Založ si blog

Etiópia-Juh / Po Afrike 27. /

PO STOPÁCH „LOVCOV“ DIVOCHOV

Druhá časť nášho putovania sa opäť začala v Addis Abebe. Spočiatku sme „ťahali“ po kvalitnej asfaltke takmer kolmo na juh. Menej kvalitný však bol bohužiaľ tereniak, v ktorom sme sa viezli. Do auta prenikal cez pokazené okno prach a smrad zvonku. Netrvalo dlho a mali sme zapálené oči. Trochu sa to zlepšilo, keď na trase došlo ku výmene vozidla.

Prvá dlhšia prestávka bola až po 250 km v meste SHASHAMANE /150 tisíc obyv./. Je to centrum etiópskych rastafaránov, hnutia ktoré vzniklo na Jamajke na základe inšpirácie antiamerickými a antikolonialistickými myšlienkami etiópskeho cisára Haile Selasieho. Haile Selasieho tak uznávali, že ho považovali za opätovné vtelenie boha do ľudskej bytosti, za druhého Ježiša Krista. Keď Haile Selasie ponúkol Jamajčanom plánujúcim vrátiť sa z Ameriky do Afriky pozemky v Etiopii, vysťahovalo sa do etiopskeho Shashamane asi 2 tis. Jamajčanov, sformovaných už do hnutia rastafariánov. Ich počet v Etiópii potom už rástol skôr prirodzenou natalitou, než imigráciou. Neskôr sa väčšia časť etiópskych rastafariánov presunula do Addis Abeby. V Shashamane sme rastafariánov, ani ich marihuanu a raggae už veľmi necítili. Postupne tu klesá i podiel kresťanov a čoraz viac mohutnie komunita moslimov. Pokiaľ ide o rastafariánstvo, hnutie už nie je veľmi v móde ani na Jamajke. Svet sa mení. K horšiemu.

Ďalšia zastávka bola potom až v SODDO /asi 250 tis.obyv./. Pri meste sme sa zastavili na archeologickej lokalite TIYA, známej menšími kamennými stélami so zaujímavými reliéfmi /datované do 11. až 13.storočia/.

Podvečer sme dosiahli bývalé cisárske rekreačné stredisko Haile Resort Hawassa pri jazere AWASA. Vo foyer nás vítal auto-veterán, vozidlo v ktorom sa sem údajne z Addis Abeby vozil cisár Haile Selasié. Hotel je príliš priestranný, reštaurácia vyslovene nevľúdna, no parková úprava okolo hotela a nábrežie je nádherné. Všade kvety, tropické vtáky, chodníčky, lavičky a úchvatné výhľady na tiché vody jazera. A neďaleko zaujímavý vodopád.

Sadáme do auta a popri ďalších jazerách sa úrodným poľnohospodárskym krajom /kde sa používa už moderná poľnohospodárska technika/ dostávame do regionálnej metropoly ARBA MINCH.

Arba Minch leží na vyvýšenej náhornej plošine medzi jazerami CHAMO a ABAJA. Mesto má asi 250-300 tisíc obyvateľov. Je sídlom v Etiópii vysoko cenenej univerzity, agropriemyslu, spracovávajúceho poľnohospodárske produkty z okolia. Je to však aj sídlo najväčšej vojenskej základne USA v Afrike. Transportné lietadlá Hercules tu majú logistické centrum, zásobujúce ostatné americké základne v oblasti. Bojové letectvo, bombardéry, drony REAPER odtiaľto uskutočňujú nálety na Somálsko, Jemen, ale aj na Sýriu, Irak a Irán. V koordinácii so základňou USA v Džibuti strážia oblohu nad Bab el Mandib a vstup do Červeného mora a ďalej do Suezského prieplavu. Po roku 2015 sa niektoré americké vojenské jednotky presunuli do základne Camp Gilbert pri etiópskom meste Dire Dawa a do Camp Simba /Manda Bay, Keňa/ resp. do US Air Force Base Laikipia a Wajir /obe sú v Keni/. Po našej návšteve v Arba Minch sa americké AFRICOM snaží svetu nahovárať, že aktivita amerického letectva v Arba Minch bola zastavená. Týka so to však iba bojových dronov, uskutočňujúcich nálety na somálskych islamistov. Ostatná činnosť pokračuje pod nálepkou nevládnych štruktúr ďalej.

Luxusný hotel, v ktorom sme pri Arba Minch boli ubytovaní, bol plný mladých amerických dôstojníkov a špecialistov. Zaujalo nás, koľko je medzi nimi mladých žien. Neboli to obhrublo vyzerajúci „commandos“, skôr odborníci v oblasti informatiky. V hotelových vilkách umiestnených na útese s nádhernými výhľadmi na jazernú krajinu sa majú ako prasce v živote. Posúďte sami – v srdci Afriky, kde drvivá väčšina domorodcov nemá kúpeľnu, sme boli v „americkej vilke“ ubytovaní luxuse s 8 obytnými miestnosťami, dvoma kúpeľňami, televíznou miestnosťou a obrovskou azda 200 m2 terasou s bazénom, vírivkou a malým tréningovým golfovým grínom. Paráda a hnus zároveň.

Aby sme prišli na iné myšlienky, vybrali sme sa v Arba Minch lodičkou po jazere CHAMO do prírodnej rezervácie. Pri nástupe do lodičiek nás trochu ohrozovalo stádo opíc ale potom sme už mali všakovaké africké vtáctvo, hrochy, krokodíly, hady, korytnačky a ryby na dištanc.

Zaujímavé, ale najviac si z výletu pamätáme jednoduché drevené trubice s handrami, ktoré miestni chovatelia včiel používajú ako úle.

Kraj za Arba Minch sa začína prudko meniť. Obyvateľstvo už netvoria civilizovaní roľníci ale skôr pastieri, pasúci veľké stáda dobytka v buši a na rozľahlých savanách. Domorodci, odetí „za divochov“, ktorých vidíme popri cestách sú z prvého divého kmeňa južnej Etiopie – DORSOV.

Nocľah máme v peknom ohradenom areáli „Kante Lodge“ na kmeňovom území KONZOV.

Pred večerou sa ideme prejsť do ich dediny, postavenej vo svahu nad cestou. Konzovia sú polygamní. Ich spiritualita, to je zmes monoteizmu islamských a kresťanských misionárov s tradičným animizmom. Prechádzame pomedzi dvorčeky, okolo palandy, pod ktorou sa robia kmeňové zhromaždenia až po dom, v ktorom sa práve prešuje a varí akýsi domáci alkoholický nápoj. Posedáva tu kopa chlapov a sú „od práce“ až nápadne veselí…Domorodý sprievodca nám radí, aby sme od nich radšej čo najskôr odišli…

Na druhý deň odbočujeme zo širokej asfaltky na užšiu cestu a po nej okolo poludnia konečne dosahujeme oblasť rieky Omo. Áno, tej rieky, o ktorej nakrútil tak pútavé divošské dokumenty Pavol Barabáš. Na tabuli pri ceste čítame, že okolité pasienky a farma okolo Omo patria akémusi miestnemu kooperatívu, teda družstvu, teda JRD. Ah áno, veď moc afrického reálneho socializmu za čias Etiopskej ľudovodemokratickej republiky Mengistu Haile Mariama siahala až sem, po rieku Omo a k jej ľudu, žijúcemu na úrovni doby kamennej.

Sme na kmeňovom území HAMARov. Sú to pastieri, žijúci v prútených chatrčiach kruhového tvaru. Dedinu tvorí 20-30 chatrčí a ohrada pre dobytok. Ohradený však nie je iba dobytok, ale celá dedina. Ohradu tvorí bariéra s pichľavých konárov, široká asi tri metre a vysoká asi dva metre. Vojakov na aute to nezastaví, ale bosých bojovníkov z nepriateľského kmeňa áno.

Ubytovali sme sa v ohradenom turistickom campe s nepríliš vzhľadnými murovanými chatkami. Areál bol rozťahaný do značnej diaľky ale takmer bez návštevníkov. Na divochov je zvedavých v Európe a USA veľa ľudí, ale dávajú asi prednosť oboznamovať sa s nimi cez televíziu. Po obede sme zavítali do najbližšej hamarskej dediny. Stretnutie s nimi bolo priateľské, záujem o kontakty bol zo strany belochov, černochov i miestnych kôz a kozliatok. Dámy-cestovateľky z našej skupiny najviac zaujalo dojenie a práca miestnej kaderníčky. Jedna z cestovateliek dokonca za pár bankoviek využila služby domorodej odborníčky.

Na druhý deň po raňajkách- predtým, než sme sa vydali na ďalšiu cestu, sme absolvovali domorodý hamársky trh. Svoj názor na africké trhy sme už párkrát prezentovali, no tento trh bol výnimočne zaujímavý. Bol to trh, aké u nás možno boli v časoch sťahovania národov. Niektorí kupci a predávajúci boli z doby kamenej, iní z raného staroveku a ďalší už boli jednou nohou v stredoveku. Medzi nimi sa motali turisti, domáci úradníci a kšeftári z 21.storočia… Prelínanie časových rovín, z akého by sa Einstein úplne zbláznil.

Pokračujeme do finále. Netrvá dlho a prvýkrát sa dostávame na breh rieky OMO. Na piesku trochu ďalej od kompy sa veľký černoch umýva na intímnych miestach v kalnej vode. Potom si dlhý penis zakrúca do akéhosi klbka a to zaväzuje do koženého mieška, upevneného koženou šnúrkou okolo bedier. Naše slušne vychované dámy odvracajú zrak ale potom v aute o tom, čo videli, ešte dlho diskutujú. Na riečnom brehu pri kompe sú však zaujímavé aj iné veci. Sú tu naskladané biele vrecia s múkou. Sú na nich veľké nápisy „USAID“. Američania tu v Etiópii zabíjajú cez potravinovú pomoc dve muchy jednou ranou. Nájomné za vojenské základne splácajú USA naturáliami z farmárskej nadvýroby. Zároveň sa hrajú na najcharitatívnejší štát na svete a stimuláciou výroby obilia pre charitu bránia farmárske oblasti USA pred spustnutím.

Na druhej strane rieky Omo navštevujeme dedinu NYANGATOMOV. V krčme pijú kolu čínski stavbári, ktorí tu neďaleko stavajú na Ome priehradu. Priehradný múr bude slúžiť ako hradská do doteraz ešte neurbanizovaných oblastí. Hydroelektráreň pomôže elektrifikácii doby kamenej a voda z priehradnej nádrže umožní premeniť pastviny domorodých kmeňov na obrovské plantáže bavlníka. Číňania za svoje budovateľské dielo budú potom dostávať honorár v podobe lacnej bavlny. Čínske bavlnené produkty sa následne násobne zhodnotia na solventných trhoch Západu.

Pri Ome zavítame aj do dediny ďalšieho zaujímavého kmeňa – DASANECHOV. Striedajú sa v nej obrazy zo súčasnosti s obrazmi, aké naši predkovia vídavali v časoch Veľkej Moravy.

Večer sa ubytovávame v dosť luxusnom campe JINKA. Spíme v celtových ale dobre vybavených chatkách. Pri večeri obdivujeme v reštaurácii kvalitné hudobnú aparatúru, využívanú na diskotékach so živými kapelami. Z campu potom po dva dni vychádzame na expedície ku tým najdivších divochom: Karom a Mursiom.

Prvú navštevujeme dedinu KAROV. Karovia nás vítajú už pri vstupe na ich kmeňové územie. Pri nespevnenej ceste sa z kúdolov prachu vynárajú ako prízraky holé telá černošských výrastkov, vyzdobené bielymi pásmi a bodkami. Vyzerajú ako duchovia, ako nalíčení komparzisti z lacného hollywoodskeho filmu.

O niečo ďalej stretáme s nošami raždia aj domorodé ženy a dievčatá. Dole toho majú veľmi málo, hore nemajú vôbec nič. Vchádzame do dediny. Vítajú nás tu ako Zikmunda a Hanzelku. Celí nadržaní na výmenný obchod s nami. Začíname sa handrkovať, ale po chvíli dosahujeme dohody. No a samozrejme – fotíme sa. Najviac s mladými mužmi, hrdo držiacimi svoje kalašnikovy. Rýchlo si na fotenie nachádzame perfektné miesto-na kopci s vyhliadkou na rieku Omo, ktorá sa hlboko v údolí kľukatí okolo políčok domorodcov a džungľou zarastenej poriečnej nivy. Záver u Karov je veselý: spoločne tancujeme do rytmu bubnov a hrkálok. – No teda, ak sú títo Karovia „nebezpeční divosi z džungle“, čo sú potom obyvatelia košickej osady Mašličkovo ?

Posledný deň v barabášovskom divošskom pekle rieky Omo nasleduje zlatý kliniec programu: exkurzia do osady zlopovestných MURSIOV. Opakuje sa situácia z príchodu na územie Karov. Prvé hliadky Mursiov nás stretajú asi päť kilometrov pred dedinou.

Postupne ich počet hustne. Stretávame prvé domorodkyne s prederavenými ušami a dierami zapchatými drevenými alebo hlinenými doštičkami. A po nich ženy s dierami a doštičkami na ústach, na perách. Čím väčšia doštička, tým je Mursijka považovaná za krajšiu a prestížnejšiu.

Mursiovia sa okolo nás špacírujú celí pofarbení. Azda každý z nich má v rukách samopal. Nie je iba na ozdobu. Takmer všetci muži kmeňa Mursiov sú pastieri. Kravy sú ich jediný skutočný majetok. Preto si ho strážia ako oko v hlave, so zbraňou v ruke. So zbraňou v ruke strážia aj svoje pastviny. So zbraňou v ruke napokon podnikajú aj zbojnícke výpravy na cudzie pozemky a kradnú kravy svojim susedom.

Bojovní Karovia a Mursiovia sú poslednou barikádou, brániacou miestnu savanu, miestnu džungľu a domorodé stáda kráv pred inváziou novej doby. Staviteľov priehrady, bavlníkových plantáží a ciest, ktoré ku nim vedú musia pred Mursiami a Karmi strážiť silné oddiely polície a armády. Bojové zrážky, ku ktorým dochádza, bývajú veľmi krvavé. Mursiovia a Karovia bojujú hrdinsky proti početnej a technickej presile.

O víťazovi zápasu o rieku Omo je však dávno rozhodnuté. Možno preto sem pol sekundy pred záverečnou prichádzajú toľkí filmári a fotoreportéri. Pri poslednom rozlúčkovom posedení v krčme na brehu Oma sme sa stretli so veľkou skupinou japonských filmárov. Ich dokumentárny film o poslednej africkej divočine bude vraj hotový do roka. Už sa naň tešíme. Radi si ho doma v televízii pri miske lieskových orieškov pozrieme. – To bude žrádlo ! To bude divočina !

Lúčime sa s Afrikou na tom najlepšom, najafrickejšom mieste. V srdci čierneho kontinentu, v divočine pri rieke Omo. Medzi ľuďmi, ktorí predstavujú prechodný článok, premostenie medzi minulosťou ľudstva a súčasnosťou. Divochov pri Ome sme zastihli tesne pred ich vykynožením. Pár sekúnd predtým, než ich spolu s faunou a flórou džungle a savany zrazia k zemi, vytrhnú z koreňov a zahrnú do hliny nemilosrdné buldozéry.

Afrika o akej sme snívali a akú sme my ešte tu a tam na pár sekúnd zazreli, nenávratne zmizne v hlbinách času. Stane sa predmetom výskumu pre archeológiu, kulturálnu antropológiu, etnológiu a ďalšie exkluzívne a čoraz menej žiadané vedecké disciplíny. Expedície k rieke Omo zmenia obsah. Budú sem prichádzať špecialisti na produkciu bavlny a sociálni pracovníci, špecialisti na riešenie problémov utečencov, alkoholizmus, na AIDS a na ďalšie epidémie, sociálne problémy a neduhy zlomenej civilizácie. My už medzi účastníkmi takýchto expedícií zaručene nebudeme. Nielen kvôli veku. Predovšetkým preto, lebo nám v tom zabráni v hrdle veľká hrča. Hrča z toho, kam sa to aj tu svet riadený ziskuchtovými kriminálnikmi zo Západu dostal.

Musí to takto skončiť ? Veľmi pravdepodobne áno. – Úplne isté to ale nie je. Na Zemi sú totiž aj krajiny, v ktorých sa objavuje malé svetielko nádeje. Najviac ich je v Euroázii a na juhu amerického kontinentu. Sme na to svetielko zvedaví. Preto sa teraz presťahujeme za ním. V najbližšej kapitole sa ocitneme znovu na Západnej pologuli. Na americkom kontinente.

/Autorom foto je autor textu/.

Prečo by sme nikdy nemohli žiť s Čechmi dobrovoľne v jednom spoločnom štáte

26.09.2022

Je to jednoduché. Sme hodnotovo niekde úplne inde než Česi. Pozor – nie Moravania – ale Česi ! Sme etnogeneticky a duchovne dva úplne odlišné národy,- aj keš s príbuznými jazykmi. Svedčia o tom aj výsledky posledných doplňovacích a komunálnych volieb, ktoré sa včera v ČR bilancovali. Voľby ukázali, že české myslenie je poplatné až otrockej servilnosti voči [...]

Novinári zabudli na miliónové demonštrácie proti vojne vo Vietname v USA v 60-70-tych rokoch ?

24.09.2022

Naše servilné novinárske uchá po vyhlásení čiastočnej mobilizácie záložníkov v RF neustále krútia čosi o všelijakých protestoch a vyhýbaní sa tejto povinnosti zo strany mobilizovaných Rusov. Podľa správ z našich médií to teraz v Rusku vyzerá na riadnu kovbojku. Ako vyzerá masové proti-mobilizačné a protivojnové hnutie, to si však my starší pamätáme z čias [...]

Čudáci s košíkmi zaplavili zase Cestu slobody- hľadajú ľadové dubáky…

24.09.2022

Dnes v noci bolo na Podbanskom mínus 5 stupňov. V prízemnej vrstve lesa všetko skamenelo, zamrzlo. Napriek tomu sa „firemné“ autá s bratislavskými značkami od včera roja na ceste L.Hrádok – Podbanské-Š.Pleso. A dnes ráno hríbari z Dolniakov s obrovskými košmi brázdia lesy, ktoré sa už venujú ruji, zimnému zhonu sojok a veveričiek pri zháňaní [...]

Jevgenij Prigožin / Vladimir Putin /

"Putinov kuchár" Prigožin priznal, že založil Vagnerovu skupinu

26.09.2022 10:45

Ruský oligarcha spresnil, že Vagnerovu skupinu založil v roku 2014 s cieľom vyslať bojovníkov do východoukrajinského regiónu Donbas.

náboje, zbraň, poprava

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo 13 ľudí, z toho sedem detí

26.09.2022 10:44, aktualizované: 12:07

Páchateľ vyzbrojený dvoma pištoľami a veľkým množstvom munície je po smrti, údajne spáchal samovraždu.

ran 7157

Polícia bude mať nové hybridné vozidlá za takmer 40 miliónov

26.09.2022 10:16

Ministerstvo vnútra chce získať nových 760 nízko-emisných vozidiel pre Policajný zbor za necelých 40 miliónov eur s DPH. Financované budú z plánu obnovy.

Koronavírus / Covid / Ochranný oblek /

Za nedeľu pribudlo 78 prípadov nákazy koronavírusom a dve obete

26.09.2022 10:12

V nemocniciach je s ochorením COVID-19 hospitalizovaných 443 pacientov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 379
Celková čítanosť: 958769x
Priemerná čítanosť článkov: 2530x

Autor blogu

Kategórie