zemegula

HINDU-FAŠIZMUS PROTI KRESŤANSTVU A ISLAMU

Podľa nás nie je. Globálna určite nie a regionálna s „odretými ušami“. Je možno trochu „veľ-mocnejšia“ ako Pakistan či Irán, no do kategórie troch superveľmocí Čína – USA – Rusko určite nepatrí. Pochodili sme Indiu z troch strán a pri najlepšej vôli sme sa tam ako na území veľmoci necítili. Politizovanie si však necháme na koniec. Najprv sa pozrieme na Indiu očami turistu.

Väčšina turistov spoznáva Indiu prostredníctvom návštevy zlatého trojuholníka „Dillí-Džajpúr-Agra“. Začneme aj my práve takto.

DILLÍ /New Delhi/ je hlavné mesto Indie / krajiny, ktorá má 1,4 mld obyvateľov a 3 287 263 km2/. Dillí má 14 mil. obyvateľov. Hlavné mesto je de iure vlastne len jeho časť, tzv. Nové Dillí, Naí Dillí /New Delhi/ s 322 tis.obyvateľmi. Do tejto časti Dillí patrí komplex vládnych úradov a centrálnych inštitúcií, nejaké rezidencie, hotely, obchody, parky a ubytovacie zariadenia pre zamestnancov. Vládna zóna bola vybudovaná v podstate ešte za koloniálnej éry a neskôr sa už iba dotvárala. Vyzerá veľmi priestranne, vzdušne /hoci o „vzduchu“ tobôž zdravom vzduchu v Dillí iba ťažko hovoriť/. Turistu sem sprievodca zavezie buď priamo z letiska alebo z hotela, asi aby si urobil falošný dojem o veľkoleposti krajiny. Tu uvidí grandiózne sídlo prezidenta, vlády, ministerstiev, ústrednej banky a pod. a ako čerešničku na torte tiež víťazný oblúk, dodávajúci Indii punc impéria /stavba je o čosi väčšia ako víťazný oblúk v moldavskom Kišineve ale menšia ako v laoskom Vientiane/.

Trochu morbídne pôsobí ďalšie populárne miesto. Je to v centrálnom parku označené miesto, kde spopolnili zavraždeného Mahátmu Gándhího.

Jednou zo starších pamiatok je plechový minaret, pripomínajúci časy spred britskej nadvlády, keď Indom vládli moslimskí mogulovia.

S panovaním oboch koloniálnych pánov je spojená tzv. dillijská Červená pevnosť. Červených pevnosti je v Indii viac /napr. aj v Agre/, preto dillijská.

Keď toto všetko absolvujete, začnete konečne so sprievodcom spoznávať aj skutočnú dnešnú Indiu a skutočné mesto Dillí. Do hlučno-pestrého kolotoča vás vezmú dillijské ulice, plné moderných i starých aut, bicyklov a rikší, hovädzieho dobytka, peších chodcov a pod. Trojica pestroošatených Indiek vás inšpiruje k tomu, aby ste sa zašli pozrieť do predajne sárí.

Len čo vás predavač vo dverách obchodu zbadá, už po vás chmatne a pustí vás až po dobrej polhodine nenúteného tárania, nenápadného ponúkania tovaru a postupne stále naliehavejšieho nahovárania na „biznis tisícročia“. Predavač za desať minút oblečenie do sárí vašu ženskú polovičku – aby ju potom za dve sekundy -pár myknutiami látky na strategických miestach, zo sárí vyzliekol. Nič ste nekúpili ? Nevadí, predavač vás aj tak odprevádza s úsmevom-investoval svoj čas do marketingu a tak trochu aj do svojej dobrej karmy. V Indii žiaden čas strávený žitím /či už aktivitou alebo kontempláciou/ nevyjde nazmar.

Sadáme do malého obstarožného auta. Sme dvaja a náš šofér je zároveň náš sprievodca. Máme pred sebou vyše 1000 km po spomenutom trojuholníku Dillí-Džajpúr-Agra.

Dillí máme za sebou. Nasleduje Džajpúr.

Po ceste z Dillí do Džajpuru je riadna divočina. Biedne dedinky, ale aj ohradené areály moderných elektronických firiem. Na poli a okolo dobytka vidíme robiť prevažne ženy. Pri napájaní dobytka, či pri sušení kravských lajen na palivo do kuchynského šporáka.

V mestách sa veselo mašírujú -po hradskej či po chodníku posvätné kravy. Pri krajnici extrémne vyjarčenej asfaltky stojí množstvo havarovaných aut, prevažne nákladiakov. Okolo nich miesto výstražných trojuholníkov sú poukladané riadne balvany. Skaly 50 metrov pred autom a 30 metrov za autom. Ktovie, či je to predpis, no tak to tu unisono robia.

V motoreste sme si chceli ku stolu pozvať na obed aj nášho sprievodcu. Slušne odmietol, že on je náš sluha, tedy s nami sedieť pri jednom stole sa mu nepatrí. A potom trochu logickejšie vysvetlil, že ak by sedel a jedol s nami, zaúčtujú nám aj za neho „panskú cenu“. Ak ale bude sedieť pri stole s ostatnými šoférmi a sluhami, zaplatí za to isté jedlo oveľa menej. Nech mu vraj tie peniaze, čo by sme na neho zbytočne minuli, zaplatíme pri rozlúčke ako prepitné.

Šofér-sprievodca je veľký fiškus. Do Dillí sme prileteli s Air France z Paríža. Černoškovia a Arabáci na letisku Ch.De Gaulla jednému z nás poslali batožinu ktovie kde. Jednoducho nám do Dillí nepriletela. Indický sprievodca sa ponúkol, že nám reklamáciu v našom mene vybaví. A aj vybavil. 1200 USD na ruku ako odškodné. Lebo vraj sme tam mali drahé fotoaparáty…Ind si zo sumy ponechal tretinu a nám dal zvyšok. Za 800 USD sme sa potom v Indii stravovali ako veľkí chlapci…

Do tretice sa Ind zachoval nadmieru zaangažovane v Džajpúre. Chceli sme sa po orientálnom bordeli, ktorým sú ulice Džajpúru pln´é, previezť na bicyklovej rikši. Sprievodca nám objednal podľa neho toho najserióznejšieho. Ale ani tomu plne nedôveroval. A tak, aby nás mal stále pod ochranou, išiel autom za našou rikšou s malým odstupom celú trasu našej cykloprechádzky. S očami na stopkách.

A asi to aj bolo treba, lebo na našu ženskú polovičku pokrikovali niektoré domorodkyne z chodníka vraj veľmi neúctivé, neslušné slová. Vraj to tak Indky zvyknú robiť, keď sa nahnevajú na to, že niektoré iná žena je krajšia ako oni. A pokiaľ by vraj za takouto ženou poškuľoval ich manžel, potom by po nej aj skalu hodili…

Ústretový voči nám-klientom však nebol iba šofér-sprievodca ale aj iný Ind. Klenotník z Džajpuru. Naša ženská polovička si kdesi predvídavo prečítala, že Indovia kontrolujú asi 80% svetového trhu s diamantami. Išla sa teda jedného džajpúrskeho klenotníctva presvedčiť, v čom je tajomstvo indického drahokamového biznisu. Na dôkaz minula asi 300 USD z bolestného od Air France. Kúpila si prívesok s malými naušnicami. Na hoteli však zistila, že jej jedna naušnica chýba. Zanadávala na svoju nesústredenosť pri nakupovaní a snažila sa na túto traumatizujúcu príhodu zabudnúť. Ona na ňu možno zabudla /my určite/, no nezabudol na ňu klenotník, od ktorého si set kúpila. Z údajov na certifikáte, priloženom ku šperkom zistil naše mená a potom obtelefonoval všetky potenciálne hotely v meste a zistil, v ktorom sme ubytovaní. A následne sa vybral s chýbajúcou náušnicou za nami. Ibaže mal smolu. Neboli sme na izbe. Do hotela sme sa vrátili z pikantnej večere pomerne neskoro. Chudák, čakal na nás asi dve hodiny. Napokon všetko dobre dopadlo. My sme boli šťastní z nájdenej náušnice a indický klenotník -ako sme už uviedli, z marketingovej investície a investície do svojej pozitívnej karmy.

A aký je inak DŽAJPUR /50 tis. obyv/ ? Nuž je to 100%-ný Orient. Indicko-muslimský, echtovný. V meste i mimo neho je viacero historických klenotov. Predovšetkým je to tzv. Palác vetrov a tisícich okien.

Tvorí ho z uličnej strany pekne cifrovaná hnedoružová fasáda s množstvom okien a zvláštne urobených roliet. Cez ne mohli rádžove milenky pozerať na ľudí na ulici bez toho, aby oni samé boli videné. Džajpúr leží v Radžastane, teda radžovia, miestni vládcovia tu mali a dodnes majú veľkú moc. Svedčí o tom ich palácový komplex – tzv. Ružové mesto. Je v ňom je i obrovitá kovová nádoba, kde sa denne nalievala čerstvá vody zo vzdialenej rieky Gangy. V komplex je aj stredoveké astronomické observatórium /Jantar Mantar/.

Radža nemal paláce iba v centre Džajpuru. Mal ne´daleko mesta aj mocný hrad-pevnosť, zvanú AMBER. Na návršie, kde stojí sme sa vyviezli na slonoch. Nebolo to veľmi zveroochranárske riešenie dopravy – ale „einmal ist keinmal“. V pevnosti nás okrem stáda opíc na palácovom nádvorí zaujala jedna zo spální, ozdobená na strope sklíčkami, symbolizujúcimi hviezdnu oblohu. V prítmí pekne svetielkovali. Na terase, chránenej zo všetkých strán pred zrakmi zvedavcov mal radža zvláštnu hojdačku, umožňujúcu mu pri milovaní sa s háremistkami prežiť pri menšej námahe väčšiu rozkoš. /Ak chcete o tom bližšie podrobnosti, kúpte si výlet do Amberu…/.

Opúšťame Džajpur a smerujeme do tretieho mesta „zlatého trojuholníka“ – do Agry. Cestou sa zastavujeme v opustenom bývalom kráľovskom meste FATEHPUR SIKRI /16.stor./. Je veľmi dobre zachovalé. Bolo totiž nákladne postavené, no nikdy sa naplno nepoužívalo. Zdroje vody, čo ho mali napájať, sa totiž výrazne oslabili, takmer zmizli. Vyschla voda, vyschol život v meste. Paláce a chodby so stĺporadiami, podobajúce sa na kulisy gýčového filmu zo života indickej vládnucej elity sú bez turistov i bez domácich. Je to zázrak,-vzhľadom na to, že v preľudnenej Indii vás stále odkiaľsi pozorujú páry uhrančivých čiernych očí, Ale aj vzhľadom na to, ako zachovalé sú paláce vo Fatehpur Sikri. Sme tu takmer sami, môžeme si robiť vlastnú šou. Bod pre nás.

Cesta pokračuje trochu zalesnenou krajinou. Pri hradskej míňame medvediara s cvičeným medveďom. Ind zbadá, že v našom aute sú belosi a hneď prinúti medveďa tancovať. Medveď je kosť a koža, kšeft asi medvediarovi príliš nejde. Turisti sú príliš zveroochranárski naladení. A tak zrejme dlho nepotrvá a medveď na ich „zelenú“ kultivovanosť doplatí životom.

Konečne AGRA /cca 2 mil.obyv./. Ubytovávame sa v najlepšom hoteli, v akom sme pri potulkách v Indii boli. /Oplatí sa držať v Indii 5 resp. 4 hviezdičky. České cestovky to nerobia, a potom majú autobus plný pos .atých turistov/. Parádna budova, parádny hotelový park s bazénom, parádny livrej a parádne „bačkory“ na nohách portiéra.

Všetko je v hoteli fajn, len klimatizácia nestačí zmeniť vyše 45 °C teploty a 95% dusno na dýchateľný vzduch. Naša ženská polovička to nevydrží a v kúpeľni skolabuje. Pod okom si urobí peknú modrinu. Starostlivý indický sprievodca, keď to uvidí, chce nás zo žartu biť, – lebo si myslí, že sme paničke jednu uvalili. V Indii je vraj bitie žien zakázané. -Nuž ale toto, nuž ale takô dačo…Á propos, v rovnakom hoteli, ako my nocoval pri návšteve Agry aj Bill a Hillary Clintonovci. Čudné. To, že si náhodou zvolíme hotel po Clintonovcoch, sa nám potom ešte prohodí asi dvakrát. Buď sa po tých Clintonovcoch slepo opičíme, alebo sme si ich najali, aby nám tieto hotely otestovali…

Ráno v Agre je lepšie večera. Žiaden kolaps zo zlého vzduchu. Naopak,-dobré raňajky a pravá ovocná šťava nás správne naštartovali. Začíname deň prehliadkou ďalšej Červenej pevnosti /pevnosť s rovnakým názvom sme videli aj v Dillí/.

Je starostlivo zrekonštruovaná a rozložitá. Na nádvorí je rozsiahla zatrávnená plocha a stromy. Z hradných múrov vidieť na rieku JAMUNU. Stav vody v rieke značne kolíše-raz ľudí vytápa a inokedy takmer vysychá. V jednom i druhom prípade v nej ale kraľujú nechutné odpadky. Obdivujeme kameramanov, ktorí v Agre nakrúcajú úžasné filmy,- v hlavnej úlohe s božským Tádž Mahálom,- a dokážu zábery robiť tak, že na nich žiadne odpadky nie sú. Cinema vérité…Na vyhliadkovej terase sú stĺpy, na ktorých stojí klenba, ozdobené drahými kameňmi. Veľa z nich chýba. Vraj polodrahokamy kradnú turisti. Nožíkom ich prácne vyškrabujú, strachujúc sa, že ich pri tom chytia dozorcovia ? Ale kdeže. Natlačia na ne žuvačku a tú potom vytiahnu. Spolu s drahým kameňom.

Hlavným cieľom pobytu v Agre je Tádž Mahál. Ešte predtým, než ho navštívime, ideme si cvične prezrieť „Malý Tádž Mahál“ v areáli pevnosti. ŠÁHDŽAHÁN ho postavil svojej mame. Stavba sa mu tak zapáčila, že potom, čo ho navždy opustila jeho milovaná MUMTAZMAHÁL, postavil v 17.stor. podobnú hrobku aj jej – ale oveľa, oveľa väčšiu. Náklady na výstavbu boli obrovské a pokladnicu kráľovstva zruinovali. „Deep state“ preto potom vládcu… zbavil moci. /Podobnosť s bavorským Ľudovítom II. a jeho Neuschwansteinom je čisto náhodná./.

Konečne TÁDŽ MAHÁL. Už vstupná brána do tohto jedného z divov sveta je nádherná. Brána slúži ako úschovňa topánok a batožiny, Dovnútra sa dá ísť iba s fotokamerou,-pokiaľ si na ňu kúpite drahú vstupenku. Na videokameru zabudnite. To by ste sa nedoplatili. Fajn. Vstupujeme dovnútra. A čaká nás nepríjemná, ale koniec koncov logická procedúra. Zaradia nás do skupiny iných turistov. Je nás asi tridsať. Toľkých pustia dnu, viac nie. Ale aj to nie neorganizovane. Najprv každý z nás dostáva asi dvadsaťsekundový fototermín sám pre seba /alebo pre dvojicu dvojnásobok/. Postavíme sa na označený bod, za nami je Tádž Mahál a dávame fotoaparát do rúk zriadenca. Zriadenec nás odfotí, skontroluje a už je na rade iný turista. Až keď majú individuálne fotky s Tádž Mahálom, nerušené až tak davmi iných turistov všetci urobené, dostávame asi 15 minút na voľnú prehliadku objektu. V zhone beháme po exteriére i interiére nádherného mramorového zázraku a fotíme o dušu. Vnútri je Tádž Mahál v podstate prázdny. Sme s ním raz dva hotoví. Potom si pofotíme pohľad z paláca na rieku a sme hotoví už úplne kompletne. Predstavte si, že pritom ešte máme asi 5 minút na pomalý návrat cez park ku východu.

Organizácia prehliadok Tádž Mahálu je príkladná a spravodlivá. Na turistov zo zahraničia to platí. Prefíkaní domáci návštevníci -mladí Indovia, však dokážu z času na čas so systémom vybabrať. V spolupráci so spolužiakmi /ktorí zoberú z úschovne nenápadne ich topánky/ sa tu maturanti miestnych gymnázií zašijú v parku a potom prežijú noc v morbídnom „chráme lásky“ vášnivým milovaním. Hrdinov, čo sa im to podarilo vraj nie je veľa, no o to sú na sociálnych sieťach aktívnejší a populárnejší. A noční strážnici, čo ich po večernom uzatvorení areálu a jeho areálu neobjavili, sú o to viac na smiech.

Na uliciach Agry, mimo dosahu organizátorov exkurzií po Tádž Mahále, je riadna džungľa, riadny miš-maš. Autá, rikše, chodci, volské povozy. Všetko možné.

A na chodníkoch tiež nájdete všeličo. Napríklad kobry, ktoré tancujú pred svojimi majiteľmi-krotiteľmi podľa zvuku špeciálnej píšťalky. Nemohli sme si nechať ujsť príležitosť odfotiť sa s jednou takouto haďou tanečnicou. Samozrejme z bezpečnej vzdialenosti.

Lúčime sa s našim indickým sprievodcom ktorý s nami najazdil po trojuholníku stovky kilometrov. Vyplácame ho tak typicky po slovensky. Vidieť, že je spokojný. Poslednú cestu s ním absolvujeme na letisko. Odlietame z Agry do KADŽURAHO /Khajuraho. asi 30-40 tis.obyv./. Máme tu naplánovaný iba krátky pobyt, dostatočný na prehliadku známych erotických reliéfov a sôch, inšpirovaných slávnou KAMASÚTROU. Len čo pristaneme a ubytujeme sa, už sa aj náhlime do palácového komplexu /10.-12.stor,/, kde sa erotické resp. pornografické stredoveké reliéfy nachádzajú.

Chodíme, fotíme a postupne so uvedomujeme, kto a prečo tieto výtvory vo v tých časoch veľmi puritánskej Indii vytváral. Stručne povedané, išlo o stimuláciu pôrodnosti a teda aj zväčšenie disponibilných ľudských zdrojov. Práca na poliach, v dielňach a chrámoch si vyžadovala stále viac a viac ľudí. Ktovieako to však nepomohlo. Porno asi zovšednelo, ľudí bolo i tak menej. Chrámy spustli a zarástli džungľou. A boli by takto skryté zostali ešte dlho, keby ich jeden všetečný britský dôstojník C.J.Franklin v džungli neobjavil a nepreslávil.

Na druhý deň ráno sme mali v Kadžuraho trochu iné problémy, ako bolo porno. Naše lietadlo, čo nás malo odviezť do Varanásí nie a nie priletieť. Technické problémy. S veľkým meškaním sme odleteli až podvečer. Prišli sme tak o jeden romantický obed v reštaurácii na brehu Gangy.

Na druhý deň sme o to serióznejšie využili vo VARANÁSÍ /bývalý BENÁRES, asi 2 mil. obyv./ každú minútu. Začalo to krutým ránom. Vstali sme, keď bola ešte tmavá noc. S benáreským šoférom-sprievodcom sme sa náhlili ku ghátom na rieke Ganga a nasadli sme spolu s ním a jedným veslárom do starého úzkeho člna, ktorý mal na oboch koncoch zapálené lampáše. Odrazili sme sa od brehu a pomaly sa spustili po prúde posvätnej GANGY smerom k hlavným varanáskym ghátom. Spolu s nami bolo na rieke aj päť-šesť ďalších člnkov s turistami. Svetielka a svetlo, čo vrhali lampáše na hladinu Gangy boli vskutku magické. Potom sa začalo brieždiť. Zo sekundy na sekundu sa objavovali kontúry ghátov a stavieb nad nimi. Keď sa slnko začalo predierať pomedzi mráčiky nad riekou, uvideli sme v studených vlnách prvých rituálne sa kúpajúcich ľudí. Muži do pol pása nahí a ženy s podkasanými sárí, držiac si ich horný koniec nad prsami, sa ponárali a vynárali z vody. Bol to určite výkon hodný otužilcov, veď voda v Gange podľa nás nemala viac ako 12-14°C. Niektorým mníchom s dlhými bradami nestačilo ponáranie a lievali si vodu na hlavu alebo si ju brali do úst. Prevaľovali si ju chvíľu v ústach a potom ju potichu vypúšťali späť do rieky.

Dostali sme sa ku centrálnym ghátom. Tu už jačali trúbky a zvonili obradné zvončeky. Na pohrebnom gháte zapálili drevenú hranicu pod prvou mŕtvolou. Vzápätí ju nasledovali ďalšie hranice. V studenom vzduchu ohne blikotali a dym plachtil až nad rieku. Prvé zvyšky spáleného tela a dreva skončili v Gange. Pozreli sme sa na čosi, čo medzi nami a brehom plávalo v rieke. „Našťastie“ nebol to obhorený nebožtík, ale „len“ zdochnutá krava s veľkým napuchnutým bruchom…

Miestny sprievodca bol asi zo svojej praxe s európskymi turistami zvyknutý na všeličo. Neustále sa nás totiž pýtal, či sme „oukej“, či nám nie je zle. Nebolo a tak nás vzal na pešiu prechádzku Benáresom cestičkou pre pokročilých. Chodník viedol pomedzi staré, polozrútené domy. Nemal viac ako 2 metre šírky, takže sme boli na ňom v haptickom kontakte s okoloidúcimi. Prevažovali medzi nimi žobráci a mnísi, kadejakí mrzáci a bezprizorné starenky a malé deti. No ale aj všadeprítomné kravy. Na celú túto silno stredovekú mestskú masu sa nepríčetne dívali pri múre sediaci kadejakí „svätí muži“, bradatí a vymaľovaní pustovníci a prípadne guruovia so svojimi do hola ostrihanými žiakmi.

Až na konci trasy nadobudol chodník trochu súčasný civilizovaný zjav. To keď sme pri jednej z budov videli asi dvadsať policajtov, ozbrojených pištoľami, puškami a dlhými palicami. Pýtame sa sprievodcu, čo to tu má znamenať, či sa niečo stalo. Odpovedá, že nie, nič sa nestalo. A policajti sú tu práve preto, aby sa ani nič nestalo. V ortodoxne hinduistickom prostredí ghátov a posvätnej Gangy je totiž aj jedna moslimská modlitebňa. Policajti ju preventívne strážia, lebo Gangou osviežení fanatickí hinduisti ale aj budhisti na ňu často útočia. A vraj nezostane iba pri rozbitých hlavách a dolámaných končatinách…Asi 10 km od Váranásí krátka zastávka na mieste spojenom so životom Buddhu-jedno z najposvätnejších miest budhizmu SARNATH. Tu Budhu-Gautamu prvý raz osvietila idea „dharmy“. A potom už nasledoval iba odchod do Dillí.

Nuž takáto je naša skúsenosť zo strednej a severozápadnej Indie.

Na toto putovanie sme potom nadviazali dvoma cestami, ktoré začínali v prístave Bombaj. Obe cesty sme totiž absolvovali loďami. Pri prvej sme sa bližšie venovali aj „perle Indie“, ako britskí koloniálni páni nazývali Bombaj.

BOMBAJ /Mumbaj/ je obrovské mesto. kedysi najväčšie v Indii, dnes druhé najväčšie po Dillí. Má okolo 14 miliónov obyvateľov. Kým Dillí je mesto úradov, štátnych inštitúcií a obchodu, Bombaj je popri obchode a doprave aj mestom priemyslu ale aj kultúry. Veď sa tu nachádzajú najväčšie filmové ateliéry na svete – známy BOLYWOOD.

Briti mali radšej Bombaj ako Dillí. V prípade núdze, pri vzburách občas neposlušných miestnych vládcov sa totiž ľahšie mohli evakuovať na vojnové lode, zakotvené pri brehu. Prehliadku mesta sme začali práv tu, v prístave. Neďaleko neho sme si pofotili slávnu GATEWAY OF INDIA /Bránu do Indie/. Tesne pri ňom je veľkoryso postavená budova mohutného hotela TAJ MAHAL PALACE. V minulosti bol dejiskom nielen prenocovania kadejakých celebrít ale aj útoku moslimských extrémistov.

Odtiaľto smerujeme popri úchvatnej budove Hlavnej železničnej stanice a popri komplexe filmových ateliérov BOLYWOOD nad mesto, hore na MALABAR HILL. Tu sa chvíľu prechádzame po „Hanging Gardens“, čo je napriek názvu iba väčší mestský park. V ňom nadväzujeme kontakt s jednou z množstva žien-predávajúcich kadejaké lacné suveníry. Chvíľu sa s nami baví, niečo od nej aj symbolicky kúpime, no ona sa náhle spamätá a lúči sa s ospravedlnením, že už musí ísť do roboty, lebo ona je „biznislejdy“.

Na druhý deň najprv ideme ku obrovskej mestskej ručnej práčovni MAHALAXMI DHOBI GHAT. V kanáli, či skôr stoke sa čvachcú tisíce ľudí a perú tam všeličo možné-najmä však koberce. Šíri sa odtiaľ zápach pripomínajúci skôr smrad z bitúnku ako vôňu opratej bielizne. Prechádzame ulicami vzdialenými ďalej od centra a nakoniec vstupujeme do redšej zástavby v sucho pôsobiacom vyprahnutom lese. Opúšťame autobus a chvíľu ideme lesom ku skalným útvarom. Ke´d sme k nim bližšie vidíme, že skaly sú pretvorené na skulpúry, sochy a reliéfy. Potom zbadáme jaskyne a po kamenných, miestami už sotva znateľných schodoch vchádzame do ich útrob. Sme v jaskynných chrámoch AJANTA & ELLORA. Prechádzame jednu za druhou. Slnko praží a nás tie dosť jednostranné kamenné výtvory pomaly prestávajú baviť. A tak sme veru radi, keď sa termín exkurzie končí a nás autobus odváža do prístavu a do kvalitne klimatizovaného lodného interiéru.

Ďalšou západoindickou pobrežnou destináciou je, kam sme sa pozreli, bol MANGALÚR /resp. New Mangalore/. Ako to už v Indii často býva, aj toto mesto má viac ako milión obyvateľov. Vlastné mesto je tuctová indická ľuďmi a autami prepchatá motanica moderných budov, starých azda ešte koloniálnych stavieb, obchodov, dielní, činžiakov, škôl, chrámov a pod. Preto sme si zvolili radšej návštevu rybárskeho ostrova s idylickou, pokojnou dedinskou atmosférou. V tieni mohutných stromov sa pred domčekmi chladili odpočívajúci rybári a klebetili miestne jazyčnice. Iní však usilovne opravovali loďky, siete a triedili a a čistili úlovky, čo muži zavčas ráno priviezli.

V dedine nám akosi chýbali deti-tak sme sa vybrali za nimi do školy. Učitelia, len čo nás uvideli, ihneď zorganizovali žiacke kultúrne predstavenie. Solídny spev a bujarý tanec-až na pár lapajov, čo to spolužiakom za chrbtami učiteľov naschvál kazili.

Vraciame sa z ostrova naspäť do Mangalúru. Cestou si všímame vetché staré „koráby“, do ktorých zbierajú chlapi piesok zo dna plytkého morského prielivu. Potápajú sa za ním so šnorchelovou výbavou a kýblom a lopatkou. Až sa veriť nechce, koľko vriec piesku takto tí chlapi postupne naškrabú.

Predposlednou štáciou pri plavbe popri Západnej Indii je COCHIN v juhoindickom štáte KÉRALA. Cochin má niečo nad milión obyvateľov, s metropolitnou oblasťou takmer 2,5 milióna. Mesto je na prvý pohľad akési bohatšie, upratanejšie, menej „indické“ ako trebárs Mangalúr či iné mestá, ktoré sme navštívili. Má aj šťavnatejšiu vegetáciu. Príroda je tu evidentne žičlivejšia k obyvateľom než niekde na púšťovom severozápade.

Svoj podiel na vyššej životnej úrovni Kéraly má ale aj Komunistická strana Indie, ktorá je-či sa nám to páči alebo nie,-desaťročia vládnucou stranou v tomto štáte. Pracujúci sú tu revolučnejší. Presvedčili sme sa o tom na veľkej demonštrácii, ktorou si odborári zlepšovali rokovaciu pozíciu pred kolektívnym vyjednávaním s veľkými privátnymi korporáciami.

Trochu sme museli obchádzať ich sprievody v uliciach ale napokon sme sa dostali do malého prístavu, odkiaľ čudné lodičky vozia turistov po labyrinte odvodňovacích resp. zavodňovacích kanálov a jazier. Lodičky, vrátane tej našej, boli naozaj čudné. Takmer celé boli obložené trstinou. Zvnútra poskytovali celkom slušný štandard ubytovania a stravovania. Zvonku sa podobali na ponorkovú flotilu kapitána Nema. Jazda kanálmi bol naozajstný pôžitok. Bol to vrcholný zážitok putovania po Indii. Kanály plné lekien, brehy s kokosovými palmami, za nimi žírne porasty ryže, mnoho vodných vtákov a voda, súdiac podľa sietí rybárov pomerne bohatá na ryby. Ak je niekde v Indii radosť žiť ,potom je to tu v „komunistickej“ a zároveň silne kresťanskej Kérale. Ak budete mať niekedy príležitosť,-choďte sa pozrieť do „vodnej džungle“ Indie resp. indickej Amazónie.

Poslednou zastávkou potuliek po Indii bola bývalá portugalská koloniálna enkláva – prevažne kresťanská GOA /Mormugao, asi 2 mil.obyvateľov/. Sadli sme do auta a vybrali sa za slávnymi katolíckymi chrámami, kostolmi a kláštormi. Mohutné kamenné stavby, naprojektované Portugalcami, nás nesklamali. V chrámoch vládla posvätná, starobylá a trochu menej horúca atmosféra ako vonku. Cirkevné objekty boli vcelku dobre udržiavané /samozrejme, nie z vládnych príliš šovinistických hinduistických zdrojov, ale z peňazí medzinárodných kresťanských organizácií/.

Horšie to už bolo so sekulárnymi historickými stavbami v centre Goy. Bolo vidieť, ako sa na ich fasádach vyzúrili monzúny za posledných aspoň 50 rokov.

Rozčarovaní sme zostali zo stavu pláží a plážových hotelov, kam občas smerujú aj skupiny slovenských jógychtivých turistov. Ktovie prečo, ale idú si hľadať svojich hinduistických či budhistických guruov do katolíckej časti Indie…

Po obsadení Goy indickou armádou sa začalo fašizoidné prenasledovanie kresťanov a intenzívna hinduizácia oblasti. Vláda motivovala a dodnes motivuje prísun hinduistického obyvateľstva, aby kresťanov zriedila v hinduistickom polyteistickom kotle. Napomáha tomu aj nová výstavba starobylo vyzerajúcich hinduistických chrámov. Netolerantní fašizoidní hinduisti z vládnej Indickej ľudovej strany premiéra Módího na etnokulturálnych čistkách nešetria.

Rozlúčka s Indiou bola v prírode, v lodži so skvelou pikantnou indickou stravou. Kuchyňa je silnou stránkou Indie. Aspoň v tomto smere je India skutočnou veľmocou, ovplyvňujúcou spôsob života ľudí aj v iných krajinách. Škoda len, že potom na ceste do prístavu, sme museli absolvovať „hygienickú prestávku“ v motoreste s peknými sochami indických bôžikov, no zo strašidelnými WC. Mali to byť splachovacie záchody. Problém bol, že tam chýbala voda a nebol tam žiaden funkčný odtok pre odvod moču…

Vraciame sa naspäť do prístavu v Bombaji. Z výletnej lode, ktorá je našim prechodným domovom vidíme v susednom vojenskom doku indický pokus o bojovú vrtuľníkovú loď. Ťažko ho niekam zaradiť, lebo je to kombinácia všetkého možného. Na lodi asi niečo nefunguje, lebo tam prebiehali vážne opravy. Indické námorníctvo sa zjavne pechorí za niečím, na čo /najmä zdrojovo/ nemá.

A práve takto vyzerá aj celá India. Obrovská krajina, ktorá sa pechorí za niečím, načo nemá. India má populáciu, na ktorú indická krajina nemá. Nemá na to, aby jej zabezpečila slušné živobytie, slušné bývanie a slušnú hygienu. India financuje obrovskú armádu, na ktorú ale nemá. Hrá sa na kozmický výskum, na ktorý nemá. Hrá sa na vedecko-výskumné centrum, na ktoré nemá /čo neznamená, že na špičkové výkony nemajú výskumníci, čo emigrovali do zahraničia/. India sa hrá sa na umeleckú športovú veľmoc, na ktorú nemá. Falošnú predstavu o Indii ako veľmoci pestujú zo svojich geopolitických dôvodov v Indii najmä USA a Západ ako taký. Chceli by využiť obrovskú masu Indov ako tlmič čínskej rozpínavosti, ako potravu pre čínske „kanóny“. Tak ako to kedysi robili Briti, čo posielali indických koloniálnych vojakov na tie najťažšie úseky frontov 1. a 2.svetovej vojny. V Indii zúri nánoženská intolerancia. Už nielen voči moslimom ale aj voči kresťanom. Slávny rád Matky Terezy z Kalkaty je v poslednom čase doslova šikanovaný a obviňovaný z vymyslených finančných „podvodov“. Cieľom Módího je vyhnať z Indie kresťanov, následne a aj moslimov a vyhlásiť krajinu za svätý hinduistický štát.- A čo „kresťanský“ Západ ? Mlčí. Hlavné je, aby India vystupovala proti Číne a nespolupracovala s Ruskom. Ak to „darebák Módí“ dodrží, bude to síce stále“darebák“ – ale „náš“.

Indický človek nie je vhodný element na výstavbu veľmocenského štátu. Je inak psychicky vybavený, než príslušníci sebavedomých výbojných vitálnych národov. Keď Ind z tradičnej rodiny umrie, spália ho na hranici. Táto konštanta jeho životnej púte akoby všetko predurčovala. Akoby sa odrážala na jeho životnom postoji, dokonca na jeho výzore. Dávno predtým, než sa jeho život ukončí. Ešte počas jeho života.

Keď sa pozrieš do tváre živého Inda, zdá sa byť už v predstihu akási kremačne začmudená, líznutá plameňom z pohrebnej hranice. V hlbokých očných jamkách akoby boli oči už počas života trochu zadymené. Akoby si Indovia tú kremáciu doma tajne trénovali. Akoby ich modlenie a meditovanie zanechávalo na ich tele biochemické stopy. A tak aj keď sa usmievajú, usmievajú sa smutným, morbidným úsmevom človeka, ktorý TO už trochu skúsil a VIE, ako to tam POTOM bude.

Na ošatení Indiek sa prekrikuje jedna krikľavá farba s druhou, ešte krikľavejšou. Pestrá zmes farieb by mala rozveseľovať. V Indii je však opak pravdou: akoby tie pestré farby boli pestrými kvetmi na vencoch nakopených na spaľovaných mŕtvolách.

Indovia sú aktívni ľudia. Ich aktivita však nie je ktovieako činorodá. Indovia akoby iba vírili v priestore, ako rozmnožený fatálny vírus. Indovia sú všade a v obrovských množstvách. Sú všade, za každým rohom, za každým kríkom, za každým stromom. Človek sa ani v prírode nemôže vycikať bez toho, aby ho nesledoval aspoň jeden pár hlbokých uhrančivých očí. V Indii môžeš byť nikým nevidený veľmi zriedka- nanajvýš možno v noci /aj to si iba ty myslíš…/.

Indický človek je však formovaný aj zvláštnou prírodou. Indické polia, cesty, domy, sú periodicky buď vyprahnuté alebo zaplavené. Tak ako sa periodicky mení počasie a vegetačné obdobia, tak sa mení aj aktivita a myslenie ľudí. V zime /a tá môže byť krutá, pod nulou nielen v Himalájach ale aj v Dillí/ sa utlmuje na minimum. Rovnako tak však aj v období monzúnov. Prechodné obdobia s normálnou „európskou“ aktivitou sú krátke. Ľudia s ťažkosťami nadväzujú na prácu, ktorú prerušili. Začínajú neraz od nuly, akoby po reinkarnácii.

Indická elita niekedy zabúda, že populácia Indie pozostáva z menšiny 10% Árijcov , asi 10% miešancov a masy takmer 80% pôvodného obyvateĺstva /zväčša DRÁVIDov, ktoré má za sebou odlišné etnicko-rasové pozadie. Biela /no dobre, belšia/ farba pleti je v Indii príznakom vyššieho vzdelania, príslušnosti k inteligencii, k elite, k aristokracii. Indický systém veľký kulturálno-civilizačný odstup medzi Árijcami a pôvodným drávidským obyvateľstvom riešil systémom kastovníctva. Nesúrodosť viedla ku vzniku množstva kráľovstiev a neschopnosti prejsť od polyteizmu k monoteizmu a k neschopnosti pospájať malé štátiky do jednotného veľkého celku. S takouto synkretickou výbavou a hinduisticko-šovinistickou ideológiou sa z Indie nemôže stať skutočná veľmoc.

V minulosti kastovný systém fungoval, lebo Ind nevedel nič o alternatívnom fungovaní sveta. Akceptoval svoj osud, najmä ak bol podaný ako výsledok jeho vlastného správania v „minulých životoch“. Ak bol vysvetľovaný takto, bol to akoby mravný spoluvýtvor daného človeka. Ako jeho KARMA. V minulosti Ind akceptoval zaradenosť do svojej aj nízkej kaste a bol šťastný, ak sa mu v nej darilo v súlade s normami danej kasty. Nezúril, že iný Ind z vyššej kasty má viac-a bez roboty.

V dnešnej Indii je však už udržať sociálny mier na takomto základe trochu problém. Dnes už Ind kastovné rozdiely veľmi neakceptuje. Chce byť štramák a boháč ako hviezda bolywoodskeho filmu. Vláda, ktorá mu cez televíziu a internet poskytuje nové životné vzory, nedokáže mu zároveń poskytovať aj nástroje na dosiahnutie týchto vzorov. Nedokáže mu generovať dostatok šancí pre rozvoj firiem s dobrou plácou. A začína byť zle. Indovia zatiaľ nie sú veľkí nespokojenci. No je ich veľa, strašne veľa.

Príroda pomáha Indom v plodení. Ale zároveň im bráni v prirodzenej expanzii. Príroda odstavila ÁRIJSKÝCH Indov po ich prechode cez Hindukúš na slepú koľaj Indického polostrova. Uvrhla na ich životy nekonečné iterácie monzúnových a suchých období. Uväznila ich v fatalistickom kolese blahobytu a núdze.

V závoze indického polostrova neskončili ale iba novoprišlí Árijci, ale aj cudzí dobyvatelia, ktorí do bohatej krajiny prichádzali. Tu skončil so svojimi výbojmi Alexander Macedónsky, Mogulovia ale ďalej na sever Ázie už nepokračovali ani Angličania. Neskôr dokonca Angličania z Indie odišli – zhypnotizovaní uhrančivými očami Mahátmu Gándího. Očami čarodejníka s ostrým plamenným pohľadom, vystreľujúcim ho sťa plameňomet zo začadených očných jamiek.

India je slepá ulička ľudského vývoja. Najmä dnes. Z Indie nie je kam ísť, niet kde robiť vonkajšie výboje. Indom už tradične zostáva iba sústrediť sa na vnútro. Na vnútro krajiny i vnútro v sebe samom. Zostáva individuálna meditácia, tých čo pochopili a zmúdreli. Prípadne vnútorné, vnútroindické výboje jedného štátika proti druhému. Dvorné intrigy, obchodné a majetkové spory. – To skvelo využili Briti a postupne so smiešne malou armádou, no hlavne „cudzími rukami“ miestnych rádžov a maharádžov si podmanili /hanba povedať/ stámilióny Indov.

Indovia nie sú veľmoc. Nielen preto, že ani dnes -po formálnom zjednotení, nemajú odvahu získavať životný priestor imperiálnymi výbojmi. /Darmo šibrinkujú zopár jadrovými hlavicami…/. Živobytie si zabezpečujú obchodom. Obchodné úspechy dosahujú stáročiami odskúšanou, psychologicky prepracovanou hrou na „poctivých obchodníkov“. Indickí obchodníci /nota bene-nie vojaci- si tak ako Gréci, Židia, Arméni a Číňania/ získavajú nové trhy , nové teritóriá cez „invázne ostrovčeky“, obchodné predpolia, cez svojich migrujúcich krajanov.

Indovia čínskych migrantov považujú pri pôsobení v iných krajinách iba za taký „ľudový level“, iba „economy class“. Číňania najčastejšie prevádzkujú reštaurácie, jedálne, prevádzky služieb. Úspech si zabezpečujú nepretržitou aktivitou, prácou do zunovania. Indovia sú iný, vraj aristokratickejší level. Biznis class /ako „olaskí Cigáni“ ?/- Indovia nepracujú ale PODNIKAJÚ. Robia vraj hlavou, využívajú psychické funkcie mozgu. Ak aj robia rukami, potom do rúk berú fajnový materiál: drahokamy, diamanty, zlato, striebro, brokát, hodváb, drahé ručne tkané koberce, slonovinu, mramor. úspech si zabezpečujú opakovaným stykom so zákazníkmi. Vedia pri obchodovaní slúžiť, vedia mu veci podávať tak, aby mu to bolo pohodlné a aby sa chcel vrátiť. A zároveň to robia tak, aby ich samých služba zákazníkovi neponižovala.

Sila Inda je vraj v MEDZIOSOBNOM KONTAKTE. Lenže pozor, vývoj vo svete môže tento druh obchodného dobývania sveta znemožniť. Svet sa totiž nevyvíja ku autentickej kontaktnej spoločnosti, ale ku chladným neosobným informačným technikám, sprostredkovaným komunikáciám. Internetový obchod zatiaľ Indov neruinuje. Naopak, milióny indických informatikov si v ňom našlo svoje uplatnenie. No neskôr-ktovie…

Indická kultúra je založená na riadení tela-svojho i svojich partnerov. Postavená je na periodickosti šivovských ničení a višnuovských plodení. Na ľahkosti plodenia a ľahkosti umierania. Kam sa ale početní indickí bohovia a Indovia uchýlia, ak sa s rozvojom informatiky aj do Indie dostanú impotentné praktiky obcovania iba vo virtuálnej realite ? Čo bude s Indiou /a čo bude samozrejme aj s nami/ ak nastane svet bez umierania ale i bez rodenia ? Čo so svetom bez konca ale i bez nového začiatku ?

India smeruje do závozu. Aktuálne napreduje po ceste, po ktorej ho vedie Indická ľudová strana populistu a hinduistického šovinistu, možnože už aj HINDO-FAŠISTU Nárendru Módího. India mala už aj svetlejšie obdobia. Mala vlády, ktoré jej ponúkali inú cestu. V časoch Nehrúho a Gandhiovcov, keď patrila medzi vedúce sily pokrokového Hnutia nezúčastnených krajín NAM/ a snažila sa regulovať populačnú explóziu, vyrovnávať sociálne rozdiely a vybudovať si vlastný indický variant socializmu. Bohužiaľ, rozpad ZSSR a socializmu vo Východnej Európe a intrigy zahraničia Indiu odklonili na trajektóriu náboženskej neznášanlivosti, šovinizmu a velikášstva. Ktovie, ako sa India bude vyvíjať ďalej. Či bude naďalej trhom pre druhotriedne zbrane z USA, Británie, Ruska, Francúzska a nechá sa huckať do bezvýchodiskových konfliktov z Pakistanom a Čínou, alebo sa vráti ku etnickej a religióznej tolerancii a nájde si svoju špecifickú cestu vývoja, zodpovedajúcu jej reálnym danostiam.

/Autorom foto je autor textu/.