zemegula

O LUXUSE, BIEDE, NARKOBARÓNOCH A GUERILE

Kolumbiou začíname potulky po Južnej Amerike. Priznávame, je to naša najmenej obľúbená juhoamerická krajina. Asi kvôli aktuálnemu geopolitickému zakotveniu Kolumbie a jej povesti ako centra obchodu z drogami – prinajmenšom v nedávnej minulosti.

Samozrejme vieme, že je to zároveň krajina úžasných hôr /Andy a hory Karibskej plošiny až do výšky 5775 m/, illanos /saván/a amazonských tropických pralesov,- no toto u nás akosi tie sociálno-politické negatíva neprebíja. Uznávame ale, že Kolumbiu nemáme tak prechodenú ako niektoré iné krajiny Južnej Ameriky. Uznávame, že sa Kolumbii tak trochu vyhýbame. Poznáme tu z pár tranzitov iba hlavné mesto BOGOTU /7,5 milióna obyvateľov/ a turisticky vychytenú oblasť karibského pobrežia /Cartagena/.

Kolumbia je pomerne veľká krajina. Má 1 141 748 km2 a 51 milióna obyvateľov /tretí najľudnatejší štát Latinskej Ameriky/. Ako jediná juhoamerická krajina má pobrežie v Tichom i Atlantickom oceáne. Ako v jednej z mála andských krajín je v štruktúre obyvateľstva pomerne vysoké zastúpenie Afroameričanov /10%/. Aj v Kolumbii však prevažujú mestici. Ekonomika krajiny je postavená na agroprodukcii /káva, kakao, cukrová trstina. banány, rezané kvety, koka, zemiaky, strukoviny, obilniny/ ale aj na ťažiarskom priemysle /od zlata, striebra, smaragdov a železných rúd cez uhlie a ropu až po tropické drevo/. Takmer dve tretiny exportu smerujú do USA a spôsobujú fatálnu závislosť ekonomiky Kolumbie na USA.

Kolumbia je krajina s krátkou ale mimoriadne búrlivou históriou. Od čias španielskeho panstva, osloboditeľskej misie S.Bolivara, cez Veľkú Kolumbiu a Novú Granadu po stratu Panamy a po súčasnú Kolumbiu. V 20.storočí sa najprv pri moci striedali resp. spoluvládli liberáli a konzervatívci. Na začiatku 90-tych rokov došlo k boju na život a na smrť s narkomafiou /Pablo Escobar/. Takmer pol storočia bohaté pro-americké vrstvy Kolumbie bojovali s chudobnými vidieckymi vrstvami a ľavicovými intelektuálmi, vedenými partizánmi s marxistickej FARC a ELN.

Po podpísaní mierovej zmluvy FARC v r.2016 nahradila ozbrojený boj politickým, parlamentárnym. Niektoré frakcie FARC a ELN však bojujú v horách ďalej. FARC a ELN kontrolujú asi štvrtinu až tretinu územia. Za polstoročie bojov zahynulo cca 200 tisíc ľudí. Podľa oficiálnych dokumentov OSN za obete z 80% môžu vojaci a predovšetkým pravicové paramilitantné milície /previazané na pro-americkú vládu/. Navonok má Kolumbia silnú ekonomiku a vysoký HDP na osobu. Tieto ukazovatele však skresľujú exporty zahraničných /amerických/ korporácií. Kolumbijčania z týchto vývozov majú iba minimum.

Žiadna juhoamerická krajina nie je sociálne tak kruto rozdelená na vrstvu extrémne bohatých a na masy chudobných ako Kolumbia. To je na vidieku generátor dlhé desaťročia trvajúceho ľavicového odboja ale aj živná pôda pre masovú zapojenosť mestskej chudoby do drogových gangov a s tým spojenej kriminality. Kolumbia je hlavný zásobovač drogovej scény USA. Americkí špecialisti asi pred 30 rokmi začali v Kolumbii realizovať program „ruže miesto koky“. S finančnou podporou kolumbijskej vlády začali roľníci likvidovať polia s kokou a pestovať na nich rezané kvety pre amerických a európskych odberateľov.

Niektorí pôvodní pestovatelia koky sa dali prehovoriť a vďaka tomu je Kolumbia jednou z kvetných veľmocí. Plantáže s kvetmi sa sústreďujú v okolí Bogoty a miest s medzinárodnými letiskami. Pri návšteve Kolumbie sme videli z lietadla kilometre a kilometre fóliovníkov, môžeme to teda osobne potvrdiť. Bohužiaľ, na vidieku sa plochy s kokou následne zväčšili a zacelili tak na drogovom trhu diery po „ružových výpadkoch“.

Zväčšujúcu polarizáciu kolumbijskej spoločnosti vidí každý trochu zorientovaný človek. Dokonca aj turista, bežný návštevník Kolumbie. Dokonca aj v top turistickej destinácii Kolumbie, ako je karibská CARTAGENA.

Cartagena je mesto s vyše miliónom obyvateľov. Má výstavnú štvrť mrakodrapov, ukazujúcu modernú tvár Kolumbie tým, čo sa sem plavia na výletných lodiach. Má kvalitne obnovenú starú španielsku pevnosť a historické centrum, kam sa turisti z výletných lodí deň čo deň nahrnú, aby si kúpili nejaké tie suveníry aj z Kolumbie a potom má chudobné ba až extrémne chudobné štvrte, kde žije väčšina obyvateľov a prstenec rybárskych dediniek a osád, kde ľudia žijú v chatrčiach, neporiadku a pri haldách komunálneho odpadu, vyvážaného sem z panskej časti Cartageny.

Pri pobyte v Kolumbii sme spoznali obe tváre Cartageny. Najprv sme sa poprechádzali po historickom centre mesta, vyčačkanom pre potreby turizmu. Návštevníci, keď prejdú cez zvyšky kedysi mestských hradieb ocitnú sa ako v rozprávke. Okolo neho sú ulice, uličky a námestia s historickými budovami. Fasády domov žiaria pastelovými farbami. Filigránsky vyzdobené balkóniky, portály, atiky, sochy, fontány, starobylo vyzerajúce kovania na lavičkách a na stĺpoch mestského osvetlenia. Vozovka na cestách a chodníkoch je pokrytá kamennou dlažbou. Všade vládne poriadok a čistota. Odo dverí reštaurácií, kaviarní, barov, cukrární, predajní z parfumériou, s čajom, s cukrovinkami no najmä s kávou sa ťažko odchádza,-tak vábne to okolo nich vonia.

Väčšina budov Cartageny je v neo-historických stavebných slohoch. Najčastejšie v neo-baroku. Efektne pôsobí napríklad hlavná mestská katedrála. Ak ale chcete vojsť dovnútra, veľa si od toho nesľubujte. Je to „neo“. Interiér je zväčša utilitárna zmes všetkého možného.

Ak vyjdete až hore, ku pevnosti, uvidíte podlubím kryté chodníky a v bývalých verejných budovách priestranné umelecké galérie a predajne suvenírov z rúk miestnych umeleckých remeselníkov.

Stará Cartagena sa určite oplatí vidieť. Potulka týmto prívetivým mestom je úplne čosi iní, než napríklad chôdza po ulici Bogoty, Medellinu či Cali. Skúste to tu i tam a porovnajte, ak toho ešte budete schopní…

Ak si chcete urobiť aspoň veľmi hrubý obraz o Kolumbii, musíte po návšteve vychytenej starej štvrte Cartageny sadnúť do pestrofarebného turistického autobusu a vyjsť aspoň 50-100 km na vidiek. Napríklad do niektorej z rybárskych dediniek na okolí. My sme tak urobili a neľutujeme.

Dali sme sa zlákať textom bedekra, že na pobreží sú pláže, kde sa cez víkend a cez dovolenky chodia relaxovať obyvatelia Cartegeny ale napríklad aj Bogoty. Vraj si tu prenajmú rybársky domček, slnečník, ležadlo a užívajú si. Na obed no najmä na večer počúvajú hudbu desiatok malých ľudových kapiel, ktoré chodia po pobreží a pri dlhých drevených stoloch jednoduchých rybárskych reštaurácií sa oddávajú lukulským rybím hodom a dobrému vínu. – Aké pekné, aké romantické…

Lenže skutočnosť je podľa nás trochu iná. Tá pláž, o ktorej sa v bedekri písalo, skutočne existuje. A aj je dosť dlhá. Piesok na nej je však sivý, plný odpadkov. najmä plastových pohárov a fľašiek. V morskom vetre poletujú kadejaké handry, všadeprítomné papiere, listy z novín a reklamných časopisov. Stoly pred búdami,- ktoré by mali byť „jednoduchými“- ale predsa len reštauráciami, sú zhlobené z pár starých dosiek a hrdzavých klincov. Pomedzi strašidelné chatrče sa ponevierajú čudní výrastkovia, kopúc pred sebou bezcieľne plechovky od softdrinkov.

Cieľom nášho výjazdu na karibský vidiek je však hlavne turisticky predsa len trochu upravená rybárska dedinka SAN ANTONIO z ktorej miestni rybári ponúkajú plavby na úzkych člnoch po labyrinte mangrovníkového korkovníkového lesa. Les je súčasťou „Santuario de Flora i Fauna de Corchal“. Sadáme na čln a vkladáme svoj osud do rúk jedného z rybárov.

Otrhané dedinské detiská, pre ktoré sme boli vrcholnou atrakciou hneď od príchodu, nás bosými nohami nasledujú po uzučkých chodníkoch a kanáloch v mangrovovom a korkovníkovom lese.

Občas nám zmiznú z dohľadu, no vzápätí sa pred nami vynoria spoza nejakého hustejšieho krovia. V rukách držia asi vlastnoručne vyrobené pokusy o suvenírové predmety /najčastejšie lastúry a „veslá“ vystrúhané zo starého dreva/. Do omrzenia k nám vytŕčajú ruky so „suvenírmi“ a opakujú „dolar van dolar mister plíz“. Nie sme sociálne kreatúry, akými je väčšina našich spoločníkov na člnoch /z Kanady, USA, Holandska…/. Podávame im doláre a navrhujeme im, aby si suveníry nechali. Súhlasia. O päť minút sú ale zase pri našom člne a ponúkajú nám ten istý „suvenír“ za tú istú cenu.

Čudujeme sa, že sa deti pri pohybe po mangrovníkovom lese na bosé nohy a stehná nezrania. Cez kalnú vodu totiž vidíme, ako z bahnitého dna sem-tam trčí ostrý kmienok alebo konár nejakého kra ale neraz aj kus skla z rozbitej fľaše.

V ponuke výletu do “ mangrovníkovej a korkovníkovej džungle“ sa písalo, že tu žije veľa druhov vodného vtáctva, ale aj opice. delfíny, kajmany, korytnačky a žaby a plazy. Nuž až na zopár vyplašených čajok a volaviek sme v mangrovoch nič živé nevideli. Rybár, čo nás vezie na člne, nám občas prebúdza pozornosť ukazovaním na miesta, kde máva dobré úlovky rýb a lastúrnikov. Spočiatku mu veríme, no potom celá posádka člna upadá do nezvratnej letargie.

Na spiatočnej ceste do Cartageny vidíme, že sa vidiecka krajina okolo mesta postupne mení. Pri ceste vyrastajú nové obytné domy a prevádzky kadejakých služieb, najčastejšie pre motoristov. Cartagena sa zväčšuje a donedávna zanedbaná zasmetená krajina sa pomaly civilizuje. Haldy komunálneho odpadu a provizórne búdy nových prisťahovalcov sa posúvajú ďalej na vidiek. Problém je, že mangrovníkové úkryty pre ryby a vodné vtáctvo sa takto ľahko nesťahujú. Zvieratá zostávajú tam, kde rástli a žili stáročia. A v novom „kultivovanom“ mestskom prostredí hynú.

Opäť nám nezostáva iné, iba sa nad tým všetkým povzdychnúť. Čo my s tým ? To najjednoduchšie, čo môžeme pre Kolumbiu urobiť, je vybrať si z pláteného vrecka za hrsť zrniek kolumbijskej kávy, zomlieť si ich a dať si za šálku dobrého a osviežujúceho moku. A pri vychutnávaní tohto nápoja sa oddať predstavám, ako aj v tomto severnom rohu Južnej Ameriky raz nastanú lepšie časy.

/Autorom foto je autor textu/.