zemegula

V PRVOM KRESŤANSKO-KOMUNISTICKOM ŠTÁTE NA SVETE

Paraguaj je nespravodlivo prehliadaný štát – nielen vzhľadom na svojich susedov-obrov, ale aj vzhľadom na susedný malý Uruguaj. Paraguaj má pritom za sebou dlhú a slávnu históriu. V minulosti bol oveľa väčší, ako je dnes. Patril do neho celý Uruguaj, celá divočina zvaná El Chaco, teda kus Bolívie, Brazílie a Argentíny. Tieto štáty sa však spolčili, aby Paraguaj porazili. Mali čo robiť, aby im to v presile vyšlo. Paraguajci pod vedením svojho národného hrdinu Francsico Solano Lopeza sa hrdinsky bránili, takmer do posledného bieleho muža, no prehrali. Nažive zostalo iba 1 % populácie španielskeho resp. španielsko-guaranského pôvodu. Ich potomkovia sú dnes v Paraguaji veľmi vážení a patria ku elite paraguajského národa.

Čo spôsobilo, že došlo ku konfliktu strán s tak nerovnými silami ? Nuž ako v pozadí každej vojny, aj tu boli za oponou peniaze, majetok, pozemky a zotročiteľné masy ľudí. Od čias španielskej kolonializácie boli v Paraguaji veľmi aktívni JEZUITI. Tí sa snažili v Paraguaji vyskúšať spojenie katolíckeho sociálneho učenia s tradíciami občinného roľníctva miestnych Indiánov, najmä z kmeňa GUARANÍ. Chceli v Paraguaji utvoriť „Kristov štát“. Podstatou tohto štátneho systému malo byť, že občania štátu /v drvivej väčšine Indiáni/ budú po tretinu času robiť pre svoje rodiny, tretinu času pre obec tzv. redukciu a tretinu pre cirkev a štát. Mali sa v obci modliť, pracovať a vzdelávať. Obec sa mala postarať o ich prácu, živobytie, zdravotnú a sociálnu starostlivosť a základné vzdelanie pre deti.

O spôsobe použitia obecného bohatstva mali rozhodovať spoločne zástupcovia cirkvi, obce a náčelníci z radov roľníkov. Systém v podstate fungoval takmer 200 rokov. Mal iba dve chyby: po prvé, bol podľa amerického historika W.Barretta „the first American communistic state“ a teda bol „zlým“ príkladom pre zotročené masy Indiánov v susednej Brazílii, Argentíne a Bolívii a po druhé z trhu stiahol obrovské rozlohy úrodnej pôdy a obrovské masy zotročiteľných indiánskych roľníkov. Po „voľnej“ pôde a po voľných pracovných silách slintali latifundisti z okolitých krajín i „investori“ zo zahraničia: najmä z Portugalska, Anglicka a Ameriky. Vytrvalo proti paraguajským jezuitom, vedeniam obcí a štátu intrigovali, až sa im podarilo dosiahnuť celosvetové rozpustenie jezuitskej rehole /pápež Klement XIV, 1773/.

Jezuitské obce /redukcie/ v Južnej Amerike však fungovali ešte 30-50 ďalších rokov, až do začiatku 19.storočia. Boli jedným materiálnych a inšpiračných zdrojov vyhlásenia nezávislosti Paraguaja v 1811. Aj vďaka ich civilizačnej práci sa Paraguaj stal prvým nezávislým štátom Južnej Ameriky. /Tesne po nej Uruguaj, no ten bol zakrátko okupovaný Brazíliou/. Moc sa dostala do rúk domorodým obyvateľstvom podporovaných diktátorov: J.R. de Franciu, R.Lopeza a F.Solano Lopeza. Tí krajinu budovali s ich podporou, ale uzavretú pred okolitým, ešte koloniálnym svetom.

Keď sa v nezávislými stali aj Argentína a Brazília, napätie so susedmi nepoľavilo, skôr naopak. Domáci argentínski a brazílski latifundisti videli v neobsadenej paraguajskej pôde svoju šancu. A napätie onedlho prerástlo do vojny. Začala sa okupáciou Uruguaja Brazíliou, ktorú Paraguaj považoval za predohru okupácie Paraguaja. Paraguaj sa preto obrátil na Argentínu so žiadosťou o možnosť prejsť cez jej územie na pomoc Uruguaju. Argentína odmietla a pridala sa na stranu Brazílie. Nasledovala ju dokonca aj bábková pro-brazílska vláda Uruguaja. Vojna nerovných súperov skončila porážkou Paraguaja. Víťazi si za odmenu zobrali kusy Paraguaja v blízkosti ich hraníc.

Paraguajský štát, opierajúci sa o tradíciu „redukcií“, tj. o kresťansko-indiánske komunity si nemožno predstavovať ako nejaké primitívne spoločenstvo zo stredoveku. V štáte fungovalo relatívne vyspelé školstvo /s univerzitou, ktorá je ale už dnes na území zabranom Argentínou/, zdravotníctvo, v obciach kvitli remeslá a na ich čele boli bohatí mestickí remeselníci a obchodníci. Tí potom tvorili hlavnú zložku chrabrej paraguajskej armády. V krajine boli vybudované cesty, dokonca aj železničné trate, privážajúce poľnohospodársku produkciu do prístavov na rieke Paraguaj. V bývalých jezuitských redukciách boli murované roľnícke domy, verejné a cirkevné budovy, kostoly, školy, lazarety. Po všetkom tomto dodnes zostali vcelku zachovalé ruiny. V poslednom čase sa pod dohľadom archeologov konzervujú a sporadicky využívajú na poznávaciu turistiku pre záujemcov o históriu Južnej Ameriky.

Paraguaj sa po zničujúcich vojnách v 19.storočí už v 20.storočí samozrejme znovu postavil na nohy. Do krajiny prišli noví kolonisti z Európy i iných častí Ameriky. Dnešný Paraguaj je síce menej rozvinutý ako napr. Argentína či Uruguaj, nemá ropné polia ako Bolívia a prírodné a ľudské zdroje ako Brazília, no po páde diktátorských režimov Nemca Stroesnera, prezidenta Vasmasyho /maďarského pôvodu/ a prezidenta Duarteho /poskytol USA leteckú a pozemnú základňu v Mariscal Estigarribia, cez ktorú USA kontrolujú Bolíviu, Argentínu, Brazíliu, Uruguaj/ a nástupe ľavicových režimov sa ekonomický a sociálny rozvoj predsa len zdynamizoval. Veľa vykonal predovšetkým ľavicový prezident FERNANDO LUGO, bývalý biskup a jeden zo šíriteľov tzv. TEOLÓGIE OSLOBODENIA.

USA spočiatku Lugov ľavicovo-revolučný režim tolerovali. Keď však chcel prezident Lugo vypovedať vojenskú prítomnosť USA v Mariscal Estigarribia, bol parlamentným pučom zbavený úradu. Nasledovalo vládnutie amerických bábok z prostredia latifundistickej strany COLORADO. Na ich konci je dnešný prezident Abdo Benitez, ktorý sa preslávil tým, že ako jeden z mála uznal amerického poskoka Guaido-a za „legálneho“ prezidenta Venezuely…

Paraguaj má rozlohu 406 752 km2 a asi 7,5 milióna obyvateľov. Vzhľadom na to, že nejde o púšťový či tundrový štát, je v ňom zaľudnenosť nízka. 95% obyvateľov tvoria mestici-miešanci Španielov a indiánskych Guaranov. Zvyšok sú Nemci, Španieli, prisťahovalci z Európy, ale aj z Ázie /Číńania, Indovia, Kórejci, Japonci, Arabi/. Úradnými jazykmi sú španielčina /ovláda ju 75% občanov/ a jazyk guarani /ovláda ho 90% občanov/. Čistokrvných Guarančanov je asi 50 tisíc. Hlavným mestom Paraguaja je Asunción s vyše 650 tisíc obyvateľmi. Metropolitná oblasť Asuncionu má však až 2,5 milióna obyvateľov.

Z prírodného hľadiska hrá v Paraguaji dôležitú úlohu splavná veľrieka Paraguaj a oblasť Grand Chaco na severe a západe krajiny: džungľa a savana, využívaná na komerčný lov pre boháčov z celého sveta. Grand Chaco a lesy tvoria viac ako polovicu územia štátu. 38% sú pasienky a iba 2% tvorí orná pôda. Poľnohospodárstvo a ťažba dreva resp. výroba elektrickej energie /priehrada Itaipu/ je základom ekonomiky štátu a poskytuje prácu väčšine obyvateľov. Na export sa využíva najmä yerba maté, cukrová trstina, sója, tabak, bavlník, tabak, banány, citrusy a pod. Okrem poľnohospodárskych produktov je najväčšou zložkou prijmov z exportu zisk z výroby elektriny na priehrade ITAIPU,-dlhý čas najprodukčnejšej hydroelektrárne sveta. /Samozrejme, že hlavnú časť zisku berie Brazília, no niečo sa predsa len ujde aj Paraguaju/.

Paraguaj sme navštívili v rámci cesty po východnej časti Južnej Ameriky. Bohužiaľ, náš pobyt sa obmedzil iba na hlavné mesto Asunción a na okolie rieky Paraguaj. Dávny sen navštíviť divočinu oblasti GRAND CHACO sa nám zatiaľ nesplnil.

Sprievodcami v Paraguaji boli traja slovenskí ekonómovia, ktorí v čase nášho príchodu pôsobili na miestnej univerzite ako medzinárodní experti. Jeden z nich, nazveme ho Marek, bol v Paraguaji zároveň ako religionista. Zaujímal sa o rád jezuitov a ich aktivitu v Paraguaji.

ASUNCIÓN je vnútrozemské mesto s námornou atmosférou. Dominantnou zložkou mesta je veľký dopravný prístav na rieke Paraguaj. Riečno-morské lode umožňujú Paraguaju spojenie s morom a priamy export komodít bez nutnosti využívať prístavy cudzích štátov. Vďaka Marekovi sme za pár dní, čo sme v Asuncióne pobudli, stihli navštíviť všetky významnejšie miesta, či už pokiaľ ide o prírodné alebo historické atrakcie. Na prvom mieste to bol hrdý Palác vlády /Palacio de Gobierno/ a Prezidentský palác / Palacio de los Lopez /, postavený v r. 1867 v eklektickom štýle podľa projektu anglického architekta A.Taylora.

V jeho takmer susedstve sme boli prekvapení slumom, štvrťou zúboženej mestskej chudoby. Je tu od čias liberálno-ľavicovej vlády prezidenta dr.M. Franca z tridsiatych rokov. Vraj tu má každému prezidentovi pripomínať, že jednou z jeho hlavných úloh je pomoc chudobným masám. Ľudia v slume bývajú všelijako, v drevených či provizórne vymurovaných barabizniach, pokrytých napochytro plechom. Elektrinu, vodu a kanalizáciu a odvoz smetí však majú už od tridsiatych rokov 20.storočia gratis.

Povšimnutiahodná je hlavná mestská katedrála-Catedral de Nuestra Senora de la Asuncion. Ulice starého mesta tvoria koloniálne prízemné domy v radovej zástavbe. Domy sú však neraz veľmi rozložité a trochu zvýšené. Podobajú sa akoby na kúrie, postavené do radu jedna vedľa druhej. Obchodné ulice sú zmesou budov jednej cez druhú-ako na Dunajskej či Obchodnej ulici v Bratislave.

Pohľady na mesto sú už dnes /vizuálne/ narušené výškovými budovami zo skla a ocele, lebo „malý Manhattan“ je aj aj v Asuncione „musená vec“. Na návrší nad mestom na Cerro Lambare, je vybudovaný pomník budovateľov štátu a hrdinov vojny proti trojici susedných štátov /Brazília, Argentína, Uruguaj/ a tzv. vojny o Chaco /vojna proti Bolívii/. Súčasťou pamätníka je aj prvá socha indiánskeho bojovníka-vlastenca z kmeňa Guaraní.

Armáda je tu kvôli svojej chrabrosti vo veľkej úcte. Paraguajská armáda bola v polovici 19.storočia najsilenejšia v celej Južnej Amerike. Opierala sa o „juhoamerický Sevastopoľ“, ťažko dobytnú pevnosť HUMAITÁ. Bola aj dobre vyzbrojená. Ani nie polmiliónový národ však na gigantickú silu Brazílie, Argentíny a Uruguaja nestačil. Veď iba Brazília zmobilizovala /po sérii porážok od Paraguajcov/ svoju národnú gardu, ktorá počtom prevyšovala celú populáciu Paraguaja. Paraguaj navyše nemal surovinové zdroje na výrobu zbraní a jeho na začiatku vojny existujúce zásoby sa postupne vyčerpali. Početnú a materiálnu prevahu nepriateľa dopĺňal hrdinstvom. Keď už v Paraguaji neboli muži, nahrádzali ich ženy a napokon deti, ozbrojení historickými mušketami. Takí boli Paraguajci bojovníci !

O ich hrdinstve vypovedajú aj zbierky v Etnografickom múzeu Andresa Barberu, v Casa de la Independencia a Pamätník martýrov /Panteon National de los Heroes/, kde planú večné ohne a balzamované ostatky vodcu národa z vojny proti trojštátiu v 19.stor. – F.SOLANA LOPEZA strážia vojaci v parádnych uniformách.

Pamiatkou odlišného charakteru je svojho času najmodernejšia železničná stanica z 1861 – asuncionská hlavná stanica s historickými rušňami. – Tí, čo posudzujete Paraguaj s predsudkami a dešpektom „vyspelého“ Európana, -spomeňte si, koľko železničných staníc a aké vlaky jazdili po našom „hornouhorskom“ Slovensku v 1861. Prvá železnica na území dnešného Slovenska viedla z Petržalky do Viedne od r.1848, ale železnica, ktorá na území dnešnej SR začínala a končila, bola postavená až v r. 1872 -prvá časť košickobohumínskej železnice. Predtým vlaky na území dnešnej SR iba začínali, ale končili v Budapešti: z Bratislavy do Budapešti v r.1850 resp. 1860 z Košíc do Budapešti: resp. 1871 zo Zvolena do Budapešti/…

Mohutná rieka Paraguaj je zo strany mesta Asuncion regulovaná a ako tak upravená. Z argentínskej strany je to problém. Rieka je kalná, ale plná života. Pláva v nej kadečo. Aj náš sprievodca Marek si v nej skúsil zaplávať. V parku pri rieke /Costanera de Asuncion/, kde plážovali desiatky ľudí /no žiaden z nich v rieke neplával/ zhodil zo seba šaty a ponoril sa do rieky, aby sa v tropickom dusne osviežil. Po asi piatich minútach vyšiel na breh a bol prekvapený, ako obdivne na neho hľadia prítomní domorodci. Vysvitlo, že Paraguajci obdivovali jeho odvahu ponoriť sa do vody a plávať v rieke plnej PIRANÍ a vraj aj istého agresívneho druhu riečno-morských žralokov. -Po tejto informácií sa už Marek v rieke Paraguaj nikdy nekúpal. Ani my nie.

Bezpečnejšou kratochvíľou je v Asuncione prehliadka nákupných galérií v mrakodrapovej štvrti Paseo la Galeria. /Fotky pozri na wikipédii/. Skúsili sme ich a riadne sme sa unavili. Večer sme preto privítali posedenie s našimi troma krajanmi v jednej nóbl miestnej reštaurácii, kde ku výborným jedlám aj hrali a tancovali miestni folkloristi – Guaranovia. Zaujali nás nielen spevy v lahodnej guarančine ale hra na paraguajský národný hudobný nástroj – ktorým je HARFA. Podľa jej jemných no i dosť rytmických zvukov pred nami tancovali paraguajské krásavice s krčahmi vína na hlave. Fakt výborná atmosféra a jeden z najpríjemnejších večerov v Južnej Amerike.

Paše potulky po Paraguaji sa návštevou Asuncionu neskončili. Boli sme sme potom ešte pozrieť do CIUDAD DEL ESTE / 400-500 tis.obyv./, hlavného mesta pašerákov celého sveta. Tento titul dostalo mesto na paraguajsko-brazílskej hranici na rieke Paraná v 80-tych a 90-tych rokoch 20.storočia. V časoch rozkvetu ázijskej brakovej elektroniky sa tu vraj strácali miliardy z duševného vlastníctva USA a priekupnícke a pašerácke bandy tu denne krútili milióny a milióny dolárov. Pašovanie a výrobu fejkovej elektroniky tu dopĺňal obchod s drogami, zbraňami, bielym mäsom, exotickými zvieratami z červenej listiny UNESCO, brazílskymi diamantami a pod. Mesto malo jednoducho hroznú povesť a USA sa údajne na konci 20.storočia seriózne zamýšľali nad tým, že tu vysadia výsadkárov a mesto na chvíľu obsadia a vyčistia. – Že by tým narušili územnú zvrchovanosť Paraguaja ? No a ? Kedy a kde USA hľadeli na nejaké pravidlá medzinárodného práva ? Ak ich niečo od ich vpádov do cudzích krajín odrádzalo, nebolo to medzinárodné právo ale sila smrtiaceho odporu, s ktorým by sa v cudzej krajine stretli.

Ciudad del Este sme navštívili pri našom pobyte v susednom brazílskom meste Foz de Iguazu. Do Paraguaja sme prešli peši po hraničnom moste. A obťažkaní hodinkami najluxusnejších „švajčiarskych“ značiek a najkvalitnejšej „americkej“ a „japonskej“ elektroniky sme sa po pár hodinách tade aj vrátili. Čo sme v meste zažili ? Hurhaj, labyrint obchodov, obchodíkov a stánkov, chaos, neporiadok, krik a šťabarc. Atmosféra ako kedysi na starom dobrom viedenskom „meksikopľaci“ lenže vynásobená aspoň číslovkou 100. Žiadne evidentné prejavy činnosti kriminálnych gangov sme ale nezbadali. Žiadni zranení, ani mŕtvi, žiadna streľba. Zase sme sa teda báli zbytočne a zase sme na „drámu“, čo sa nekonala, podaromnici vyhodili pár dolárov.

Fakt že sa v Ciudad del Este nič až také hrozné nedialo a nedeje, potvrdilo aj konanie USA. Tie napokon neobsadili Ciudad del Este, tobôž nelegálne, ale velikánsku leteckú vojenskú základňu Mariscal Estigarribia. Tam sa síce takmer nič nepašuje ale z vojenskostrategického hľadiska sa odtiaľ neposlušné a občas aj príliš marxistické režimy v Južnej Amerike kontrolujú oveľa lepšie.

Nuž tak. Paraguaj nie je len tak hocičo. Má svoju hodnotu. Prinajmenšom strategickú. A pre nás aj zážitkovú a poznávaciu. Paraguaj je zase jedno pekné sklíčko do mozaiky súčasného sveta. Do obrazu sveta, ktorého sme aj my divákmi a azda aj malými, malilinkými spolutvorcami.

/Autorom foto je autor textu/.