zemegula

KRAJINA NEVYUŽITEJ PRÍLEŽITOSTI

Sú krajiny, ktoré sa po návšteve ukážu ako nevyužitá šanca. Guyana – bývalá Britská Guyana je jednou z nich. Do krajiny sme cestovali, lebo sme sa tešili na úžasnú prírodu v Guyanskej vrchovine, konkrétne v národnom parku RORAIMA, na husté hmlovinové lesy a vodnaté vodopády, na pokračovanie venezuelských divov prírody,- no nič z toho sme nevideli. Tak nám treba, keď sme do Guyany necestovali sami ale spolu s malou skupinou Slovákov, zorganizovaných známou slovenskou cestovkou. Skupina je v prípade problémovej situácie niekedy ochranou, no najčastejšie je to ponorka, v ktorej sa riešia komplexy, závisť, averzie…a človek je na pohybe obmedzený ako v I.nápravno-výchovnej skupine. – Ale zase pekne po poriadku.

Guyana je z troch Guyan jasne najväčšia. Má 214 970 km2, je teda takmer tak veľká ako jej bývalý koloniálny pán – Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Má však menej ako milión obyvateľov /podľa rôznych zdrojov 800-900 tisíc/. Jej hlavné mesto sa volá Georgetown a má asi 250 tisíc obyvateľov. Z toho vyplýva že takmer tretina obyvateľov Guyany žije v jej metropole Georgetowne.

Dominantným elementom etnickej štruktúry sú Indiáni /40%/, no černosi /30%/ spolu s mulatmi /20%/ tvoria predsa len krehkú väčšinu. Takáto štruktúra obyvateľov približuje Guyanu trochu ku Trinidadu a hlavne ku Haiti a plodí podobné problémy s kriminalitou, aké má aj Haiti. Osobitne Georgetown, kde černosi /prevažne chudobní černosi/ tvoria jasnú väčšinu, je fakt dosť nebezpečné miesto na romantickú večernú prechádzku.

Pôvodne sme mali v Guyane spoznať práve Georgetown a potom takmer panenskú prírodu v oblasti Roraimy. Zostali sme iba pri tom prvom. /Ak nepočítame jazdu v aute po ceste medzi surinamskou hranicou a Georgetownom./. Takže táto kapitola je hlavne o metropole Guyany, dojmoch a príbehoch z nej.

Hotel, ktorý nám cestovka vybrala v Georgetowne bola strašia, no udržiavaná drevená vila s malou záhradou trochu ďalej od centra. Ísť do „downtownu“ peši bolo v spleti ulíc aj pomocou dobrej mapy ťažko realizovateľné. Takže sme sa pri poznávaní mesta museli spoľahnúť na sprievodcov a ich autá. Z auta, po dlhšom presune zo surinamského Paramaiba /aj keď prerušeného čakaním a plavbou kompou cez rieku…/ sme boli dosť unavení. A tak sme sa už tešili na posteľ a menší odpočinok pred večerným mestským dobrodružstvom. Lenže-čosi tu zahaprovalo. Černoška na recepcii nás aspoň trikrát ubezpečila, aký sme v hoteli vítaní, ako je milé, že nás stretla, ba každému osobne aj potriasla ruku a spýtala sa, ako sa má resp. ako mu to dnes ide /akú činnosť myslela, nevedno/. No a po tomto veľmi dlhom a veľmi zdvorilom úvode, prednesenom v koloniálnej angličtine nám v jednej vete oznámila, že vzhľadom na nečakanú /?/ rekonštrukciu hotela budeme ubytovaní v jednoduchej prístavbe, asi tiež rekonštruovanej, lebo bola obkolesená lešením. Slovač vrátane vedúceho bola ticho, no nám sa fatalizmus deja nepáčil a ukázali sme černoške informáciu o hoteli ako o veľmi kvalitnom štvorhviezdičkovom hoteli. A zároveň sme podotkli, že za ubytovanie máme zaplatiť ako za štvorhviezdičkový hotel. Pokiaľ teda nedostaneme, čo nám bolo prisľúbené a za čo máme platiť, budeme musieť odísť a pohľadať v „Ďurove“ pardon Georgetowne iný hotel. Černoška zrazu zmenila ponuku,-už bez zbytočných komplimentov nám z väčšej časti ponúkla ubytovanie v hlavnej hotelovej budove. Iba dvaja hostia nemali v tejto budove miesto a museli predsa len prenocovať v prístavbe s lešením. Černoška nám podala kľúč od izby s pozláteným číslom, aké iní nemali. Ukázalo sa, že sa nás obávala a tak nám /iba nám/ nepridelila izbu ale apartmán. Odchádzajúc na izbu sme mladému slovenskému vedúcemu po slovensky zašomrali „no vidíš, že mala pre nás dobré hotelové ubytovanie, a ona, opica škaredá, nás chcela odbiť ubytovňou s výhľadom na lešenie“. -Táto veta mladého, dovtedy hanblivo postávajúceho vedúceho naštartovala a začal nás kárať, že čo to máme za rasistické reči, že on takýchto rasistov v skupine nestrpí. – Odvetili sme mu, že či si myslí, že tej našej slovenskej poznámke černoška rozumela a či si myslí, že povedať na niekoho, kto nás chce oklamať, polovážne že je opica škaredá, že nejaký rasizmus. Veď takýto výraz denne používajú na Slovensku medzi sebou /beloška beloške/ stovky žien i mužov. A ešte sme mu pripomenuli, že vec mal riešiť rázne on a nie my, jeho klienti, z peňazí ktorých žije a cestuje.

Mladý pán potom už stíchol a my sme odišli do apartmánu, užiť si svoje krvopotne vydobyté pohodlie.

Na druhý deň zavčas ráno-keď ostatní zo skupiny ešte spali,- sme mali trochu voľna na individuálnu prechádzku po okolí hotela. Štvrť, kde sme bývali, bola predsa len „lepšia adresa“ postupne obnovovaných koloniálnych budov, v ktorej sídlili zaujímavé inštitúcie. Okrem dentistov, právnikov a veštcov aj jeden indický guru. A v neďalekej budove bol dokonca väčší ašram pozostávajúci z komplexu viacerých budov.

Asi dvesto metrov od tohto komplexu bol iný -kresťanský komplex s kostolom a školou. Akási protestantská MORAVSKÁ cirkev tu mala kostol a pri ňom školu J.A.Komenského. Fíha. Nedalo nám to a vošli sme dovnútra, že tu „pokecáme“ s nejakým českým „krajánkom“. Zistili sme, že triedy sú čisté, úhľadné a deti sa učia skupinovo, no ani deti, ani učiteľky a ani pani riaditeľka nám nedokázali vysvetliť, aké je spojenie ich cirkvi a ich školy s Českou republikou a s Moravou. Slovo „moravian“ považovali iba za epiteton a Komenského za anglického pedagóga. Zistili sme, že v Guayane, podobne ako v USA, ešte slová ako czech, moravian, slovak… vôbec neznamenajú, že ide o čosi české, moravské či slovenské. Nejaký zatúlaný misionár z dnešenej ČR či SR to tu zanechal, no ľudia už dávno zabudli, čo svojimi označeniami chcel vyjadriť.

Prehliadka centra Georgetownu so sprievodcom už bola tradičnejšia, menej objavná. Najzaujímavejšie na nej boli špeciálne rolety na oknách , akési skrinky, do ktorých sa za koloniálnych časov dávali kusy ľadu, ktoré potom chladili interiér domov. Celkom zaujímavá air condition. Možno aj menej nákladná a menej poruchová, ako tá dnešná.

Ďalšou atrakciou Georgetownu je údajne najpriestrannejší drevený kostol na svete- „St. Georges Cathedral“. S tými „naj“ je to ale vždy trochu diskutabilné.

V pomerne rýchlom tempe sme potom absolvovali národnú knižnicu, najvyšší súd a prezidentský palác. Na dlhšie to bolo ale v múzeu. Tu sme uvideli aj ďalší cieľ nášho putovania – obrázky z Roraimy a vodopád, na ktorý sme sa tešili. Tak sme si ich odfotili. Ani sme netušili, ako dobre sme urobili.

Začalo jemne mrholiť a tak sme chodník zamenili za aleju, tiahnúcu sa stredom hlavnej ulice. Miestny sprievodca nám o nej prezradil, že stojí na mieste, kde za koloniálnych čias bola železnička na dopravu cukrovej trstiny. Medzi stromami sme zbadali zaujímavú skulptúru. Bola to socha malej korytnačky práve sa liahnúcej z materského vajíčka.

Záver prehliadky, ako inak, tvorila návšteva mestskej tržnice. Okrem obligátnych rýb, korenia a ovocia sa tam dali obdivovať aj pestrofarebné čiapky rastafariov.

A potom, počas obeda, TO prišlo. Jóbova zvesť-vedúci nám oznámil, že mu domáci sprievodca práve tlmočil odkaz z partnerskej cestovnej agentúry-vraj sa popoludňajší program – let lietadlom do RORAIMY nemôže uskutočniť, lebo vraj tam zakázali lety. Údajne tam ráno spadlo jedno lietadlo a naše lietadlo spolu s ostatnými ho išlo hľadať. Celé sa nám to zdalo trochu čudné. Medzi štyrmi očami sme sa spýtali vodiča miestnej agentúry, či je to s tým spadnutým lietadlom pravda. O ničom takom nepočul, vraj to nemôže byť pravda, lebo by to bolo aj v rádiu. Lenže v rádiu nič nehlásili. Čudné. Že by zjednodušenie príliš komplikovaného a drahého programu ? Alebo si /ako to tu býva zvykom/ pilot zapýtal vyššiu cenu a naša cestovka to odmietla doplatiť ?

Chceli sme mladého pána vedúceho trochu pritlačiť, aby vyjasnil, o čo ide. Boli sme však v celej skupine jediní, kto bol ochotný o let do Roraimy zabojovať. Všetci ostatní sa uspokojili s kompenzáciou v podobe návštevy čuraskárie a večernej opakovanej jazdy po Georgetowne. Tá jazda sa napokon zmenila na hľadanie apatieky, kde by jeden zo spolucestujúcich zohnal masť na vyrážky, čo sa mu náhle vyhodili na tele. A tak sme jazdili a jazdili nočným Georgetownom hľadali dajakú kožnú masť…

Cestovať so slovenskou cestovkou po svete „v menšej skupine“je niekedy jednoducho „úžasné“…

Guyana je krajina, plná nedotknutej prírody, zaujímavej histórie, ale aj bizarných príbehov. Napríklad o jednej americkej náboženskej sekte, čo tu žila v pomerne veľkej uzavretej komunite-až dovtedy, pokým všetci v tejto kolónii nespáchali samovraždu alebo neboli povraždení, alebo to i to. Guyana je krajina, kde americké „special task forces“ majú svoje základne pre tajné zločinecké nájazdy do susednej „marxistickej“ Venezuely. Guyana je krajina, kde sa môže stať všeličo. Aj lietadlo môže spadnúť do vodopádu a nikto o tom v médiách nič neuverejní.

My sme však v Guyane až takéto zlé veci nezažili. Vlastne sme v tejto krajine takmer nič nezažili. Iba sme sa dvakrát trochu naštvali na seba samých a na naše rozhodnutie cestovať sem s cestovkou v „malej skupine“.

Guyana sa tak pre nás stala krajinou nevyužitej príležitosti.

/Autorom foto je autor textu/.