DOSTANÚ USA V NIKARAGUE ZNOVU NA FRAK ?
Na túto krajinu, toľkokrát pred 1989 heroizovanú a toľkokrát po 1989 denunciovanú, sme boli veľmi zvedaví. Mali sme v nájsť podľa jedných fungujúci latinskoamerický socializmus a podľa druhých krvavú diktatúru a hladujúce otrhané masy. Ani jedno a ani druhé sa nekonalo. Našli sme tam niečo medzi tým
Nikaragua má 129 494 km2 a takmer 7 miliónov obyvateľov. Je teda o niečo málo väčšia, ako bolo bývalé Česko-Slovensko. A má o niečo menej ako polovicu obyvateľov bývalého Česko-Slovenska. Na svojom území má veľké jazero s rovnakým názvom ako má krajina samotná, teda „NIKARAGUA“. Oficiálne sa však dnes už uprednostňuje názov „Cocibolca“. Hoci je sladkovodné, žijú v ňom žraloky. Pokrýva asi 15 -tinu územia rozlohy štátu. V minulosti malo a možno aj v budúcnosti /ak sa zrealizuje idea „druhého panamského prieplavu“/ zase bude mať dôležitú úlohu v ekonomike krajiny. Cez rieku San Juan totiž pred otvorením panamského prieplavu prechádzala podstatná časť tovaru z New Yorku do San Francisca, teda z Atlantického oceána do Tichého oceána. Pri jazere sú romanticky vyzerajúce živé vulkány Momotombo a Momotombito. Druhý z nich sa nachádza na romanticky vyzerajúcom rovnomennom ostrove pri brehoch jazera. Pri jazere leží prekrásne historické mesto GRANADA, ktoré sme navštívili a o ktorom ešte bude reč.
Hlavné mesto sa volá MANAGUA. Je pri inom jazere – Xolotlan, ktoré ale malo v nedávnej minulosti rovnaké meno ako hlavné mesto, teda Managua. Metropola má s predmestiami do 2 mil.obyvateľov. Aj tu sme to trochu pochodili a tiež o tom ešte bude reč. Mesto a celá krajina je sužovaná častými zemetraseniami a výbuchmi sopiek. Nikaragua, tak ako väčšina krajín Strednej Ameriky má pobrežie pri Pacifiku i pri Atlantiku /Karibskom mori/.
Do Nikaraguy sme sa dostali v rámci autokarovej expedície po Strednej Amerike. Program expedície bol koncipovaný s ťažiskom na kultúrno-historické novodobé pamiatky a na prírodu. Z čias starých Mayov tu totiž majú len sekundárne nálezy.
Hranicu do Nikaraguy sme prekročili z Hondurasu. Bol to z oboch strán trochu divý prechod, s kopou formalít a čakania. Privítal nás volebný plagát bývalého vodcu sandinistických ľavicových partizánov a dlhoročného prezidenta DANIELA ORTEGU. Visel pri neveľmi vábnom miestnom trhovisku. Vyzeralo to tam veľmi chudobne, až sme sa zľakli, kam sme sa to dostali. Našťastie, v celej Nikarague sme potom podobný obraz biedy a špiny už nevideli. Naopak.
Prvé mesto, ktoré sme v Nikarague navštívili, bol LEON /cca 250 tis.obyv./ Španieli ho založili v r. 1524 a zostali po nich najmä sakrálne pamiatky. Úchvatná je najmä barokovo-klasicistická katedrála Nanebovzatia panny Márie, plošne najväčšia v Strednej Amerike.
V meste sú aj ďalšie historické kostoly a divadlo Teatro Municipal José de la Cruz Mena z r.1884. Mesto bolo v rámci sandinistickej revolúcie proti diktátorovi Somozovi dejiskom ťažkých bojov. Dnes ich pripomínajú viaceré pamätníky. Mládeži už partizánske boje veľa nehovoria a pamätníky neraz využívajú na skateboarding.
Mesto má v starej štvrti vkusne reštaurované ulice s domami z 19.storočia. V jednom z nich bol nášho butikový hotel Hotel Los Balcones. Niečo také sme v „zanedbanej“ Nikarague nečakali a tak sme si hotel zvečnili na pár fotkách.
León bol tradičnou baštou nikaragujských liberálov. Jeho odveký rival Granada zase baštou konzervatívcov. Obe mestá boli niekoľkokrát sídlami nikaragujských vlád, pokým spor nevyriešili spoločným rozhodnutím urobiť hlavným mestom „neutrálnu“ Managuu.
Na druhý deň sme išli pár kilometrov od Leonu na miesta, kde pred erupciou sopky Momotombo stálo pôvodné mesto Leon. Pozostatky po ňom boli objavené relatívne nedávno. Dnes je to turisticky atraktívna archeologická lokalita „LEON VIEJO“.
Z poverenia všemocného guvernéra Panamy PEDRA DE AVILU ju založil FRANCISCO CORDOBA. Avila bol rodinne veľmi úzko previazaný na španielsky kráľovský dvor, čo využíval na svojvoľné konanie, akoby bol neoficiálnym kráľom Ameriky. Vyznačoval sa nespoľahlivosťou, krutosťou a bezškrupulóznosťou. Prejavilo sa to aj vo vzťahu ku Cordobovi-asi rok to bol jeho obľúbenec, no potom sa mu znepáčil a dal ho sťať. Cordoba, považovaný za zakladateľa hispánskej Nikaraguy má na mieste popravy svoj pomník.
V „meste“ je aj iný ešte hrôzostrašnejší pomník na De Avilovu krutosť. Je to socha domorodca trhaného divými psami. Tento spôsob popravy ľudí bol u De Avilu najobľúbenejší. Údajne až stovky domorodcov dal uviazať o kôl v malej ohrade a potom tam na obete pustil svorku vyhladovaných psov.
Z budov starého Leonu zostali iba základy. Jasne však podľa nich vidieť rozľahlosť jednotlivých domov a prevažne pravouhlú architektúru ulíc mesta. Z návršia pri meste sú pekné pohľady nielen na mestské „ulice“ ale aj na sopku Momotombo, ktorá osud mesta spečatila.
Z oblasti Starého a „nového“ Leonu je asi hodina-hodina a pol jazdy hlavné mesto Nikaraguy, -MANAGUA. Už sme uviedli, že má asi 2 milióny obyvateľov /s aglomeráciou/ a leží pri jazere rovnomenného názvu.
Prehliadku mesta sme začali na vyhliadke nad mestom. Panorámu Managuy odtiaľto skrášľuje jazero a bohatá vegetácia.
Centrum mesta nie je veľmi výstavné. Zničilo ho niekoľko nedávnym zemetrasení a hurikánov. No tiež boje medzi Somozom a sandinistami. Bývalý palác diktátora Somozu bol pri bojoch takmer úplne zničený a jeho pozostatky boli až na dva tri betónové bloky ešte vyhodené do vzduchu. Somozu tu pripomína len plechová tzv. „Socha Somozovho tieňa“. Neďaleko od sochy je rekonštruovaný somozovský /takmer hračkársky/ mini-tank. Asi domácej výroby…
Z historického centra zostalo iba štvorcové námestie. Na ňom je budova parlamentu. Napravo od nej je Národná katedrála Nikaraguy. Katedrála v čase našej návštevy vyzerala nepoužívaná a po zemetrasení a hurikáne len chabo zakonzervovaná. Na námestí je napokon aj budova predsedníctva vlády.
V modernejších častiach mesta upútavajú pozornosť budovy bánk, hotelov. My sme však pri strave a ubytovaní dali prednosť jednému motorestu za Managuou.
Nikaragua je z veľkej časti sopečná krajina. Ukážkou fungovania vulkánov je Národný park „VOLCAN MASAYA“. Dá sa naň, takmer až po okraj krátera, vyjsť terénnym autom. Zaparkovali sme a pár desiatok metrov prešli peši na betónovú plošinu pri kraji krátera. Na najvyššom bode sopky sme uvideli vysoký kovový kríž, zhotovený tak, aby bol, symbolom kríža z každej strany.
Chceli sme si sopku odfotiť, no veľmi sa to nedalo. Z krátera totiž vychádzali silné výpary, plyny a dym. Znemožňovali nielen fotenie ale aj dlhší pobyt na sopke. Chceli sme už sadnúť do auta a odísť preč, keď sme uvideli prichádzať sem tri štyri autá. Z jedného z nich vystúpila nastajlovaná krásavica so šerpou a hlavou upravenou á la indiánska kráľovná, ako pri karnevale. Zo šerpy sme sa dozvedeli, že je to Miss Nikaragua. Fíha…Hodili sme na ňu pár obdivných pohľadov a poď ho dolu z kopca. Kým sa tá sopka Masaya ešte silnejšie nerozčertí.
Poslednou lokalitou, ktorú sme v Nikarague uvideli, bolo prenádherné historické koloniálne mesto GRANADA / cca 150 tisíc obyvateľov/. Do mesta sme prišli v podvečer a tak sme si ho ešte v deń príchodu veľmi nevychutnali. Na druhý deň ráno sa prebudíme lúčmi slnka, prenikajúci cez drevené žalúzie okien a dverí na balkón. Len tak v negližé vychádzame na balkón.
Zisťujeme, že pod nami je už živá hlavná trieda mesta. A vskutku živá. Chodia po nej tam a späť nielen autá, ale aj chodci a bicyklisti a čo je zvlášť očarujúce, staré fiakre, ťahané jedným dvoma koňmi. Pozadie ulice bolo tvorené strechami z červených tašiek a kontúrami barokových či klasicistických kostolov. Rýchlo sme sa naraňajkovali a začali skúmať toto krásne mesto. Spolu s guatemalskou Antiguou a možno i salvadorským Suchitotom asi najkrajšie v Strednej Amerike.
Nemali sme /ostatne, ako vždy/ veľa času a tak sme si vzhľadom na čas a tiež rozľahlosť Granady rozhodli prenajať na prehliadku fiaker.
Prehliadku sme začali v granadskom prístave na jazere Nikaragua. Tu sa predtým, než otvorili Panamský prieplav, prekladal tovar smerujúci z New Yorku do San Francisca do dostavníkov a odtiaľ do prístavu San Juan del Sur. Tu bol hlavný zdroj bohatstva mesta a do značnej miery aj celej krajiny. Nádherne upravenými ulicami s pestrofarebnými pastelovými fasádami sme klopkali od jednej pamätihodnosti k druhej, od jedného kostola či paláca k druhému.
Takto sme minuli gotické a klasicistické chrámy až po sídelný dom amerického dobrodruha a prechodne aj prezidenta Nikaraguy filibustiera WILIAMA WALKERA. – FILIBUSTIERI boli ideoví predchodcovia a praktickí iniciátori vzniku konfederácie južných pro-otrokárskych štátov USA. Konfederácia vznikla v 1861. To však už bol W. Walker asi rok po smrti.
Tu sme na chvíľu zastali a pospomínali si na činy a výčiny tohto šikovného lekára, právnika, dobyvateľa a podporovateľa otrokárstva. Aj keď je dominantnou postavou starej Granady, za hrdinu ho považujú predovšetkým v štátoch bývalej Konfederácie na juhu USA. Jeho cieľom bolo na juh od USA vytvoriť reťazec osád a štátov, kam by smerovali bieli predovšetkým anglicky hovoriaci prisťahovalci, plantážnici a otrokári. Ozbrojené aktivity za pomoci niekoľkých stoviek žoldnierov /aj vyslúžilcov z maďarskej armády z čias odboja proti Viedni v rokoch 1848/9/ uskutočnil Walker v Mexiku, Guatemale, Hondurase, Salvadore a Kostarike. Na Nikaraguu sa zameral preto, lebo mu ponúkala bohatú korisť pri zabezpečovaní dopravy tovaru z východu USA na západ USA. Na toto mal však monopol známy americký boháč, podnikateľ a slobodomurár VANDERBILT. Ten na rozdiel od Walkera podporoval Vanderbilt zrušenie otrokárstva a neskôr vojnu Únie proti Konfederácii. Keď ho Walker pripravil o prepravnú sieť, stal sa Vanderbilt jeho úhlavným nepriateľom. Finančne podporil spoločnú vojenskú akciu štátov Strednej Ameriky /pod vedením Kostariky a Hondurasu/ proti nemu, ktorá Walkerove sny rozbila. Walker síce ušiel do Britského Hondurasu, bol však po intrevencii Vanderbilta vydaný Hondurasu a pomerne mladý /38 ročný/ popravený.
Štáty Strednej Ameriky pod dojmom úspechu v „anti-americkej“ vojne utvorili Federálnu republiku Strednej Ameriky. USA však žiaden antiamerický spolok nedovolili. Vanderbilt a United Fruit Company /neskôr Chiquita/ nie vojensky ale intrigami dosiahli rozpad federácie a vytvorenie vzájomne znesvárených BANÁNOVÝCH republík. V domáca buržoázia a armáda formálne vládla, no v skutočnosti iba plnila pokyny všemocných amerických korporácií. Vo väčšine Strednej Ameriky tak robí doposiaľ. Zobe z rúk americkým monopolom a Southcom amerických ozbrojených síl. Výnimkou je iba Ortegova sandinistická Nikaragua a do veľkej miery aj El Salvador. Nikaragua sa pokúsila vymaniť z konceptu banánových republík ešte v 20-tych rokoch 20.storočia. Pod vedením Augusta Cesara SANDINA začala ozbrojený partizánsky boj proti OKUPAČNÝM VOJSKÁM USA. Boj trval od 1922 do 1934. Vtedy sa tzv.národnej garde bábkového prezidenta-diktátora Anastazia Somozu podarilo Augusta Sandina zákerne zavraždiť. Somoza potom vládol prostredníctvom represálií až do obnovy proti-americkej a proti-somozovskej partizánskej vojny /1969/. Po desiatich rokoch bojov /1979/ sandinovci Somozu a jeho amerických poradcov definitívne porazili.
Poďme späť do nášho fiakra. Pokračujeme v jazde, Míňame ďalšie spektakulárne historické ulice a uličky. Malé zastavenie si robíme pri hlavnej stanici dnes už nefunkčnej železnice.
Tá mala byť z Granady predĺžená až po tichomorský prístav San Juan del Sur, aby pokryla rastúce objemy tovaru z východu USA na Západ a späť. Otvorením Panamského prieplavu však stratila význam a na rozhraní 20. a 21.storočia skončila.
Znovu sadáme do fiakra a jazdu končíme v historickom centre Granady pred radnicou. Tu sú okolo starosvetsky upraveného mestského parku postavené reprezentatívne paláce, patriace kedysi tým najbohatším latifundistom, obchodníkom a bankárom. Tu mala svoje ústredie aj nikaragujská pobočka Vanderbiltovej spoločnosti.
Cesta fiakrom po meste bola svojim spôsobom cestou do minulosti Granady ale aj celej Nikaraguy a prostredníctvom W.Walkera aj celej Strednej Ameriky. Navštíviť toto mesto je prospešné pre pochopenie tradície stredo- a latinskoamerick´ého antiamerikanizmu. Tu niekde, v odboji proti Walkerovi, proti USA a ich nikaragujským poskokom sa dajú vystopovať aj začiatky boja sandinistov a ich vodcu Daniela Ortegu proti imperializmu a neokolonializmu USA. V mysli tunajších ľudí nájdeme motívy na západe nepochopitešnej podpory ľudových más pre D.Ortegu a jeho vládu. Napriek tomu, že je doposiaľ v mnohom sociálne naivná a ekonomicky nepríliš úspešná.
Ekonomické a sociálne úspechy Nikaraguu azda ešte iba čakajú. Mal by tomu napomôcť obrovský nikaragujsko-čínsky projekt „druhého panamského prieplavu“. Ten by mal prechádzať cez Nikaraguu z Karibiku do Pacifiku s využitím rieky San Juan, jazier Nikaragua a Managua a prerazenia kanála do oblasti pacifického prístavu San Juan del Sur / resp. Miramar/. Oficiálne to má byť prieplav medzi pacifickým Brito a karibským Punta Gorda. S prácami sa začalo v 2014 a hotové mali byť v r.2019. Realizácia sa však stretla s obrovskými technickými, geologickými, ekologickými a finančnými problémami. Ich riešeniu úspešne kladú brvná pod nohy intrigy a embargá USA. Projekt zatiaľ nepokračuje. Uvidíme, či ho Nikaragua a Čína v aktuálnej geopolitickej situácii dovedú do úspešného konca.
V zadnom dvore USA, v Strednej a Latinskej Amerike by to spôsobilo ešte väčšiu geopolitickú katastrofu, akou bola inštalácia režimu F.Castra na Kube či H.Chaveza vo Venezuele. Projekt je napriek svojej romantičnosti nie celkom na zahodenie. Mohol by vyjsť. Držíme Nikarague /a Číne/ palce.
/Autorom foto je autor textu/.
A kde si nechal pohár? šmok... ...
V článku mi chýbajú texty k veľkému množstvu... ...
Celá debata | RSS tejto debaty