zemegula

CHE GUEVARA A EVO MORALES

Návšteva Bolívie – to je z fyziologického hľadiska vysokohorská turistika. Pohybujete sa pri nej v troj-štvortisícových výškach a pritom neopustíte autobus či taxík, prípadne katamaran. Bolívia je juhoamerická obdoba Tibetu. Ale nielen prírodnými danosťami, ale aj historickými pamätihodnosťami. Je to krajina, kde mužské klobúky nosia na hlave nielen muži ale aj ženy a kde sa vo vyšších polohách nosia dokonca štrikované staré motoristické čiapky. Bolívia je krajina, kde nám pred nástupom Moralesovej vlády sľubovali občianstvo za 2000 USD. Nemali sme ich pri sebe. Takže nič. Kúpili sme si však aspoň Medzinárodný zdravotný preukaz s potvrdením o zaočkovanosti na žltú zimnicu. Inak by sme sa do Brazílie a odtiaľ domov nedostali. Museli by sme zostať v Bolívii. A dnes by sme tieto riadky už asi písali po španielsky.

Na prvý pohľad od mrazu a vetra vyštípané bolívijské tváre pripomínajú zvetrané tváre Tibeťanov. Na rozdiel od Tibetu však má Bolívia svoje ministerstvo námorníctva. Nie je to recesia. Bolívia má predsa časť jazera Titicaca.

Bolívia je vnútrozemská juhoamerická krajina s plochou 1 098 581 km2 a asi 12 miliónov obyvateľov. Hlavným mestom Bolívie bol dlho La Paz /takmer 1 mil.obyvateľov/. La Paz je sídlom ústredných štátnych inštitúcií a vlády, nehovoriac o centrálach finančných a hospodárskych subjektov. Formálnym hlavným mestom je však SUCRE / 300 tis.obyvateľov/. Jeho výhodou je trochu nižšia nadmorská výška. V Sucre sídlia de facto iba ústredné súdne orgány.

Do Bolívie sme sa dostali LO´ĎOU. Že to nie je možné, lebo Bolívia je vnútrozemský štát bez kilometra morského pobrežia ? Ale je to možné-pretože ako sme spomenuli, súčasťou Bolívie je časť veľkého vysokohorského jazera TITICACA / 8800 km2, nadmorská výška 3821 metrov nad morom/. Titicaca je teda asi tak veľké ako jeden priemerný slovenský územný celok-kraj. Jazero je vulkanického pôvodu a bezodtokové. Predstavuje najväčší sladkovodný rezervoár v Južnej Amerike. Titicaca je najvyššie položené jazero sveta, ktoré má na svojej hladine pravidelnú obchodnú, osobnú ba i vojenskú lodnú dopravu. Potom, čo v dôsledku prehratej vojny s Chile stratila Bolívia prístup k moru /Tichému oceánu/, zostali bolívijskému ministerstvu námorníctva k dispozícii iba malé delové člny práve na jazere Titicaca. /Na základe mierovej zmluvy však má Bolívia vyčlenené vlastné skladovacie a prekládkové kapacity v niektorých severočilských prístavoch/.

V peruánskom meste Puno sme nastúpili na katamaran s tým, že navštívime jazerné ostrovčeky s chrámami slnka /na Isla del Sol/ a mesiaca na Isla de la Luna/ a potom zamierime do Bolívie-do prístavu Copacabana. Bohužiaľ, od ostrovov nás odohnala výstražná streľba miestnych Indiánov, – štrajkujúcich a odmietajúcich prijať na svojom území turistov pokiaľ sa s vládou a cestovnými agentúrami nedohodnú na vyššom podiele zisku z turistiky. Streľba Indiánov bola viac menej iba do vzduchu-no i tak sa pri nej niekoľko dní po našom odchode smrteľne zranil jeden japonský turista.

Sprievodcom na plavbe po Titicace a potom po potulkách Bolíviou bol jeden la-pazský učiteľ. Zaujal nás tým, že si počas obeda na palubu katamaranu prestrel modlitebný koberček a pekne po moslimsky sa pomodlil. Pýtali sme sa ho, odkiaľ pochádza, lebo veď Bolívia je krajina katolíkov, nie moslimov. Odvetil, že je mestic, že má španielskych i indiánskych predkov. Pôvodne bol katolík, no na prostest proti príliš pravicovým a pro-americkým postojom cirkevných hodnostárov konvertoval na islamskú vieru. Vraj tak v tých časoch urobilo veľa jeho ľavicovo orientovaných kamarátov. – V tých časoch ešte nevládol marxista EVO MORALES, ale de facto pravicová junta.

Po asi 8 hodinovej plavbe pristávame v bolívijskom meste COPACABANA / 10 tis.obyv./. Je to najväčšie bolívijské pútnické mesto. V miestnom cirkevnom komplexe /16 stor./ je uložená relikvia Panny Márie Copacabanskej, patrónky Bolívie. Vchádzame medzi prevažne svetlo vybielené steny cirkevných objektov a tu sa nám prihovorí po slovensky jedna menšia, šťúplejšia silno opálená staršia blondína. Prezrádza o sebe, že aj ona je slovenská cestovateľka. Na rozdiel od nás chodí po svete sama. Má nezáväzný program. Chodí veľa peši alebo stopom, prípadne miestnou dopravou, spolu s chudobnými domorodcami. Prespáva v lacných ubytovniach, hosteloch alebo v domoch domorodcov, ak jej to ponúknu. Ona im na oplátku prezrie chorých príbuzných, podaruje lieky alebo poradí za akým špecialistom zájsť…Pani je totiž lekárka. A priznáva sa, že nie hocijaká, ale s dlhou praxou v univerzitnej nemocnici. Teraz je už na dôchodku a v Južnej Amerike si plní svoje celoživotné sny vidieť na vlastné oči kultúrne poklady Mayov, Aztékov, Inkov, prírodu a pozostatky po španielskej nadvláde.

Keď sa lúčime, prosí nás aby sme odovzdali pozdrav jej bratovi profesorovi Šagátovi. – „Tomu bývalému ministrovi zdravotníctva ?“ pýtame sa. Prikývne. Aha tak tomu, ktorý vraj povedal, že sedieť na stoličke ministra zdravotníctva SR je ako sedieť na záchodovej mise a pilotovať pri tom nadzvukové lietadlo…- No veď sa pán Šagát na tej stoličke až tak dlho ani nezohrial…No ale čo budeme v Andách pri Titicace špiritizovať o politikoch bývalej SDK. Keď nám na to zvýši čas, zapolitizujeme si radšej o miestnych, bolívijských mocipánoch.

Sadáme do autokaru a ideme do vnútrozemia Bolívie. Našim hlavným cieľom je navštíviť bolívijský národný klenot TIAHUANACO resp. TIWANAKU. Na druhý deň sa k nemu dostávame.

Je to archeologická lokalita. ktorej nálezy patria do rôznych kultúrnych vrstiev a rozličných historických období. Lokalita sa rozprestiera na ploche 4 km2. Najcennejšie sú megalitické stavby, zvyšky keramiky, vykopávky a pozostatky stavieb z obdobia pred nástupom Inkov. Ľud Tiwanaku mal na vrchole svojho rozvoja asi 20 000 osôb. Stavby z tohto obdobia sú datované do roku 110 n.l. /Staršie pramene uvádzali rok 200 pred n.l./ Populácia toto miesto opúšťa kvôli vysušenosti krajiny okolo roku 1000 n.l. Z pôvodného ľudu Tiahuanaco resp. Tiwanaku sa sformoval proto-národ Aymarov. Ten bol potom na začiatku 15.storočia podmanený Inkami.

Najslávnejšími objektami Tiwanaku sú „Brána slnka“ ale tiež „Brána mesiaca“. Kamenná brána slnka je postavená tak, aby usmerňovala slnečné lúča v smere ku obetnej soche vtedajšieho vládcu a boha slnka resp. počasia. Portál nad bránou je zdobený jemnými vyobrazeniami zvierat a rastlín.

Vo vnútri komplexu sú v stenách zamurované kamenné busty rôznych ľudí. Konšpirátori vravia, že aj rôznych rás. O niektorých tvrdia, že sú to hlavy typických belochov. Lenže ako je to možné,-čo by belosi robili tu – vysoko na bolívijských náhorných plošinách nota bene v období nielen pred Kolumbom ale aj pred Inkami ?! Odpoveď na to nepoznáme. A nepošepol nám ju ani tajomný hlas, ktorý sa údajne dá počuť, keď si priložíte ucho ku diere- „sluchadlu“ inského „telefónu“. Počuli sme z rúry vyrazenej do kamenných kvádrov nanajvýš tak jemné skučanie prievanu, resp. vetra, ktorý je v tejto vysoko umiestnenej bolívijskej plošine stálym spoločníkom turistov.

Trochu nám je ľúto, že z tohto náleziska už musíme ísť do metropoly Bolívie – a jej faktického hlavného mesta La Pazu. Navrhovali sme sprievodcovi, že by sme sa radi pozreli aj na najvyššie položené lyžiarske stredisko a najvyššie umiestnený lyžiarsky vlek na svete /“Chacaltaya Ski Resort“/. Sprievodca nás však upozornil, že už na to nie je čas a že rezort už nie je v prevádzke, lebo ľadovec, na ktorom bol postavený, sa jednoducho roztopil. Bol by čas aj na Chacaltayu,-ak by sme lyžiarskemu stredisku dali prednosť pred Tiahuanacom. A to už zase nie, kuriozita je jedna vec, a historická pamiatka obrovskej ceny je vec druhá.

Rovnako nám v Bolívii nezvýšil čas ani na cestu pod andské masívy, ku vysokohorskej pampe. slaným jazerám a púšťam, v ktorých tu a tam zo zeme vyvierajú horúce pramene. V pláne však máme navštíviť túto tektonickú oblasť z chilskej strany a tak nás to ani veľmi nemrzí.

Vstupujeme do EL ALTO. Kedysi samostatného mesta-dnes chudobnej štvrte LA PAZu. Centrum mesta La Paz je ale hlboko v údolí. Zastavujeme auto na kraji El Alto, uprostred biednych domčekov rozkladajúcich sa na svahoch a na planine ALTIPLANO v nadmorskej výške nad 4000 metrov nad morom. Tu v Altiplano je aj medzinárodné letisko. Má extrémne dlhú vzletovú a pristávaciu dráhu. Musí ju mať, lebo vzduch je tu už veľmi riedky a lietadlo by na štandardnej dráhe neubrzdilo. Či to funguje si zajtra vyskúšame na vlastnej koži…

Schádzame serpentínami dolu do centra. V diaľke vidíme široké a vyschnuté riečne koryto, premenené na komunálnu skládku odpadu. Pomedzi smeti len tu a tam tečie nevábna tekutina, objavujú sa škutiny trávy a pri nich pasúce sa ovce, kozy a lamy. Ubytovávame sa v starej neobarokovej budove hotela. Trochu tmavej a dosť zatuchnutej. Je to zvláštne, že chodíme pomedzi európsky vyzerajúce honosné sídla vládnych či obchodných inštitúcií, no po chodníkoch okolo nich chodia pomenší ľudia divého vzhľadu a v pestrých odevoch. Pasujú sem ako tibetskí pouliční demonštranti do okolia viedenského Hofburgu.

Je neskoršie popoludnie. Absolvujeme povinnú prechádzku okolo vládnych budov na historickom námestí „Plaza Murillo“ a „turistickej“ ulici Callé de Sagarnaga, nazrieme do zopár kostolov /Iglesia de san Francisco/ a podrobnejšie do paláca bývalého španielskeho miestokráľa, kde je dnes etnografické a folklórne múzeum. Zisťujeme, že dejiny Bolívie rovnako ako iných juhoamerických krajín v koloniálnych časoch tvorilo zopár vplyvných /zväčša šľachtických/ rodín v Sucre a La Paze a majitelia strieborných a cínových baní v oblasti POTOSÍ /asi 200 tis.obyv./.

Celý dejinný vývoj pred a po získaní nezávislosti išiel akosi pomimo hlavnej masy obyvateľov. Indiánov a chudobných más mesticov sa nijako nedotkol. -Až v 60-tych, 70-tych a 8O-tych rokoch minulého storočia sa tieto väčšinové skupiny Bolívijcov začali uvedomovať a pomaly aktivizovať. Na čelo más sa dostali bystrí a vzdelaní domorodí vodcovia. Dynamizovali chudobné roľnícke obyvateľstvo, pestovateľov zemiakov, koky, kukurice …a v Bolívii sa začali celkom iné časy. Na scéne sa objavil socialista Paz Estenssor a po jeho vojenskom zvrhnutí proamerickým diktátorom Barrientosom sa začal partizánsky odboj pod vedením legendárneho ERNESTA CHE GUEVARU. Pro-americká vojenská junta Che Guevaru zastrelila ale boj proti neokolonializmu neskončil.

Po množstve pseudodemokratických prezidentov a následných vojenských pučov proti nim sa nakoniec v r.2006 dostal k moci prvý domorodý prezident EVO MORALES. Dostal od národa viackrát /2009 a 2014/ mandát a začal znárodňovať, rozbiehať sociálne programy, bojovať za lepšie podmienky baníkov a znepríjemňovať život bolívijským oligarchom, latifundistom a cudzím investorom. V oblasti zahraničnej politiky sa začal paktovať s Fidelom Castrom, s Ortegom, s Chavezom…To už nahnevalo aj USA a tak v Bolívii nedávno zorganizovali jednu zo svojich farebných revolúcií. Lenže im to, tak ako vo Venezuele a Nikarague, ani v Bolívii nevyšlo. Po krátkom extempore „liberálno-demokratickej“ junty si ľud znovu vytrucoval návrat moralesovského režimu-zvolením za prezidenta Luisa Arceho, blízkeho spolupracovníka Eva Moralesa. Bodaj to takto ešte dlho vydrží.

V La Paze je všetko naopak. Na rozdiel od takej Bratislavy kde páni žijú hore pod Hradom či na Kolibe a „chudoba“ dolu v Petržalke, v Bolívii žije chudoba hore na andskej náhornej plošine a páni čo najhlbšie dolu, v údolí. Rozdiel nadmorských výšok, ktoré v La Paze ľudia cestou do práce a z práce denne prekonávajú je 2 x 1500 metrov i viac. To je riadny nápor na srdcovo-cievny systém. Nečudo, že priemerná dĺžka života v Bolívii a La Paze nie je veľmi vysoká. Bohatí ľudia sa snažia svoju pracovnú kariéru čo najviac skrátiť a zarobené peniaze si užívať na svojich luxusných haciendách. Nie pri mori-lebo Bolívia ho nemá a nie ani „na horách“ ako solventní Slováci. Haciendy bohatých Bolívijčanoch sú dolu, pri Cochabambe, v povodí rieky Paraguaj /lovecká oblasť divočiny Gran Chaco/ a rieky Mamoré, prítoku rieky Madeira / ktorá je jeden z hlavných prítokov Amazonky/. Tu má svoju luxusnú usadlosť aj rodina Tomáša Baťu. Ba´ťovci do Bolívie prišli zbohatnúť v rokoch pred a po druhej svetovej vojne. Podarilo sa im to a ich tunajší potomkovia si výsledky ich práce smelo užívajú…

V okolí La Pazu -jeho dolnej časti-je zaujímavé „Mesačné údolie“. Sú to rôzne erodované pieskovcové a hlinené útvary, podobné obrovským termitiskám. V okolí sú reštaurácie a hotely.

Tesne pred západom slnka ideme v La Paze na to najvhodnejšie miesto. Ideme navštíviť „trh bosoriek“ /Mercado de las Brujas/. Stíhame ho „len tak-tak“, tesne pred záverečnou. Bolívijčanky, čo tam predávajú rozličné čarodejnícke komodity nás prekvapujú „normálnym“ vzhľadom. Navonok žiadne extravagantné šamanky. Ich tovar je ale naozaj zvláštny: múmie a vypchávky mačiek, malých psíkov, morčiat, tapírov a opíc. Vysušené a vypchaté kože z hadov, lebky a končatiny všakovakých živočíchov. V medzi nimi kamenné sošky bôžikov a amulety, no tiež plyšové a plastové pestrofarebné ozdoby na hroby mŕtvych, sviečky a lucerny. A tiež veľa korenia, sušených bylín, semien, koreňov rôznych rastlín, kadejaké maste, tinktúry a pod. Snažíme sa, aby sa nám z tejto mágie čo najviac vošlo do záberu fotoaparátu. Zmráka sa, podmienky na fotenie bez blesku sa zhoršujú. Navyše, čarodejnice a bosorky dovolia za pár drobných fotiť iba tovar – no seba nie. Vraj by sme im odfotením na fotoaparáte „ukradli dušu“. /Túto výhradu, naučenú v Bolívii potom aj my uplatňujeme po cestách svetom vždy, keď nechceme, aby nás niekto fotil/.

Vraciam sa do hotela. Po tmavých chladných uliciach sa ešte moce dosť postáv, zabalených v špinavých starých vetrovkách alebo domorodých vlnených pončách. V noci nás občas prebudí streľba. Dávky zo samopalu sa ozývajú z rôznych smerov. Ráno sa pýtame, či nebol nejaký štátny prevrat. Že vraj nie-že je to tu len taký „modus vivendi“. To vraj asi polícia rozháňala nejaké nepovolené nočné zhromaždenie.

Takáto je resp. bola Bolívia. Krajina nesúca miesto pôvodného Španielmi vymysleného označenia „Horné Peru“ meno po slobodomilovnom a odvážnom juhoamerickom revolucionárovi Simonovi Bolívarovi. Toto sme v nej zažili a cítili my. Iní možno zažili niečo podobné, alebo niečo iné, ba možno úplne iné. Také už je ľudské videnie. Čo oko, to trochu iný obraz. Ale to je v poriadku, pokiaľ sa kvôli vzájomným odlišnostiam nebijeme.

/Autorom foto je autor textu/.