zemegula

NA KONCI PUTOVANIA PO ZEMEGULI

Antarktída samozrejme nie je štát. Nie je teda ani členský štát OSN. Oficiálne je to neutrálne územie, ktoré nepatrí žiadnemu inému štátu. Neoficiálne si naň síce robia nárok Argentína a Chile, no nikto ich nároky neberie príliš vážne. Vážnejšie by bolo treba brať vlastnícke aktivity USA, ktoré majú v Antarktíde svoje pozorovacie vojenské zariadenia, zastavali svojimi hotelmi a riadiacimi vežami bezprostredné okolie južného pólu a pokusy Veľkej Británie zriadiť na ostrove Deception dokonca stálu leteckú vojenskú základňu.

Dostať sa do Antarktídy dnes už nie je až taký veľký problém. Na ľadový kontinent ročne plávajú desiatky-stovky lodí s turistami. Cena 10-15 dňových plavieb all inclusive sa pohybuje od 2000 eur na osobu. Trasy týchto plavieb začínajú v Ushuai /Argentína/ alebo Punta Arenas /Chile/, výnimočne už v Buenos Aires, v Južnej Afrike či na N.Zélande a i. a smerujú z Južnej Ameriky, popri Ohňovej zemi a cez Drakeov prieliv na Antarktický polostrov a blízke antarktické ostrovy. V týchto častiach Antarktídy majú svoje výskumné základne mnohé krajiny / 26-30 krajín /, dokonca i také ako Belgicko, Česko / 2 stanice: Mendelova stanica na Rossovom ostrove a Eco-Nelson medzinár.stanica/, Poľsko, Rumunsko…kadekto, kto na propagáciu štátu touto formou má zvyšné milióny eur. Slovensko tu základňu nemá. /Máme však skúsených polárnych cestovateľov napr.P.Valušiaka a i./.

Plavba a vylodenie na Antarktickom polostrove je iba taká chuťovka, malá jednohubka zo sústa zvaného Antarktída. V decembri-februári teda počas leta na južnej pologuli tu teploty v poslednom čase atakovali 18°C. Ešte aj v noci sa pohybovali okolo 0°C. Januárové teploty v Antarktíde sú spravidla vyššie ako teploty v rovnakom období u nás na Slovensku /na Orave, v Liptove či na Spiši/. Čiže nič, čo by extrémne zaťažovalo organizmus Stredoeurópana.

Iná vec je ale expedičná činnosť do hlbín Antarktídy. Problémom vnútrozemia sú vysoké nadmorské výšky, náročný terén, vetry a samota. A tiež mrazy-aj v „lete“ mínus 20°C. Spojenie s ostatným svetom je drahé a zložité aj keď žijeme vo svete satelitných telefónov, telekomunikačných družíc a pod. Mať polárne stanice ďalej od pobrežia si dovolia už len veľké a bohaté štáty s polárnickou tradíciou. Veľké polárne stanice /často nielen vedecko-výskumné ale najmä vojensko-informatické/ tu majú USA, Rusko, Čína, Británia, Japonsko atď. Počtom výskumníkov najväčšia je čínska stanica Žongšan. To je už vlastne antarktické mestečko s poschodovými budovami a ulicami /pozri na internete google alebo wikipédia/.

V Antarktíde, na Rossovom ostrove, je zopár sopečných pohorí s pomerne silnou sopečnou aktivitou. Najpopulárnejšie sú sopky Mt.Terror / 3230 m.n.m./ a slávna sopka Erebus /3794 m.n.m./. Dávna sopečná aktivita je zrejme aj za najvyššou horou Antarktídy – Vinson Massif /4892 m.n.m./.

Južný geografický pól je v nadmorskej výške 2835 metrov. Dosiahnuť ho dnes už pre solventného turistu nie je problém. Stačí 200 tis. eur na osobu /ak by ste išli letecky jednou známou slovenskou expedičnou cestovkou/ ale aj menej /ak by ste využili cestovky z Argentímy, Chile, N.Zélandu, V. Británie a USA a pod./. Ani pobyt na Južnom póle nie je žiadna divočina. Asi 100 metrov od sklenej gule,- bodu, ktorý južný pól označuje- je luxusná americká polárna stanica Amundssen-Scott South Pole Station. Prikladáme prefotený plagát tejto polárnej stanice- de facto „hotela“, len aby naši ľudia mali predstavu, ako „náročný“ je pobyt na Južnom póle.

Cez základňu McMurdo /pod sopkou Erebus na Rossovom ostrove/ má stanica takmer pravidelné letecké spojenie s Novým Zélandom. V decembri-januári /tamojšie leto/ je tu popri 200 pracovníkoch aj stovka-dve výletníkov- turistov. Spolu do 500 ľudí, to už je malé mestečko. Turisti majú tesne pri póle aj malú horolezeckú atrakciu, pri zdolávaní ktorej sa radi fotia, aby ukázali, aké to tam bolo náročné. Nuž, bolo. Náročné na peniaze.

My sme, úprimne povedané, peniaze na to mali. Ale vyvaliť za minútovú pózu pri Južnom póle peniaze, za ktoré sa predáva luxusná chata v TANAPEe nám pripadalo nerozumné. A tak sme sa uspokojili s výletnou plavbou loďou Azamara Pursuit z Buenos Aires cez Ushuaiu a pobytom na Antarktickom polostrove a na okolitých ostrovoch, najmä na sopečnom Deception Islande. Za stonásobne nižšiu sumu.

Po prekonaní Drakeovho prielivu sme netrpezlivo čakali, kedy ten posledný kontinent, kde sme ešte neboli, konečne uvidíme. No a keď sa v mori zjavili skaly a ľady Antarktídy, zahalené čiastočne mrakmi, fotili sme o dušu.

A potom už, ako ubiehali dni, stále menej. Antarktída z paluby lode bola dosť jednotvárna. Krásna, ale jednotvárna. Z monotónie nás občas vytrhli pohľady na okolité polárne základne, predovšetkým argentínske, chilské a španielske.

Zaujímavé /spočiatku/ boli aj morské vtáky, tučniaky, tulene a veľryby. A zaujímavé ľadové kryhy, na ktorých odpočívali.

Výnimkou z fádnej antarktickej krajiny bol sopečný ostrov Deception. Je to vlastne morom zatopená caldera sopky. Na jednom mieste sa hrebeň caldery zrútil a umožňuje vplávať do nej lodiam ako do korálovej lagúny.

Bočné fumaroly na hrebeni caldery sú stále aktívne. Pofajčievajú, alebo aspoň zásobujú horúcimi prameňmi okolité plytké zátoky a plieska. Vďaka nim sa na ostrove zmáha aj slabá vegetácia: lišajníky, machy, čosi ako tráva, dokonca vraj kvety. Z lode sa gumenými člnmi, tender boatmi, dostávame na breh.

Neďaleko sú opustené drevené baraky a odporné veľké hrdzavé zásobníky na pohonné hmoty. Sú to tu zvyšky britskej vojenskej leteckej základne, ktorá ale fungovala iba krátko. Zničil ju jeden z častých sopečných výbuchov.

V caldere kotví viacero turistických lodí, dokonca aj plachetnica.

V jednom z prirodzených bazénov sa vďaka horúcim prameňom skúša kúpať pár turistov-pozérov. Na druhej strane caldery sa premávajú tučniaky-hore na svah ku hniezdiskám a potom zase dolu, do mora za potravou. Spomedzi polárnych staníc čo tu sú, najviac vidieť argentínske, chilské /pri jednej z nich je plno drevených domčekov ako v normálnej dedinke/ a najmä španielsku stanicu.

Kapitán lode Azamara Pursuit sa dohodol s vedením španielskej stanice, aby nám podvečer prišli na prednášku o živote v Antarktíde. Vďaka bohatej diskusii sa akcia predĺžila na 4-hodinovú živú besedu. Polárnikom veruže nie je čo závidieť…

Vychádzame z caldery ostrova Deception, smerujeme pozdĺž antarktického polostrova na miesta, kde sú loviská veľrýb ale aj veľrybárskych lodí /japonských/. Do tretice v diaľke zbadáme aj pozorovateľskú prieskumnú loď Greenpeace. Japončíci sú aspoň trochu pod dohľadom.

Plávame pomaly popri pobrežných ľadovcoch a stretáme ľadoborce a vojenskú argentínsku loď s vrtuľníkmi. Antarktída je plná napätia, antagonizmov, menších i väčších ekologických, vojenských, politických, prestížnych…Pred problémami súčasného sveta sa nedá ujsť ani na ľadový nikomu nepatriaci kontinent. Možno práve preto, že Antarktída nepatrí nikomu a preto teda patrí každému. Preto je tu tak veselo. Alebo smutno. Záleží na perspektíve, z akej sa na Antarktídu dívame.

Ani Antarktída už dnes nie je, čo bola. Rozvoj lodnej dopravy, komunikačných, bezpečnostných a termoizolačných technológii z nej urobil takmer konfekčnú atrakciu pre bežných turistov. Ak máte okolo 1500-2000 eur na takýto špás, choďte sa do Antarktídy v januári trochu zohriať. Ak nebudete od tohto výletu veľa čakať, budete vcelku spokojní.- Ani my sme veľa nečakali- a tak sme boli.

/Autorom foto je autor textu/.