovensku lektorovala angličtinu. Elisa sa narodila a žila na ostrove Vancouver v malej drevorubačskej indiánskej dedinke. Otec pracoval pri ťažbe dreva, matka bola sociálnou pracovníčkou v zanedbanej alkoholizovanej komunite miestnych domorodcov. Eliza vyštudovala prírodné vedy a pred odchodom na Slovensko učila na základnej škole a pracovala pre jednu ornitologickú organizáciu. /Robí pre ňu aj dnes,-pozoruje, počíta a posiela údaje o polárnych husiach/. Na Slovensko prišla vlastne za slovenským frajerom /medzi Indiánmi si akosi partnera nájsť nevedela/, s ktorým sa spoznala, keď obaja pôsobili na univerzite vo Vancouveri. Dva roky ho v Bratislave varila, aby sa spolu s ňou vrátil do Kanady. No on bol vraj príliš veľký mamičkár, aby to urobil. Chýbala mu jej tvrdosť. A tak sa vrátila domov s prázdnou náručou. Eliza nemala na Slovensku núdzu o iných /vraj ale rovnako mäkkých/ chlapcov. Mnohí z nich robili, čo jej na očiach videli. Smiala sa, že to boli najčastejšie výlety do Tatier, aby tam vraj uvidela drsné lesy, medvede a čučoriedky. Zo slušnosti s nimi išla, hoci ihličnatých stromov, drsnej prírody, medveďov a čučoriedok mala doma vyše hlavy…My sme s ňou pred návratom do Kanady prelozili azda všetky väčšie slovenské hrady. Nevedela si to vynachváliť. – Starobylé stredoveké hrady – to je to, čo v Kanade ani náhodou nenájdete.

Príbuzný, ktorý strávil vo Vancouveri pekných pár mesiacov, si nevedel vynachváliť úžasné vancouverské mestské parky, plynule prechádzajúce do turistických chodníkov po „nekonečných“ kanadských lesoch. Rád po nich lietal na inlajnoch, no musel si dať pozor, aby v spleti trás nezablúdil a nezožrali ho tam potom v noci medvede. /A to doslova, lebo ruské, aljašské a kanadské medvede sú občas ľudožravé/.

My sme sa pri pobyte vo Vancouveri s medvedím nebezpečenstvom nestretli. Mali sme však iný nebezpečný zážitok. Naša cestovateľská polovička si v taxíku, ktorý nás viezol z letiska do hotela, zabudla kožené sako a v ňom pas. Prišli sme na to, keď taxík odišiel a recepčný od nás pasy pýtal. Nasledovalo peklo, počas ktorého sme telefonovali po desiatkach, možno stovkách vancouverských taxislužieb a pýtali sa na taxikára, čo nás viezol. Naveľa-naveľa sme sa k nemu dostali. Sľúbil, že len čo pôjde do našich končín mesta, zastaví sa na hoteli a sako s pasom nám prinesie. Priniesol,-asi 10 hodín po tom, čo sme pas v aute zabudli. Odmenili sme sa mu za ochotu, hoci skontrolovať interiér auta bola aj jeho povinnosť…

Hrôza pomyslieť, akoby sme to boli riešili, keby sme taxikára s našim pasom nenašli. Náhradný cestovný doklad by nám mohlo vystaviť iba slovenské veľvyslanectvo v Ottawe -a to bolo tisíce kilometrov od nás. Vo Vancouveri bolo síce zopár honorárnych konzulov z krajín EU, no bez kompetencie vystaviť náhradný doklad pre občana inej členskej krajiny okrem svojej. Do Ottawy by sme letieť bez pasu s vízami nemohli. Mohli by sme tam iba cestovať autobusom či vlakom. Priamy autobusový spoj Vancouver – Ottawa sme nenašli, vlakový áno, ale odchádzal až o dva dni a cesta by mu trvala ďalšie dva dni. – Ešte raz: hrôza pomyslieť…Stratiť pas v takej ozrutnej krajine ako je Kanada odporúčame iba niekde v okolí Ottawy, Montrealu, nanajvýš možno Toronta. Inde, -prosíme Vás, nie. A ak, tak nech je to iba jeden z tých dvoch pasov, v ktorých nemáte kanadské víza.

Dosť bolo o tejto príšernej príhode. Poďme konečne do vancouverských ulíc. K nášmu hotelu sa išlo cez mestské centrum, po dlhom obchodnom bulvári a potom krajom príjemnej štvrte s mestskými vilami. Vily boli utopené v záľahe prevažne ihličnatých stromov a kríkov, v závetrí, mimo priameho dosahu vlhkých morských vetrov. To bolo miesto, kde by sa nám na pár dní páčilo žiť. Vo výškových budovách, akou bol aj hotel, by to už bolo ťažšie. Na hlavnej obchodnej ulici sme si pochvaľovali množstvo kvetinárstiev a francúzsky šmrncnutých bistier a kaviarní. Z bulváru dolu ku prístavu viedla široká moderná trieda. Lemovali ju administratívne výškové budovy a medzi nimi parky s takmer dokonalou záhradnou úpravou. Pri prístave sme chvíľu zastali a obdivovali prístav pre hydroplány. Hydroplánov je v Kanade, podobne ako na Aljaške veľmi veľa. Dali sme si prísľub, že ich raz buď v Kanade alebo na Aljaške vyskúšame. -Prísľub stále platí.

Prístavná štvrť je chic. Mohla by sa volať „výstavná štvrť“. Moderné, funkčné reprezentačné budovy zo skla a hliníka, poprepájané zastrešenými koridormi a pasážami. Nástupiská z budov terminálov na jednotlivé osobné lode prehľadne vyznačené, bez schodísk a podobných architektonických bariér. Orientácia na zákazníka v praxi.

Z paluby výletnej lode sa turistovi núka iná panoráma Vancouveru ako zo suchej zeme. Treba zdôrazniť, že ešte krajšia ako z ulice. V smere od mora vyniknú všelijaké zálivy, ostrovčeky a polostrovčeky a na nich upravená zeleň s vilkami, verejnými budovami, alebo výškovými apartmánovými domami. V záhyboch pobrežných parkov viacero jachtklubov, kotvísk pre člny, jachty a plachetnice. No a do toho tu a tam veľké moderné alebo malé kovové starožitne vyzerajúce mosty. Na vyvýšeninách majáky a vyhliadkové vežičky. V pozadí za mestom potom tmavozelené husté ihličnaté lesy.

Južná časť Západnej Kanady pri Pacifiku má výrazne prímorskú klímu. Zimy s nepríliš veľkou nádielkou snehu a nepríliš častými väčšími mrazmi. Dni sú neraz sychravé a veterné. Dlhšie jarné a jesenné obdobia a letá bez úmorných horúčav. Napriek tomu sa krajina javí ako menej žírna. Je na plody zeme dosť skúpa. Chýbalo by nám v nej obžerstvo pod bohato zarodenými čerešňami, lány slnečníc s bzukotom tisícov včiel, teplé riečky a jazerá…Čistá, funkčná strohosť, akú sme pobadali už v Toronte a potvrdili si na New Foundlande sa vo Vancouveri definitívne vyjavuje ako určujúca charakteristika krajiny a ľudí v Kanade. Početná aziatská komunita Vancouveru simplexnú funkčnosť Kanady ďalej znásobuje. Neboli sme v Montreale ale stretli sme sa z mnohými frankofónnymi Kanaďanmi. Pripadali nám, akoby všetci pochádzali z Alsaska, z Belgicka, prosto zo severu. Hovorili tvrdou a suchou francúzštinou. Chýbala nám v nej šťava a esprit./- Iní návštevníci Kanady, ktorí majú iné pocity, nech nám prepáčia túto subjektivistickú úprimnosť. /.

Kanada je fajn krajina, ktorá poskytla azyl mnohým politicky prenasledovaným Slovákom, či už za čias Uhorska alebo českej nadvlády za prvej ČSR alebo po likvidácii slovenskej štátnosti. Kanada to samozrejme neurobila zo súcitu ale z vlastných demografických dôvodov. Napriek tomu, je fajn, že sa našiel štát, ktorý príliš nad minulosťou migrantov nepolitizoval a rýchlo a efektívne im poskytol solídne životné podmienky a slušnú prácu. Vďaka ti za to, Kanada !

Na druhej strane, Kanada je pre nás, čo sme príliš presiaknutí európskou kultúrou a slovenským národovectvom, vždy iba dočasným riešením. Kanada je príliš tvrdá, strohá, priamočiara, rýchlovyprodukovaná, než aby sa pre nás stala vysnívanou zemou zasľúbenou. Kanada má plno prírodných krás-úžasné skalnaté štíty hôr, husté lesy, plné zvery a čučoriedok, rozľahlé polia, jazerá a vodopády. Problém je, že je to všetko na príliš veľkom priestore. Akési zbytočne rozťahané. To, čo nájde turista na Slovensku pri jazde autom za pár hodín, za tým sa musí turista v Kanade terigať autom dni, týždeň ba i viac. Medzi Skalistými horami a jazerami sú tisíce kilometrov monotónnej krajiny a s prepáčením, -nudy. O kultúrno-historických zážitkoch aké turista nájde u nás v Banskej Štiavnici, Kremnici, Trnave, Nitre, Kežmarku, Levoči, Bardejove, na Gemeri…ani nehovoriac.

Pre ľudí, ktorí vytvorili dnešnú Kanadu bola táto krajina plánom „B“. Pánboh im ju poskytol ako núdzový variant. Ľudia utekajúci pred smrťou, väzením, neznesiteľnou diskrimináciou a manipuláciou, pred hladom, biedou, konzumnou depriváciou našli tu svoju novú vlasť. Väčšina z nich tu zakotvila natrvalo a stvrdla. Ich deti, vnúčatá a pravnúčatá sa potom už narodili ako tvrdí, priamočiari, jednoducho jednoduchí Kanaďania. Nič proti nim. Nech sa im darí. Samozrejme, pokiaľ to nie je a nebude na náš úkor alebo v náš neprospech.

Kanada je pre turistov, ktorým neprekáža dlhé cestovanie- akýsi plán A. Pre turistov, čo nemajú čas a ľudí, čo hľadajú dlhodobejšie riešenie svojej životnej situácie, však iba plán B.

/Autorom foto je autor textu/.

Prečo by sme nikdy nemohli žiť s Čechmi dobrovoľne v jednom spoločnom štáte

26.09.2022

Je to jednoduché. Sme hodnotovo niekde úplne inde než Česi. Pozor – nie Moravania – ale Česi ! Sme etnogeneticky a duchovne dva úplne odlišné národy,- aj keš s príbuznými jazykmi. Svedčia o tom aj výsledky posledných doplňovacích a komunálnych volieb, ktoré sa včera v ČR bilancovali. Voľby ukázali, že české myslenie je poplatné až otrockej servilnosti voči [...]

Novinári zabudli na miliónové demonštrácie proti vojne vo Vietname v USA v 60-70-tych rokoch ?

24.09.2022

Naše servilné novinárske uchá po vyhlásení čiastočnej mobilizácie záložníkov v RF neustále krútia čosi o všelijakých protestoch a vyhýbaní sa tejto povinnosti zo strany mobilizovaných Rusov. Podľa správ z našich médií to teraz v Rusku vyzerá na riadnu kovbojku. Ako vyzerá masové proti-mobilizačné a protivojnové hnutie, to si však my starší pamätáme z čias [...]

Čudáci s košíkmi zaplavili zase Cestu slobody- hľadajú ľadové dubáky…

24.09.2022

Dnes v noci bolo na Podbanskom mínus 5 stupňov. V prízemnej vrstve lesa všetko skamenelo, zamrzlo. Napriek tomu sa „firemné“ autá s bratislavskými značkami od včera roja na ceste L.Hrádok – Podbanské-Š.Pleso. A dnes ráno hríbari z Dolniakov s obrovskými košmi brázdia lesy, ktoré sa už venujú ruji, zimnému zhonu sojok a veveričiek pri zháňaní [...]

Jevgenij Prigožin / Vladimir Putin /

"Putinov kuchár" Prigožin priznal, že založil Vagnerovu skupinu

26.09.2022 10:45

Ruský oligarcha spresnil, že Vagnerovu skupinu založil v roku 2014 s cieľom vyslať bojovníkov do východoukrajinského regiónu Donbas.

náboje, zbraň, poprava

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo deväť ľudí

26.09.2022 10:44

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo v pondelok ráno najmenej deväť ľudí a ďalších 20 bolo zranených.

ran 7157

Polícia bude mať nové hybridné vozidlá za takmer 40 miliónov

26.09.2022 10:16

Ministerstvo vnútra chce získať nových 760 nízko-emisných vozidiel pre Policajný zbor za necelých 40 miliónov eur s DPH. Financované budú z plánu obnovy.

Koronavírus / Covid / Ochranný oblek /

Za nedeľu pribudlo 78 prípadov nákazy koronavírusom a dve obete

26.09.2022 10:12

V nemocniciach je s ochorením COVID-19 hospitalizovaných 443 pacientov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 379
Celková čítanosť: 958485x
Priemerná čítanosť článkov: 2529x

Autor blogu

Kategórie