zemegula

ČÍNA-TIBET-TCHAJWAN-HONGKONG-MACAO

Ide do tuhého. Na glóbuse našej „zemegule“ zostávajú už len tri voľné miesta. Sú rezervované pre tri svetové superveľmoci. Skutočné veľmoci, nie fiktívne /ako v prípade Indie a Veľkej Británie/. Teda sú to mocnosti, ktoré svojou praktickou politikou ovplyvňujú dianie v celom svete, vplývajú na život ľudí vo všetkých krajinách sveta, nie iba vo svojej krajine či najbližšom regióne.

Jednou z takýchto superveľmocí, v budúcnosti pravdepodobne vedúcou veľmocou v budúcnosti ´, je Čínska ľudová republika, v skratke ďalej Čína.

Čína je podľa počtu obyvateľov na prvom či druhom mieste na svete. /Rozdiel medzi Čínou a Indiou je malý a každý deň sa mení v prospech jedného alebo druhého/. Má asi 1,45 miliardy obyvateľov. Veľkosťou územia je Čína na štvrtom mieste na svete /po Rusku, Kanade a USA/. Má rozlohu 9 596 961 km2. /Bez Tchajwanu/. Čína je historicky „ríšou stredu“. Svojim tvarom a svojim umiestnením je skutočne akoby v strede Euroázie a tým aj celej planéty Zem. Na rozdiel od Kanady a Ruska má kontakt -podobne ako USA s teplými svetovými moriami. Na rozdiel od USA má výhodu rasovej-etnokulturálnej homogenity. Rozkladá sa na celosvetovo rozhodujúcom euroázijskom superkontinente. Z juhu ju chránia najvyššie hory sveta, zo severu rozsiahle púšte a z východu komunikuje so svetom cez otvorené moria. Z hľadiska geopolitickej klasifikácie je Čína kontinentálnou či morskou veľmocou. Spája v sebe obranný patriotizmus a imperiálnu expanziu. Čína má hory, dostatok sladkej vody, úrodnú pôdu, dôležité nerastné zdroje, tisícročné historické skúsenosti s remeselníckou resp. priemyselnou výrobou. A má motivovanú a usilovnú populáciu, málo narušenú narkomániou, kriminalitou, sociálnymi nerovnosťami; má populáciu s relatívne homogénnym vzdelaním.

Čína nie je krajina bez problémov. Klimatických, spoločenských, zahraničnopolitických problémov má dosť a dosť. V porovnaní s ostatnými dvoma veľmocami má najviac konkurenčných výhod. Preto sa nazdáme, že to v dohľadnej budúcnosti bude vedúca superveľmoc sveta.

Či sa nám to páči alebo nie, najväčšia časť populácie našej planéty Zem sú Číňania. Neokúňajme sa a vzdajme im úctu. Aspoň za plodnosť.

Čína je krajina, kde vymysleli také neskutočné veci, že sa Marcovi Polovi, keď o nich rozprával, neveriaci Benátčania iba smiali. Tak ako sa dnes neveriaci ľudia zo Západu smejú niekomu, kto vymenúva výdobytky civilizácie, čo vraj vymysleli tí primitívni čínski ryžožrúti.-Že pušný prach a granát vymysleli v Číne ? Iba vtedy, ak ho činski špioni ukradli britským Keltom, čo ešte vtedy žili v jaskyniach. To, že Číňania niečo vymyslia, je pre Američanov taká hovadina ako tvrdenie, že Pilsner či Budweiser pochádzajú z Čiech, pizza z Talianska, Edisonove vynálezy z náčrtníka Srba Nicolu Teslu a skvelé americké vrtuľníky od ruského cárskeho dôstojníka Sikorského.

Hovorí sa, že národy, obývajúce bohaté krajiny, nie sú dobyvačné. Čína je bohatá krajina. To ale neznamená, že Číňania nevedia bojovať. Aj Číňania bojujú, ibaže v sebaobrane po napadnutí. Pri ochrane svojej Ríše stredu. Číňania v nej žijú ako v sladkom strede koláča. Ich predkovia si našli túto bohatú krajinu ako divú zem. Postupne ju prácou zveladili. Úlohou čínskych vládcov,-od cisárov po generálnych tajomníkov a prezidentov je túto sladkú ríšu stredu budovať a udržiavať.

Číňania naozaj napriek svojej obrovskosti takmer neviedli dobyvačné vojny. Boli síce v jednej takej namočení, ale nie dobrovoľne. Poskytli iba rozhodujúce technológie. organizačné spôsobilosti, materiálne a ľudské zdroje na najväčší projekt ovládnutia sveta v dejinách ľudstva- na projekt veľkého mongolského chána Džingischána. A čo dobytie Tibetu ? To nebola dobyvačná vojna, iba scelenie dedičstva po úmrtí spoločného čínsko-tibetského panovníka. Po 2.sv.vojne potom zase prevencia pred zlodejskými úmyslami Veľkej Británie. Šarvátky s Vietnamom či Rusmi resp. s Indami, to boli bežné susedské nedorozumenia pri vyjasňovaní si hraníc. Všetky ostatné konflikty v čínskej histórii, to sú vojny obranné. Spravodlivé.

Číňania sú národ bez bohov, ba aj bez Boha /ak nerátame nestoriánov a marginálne cudzincami zmisionarizované skupiny či pohraničné etnické skupiny. Ako to bez viery v Tamtoho hore môže v takejto obrovskej a komplikovanej krajine fungovať ? Nuž iba tak, že to vlastne ani nie je pravda. Aspoň nie úplná. V Číne fungovalo a funguje to, čo by sa dalo nazvať „obrátená teokracia. V Číne rovnako ako v Japonsku plní božiu funkciu Vládca. Cisár, generálny tajomník, prezident. Ten, kto je nespochybniteľne na vrchole mocenskej pyramídy. Ten, kto určuje chod Ríše stredu a teda aj fungovanie relevantnej časti vesmíru. To je logické, racionálne.

Číňania sú organickí racionalisti. Viera v konfuciovské „rozumno“, to je ich relígia. Nežičlivci o Číňanoch vravia, že sú preto takí agilní, lebo musia „mať v nohách“, keď im chýba v hlave. Musia mať viac pokusov, aby trafili alebo preskočili. Technicky možno, filozoficky nie. Číňan nebude robiť nič , čo by podľa jeho čínskeho rozumu nebolo rozumné. Ak triafa cieľ a netrafí, je rozumné triafať ďalej , pokiaľ sa mu to konečne nepodarí. Číňan verí, že takto funguje vesmír, ríša, jeho rodina i on samotný. Tomuto verí. Verí, lebo veriť v rozum je racionálne, rozumné.

Číňan vraj nemá príliš rozvinutú individualitu osobnosti. Má vraj kolektívne cítenie a chápanie, má zmysel pre podriadenie sa kolektívu a preto vraj má i kolektívnu osobnosť, kolektívnu dušu. -Ak by toto bola pravda, tak by bez podpornej skupiny, bez kolektívu Číňania nedokázali prežiť. Nedokázali by prežiť, ak by im kolektív zvonku neustále neindoktrinoval, čo majú myslieť a cítiť. Opak je však pravdou. V totálnej samote, na pustom ostrove či v džungli úspešne prežilo viac Číňanov /Japoncov a iných kolektivistických Aziatov/, než Američanov so silnou individualitou osobnosti. Komparatívne prieskumy účinnosti reklamy ukázali, že tlaku prostredia na rozhodovanie jednotlivca v kolektivistickej Číne odolá viac osôb, než v USA /v prostredí typicky americkej konformity/.

Číňania robia vo veľkých počtoch rovnakým spôsobom to, čo im káže ich vlastný zdravý rozum, čo im káže transcendentálne vesmírne racionálno, v ktoré veria. Ak ide o veľké počty rovnakého konania či postojov, ide iba o fakt, že veľké počty Číňanov majú rovnakú vieru-vieru v zdravý rozum. A preto konajú rovnako racionálne.

Racionálno je v rýchlom a správnom rozhodovaní. Číňanovi rozum vraví, že rozhodnutie jedného MÚDREHO VLÁDCU je rýchlejšie a efektívnejšie ako dohadovanie sa všetkých, vrátane hlupákov. Preto Číňania veria v jedného rozumného osvieteného vládcu. A keďže aj vládca je Číňan, verí aj on v racionálno. Rozum mu káže nekonať samoľúbo, podľa vlastných potrieb a popudov, ale po zvážení rozumných alternatív. Na ich prezentovanie má rozumný cisár radcov a rozumný generálny tajomník či prezident svoj ústredný výbor či štátnu radu.

Číňanom zapasovalo Marxovo materialistické a defacto racionalisticko-osvietenecké učenie na ich racionalistickú konfucionistickú tradíciu ako zadočok na nočníčok. – Neboli v tom žiadne biologicky podmienené kolektivistické inštinkty žltých mravcov. Bolo to objavenie zjavnej rozumnosti marxistickej predstavy o racionálnom fungovaní spoločnosti a štátu. Červený cisár Mao našiel v Marxovom učení racionálno: v pyramidálnej mocenskej hierarchii strany našiel kostru tradičného fungovania čínskeho štátu. V celoštátnom plánovaní a riadení z jedného centra našiel cisársky rozhodovací absolutizmus: rozhodovanie podľa jedného ale všeobecne rozumného Rozumu. Našiel tam aj racionálny spôsob riešenia sociálnych konfliktov-buď na báze odstraňovania nerozumných a teda nespravodlivých rozdielov medzi ľuďmi alebo na báze deľby / z práce hláv a rúk všetkých občanov pochádzajúceho/ celospoločenského blahobytu-v miere akou sa tieto ruky a hlavy na tvorbe blahobytu podielali.

Vesmírne dianie ALE samozrejme nefunguje racionálne. Aspoň nie z celovesmírnej perspektívy. /Z nej by sa v jeho fungovaní ukazovala množina rôznych racionálien a neracionálienm anti, ante multi…racionálien/. Racionálne nefunguje ani vnútorný vesmír človeka. I ten je plný iracionálien, antiracionálien. -Nečudo preto, že marxizmus v praxi zlyhal. Nerozumní, nedokonalí ľudia si nezvolili rozum Karla Marxa ale trhovú mágiu Adama Smitha. Nezvolili si rozumnú celoživotnú drinu pre všetkých a za to odmenu rozumný podiel každého na koláči celospoločenského blahobytu. Dali prednosť Smithovým marketingovým trikom a nádeji, že tej driny raz môže byť menej a že sa pri troche šťastia o koláč nebudú musieť deliť s nikým.

Číňania samozrejme tiež prišli na to, ako to s tou všeobecnou racionálnosťou marxizmu v skutočnosti je. Ale neodhodili preto do kúta celú tú jeho knižku /“Kapitál“/. Mohlo by to rozbiť tisícročia plynulo fungujúci spoločenský stroj Číny-a to by nebolo rozumné. Navyše iba nerozumný človek si mohol myslieť, že Marx bol vo všetkom racionálny /alebo neracionálny/. To si nemyslel v racionálnej Číne nikto, tobôž starý rozum Mao. Čína dnes preto Marxa nenápadne mení. Siaha po jeho racionálnych odporúčaniach v racionálnom slede, tempe a rozsahu,- vtedy a tam kde je to rozumné. – Takto je to predsa rozumné.

Nečudo, že dnes v Číne vládnu komunistickí funkcionári a zároveň podnikatelia-milionári. Vďaka ich súhre má dnes robotu a slušne zarába drvivá väčšina mohutnej čínskej populácie. Obmedzila sa neracionálna natalita. Tam, kde boli v minulosti cyklické hladomory- sa za pár desaťročí od inštalácie čínskeho „komunizmu“ objavili osemprúdové diaľnice, mrakodrapy, fabriky na výrobu high tech produkcie akéhokoľvek druhu a akejkoľvek úrovne technologickej náročnosti. Čína dnes smúti nad 6%-ným rastom HDP, kým vyspelá EU sa vytešuje z rastu 0,5%. Západní analytici bombasticky oznamujú, že sa rast Číny zhoršil. Áno, zhoršil sa v zlepšovaní. Fakt dôvod na ohováranie.

Samozrejme, ani v racionálnej čínskej hlave a jej Ríši stredu nie je vždy všetko perfektné. Občas sa to s kvaltovaním na stavbe či v bani preženie a je zle. Bane sa zasypú, stavby spadnú, ľudia umierajú. Polemizuje sa i s konceptom čínskej racionálnosti a občas až extrémnym čínskym antropocentrizmom. Číňan si stále myslí, že človek je neobmedzený pán tvorstva, finálny predátor na konci globálneho potravinového reťazca. A Zem je na to, aby si ju človek podmanil . Zdroje Zeme, flóra a fauna, suroviny a energie sú na to, aby ich človek naplno racionálne využíval. Prírodu netreba zbytočne nechať ležať ladom, „skladovať“ bez efektu. Treba ju čo najviac a najrýchlejšie zapojiť do kolobehu produkcie a konzumácie. Výsledok ? Nejedna ekologická katastrofa. Číňania v tom nevidia fatálnu tragédiu, teda niečo extrémne nerozumné. Teda pokiaľ dôsledky neekologickej výroby neznemožnia ďalšiu výrobu. To by už potom bolo nerozumné.

Až keď je zle, keď sa vzduch naozaj ale naozaj nedá dýchať, až keď „umwelt-fruendlich“ zákazníci zo solventného Západu naozaj začnú s bojkotom prírodu ničiacich produktov made in china-začnú Číňania racionalizovať svoje technologické postupy.

V každodennom živote je Číňan prirodzene racionálny praktik. Žiaden kultivovaný džentlmen, žiaden intelektuál, žiaden citlivý romantik. Číňan považuje za rozumné, aby využil všetky dostupné možnosti na nakŕmenie a zablahobytnenie seba a svojej rodiny. Nedá sa pritom viazať žiadnymi škrupuľami. Robí pri montážnom páse v smradľavej pivnici za pár dolárov, lebo to je pre neho momentálne jediná, čiže jedine rozumná možnosť. Alebo študuje a robí kariéru vo firme, kde je pracovný čas dvadsať hodín denne, lebo to je jeho racionálna možnosť ako solídne prežiť. Alebo si zarába doláre pašovaním drog, lebo toto bohatnutie je rýchlejšie a teda racionálnejšie. Má úspech,-nečudo,-veď to, čo robil, bolo racionálne. Zlyhá,-nuž prijme trest. Za omyly sa trestá, a tak je to správne, tak to má byť.

V Číne sú mesačne desiatky súdnych procesov s korupčníkmi. Aj hrdelných procesov. Nie sú to zinscenované procesy -a predsa na nich ľudia, ktorým hrozí poprava, správajú pokojne, ba priznávajú vinu a žiadajú trest. – Tak je to správne, tak je to v súlade s ich rozumom, s ich vierou v racionálnosť fungovania sveta. Nerozumné bolo robiť to, čo je protizákonné a navyše tak nerozumne, že človeka pri tom prichytia. Rozumné je priznať si chybu, zmieriť sa aj s guľkou,-a dať svoje telesné orgány na transplantáciu pre iných ľudí. – Od Číňana s nožom v ruke v tmavej uličke nežiadajte žiadne zľutovanie. Boli ste nerozumní, sprostí, že ste tam v noci a v tme liezli. A on by bol teraz sprostý, neracionálny, keby nevyužil svoju príležitosť. Ak sa vám ho podarí premôcť, nebude zase od čakať od vás žiadne zľutovanie. Bude očakávať, že ho vydáte polícii a súdom a tie ho potrestajú. Tak je to racionálne. – Čertovská vec, táto konfuciánska racionálna etika.

Priamočiara racionálnosti preniká celým životom Číňana. Ak ide po ulici za svojim cieľom, robí to priamkovito, pokiaľ nenarazí na prekážku, ktorú nezdolá. Tlačí sa na vás spoza chrbta, strká sa, dokonca i kopne . ak mu zavadziate. Pletie sa vám pod nohy a nechápe , prečo sa na neho za to rozčulujte. -Tlačte sa, strkajte sa, kopte ho aj vy. -Ak to bude racionálne, ak takto ľahšie dosiahnete svoj cieľ, – Číňan vám to zazlievať nebude.

Má Číňan nádchu ? /Čo má vzhľadom na smog asi vždy/. Nuž potom kašle m kýcha, pľuje, kde a kedy si to jeho telo vyžiada. Fajčí Číňan /zbytočná otázka, -áno, fajčí/ ? Nuž donedávna to robil hocikedy a hocikde a slovo popolník možno nemalo ani svoj znak v čínskej abecede.

Je Číňan majiteľom loďky na výlety turistov po rieke Li ? /Južná Čína, nádherné vápencové pohorie s jaskyňami a roklinami, nie až tak ďaleko od Kantonu/. Fajn, tak vám uvarí polievku s použitím riečnej prevarenej vody-vody, do ktorej práve vylial pomyje majiteľ susednej výletnej loďky. Je Číňan prevádzkár turistami vyhľadávanej vápencovej jaskyne -povedzme „Jaskyne trstinovej píšťalky“ ? Fajn, urobí všetko pre to, aby krásy jeho jaskyne boli čo najkrikľavejšie, boli čo najviac vidieť. Nainštaluje v jaskyni farebnú hudbu, omotá stalagnity a stalaktiky elektrickými káblami-ak to inak nejde , bez problémov z cencúľa kus odfaklí. A aby sa ľuďom po jaskyni kvalitne chodilo , spraví tam úhľadné asfaltové chodníky s lavičkami. A aby tam nebolo ľuďom zima, zavedie do jaskyne ústredné kúrenie a presvetlí ju svetlíkmi na strope-pomocou dynamitu. Vyjsť v ústrety pohodliu zákazníka znamená zvýšiť si šancu na vyššie podnikateľské príjmy. A viac zarábať pre rodinu,-veď to je predsa také rozumné.

Je Číňan hladný ? Fajn, Číňan je človek-pán tvorstva. Má racionálny nárok rozhodovať o bytí či nebytí flóry a fauny. je na vrchole planetárneho potravinového reťazca. Má teda k dispozícii potravu z tiel všetkých rastlín a živočíchov pod ním. Môže si pochutnať na akomkoľvek organizme živočíšneho či rastlinného pôvodu. Môže zjesť akúkoľvek potravinu, ktorá je dostupná. Ryža, bambus, chaluhy, cibuľa dopestovaná pri odpadovom kanáli z galvanizovne …kurence pestované na 10 cm2, kačice, ktoré v živote nevideli potok či mláku, ryby ulovené v špinavej stoke elektrickým prúdomm zajace, holuby, sláviky, žaby, hady, psi či mačky, červíky, chrobáky, pavúky…-všetci sa majte na pozore ! Ak Číňan zachce dačo pod zub,- a ak ste po ruke, považuje za rozumné, že vás zaživa uvarí, upečie, obláme vám končatiny, zderie z kože. Vaše telo je plné bielkovín. A bolo by škoda nevyužiť to na rýchle doplnenie jeho energie. Číňan zje aj slávika, ktorého nedávno kúpil synovi. A následne kúpi na trhu nového slávika. Syn neplače, aj on mal na niečo chuť. Väčšiu, ako na hru so slávikom. – Synčok – Číňančok je malý, ale už má svoj veľký čínsky ROZUM.

Veľký čínsky rozum je spredmetnený vo všetkej tej materiálnej a duchovnej rozmanitosti vecí, farieb, vôní, zvukov, dotykov, ktorá vás v Číne stretne.

Ja samozrejme aj -a predovšetkým,- vo Veľkom čínskom múre. Riadnej strmine, z ktorej po pár kilometroch pochôdzky začína svalovica. Múr totiž nie je ako múr v dome, je to terénna prekážka. Bolo by nerozumné nejako planírovať zem, na ktorej stojí. A tak kopíruje terén, dole i hore. A vlní sa prudko raz dole raz hore, ako pohoria, cez ktoré vedie.

Z pohľadu cisára i jeho poddaných bolo rozumné, aby jeho veličenstvo, ktoré je de facto čínskym bohom, kontaktovali kadejakí náhodní chodci či občania. Bolo racionálne cisára-boha pred nimi chrániť. A tak v Pekingu vzniklo „Zakázané mesto“. Dnes je naopak, racionálne, aby Zakázané mesto nebolo ďalej zakázané, ale naopak, sprístupnené čo najväčšiemu počtu turistov. Domácich aj zahraničných. Turisti tu všeličo obdivujú. Vrátane hrncov, kde odsúdencov na smrť uvarili vo vriacej vode. Boli to delikventi, -a tak bolo rozumné, aby pri výkone trestu čo najviac trpeli.

Racionalita pána tvorstva je v tom, že ak chcete mať v záhrade most a labute, musí k ich betónovým plastikám „prirobiť“ jazero a keď už má jazero, prirobí k nemu betónovú loď s reštauráciou. Majestát človeka rozumného sa zrkadlí aj v stovkách terakotových vojačikov, v podzemných hrobkách, vyhliadkových vežičkách na vápencových štítoch pri rieke Li /Li tiang, pri dvojmiliónovom Guiline/, na dvanásťprúdových diaľniciach v Šanghaji, v obrovských luxusných hoteloch v Kaung-džou, Čeng-du, Guiline, Charbine, Lhase, Pekingu…Tu všade sa spája čínsky koncept krásy so západným konceptom barbarstva. Talent sa preplieta s gýčom, účel so samoúčelom…a len čínska hlava vie prečo.

V Pekingu sa donedávna /do olympiády ? / dali nájsť tradičné mestské štvrte, labyrinty prízemných domčekov so spoločnými kuchyňami a práčovňami či komunitnými kúpeľmi-s kolektívnou formou užívania štvrte. Cudzí cestopisci tu videli dôkaz tradičného čínskeho mentálneho kolektívizmu. Zábavné. Podobné projekty z pera individualistických škandinávskych sociálnych architektov však vychvaľujú ako niečo ekologické, človekatvorné, pokrokové.

Návšteva v čínskom priemyselnom podniku nie je pre každého. Treba sa vopred zbaviť predsudkov. V tradičnom malom a súkromnom podniku robotníci na svojom pracovisku neraz aj jedia a spia. V moderných firmách, v akýchsi Baťovanoch na druhú, ľudia predsa „iba“ pracujú. Ak v čínskych tivárńach čakáte pot a krv, budete prekvapení. Číňania pracujú viac ako 10 hodín, no používajú akési šetrivé prispaté pohby, uvoľnené tváre, úsmevy, začujete klebetenie, dokonca spev…Nie že by ľudia pri práci prežívali až takú rozkoš-nie. Pri práci je dakedy otupno a človek, ak si zaspieva, trochu pookreje. Cez fyzminútky tu ľudia často cvičia. Cvičia iba tí, čo chcú. A možno by ste chceli aj vy, ak by ste pri montážnom dopravníku robili to, čo oni. Už psi považujú pred začiatkom telesnej námahy za rozumné trochu sa povystierať. Nečudo, že to isté si myslia aj ľudia, napríklad Číňania.

TIBET

Tibet je krajina, čo bola po tisícročia spojená s ostatkom Číny. Obchodom i rodmi vládnucich dynastií. Tibetu vládlo veľa čínskych kráľov a cisárov. Ale aj v Číne vládli dynastické rody, pochádzajúce z Tibetu. Tibet nebol nikdy bez etnických Číňanov. Tí sa sem sťahovali prirodzene, za obchodom a pasienkami, ale politikou presídľovania a to od stredoveku.

Tibet je strecha Ázie, je to ale aj schodisko Ázie, -s koncom až niekde v Indickom oceáne. V Tibete začína údolie Brahmaputry, ktoré vedie jej vody /a mohlo by aj čínske vojská a tanky až dolu, do bývalej britskej Indie. Nečudo preto, že čínska dominancia v Tibete bola Britom vždy tŕňom v oku. Dávno predtým, ne začal byť v móde „humanista“ dalajláma a stal sa z neho panák, pomaľovaný heslami o občianskych právach úbohých Tibeťanov.

Tibet, to sú zaprášené, tmavé, studené a stáročnou špinou páchnuce kláštory. Tibet, to sú zafúľaní stredovekí ľudkovia, usoplení, zavšivení, začmudení od dymu domácich ohnísk, špinaví na rukách i na tvári. To sú úbožiaci, ktorí kvôli svojej spáse prejdú aj stovky kilometrov peši aby priniesli lámom vo frajerských slnečných okuliaroch svoje celoživotné úspory. /Toto pre Číňanov vonkoncom nie je racionálne a odtiaľ pramení ich mentálny odpor voči lamaistickým mníchom a ich kláštorom/. Tibet, to je ilegálna ale stále de facto existujúca teokracia /ovládajúca zaostalejšie lamaistické komunity/. Odporná lamaistická teokracia. Vydridušskí mnísi, čo od vás za videokamery pri prehliadke kláštora požadujú 1500 USD.

Tibet, to sú však aj deti s výbornou pamäťou, nenarušenou civilizačným smogom západu. Na prvý raz vám zopakujú štvorveršovú detskú riekanku v slovenčine. A pritom pri pasení jakov už tiež hľadia do mobilov či iphonov. A po poukladaní sušených lajen ku peci v pitvore si tiež idú sadnúť k televízoru. Tibetské deti nemajú ľahký život. Starajú sa o oheň, nosia vodu v bandaskách zo studní, vzdialených aj dva-tri kilometre. Nosia jedlo bratom mníchom do kláštorov vysoko v horách.

Tibetské stravovanie,- teda TIBETSKÉ, nie čínske, to nie je hočo. To sú pre Slováka muky ako pri indiánskom mučiacom kole. Miesto mučiaceho kola používajú pohostinní Tibeťania veľký otáčavý servisný stôl. Mučiacimi nástrojmi sú chody jedla, ktorými si Slováka tibetskí hostitelia chcú uctiť. Na ilustráciu: silno posolené mlieko z jaka, no ryža naopak bez soli, akási smradľavá horká fazuľka, nedovarená noha z ovce, spálený posúch…Desať chodov a ani jeden jedlý. Nasadáte do hostiteľovho tereniaka a so stiahnutým žalúdkom radšej pokračujete v prehliadkach kláštorov.

Boli sme si pozrieť nielen Potalu, ale aj bývalú oficiálnu rezidenciu dalajlámov. Zvláštna kombinácia výdobytkov súdobej techniky a religióznej striedmosti a chudoby. Z kláštorných prehliadok nás najviac zaujala návšteva kláštornej školy, kde sa mnísi školili v zručnosti polemiky a dialógu /jeden žiak argumentuje, druhý plieska súhlasne alebo nesúhlasne rukami/.

Kláštorné komplexy sú neraz rozsiahle a zaoberajú kadejakou, dokonca aj výrobnou činnosťou. Popozerali sme si napríklad aj kláštornú výrobňu ručne tkaných kobercov.

Trochu drsnejší zážitok poskytla prehliadka tzv. kláštornej veže mŕtvych. Plochá strecha na veži bola plná kostí, ktoré sekerami drvili na menšie kusy špeciálne na to určení mnísi. Menšie kusy vtáky-zdochlinožrúty ľahšie požerú. S vtákmi je však vraj čoraz väčší problém. Potom, čo sa značná časť Tibeťanov dala nahovoriť na čínsky spôsob pochovávania, kŕdeľ kláštorných krkavcov sa preriedil alebo preorientoval na inú stravu. Na mestskom smetisku im asi teraz viac chutí. A tak, keď im teraz mnísi pohodia nejakú mŕtvolu, dajú si s jej konzumáciou načas. A aj keď im mŕtvolu pekne rozporcujú, trvá týždeň, kým ako tak zmizne. Darmo svet sa mení a ani mŕtvoly a krkavce už nie sú čo boli…

V Lhase sme bývali v Holyday Inn. Tibet je plný cestovateľských útrap a náročného cestovania /už len tie nadmorské výšky nad 3600-4000 m.n.m. predstavujú riadnu záťaž/. Takže ešte aj spávať v nejakom batôžkárskom hoteli by bolo utrpenie. Aspoň raňajky boli hoteli „normálne“, žiadne jačie jogurty.

Tibet má v rámci Číny územnú autonómiu. Samospráva sa týka školstva, kultúry, miestneho priemyslu, obchodu a dopravy. Tibet má Tibeťanmi volené autonómne zhromaždenie ľudových zástupcov, regionálnu exekutívu s poverencami pre jednotlivé rezorty. Tibetská elita je ku Číne navonok loyálna. Je medzi ňou veľa boháčov, najmä majiteľov cestovných kancelárií, dopravných firiem, podnikov na koberce, stavebných firiem a textilných firiem a samozrejme obchodov a reštaurácií.

V tibetských školách sa vyučuje podľa jednotných učebných osnov, rovnakých ako v čínskych školách. V tibetčine sa vyučuje tibetský jazyk a literatúra, geografia a história Tibetu. V tibetčine je aj hudobná výchova. Zdravotníctvo, políciu, časť administratívy, financie, dane a zahraničný obchod ovládajú miestni Číňania – ktorých sú v Tibete, konkrétne napr. v Lhase, už až dve tretiny. V hocijakom referende by etnickí Tibeťania v zápase s obyvateľmi Tibetu čínskej národnosti prehrali. Dokonca by prehrali aj vtedy, ak by sa referenda zúčastnili iba Číňania narodení v Tibete. /Podobne by dopadlo aj referfendum v Ujgursku, autonómnej oblasti Sin-Tiang, kde etnickí Číňania početne prevažujú nad Ujgurmi/. – Číňania si jednoducho „vychovali“ v Tibete a Ujgursku svoju „vlasteneckú väčšinu“. Čína sa tu správa rovnako, ako Španieli v Baskicku, Galícii či v Katalánsku, Francúzi v Gaskoňsku a na Korzike, Holanďania vo Frízsku, Fíni a Nóri v Laponsku, Angličania v Ulsteri a Škótsku, Kanaďania v Quebecu, Ukrajinci na Podkarpatskej Rusi, Poliaci na Severnom Spiši a Severnej Orave…

Tibetské Himaláje v okolí Lhasy sú síce vysoké, no nie štítovité, skôr hôľnaté. Na holiach býva sneh iba nakrátko,-ale len čo hole zazelenejú, yaky už vedia, čo a ako. Ani v zime tu ale nečakajte žiadne záľahy snehu.

Po otvorení železničného spojenia s Čínou však treba čakať iné záľahy,-masy turistov. Najmä domácich čínskych turistov. Tým sa lhaské zábavno-nákupné centrá prispôsobujú ponukou tovaru ale napr. aj hudobným „podmazom“. Je to napospol čínska pop music. Čínske hity sa rozliehajú z lhaského „down-townu“ až po posvätnú Potalu.

Kto môže, nech zabudne na obraz Tibetu ako krajiny stredovekých kláštorov, ctnostných mníchov a múdreho dalajlámu. Kláštorný život patrí k Tibetu, no väčšina už v krajine žije našským spôsobom života. Číňania prinášajú do Tibetu 21.storočie,-v dobrom i zlom. Či sa to niekomu páči alebo nie. Ak chce človek nájsť v Tibete niečo echtovné, nech pozoruje tibetské dudky v okolí dalajlámovej rezidencie, alebo rybárov loviacich ryby na Brahmaputre z člnov, zhotovených z kože yakov. Alebo nech sa dá pozvať na obed ku nejakému etnickému Tibeťanovi.

Bude mať na čo spomínať.

TCHAJWAN

Tchajwan je -ale i bol, na rozdiel od Tibetu menej čínska Čína. Hoci o činskom pôvode väčšiny Tchajwancov sa pochybuje menej ako v prípade Tibeťanov. Tchajwan bol po určitý čas ostrovom zvaným Formosa a robili si naň celkom vážne ambície popri Európanoch aj Japonci /ktorí ostrov cez 2.sv.vojnu aj okupovali/. Väčšina etnických Číňanov sem prišla pred tri štvrte storočím z pevninskej Číny, spolu s Čankajškom,-keď Kuomintang z veľkej Číny definitívne vyhnal Mao Ce Tung a jeho Veľká čínska oslobodzovacia armáda.

Čankajškovci si so sebou na Tchajwan priniesli nielen ochrannú kopulu US Air Forces ale aj nesmierne bohatstvá z palácov a múzeí pevninskej Číny. Prakticky všetky cennejšie pamiatky na cisársku Čínu /zlato, textílie, porcelán, slonovina, obrazy, nábytok, konfuciánske relikvie…/ Čankajškovci z Číny odvliekli a zamkli ich v trezoroch v Tchajpej /hlavné mesto Tchajwanu/. Niečo z týchto klenotov uvidí turista v múzeách, no väčšia časť je ešte údajne stále zabalená v depozitároch a pivniciach,-kam ju zložili Čankajškovci po stiahnutí sa na ostrov. Cennosti, ktoré tu takto trčia v debnách, by vraj boli pre Angličanov dôvod ako vybudovať v Londýne ku British museum prístavbu. Všetku tú muzeálnu nádheru strážia v Tachajpej vojačikovia v úzkych prilbách, napasovaných antropometricky na ich lebky.

A nad tou cisárskou nostalgiou hrdo svieti ,-aby to bolo vidieť aj tajkonautom z vesmíru, istý čas najvyššia budova na svete. Malá tchajwanská Čína sa pri jej výstavbe zahrala na „veľkú“. Zbytočná snaha, každý politicky trochu zorientovaný človek vie, že Tchajwan nie je ani nezávislá krajina, ani separatistická čínska provincia,- ale de facto AMERICKÁ KOLÓNIA.

Na veľkú Čínu sa Tchajpej hral a hrá predovšetkým vo svojich obchodných a politických vzťahoch. Kupoval si cez rozvojovú pomoc uznanie od bedárskych štátov Afriky, Latinskej Ameriky, Ázie i Oceánie. Tieto štáty potom za peniaze od čankajškovcov /nepriamo za peniaze od USA/ tvrdili, že hlavným mestom Číny nie je Peking ale Tchajpej. Dnes už to tvrdia čoraz menej. Zmenili názor ? Bodaj by nie. Dostali totiž oveľa väčšiu rozvojovú pomoc od Čínskej ľudovej republiky. Politika jednej Číny zostala zachovaná. Akurát, že tou jednou Čínou už nebol Tchajwan ale ozajstná veľká Čína.

Tchajwanci sa zmierujú s tým, že ich na olympiádach, veľtrhoch, konferenciách uvádzajú pravdivo ako Tchajwan. Pôvodní Tchajwanci,-Aziati, hlásiaci sa za etnicky odlišných od Číňanov, v tom dokonca vidia šancu. Chcú sa definitívne „odčínštiť“ a vyhlásiť nezávislosť svojej Formosy. Formosy ako mosta medzi Čínou, Japonskom a Oceániou. V prezidentských voľbách raz vyhrajú čínski republikáni, inokedy tchajwanskí nacionalisti. Peking pri takýchto voľbách paradoxne drží viac palce /a možno pomáha aj inak/ svojim bývalým úhlavným nepriateľom,-republikánskym čankajškovcom. Čankajškovcom pomáha držať na Tchajwane čínske povedomie aj podporou početných zájazdov tchajwanských turistov do kontinentálnej Číny. Politika je, ak z nej abstrahujeme historický rozmer a zameriame sa iba na aktuálnu problematiku, plná paradoxov. Čím je pozorovateľ viac kvalifikovaný, tých je tých paradoxov viac.

Čo odporučiť slovenským návštevníkom Tchajwanu ? Po prvé, dajte si pozor na zemetrasenia. Je ich na ostrove veľa a sú prekvapivo silné. Obchodníci zatvárajú obchody až po intenzite 4 stupňov Richtera. Musia, lebo vtedy už napr. pri návšteve obchodu z obuvou dostane do rúk nielen jeden pár topánok ale celý regál. Vieme o čom hovoríme…Vybehnete na ulicu a tam je ohňostroj,-pohyby zeme pod stĺpmi elektrického vedenia skratujú drôty pre pohon trolejbusov. Na chodníky padajú lampy verejného osvetlenia, káble, škridle. Je veselo…Ale prežijete. Pokiaľ nejde o 7 stupňov, ide na Tchajwane o …veď viete, o čo.

Po druhé, choďte si na Tchajwan kúpiť svadobné šaty. Ostrov je plný odevných salónov, špecializujúcich sa na šaty pre nevesty. Toľko rekvizít klasickej kresťanskej svadby ako tu dostať, nekúpite ani v Ríme, ani vo Varšave,-azda iba v Tokiu…Samozrejme, že ide o mániu. Skutočných kresťanov je na Tchajwane iba pár stoviek tisíc. A to na 25-miliónovú krajinu nie je veľa.

Po tretie, zamerajte sa na Tchajwane na prírodu. Pre turistov tu organizujú zájazdy na lúky, kde v neskutočných množstvách rozkvitajú pestré kvety. Ostrov je preľudnený, no napriek tomu sú na ňom miesta, kde nájdete nádhernú prírodu. Diamantové hory so štítmi, kaňonmi, roklinami, vodopádmi a horskými bystrinami, pieskovcové „mestá“ na pobreží /s bizarnými skulptúrami čínskych princezien, ktoré zhotovila príroda/. Všetko pekne zinformatizované, menej drasticky schodníkované, než vo „veľkej Číne“.

Tchajwan je zaujímavý. „Nie je“ to Čína, no je to Čína. Kto a kedy odstráni tie úvodzovky, prenechajme politickým prognostikom.

HONGKONG & MACAO

Hongkong a Macao nespojil do páru boh, ale politický osud a peniaze. Ak by Briti neboli potrebovali základňu pre svoj obchod s Čínou „na zelenej lúke“ /kde by nemuseli robiť kompromisy s miestnou šľachtou/ a ak by im pri tom ich odvekí konkurenti Portugalci nekradli zákazníkov, ani Hongkong a ani vice versa Macao v dnešnej podobe nevzniknú. Budú tu tuctové čínske pobrežné mestá- v prípade Macao dokonca iba rybárska dedina. Ale stalo sa-a Hongkong je megapolis ázijského obchodu a Macao megapolis ázijskej zábavy a hazardu, obe sú potom megapolismi na Peniaze. A za peniaze v Prahe dom a v Číne dlhodobá a administratívna a ekonomicko-sociálna autonómia.

MACAO /0,7 mil.obyv., 29,2 km2/ je niekoľkokrát zreparovaná, prefarbená, plastickými operáciami ponaťahovaná stará portugalská dáma. Ktorá samozrejme nezaprie po dôkladnejšom pohľade nielen svoje roky, ale ani to, že sa vlastne tu, v Číne narodila, svoje najlepšie časy si ale užila v službách pre Portugalcov – no a teraz na starobu ju znovu repatriovali domov do Číny. A ona seniláčka dnes chodí po zaprášených, hlučných uliciach svojho rodiska a chráni si pred „zadubeným davom“ obmedzených krajanov svoju blednúcu lisabonskú garderóbu.

Macao je krajšie cez nov ako cez deň. Noc milosrdne zakryje prach, pot a stlmí hluk. Pachy zadných dvorov prebijú lacné vône z kasín, barov a putík.Tu a tam aj vône lacných slečien. Šťastie je na predaj. Koľko do neho investuješ, je na tebe. Ale kolesá ruliet sa krútia a každú chvíľu niekto zhrabne rozprávkové bohatstvo, ktoré /teoreticky/ mohlo byť aj tvoje. – Ak zaváhaš, miesto pri stole už je „obsadené“ iným a aj slečna, ktorá sa ešte pred chvíľou IBA na teba šťastne usmievala už je hore na izbe „obležaná“ iným.

V Macao nie sú samozrejme iba herne, kasína, bary, putiky, prostitúcia a drogy. Sú tu aj hotely s bazénmi, pobrežné parky, starobylé kostoly a kláštorné budovy, múzeá a knižnice /to by ich návštevník v Hongkongu možno toľko nenašiel. . A sú tu aj sídla bánk, obchodných, lodných, leteckých či priemyselných korporácií /ale tých by naopak, návštevník v Hongkongu našiel násobne viac/.

Macao nie je English Premier League, iba portugalský zámorský level. Ale treba tú koloniálnu nostalgiu a patinu navštíviť. Je jej v Macao oveľa, oveľa viac ako v Hongkongu. Pred dokončením je estakáda ponad morský záliv, ktorá Macao spája s Hongkongom. Dĺžka ? Pár desiatok kilometrov…

HONGKONG je mesto, kde Európania, Američania a Japonci chodia najviac – na dlhodobé PRACOVNÉ pobyty. Aj v tejto chváli je v hogkongských firmách určite zamestnaných niekoľko desiatok ak nie stoviek Slovákov a Sloveniek. A čo už potom tých Holanďanov, Nemcov, Britov, Američanov, Austrálčanov, Japoncov, Kórejcov i Rusov , Sú ich desaťtisíce a zapĺňajú apartmány v tých nádherne vysvietených mrakodrapoch na oboch stranách hongkongského zálivu, ba i na priľahlých ostrovoch.

Hongkong nemá desaťtisíc ale takmer 8 miliónov obyvateľov. /Na ploche 1104 km2/. Takže tí cudzinci, vrátane tisícov turistov,-to je malá biela belička v čínskom rybníku. Hongkong je Čína. Etnickou štruktúrou, štátnoprávnou formou existencie, z hľadiska rozhodujúcich ekonomických vstupov a výstupov, no najmä z hľadiska myslenia ľudí. Hongkong to je starý čínsky Rozum bez obchádzky cez sociálny racionalizmus starého Marxa. Hongkong je konfuciánsky futurizmus po maoistickej revízii. Alebo cenzúre.

Na začiatku epochy mobilov, keď u nás z 5 kg „mobilných“ telefónov volali ešte iba čerství slovenskí „podnikatelia“, mohol návštevník Hongkongu uvidieť na Slovensku dačo nevídané. Po hongkongskom nábreží išli oproti sebe, v dave, dve mobilizujúce dievčatá. Najprv iba bez pohybu mobilovali, potom už potom aj gestikulovali, až si nakoniec – padli do náručia. Oni si totiž vzájomne telefonovali a pritom boli od seba pár stoviek metrov. – Čo to je dnes pre dnešnú našu mládež, že ? Deti si vzájomne mobilujú, sediac v jednej triede, hádam aj v jednej lavici…No pred štvrť storočím ?

Hongkong sa dá objazdiť, oboplávať. Nedá sa obehať, kvôli drsným prevýšeniam, ale najmä kvôli doprave, ktorá s takou iracionalitou, ako je celomestský pohyb peši, neráta. Peši sa ale dá pohybovať v labyrinte pasáží, nadchodov, podchodov, prechodov, presklených koridorov. Tie pospájali nákupno-zábavné centrá , stanice verejnej dopravy, bankové a administratívne centrá, hotelové lobby, nákupné promenády, presklené zimné záhrady…do obrovského labyrintu umelého sveta. V ňom sa dá narodiť, vyštudovať, pracovať, zabávať sa, starnúť, umrieť,-bez toho, aby človek okúsil, čo je to nachladnúť v surovom povetrí „tam vonku“. Toto je čínsky Rozum rozvinutý na najvyššom levele. Teda momentálne.

Čínsky rozum Hongkong je mierne zvírený niekoľkými britskými či západniarskymi deviáciami. Napríklad slávnou dráhou na konské dostihy. Alebo okruhom pre formulu jedna, alebo plavbou špeciálnou loďou na ostrov, kde je iba jedna reštaurácia, podávajúca jedlá …há ! … z čínskych kačiek. No prosím, tak aj toto Číňania zvládli a premenili to, spolu s demokratizačným hnutím, na vcelku racionálny spôsob relaxu pre snobov a pozérov. Pre Číňanov, ktorí spolu s cudzincami radi hrajú hru na „very british“.

Nedá sa v závere k čínskej etape cesty za poznaním nespomenúť projekt, do ktorého vkladajú Číňania, i Stredoázijci, no najmä Európania-Rusi, Bielorusi, Arméni…a mnohí aj u nás na panslávskom Slovensku, značné nádeje. Je to projekt Euroázijskej únie. Mala by pokrývať nielen tú čínsku, ale i kazašskú, kyrgizskú, uzbeckú, kaukazskú, sibírsku, no samozrejme veľkoruskú, bieloruskú, maloruskú, novoruskú, ba i karpatoruskú zem.

Nejde ani tak o to, či by mal takýto kolos ekonomické, obchodné, mocenské, logistické,-ide o to, aby mal mentálne parametre uskutočniteľnosti. Či je možné do jedného celku spájať najmä dve také odlišné kultúrne sily, akou je ruská zádumčivá duchovnosť a čínska racionálna praktičnosť, ruský tradicionalizmus vo vzťahu k spoločnosti i prírode s čínskym novátorstvom vo vzťahu ku konzumu a hračkám techniky.

V minulosti boli na tomto území planéty Zem veľké ríše, usilujúce sa o duchovné spojenie dvoch kontinentov, ktoré sú prírodne spojené od nepamäti: Európy a Ázie. Tu sa odohral pokus Alexandra Macedónskeho, pokus húnskeho kráľa Atillu, pokus mongolského Džingischána, pokus jeho pokračovateľov Kublajchána, Timura a Zlatej hordy, pokusy turkicko-tureckých Osmanov, pokusy ruských Romanovovcov a Stalinových národných komunistov. -Skončili v závoze. Zostali po nich iba milióny mŕtvych. Duchovné spojenia sa telesným vraždením nepodaria.

V súčasnosti sa Západ usiluje spochybniť teóriu konfliktu civilizácií a tak zliepa modely ich konvergenčného vývoja. Snaží sa o všelijaké transoceánske spolky, v ktorých by, ako inak, dominovali starí známi svetobažnícki slobodomurári z Washingtonu, MMF a Svetovej banky. A tak sa zliepa napr. Transpacifická zmluva: na poviazanie rúk Japonska, Kórey, Indonézie, Indočíny…a boh by dal, aj Číny. Alebo TTIP, zmluva o transatlantickej zóne voľného obchodu: na poviazanie rúk Západo- ale najmä Východo-euópanov. Tieto spolky vraj budú mať so spoločnými hodnotovými orientáciami /sloboda, demokracia, humanizmus, blá blá blá…/ Figu borovú – budú mať vysoký personálny prienik štruktúry vlastníckych elít. Ide o to, aby tí istí páni, čo zarábajú na výrobe, mohli zarábať svoje peniaze aj na spotrebe. Aby finančná Elita, ktorá dáva peniaze na výrobu, dostávali ich späť /rozmnožené/ cez spotrebu.

takéto spolky, prirodzene neprirodzené, logisticky nelogické, environmentálne neekologické, politicky imperiálne, slúžiace na zabetónovanie unipolarity sveta, mediálne slúžky denne vmasírovávajú denne do hláv Európanov, bohužiaľ aj Slovákov. – A pritom prírodne prirodzené , historicky odskúšané /hodvábna cesta/, logisticky efektívne /železnica, potrubné a sieťové energovody, severná morská cesta/ a politicky nehierarchizované spoločenstvo – Euro-Ázijskú úniu., zosmiešńujú.

Euro-Ázijský projekt sa skôr alebo neskôr presadí. Lebo do neho vstupujú BOHATÉ krajiny, ktoré neviedli-tobôž proti sebe- výbojné nedajbože vyhladzovacie vojny. Snaha o dominanciu jednej z nich nad druhou, či druhými bola krátkodobá, zvonku indukovaná a partneri sa zrejme poučili, že tadiaľto nevedie cesta.

Spoločenstvo Európy a Ázie je možné. No nemôže byť iné, ako voľné. Aby nezviazalo duchovnosť Slovanov a nenarúšalo racionálnosť Číňanov. Duchovnosť, kultivovanosť, kreatívnosť, technická originalita Východu Európy potrebuje nevyčerpateľné zdroje Sibíri a Strednej Ázie a obe časti Ríše stredu potrebujú racionálnosť, agilnosť plodnosť veľkej Číny. Všetky tri celky navyše spája jedna spoločná črta : POKOJNOSŤ. Pokojnosť, ktorá znamená, že budovatelia EuroÁzie vsadili na postupné kroky, nič nemusia robiť pod tlakom času, nie sú hnaní dopredu diktátom návratnosti investícií a akumulácie ziskov. Nejde o spojenie chamtivého gazdu s menšími roľníkmi, ktorého cieľom je urobiť z tohto gazdu veľkomožného pána a z roľníkov jeho paholkov. Ide o slobodnú spoluprácu rovnoprávnych gazdov, ktorí si spoločne postavia cestu, umožňujúcu im všetkým na ich vlastných /nie spoločných/ pozemkoch lepšie a ľahšie hospodáriť.

/Autorom foto je autor textu/.