Založ si blog

Rusko: Náš spojenec

ZÁKLADNÁ AXIÓMA SLOVENSKEJ GEOPOLITIKY

Mnohí sa tomuto nadpisu potešia, ďalší si ho ani nevšimnú a ďalší si možno už v duchu chystajú ostrú repliku. Napríklad, že nech hovoríme za seba, že oni majú iný názor, že naši spojenci sú v NATO a pod. režimistické táraniny. No ale veď my hovoríme iba za nás. Druhá vec je, že bez ohľadu na subjektívne skúsenosti a emócie Rusko je OBJEKTÍVNE náš spojenec. Nie „komunistické“ červené Rusko, ale Rusko kresťanské, bielomodročervené. Rusko pravoslávne, imperiálne, ako mohutný duchovný priestor, ako „ruský svet“.

Slovenská geopolitika od čias jej zakladateľa a prvého slovenského štátnika Ľudovíta Štúra resp. od čias vzniku jeho geniálneho diela „Slovanstvo a svet budúcnosti“ objektívne stojí a padá na spojenectve s Ruskom. Rusko je jediná svetová superveľmoc, ktorá je so Slovenskom a Slovákmi spojená geneticky /árijskou haploskupinou R1a/, historicky /spoločný nepriateľ: kočovné národy, Kelto-Germáni, Nemci, Brito-Američania/, jazykovo /indoeurópsky slovanský jazykový základ/, kultúrne /najmä v oblasti hudby, národnej literatúry a tanca/, politicky /slavianofilstvo/ i emocionálne /prieskumy postojov/ a pod.

Slovensko má na prežitie iba jednu veľmocenskú voľbu: Rusko. Začlenenie do brito-amerického NATO má pre Slovensko iba jeden výsledok-stávame sa frontovým územím pre vojnu s Ruskom. Čím väčšia bude naša angažovanosť v NATO a čím viac vojakov a základní USA bude na našom území, tým silnejšie na nás dopadne hrôza termonukleárnej vojny Západu proti Východu. Objektívne jediným východiskom je vystúpenie SR z NATO, naštrbenie frontovej línie Západu proti Rusku a rozpútanie mohutnej mierovej ofenzívy, ktorá znemožní vypuknutie protiruskej vojny v našom životnom priestore. Odklon od USA a iniciácia mierového hnutia – to je naša jediná existenčná alternatíva. Toto nie je iba o pro-ruských, pro-slovanských emóciách. Toto je o zdravom rozume každého normálneho Slováka.

Áno, ruská geopolitika potrebuje mať za hrebeňom Karpát svoju predsunutú hliadku. A slovenská geopolitika -ako každá geopolitika malého národa-potrebuje zase mocného patróna, teda akési veľmocenské ukotvenie. Slovensko a Rusko sú prirodzení geopolitickí spojenci. Obrana záujmov Ruska je de facto obranou záujmov Slovenska. A samozrejme, aj obrana záujmov Slovenska patrí medzi dôležité témy v obrannej stratégii životných záujmov Ruska. Ak padne Rusko, zhynie aj Slovensko. Bez ruského dubiska bez jeho opory a závetria slovenskú lipku doláme prvá väčšia nepohoda, prvá silnejšia búrka. Najmä, ak už teraz v jej životne dôležitých koreňoch šarapatia húfy pandrav a trollov, nanesených sem hmyzom zo Západu. Slavianofilstvo a rusofilstvo nie je nič iné ako slovakofilstvo, ako súčasť uvedomelého slovenského vlastenectva. Rusofilstvo slovenského vlastenca nie je romantická emócia a rojčenie. Je to /aj/ racionálny, sebazáchovný ego-nacionálny kalkul každého slovenského národovca.

Z povedaného nevyplýva, že by mal byť vzťah Slovenska a Slovákov voči Rusku a Rusom iba vychvaľovačný, nekritický, naivný, servilný. Ani z ďaleka, naopak. Je a musí byť kritický. V kritike „medzi bratmi“ je veľa kritiky do spoločných rodinných i do vlastných radov. Keď Slovák kritizuje pomery v Rusku, kritizuje do značnej miery aj analogické problémy na Slovensku, robí teda de facto sebakritiku. A naopak, ak Rus kritizuje niečo na Slovensku, posudzuje tým aj svoj problém, rýpe do vecí, ktoré vidí aj doma, ibaže tu -na Slovensku, sa mu javia zreteľnejšie, ako pod mikroskopom. Slováka ruský kritický pohľad obohacuje o nadhľad veľmoci, o videnie našich malicherností z pozície širšieho celosvetového diania. Rus vidí svoje vlastné problémy pod slovenským mikroskopom, Slovák zase z ruskej kozmickej lode. Naše problémy sú neuveriteľne podobné. Neveríte ? Prečítajte si pár strán z Čechova alebo Gogoľa…A Rusi, ak by si preložili film o hybskom zbojníkovi Pachovi, by možno ani neverili, že ten film o slovenskom frajerovi nie je aj o ich vlastnom povolžskom furtákovi,- „pižonovi“.

Áno, nielen Slovensko ale aj Rusko je krajina frajerov. Pravda, v Rusku je to frajerina v inej mierke ako na Slovensku. Nečudo, veď Rusko je najväčšia krajina na svete / 17 128 426 km2/ a patrí aj medzi najľudnatejšie /147 mil.obyv.-9.miesto vo svete/. /A to sme tam ešte nezarátali Rusmi kontrolované územia Podnesterska, Donbasu, Abcházka, Juhoosetínska a Arktídy/.

Rusko je veľká krajina. Krajina, kde sa kvôli jej veľkosti ľahko stratíš a kde ťa kvôli množstvu tebe podobných, ťažko bude niekto hľadať. V Rusku stačí sadnúť na vlak a meníš možno aj navždy nielen svoje bydlisko, ale aj povolanie , ženu, deti, vlastný životný osud.

Rusko je obrovský motor aj keď tu a tam – s oneskoreným štartom. Je to krajina bežcov, čo dakedy zvyknú zaspať na štarte, no smrtiacim finišom ešte pred páskou napokon všetkých predbehnú. Rusko je krajina talentovaných lajdákov. Krajina nevrlých individualistov a bábušiek-duchárok. Niekto zo západných filozofov vymyslel, že Rusi nemajú rozvinutú individuálnosť osobnosti a že majú kolektivistické orientálne myslenie. – Bože, aká je to obrovská sprostosť, hoci často opakovaná. Do tej miery, že sa pre Západ stala ruským národným heterostereotypom. Stala sa klišé, cez ktoré cudzinec hľadí na Rusa. V pozadí je pangermánsky predsudok resp. až odsudok Rusov, ako rasovo prechodného typu k Aziatom. A keďže sa Aziatom pripisuje silný kolektivizmus /takisto omyl !/ musia ho mať podľa mudrlantov od Atlantiku „logicky“ aj ruskí Polo-Aziati.

V Rusku, ktoré je aj ázijská veľmoc, sú prirodzene občania s rôznym rasovým a kulturálnym vybavením. Sú tu aj širokolícni mongoloidi, žijúci kdesi na Sibíri dodnes v akoby kmeňovej organizácii. No to je naozaj malá časť populácie. Skutoční Rusi sú NORDICKÍ SLOVANIA. Východnými Slovanmi sú iba geograficky, aj to nepresne, lebo St.Petersburg, bývalá metropola Ruského impéria, v časoch jeho najväčšieho rozkvetu /a najväčšieho prínosu do kultúrnej klenotnice ľudstva/, leží zo všetkých európskych kontinentálnych metropol najsevernejšie.

Rusko je často kritizované za svoju každodennú zaostalosť. Z hľadiska komfortu a vybavenia domácností i pracovísk, kde Rusi robia je to v porovnaní so západnou Európou iba slabší priemer. Porovnávači však akoby nechodili v škole na hodiny geografie a prírodopisu. Klimatické podmienky, v ktorých Rusi robia sú na svete jednými z najťažších a pokiaľ ide o vyspelé krajiny, tak bezkonkurenčne najťažšie. Ťažko sa žije ľuďom na Aljaške či v kanadských severných teritóriách, no tam tieto oblasti s extrémnou klímou tvoria iba riedko osídlený okraj krajín, ktorých populačné jadrá sú v miernom pásme, neďaleko morí s teplými prúdmi. Rusi však majú drsnej klíme vystavené dve tretiny populácie. V náročných podmienkach, kde je život aj napriek modernej technike bojom o prežitie, žije a pracuje väčšina Rusov.

Tvrdé životné a pracovné podmienky a častý boj o život formujú konanie a myslenie Rusov. Boj s tvrdou severskou prírodou majú Rusi spoločný so Škandinávcami. Ruská krv bola v histórii spestrovaná Vikingami a Ugrofínmi. Nie Mongolmi či Číňanmi. Rusi ale na rozdiel od Vikingov si svoj nordický údel nezľahčovali sezónnymi lúpežnými výpravami okolo celej Európy. Ako usadlí Slovania skôr bojovali s prírodou o chudobné živobytie. Iná vec je, že neskôr z cudziny pochádzajúci báťuškovia, cárice a generálni tajomníci usmernili rusko-slovanskú vytrvalosť a rusko-nordickú tvrdosť na rozsiahle rozširovanie svojho impéria. – V dôsledku dynastických prepojení a ideologických vplyvov boli Rusi často užitočnou lyžicou, ktorou si zahraničná elita načierala do studnice cudzích bohatstiev. Keď sa ale beztrestné hodovanie skončilo, elity sa ukryli v cudzine a svet predložil účet za dobyvačnosť „krutému“ ruskému národu.

Rusi, tak ako Haličania či Poliaci, Srbi či Chorváti, neboli a nie sú holubičie povahy. Rus je sedliak a ak mu niekto siaha na jeho RUSKÉ POLE /slávna pieseň národného umelca RSFSR Jana Frenkeľa/, vie odpovedať tvrdo, veľmi tvrdo. Rus si najradšej žije sám, v sibírskej Tajge, na volžskej či donskej stepi, v lesoch Karélie, -alebo na dedine, ktorá je neskutočne rozťahaná, aby mal Rus dosť miesta na večerné dumanie. Osve, iba pri fajočke či cigaretke.

Komunistickí zväčša židovskí architekti a sociálni inžinieri natlačili väčšinu ruskej populácie do činžiakov. No Rusov ani tam nezmenili. Dokonca aj v obščežitijach, kde okrem spální mali rodiny všetko spoločné, Rus Rusa v kuchyni oslovoval po otečestvu. Neželal si vstup suseda do jeho privátnej mentálnej zóny. Výnimkou /áno, dosť častou/ boli iba v súlade so staroslovanskými tradíciami bohyne Mokoše-alkoholické orgie. Vtedy sa nachvíľu dvere do ruských duší otvorili aj pre susedov. Pilo sa zo spoločných stakanov, zajedalo chlebom, slaninou, haringom a uhorkou, spoločne zádumčivo spievalo, žalovalo, plakalo…A na druhý deň: opäť nastúpila nevrlosť, posilnená „opicou“.

RUSKÁ NEVRLOSŤ sa prejavuje vždy, keď sa ti-človekovi z vonku- nepodarí prekročiť prah ozajstného priateľstva, ozajstnej medziľudskej družby. Ruské priateľstvá sú iba pre bohatierov, pre maladcov, pre silné povahy. Sú náročné na čas, na psychickú zaangažovanosť, na schopnosť počúvať druhých, spolucítiť s inými, na odvahu spoločne plakať, kliať, ale sa aj chichotať či rehotať, – a hlavne spoločne, plece pri pleci sa biť, a spolu aj umierať. Rus priateľa nepodrazí, a ak výnimočne áno, nasleduje čosi ako rozsudok smrti. Rus priateľovi pomôže, zachráni ho aj za cenu ohrozenia vlastného života či ujmy na osobnej cti. Ruské priateľstvo je ťažké ako dedičná mnohogeneračná duchna. Kto naň nemá, nech zostane radšej nevyzutý v predsieni medzi iba „znakomymi“, s maskou „graždanskej nevrlosti“. Je to- osobitne pre cudzinca- menej stresujúci a efektívnejší spôsob komunikácie ako „bratstvo“.

Ruská duša je nielen široká a hlboká, no predovšetkým výsostne individualistická. Pri väčšine prác na poli, v tajge, ale i pri sústruhu či na stavbe sa Rus musí spoľahnúť len a len na seba. Nie je z toho nešťastný. Naopak. Ukazuje sebe a iným čo dokáže úplne sám, ako to zvláda, ako sa nebojí, aký je frajer. Šiltovka ledva na temene hlavy, cigaretka v kútiku úst a davaj – darožka frontovaja“ pomedzi míny a výmole. No veď „umirať nam ranovato, jesť eščo doma dela“. Vzorom Rusa nie je nikto iný, ako individuálny bojovník s osudom či „za rodinu“ ,- staroslávny ruský bohatier.

Prostí Rusi- „mužici“,-to nie sú pokorní burlaci, ťahajúci na lanách a pod bičmi dozorcov lode hore Volgou. Naopak, sú to živly, neraz nedisciplinované, nezodpovedné nedbajské. Sú to frajeri. „Pižoni“ čo stvárajú jedno „frantovstvo“ za druhým. Muž, čo to nemá v krvi, ten sa v Rusku neožení.

Frajeri-pižoni si akoby neraz nevážili ani svoj vlastný život. Neboja sa hľadieť smrti do očí, ak sa pri tom dá ukázať nejaké to frantovstvo, ak sa pritom dá trochu pofrajeriť. Sú to neraz poriadne silní a zruční chlapi, ktorí si však so začiatkom práce dajú riadne načas, ešte trocha popijú, posedia,- lebo vedia, že keď konečne začnú robiť a riadne sa do roboty zaprú, nasadia také pekelné tempo, že ani čert sa im nevyrovná.

Samozrejme, Rus to nie je iba mužik. To je aj inteligent. Neraz zapadlý bohém kdesi v gubernii ďaleko od Moskvy. Ruský inteligent však geneticky patrí do ruského národa. Ani s titulom doktora vied či národného umelca v sebe Rusa-frajera-bohatiera nezaprie. Prejavuje sa to v ňom rôzne,-podľa toho, či je „narodnik“, ktorý imituje zvyky prostých Rusov alebo „zapadnik“, čo strúha zo seba „kavalera“ a predá všetky knihy a obrazy, predá aj dom,- aby povedzme Alle Pugačovovej kúpil „milion alych roz“ a zaplnil nimi celé námestie pod jej oknami.

Rusi v posledných 125 rokoch prešli -povedané slovníkom záhradníka,- hlbokým rezom. Japonská vojna, 1.svetová vojna, občianska vojna, zápas s trockistami, hladomor, 2.svetová vojna, krvavá výstavba na Sibíri…dramaticky znížili reprodukčnú schopnosť ruskej populácie. Ruské elity boli v týchto „rezoch“ párkrát riadne zdevastované. Ruský genotyp je však zdravý. Vždy a vždy sa v rodinách obyčajných Rusov -mužikov rodili a rodia vedci, umelci, vojvodcovia. Maršal Žukov a major Gagarin sa narodili v dreveničkách pokrytých slamou. A uchvátili za pár rokov celý svet. Aj dnes sa v rodinách prostých Rusov rodia nové a nové talenty. Majú vývojovú výhodu- nevyrastajú v dyme a hašterivosti európskych kulturkaviarní. Čas, ktorý iní európski intelektuáli trávia marketingovým táraním, intrigami, pozérstvom, využívajú ruskí intelektuáli tvorivým dumaním. S vodkou či bez vodky. A keď prídu so svojimi výtvormi do Európy, Európa je buď uchvátená, alebo začne ohovárať a osočovať Rusa z priemyselnej špionáže, z dopingu, z podvodu príp. sa ho pokúsi lámať, aby zradil vlasť, stal sa disidentom alebo odišiel za lepšou „sebarealizáciou“ na Západ. Britsko-americké vedecko-výskumné pracoviská, reprezentačné športové družstvá USA, Kanady, Nemecka, Británie…sa len tak hemžia ruskými priezviskami…

Ruské výtvory sú a nie sú európske. Sú originálne, ťažké, hlboké, démonické. Po každom takomto prínose ruského bohatiera do klenotnice európskej kultúry kultúra starého kontinentu doslova poskočí. Bez ruskej kultúry, ruskej umeleckej ale aj technickej inteligencie by európska a svetová kultúra, spoločenský a technický rozvoj jednoducho v toľkej miere nedosiahli. Kultúra Západu by sa motala vo variáciách na germánsko-keltskú gotiku alebo na taliansku renesančnú manieru možno až dodnes.

Takéto je Rusko z pohľadu jeho vcelku informovaného návštevníka. Áno, je to krajina lajdákov a nedbajov, ale aj frajerov, bohatierov a géniov. Keď však gosudar zavedie prísny a tvrdý režim keď matičke Rusi ide o všetko, o česť, o zem, o rodičov, o deti alebo dokonca o bytie a nebytie, zapnú géniovia i lajdáci naplno a svet nevychádza z údivu. Svet zisťuje, že pod blatistou vrstvou „kolosa na hlinených nohách“ sú oceľové kosti a šľachy ako laná. Lajdák sa mení na bohatiera, z mužika sa stáva maršal a Rus s ľahkosťou šprintéra Usaina Bolta vbieha do cieľa prvý-a pokiaľ prídu ostatní, ešte si stihne frajersky aj papirosku zapáliť.

Rusko je nielen prírodne ale aj ľudsky nesmierne bohaté. Príroda a národ tu majú čosi spoločné- akúsi samočistiacu životnú silu. Čosi tajomné, ako v hlbinách Bajkalu- samočistí nežiadúce nánosy času. V Rusku sa všeličo napáchalo a pácha /ako všade vo svete/, no zrazu sa zlo akoby stratí ,- ako baraky gulagov alebo dvorce ruskej šľachty pod náporom nových dní prestali jestvovať. Keď Rusko nasadne na nový vlak jednoducho začne platiť NOVÝ VLAK-NOVÝ OSUD.

Po obdobia lenivosti, letargie a úpadku sa v Rusku z času na čas objaví gosudar-bohatier-frajer, ktorý sa prebudí zanedbanú matičku Rus a začne robiť tvrdo a bolestne PORIADOK. Keď Rusko zaostáva, aby ostatné krajiny dobehlo, musí bohatier použiť rýchle, účinné a tvrdé prostriedky. Tie lenivých mužikov bolia, no neskôr sú na takto vykonané spoločné dielo hrdí. Akýchže to bohatierov máme na mysli ? Je ich veľa,-pre zjednodušenie spomeňme Alexandra Nevského, Ivana IV., /Hrozného/, Petra Veľkého, Alžbetu Petrovnu, Katarínu Veľkú, Alexandra I. a Alexandra II, J.V.Stalina a V.V.Putina.

Napríklad Peter Veľký. Za cenu tisícov životov realizoval Peter Veľký svoj ruský sen a vybudoval stolicu Ruského impéria minimálne na úrovni vtedajšej doby. – Lenže v akých prírodných podmienkach ! Uprostred močiarov, v lete plných komárov, v zime zamrznutých na kosť. A St.Peterburg je dnes aj na západe považovaný za perlu Baltu. V skutočnosti je to klasicistický megapolis Severu. Hlavné pamätihodnosti mesta sú solídne obnovené, no pamiatok je tu toľko, že reštaurátori ešte budú mať roky čo robiť. Toľko sa tu toho v St.Peterburgu udialo, toľko význačných osobností tu žilo, že pamätná tabuľa visí temer na každom druhom dome. Rusko stále nie je dosť bohaté, aby zvládlo obnovu veľkosti svojej histórie.

Najlepšie je pozrieť si historické centrum mesta z paluby lode. Ale pozor na hlavu, mostov je tu veľa a tu neplatia západné rozmaznané bezpečnostné normy. V ohňostroji dychberúcich pamiatok, pravda, občas zamrzí pohľad na trávnik pri kanáli a na ňom na bezcieľne sa povaľujúcich výrastkov. Za Stalinovho režimu by díleri, čo im skazili život, neopustili mohutné múry Petropavlovskej pevnosti.

Socialistickí architekti stavali bulváre na svoju dobu príliš široké-no dnes už ani tak na intenzitu dopravy zďaleka nestačia. Budovy popri bulvároch zdobia štylizované ľudové ornamenty a symboly socializmu. Kedysi žiadané, potom opľúvané ako symboly totality a dnes – zaujímavé kunsthistorické a turistické kuriozity. Na jedenej výpadovke-štvorprúdovke sme s našimi ruskými sprievodcami zamierili na výlet do mesta fontán a parkov- Petrodvorca, grandiózneho sídla Petra Veľkého.

Štvorprúdovka však bola totálne upchatá a tak dostať sa po nej do cieľa našej cesty bola priam vojenská operácia. Vodič a sprievodca ju tak aj pochopili. Šofér na sprievodcov príkaz občas šiel po ceste, občas po stavenisku ďalších dvoch prúdov, občas po poli a občas dokonca v protismere . Šofér išiel do rizika a sprievodca ho len ďalej poháňal „Palí Ľjoša ! Palí !“ A Ľjoša páli a my to stihneme do Petrodvorca v časovom limite. Sprievodca môže vedúcemu cestovnej kancelárie do mobilu hrdo zahlásiť: „Da – my prorvalis !“

Hrdinská prerva z Petrohradu do Petrodvorca smerovala tajgovitým krajom. V ňom prebieha výstavba moderného rezidenčného komplexu. Citlivo, bez zásahu do lesného porastu. S veľkoryso riešenou dopravou. Len aby to bolo čo najskôr.

Iná veľkolepá historická pamiatka je spojená s panovaním Kataríny Veľkej. Carskoje Selo v mestečku Puškino. Carskoe Selo bolo pri obliehaní Leningradu dobité Nemcami. Goering odtiaľ niečo vzal /Jantárovú komnatu ?/ ale bolo toho tam toľko, že sa zvyšok dal iba strážiť na mieste.

Do konca víťaznej vojny,-ako Nemci dúfali. Bolo by však mrhaním hrdinstva nemeckých soldátov, ak by palác strážili oni. Nemci preto strážnou službou poverili spojeneckú, na fronte nepoužiteľnú Španielsku légiu. Roztopašným Španielom tu nebolo zle. Na rozdiel od nemeckých nadľudí to boli ľudkovia s celkom normálnymi túžbami. Mieste obyvateľstvo tu vďaka Španielom nehladovalo tak, ako ľudia v Leningrade. Španieli sa s Rusmi tajne delili o proviant. Teda nie so všetkými, hlavne s peknými devami. A aj devy sa sem-tam so Španielmi o niečo podelili…Po vojne Berija poslal do mestečka nákladiaky s agentmi Smerša. Tí bez vedomia matiek -akonáhle uvideli na ulici podozrivo snedého malčišku alebo devočku, šup s ním na nákladiak a do detského domova. Matky boli za svoju vlastizradu potrestané spôsobom, aký vymyslia iba na Kaukaze.

Moskva /12,7-13,0 mil. obyv./ je hlavné mesto Ruska a zároveň najväčšie mesto Európy. Meno má po rieke, pri ktorej sa rozkladá -pri rieke Moskva. Moskva začínala ako typicky slovanská sídelná niva s močiarmi, rašeliniskami a muškami./ Dodnes najmä vo štvrti Čeriomušky…/.

Mnoho návštevníkov, ktorí prídu do centra Moskvy, na Červené námestie, je prekvapená s – na ruské pomery nie až tak gigantických rozmerov tohto námestia. V televízii a vo filme vyzerá väčšie. Kremeľ a okolie budovali v čase , keď ešte sociálny inžiniering komunistov nejestvoval. K uctievaniu veľkosti svetskej a duchovnej verchušky stačila ikona a obrázok cára. Samozrejme, treba vidieť mauzóleum, cára pušku, chrám Vasilija Blaženého, chrám Krista Spasiteľa, GUM, Lomonosovu univerzitu, chrámy vedy a vzdelania, veľkolepo vyzdobené a grandiózne riešené metro, parky…Ale aj novú štvrť mrakodrapov, ktoré trochu rušivo pôsobia na zabehanú panorámu starej Moskvy. Musenou vecou je posedieť na Arbate. Kultúrnejšie založení turisti si nájdu aspoň deň na rýchlokurz krásy v Tretiakovskej galérii. Vážnejší záujemcovia o ruskú kultúru sa pousilujú získať lístky na návštevu niektorého z úžasných moskovských divadiel: MCHATu, Boľšogo teatra, Taganky, Moskovského štátneho divadla baletu, Vachtangovovho divadla, Moskovského dramatického divadla, Moskovského štátneho operetného divadla…a desiatok ďalších.

Moskva je náročné a drahé mesto. Plné prepychu a plné možností na míňanie „deňeg“; možností na kultúru, poznávanie. Ale aj možností ošklbať iných alebo byť inými ošklbaný. V Moskve je obrovská asi dvojmiliónová komunita nelegálnych migrantov, najmä z Ázie a Afriky…/ Ktovie kedy Rada Európy ponúkne Rusku finančné zdroje na ich ubytovanie a stravovanie príp. navrhne európskym štátom povinné migračné kvóty na ich prerozdelenie a zníženie sociálnej záťaže, akú predstavujú pre ruský štát…/.

Byť MOSKVIČ, to bola za ZSSR méta pre všetkých vidieckych kariéristov a všetky vydajachtivé devušky z gubernií. Dnes majú devušky ešte širšie možnosti – „za rubežom“. Napriek tomu Moskva je v Rusku jednoducho Moskva.

A čo mimo Moskvy, čo je na vidieku, v guberniách ? Stručne povedaná je tam pestrá machuľa farieb a cibuľovitých veží pravoslávnych chrámov, neo-konštruktivistických panelákov, lesíkov, dačí, nevzhľadných obrovských teplární, zohrievajúcich Rusko v dlhej a tuhej zime, priemyselných kombinátov a zase lesov a lesíkov. Lesíkov plných hríbov. Na Youtube sú stovky videoreportáží z hríbovačiek Rusov azda po všetkých častiach ich veľkej krajiny.

Aké len hríby a v akom množstve rastú v Rusku, to je neskutočné. Hríbovačka je populárna u všetkých Slovanov. Je to identifikačná stigma Slovanov-tak ako tajomné škvrny na koži Japoncov. Cez lásku k hríbovačke sa aj bez detektora lži a bez analýzy DNA dá zistiť, kto má aspoň kvapku slovanskej krvi a kto nie.

Za Chruščova boli hríbovačky také populárne, že moskovský soviet organizoval v hríbarskej sezóne špeciálne vlaky pre hríbarov. Povedalo sa kedy a odkiaľ vlak pôjde, vlak vyrušal a kus pod Moskvou zastal pri hríbovom lese. Ľudia sa z neho rozbehli s košíkmi medzi stromy. Kto zablúdil alebo nestihol dohodnutý odjazd vlaku naspäť, musel sa postarať o návrat do Moskvy sám: stopom, na korbe gruzovika.

Chceli sme tu ešte napísať niečo o druhej vášni Rusov /a tak trochu aj Slovákov/ – o trávení leta na chate, na chalupe, alebo ak chcete na letnom byte či dači. O záhradkárení, zaváraní, kúpaní a parení sa v parnom kúpeli, o opekačkách, ponocovaní, zobúdzaní sa ráno v studenej potočnej vode.-Lenže toto je iba kapitola, nie román.

Volgograd /Cyricin, Stalingrad/ je mesto, navštevované najmä turistami z krajín bývalého ZSSR. Nečudo. Zem je tu presiaknutá krvou vojakov-červenoarmejcov zo všetkých častí bývalého „sojuza“. Ale aj krvou tisícov Hansov a Wolfgangov z ďalekej Germánie. Zaujímavé, ale Nemcom sa sem cestovať až tak nechce. Mali by sem organizovať povinné zájazdy pre všetkých vojnových štváčov zo Západu. Nerobia to – naďalej chcú žiť v ilúziách. Ich škoda.

Mestá pri Volge, rovnako ako mestá pri sibírskych veľtokoch, napríklad Irkutsk, majú pre turistov vybudované výstavné nábrežia s lavičkami a romanticky tvarovanými stĺpmi pouličného osvetlenia. Obďaleč sú obchodíky so suvenírmi, čajovne, reštaurácie, hypermarkety. galérie so značkovými obchodmi. Plné dlhonohých, štíhlych, plavovlasých krásavíc.

Taxikát v Irkutsku
Starý Irkutsk
Pomník bielogvardejcovi-sibírskemu „cárovi“ admirálovi Kolčakovi /Irkutsk/
Nábrežie v Irkutsku
Obchodno-zábavné centrum v sibírskom Irkutsku

Nič, čo je fajn aj keď to pochádza z cudziny, nie je tak „komplikované“, aby to nezvládli ruskí aranžéri, architekti, developeri a podnikatelia. – Nižný Novgorod, Samara, Kazaň, Vologda, Pečora, Jaroslavl…čo meno, to historická perla Európy /o ktorej Európa na svoju škodu veľa nevie/. Suzdal, Buzuluk, Ural, Čeljabinsk…tu všade sme sa motali my a pred nami a po nás aj mnohí iní Slováci. Nemáme na mysli iba hokejistov-internacionálov, turistov, predtým Svobodových vojakov, legionárov, zajatcov z 1.sv.vojny, ale aj olejkárov, šafraníkov, dokonca drotárov.A vraj tu majú korene aj Chantovia a Manti, Onoguri, Ungri, Vengri, Ugrofíni,-teda naši menšinoví spoluobčania.

Suzdal je živé, turistami často navštevované mesto, kde sme zavítali na konci perestrojky a v dňoch, keď sa už u nás zvonilo na námestiach. Sovietskym profesorom sme prekladali požiadavky VPN a oni iba mlčali a mlčali a boli zdá sa, ešte smutnejší, ako inokedy. Našťastie, z ponurej gorbačovovskej atmosféry sa dalo uniknúť na vzduch. Decembrový vetrík a teploty okolo 25-30°C pod nulou podčiarkovali ľadovú krajinu „ako z ruského filmu“. Rozprávkovo obnovené drevené domčeky s modrými a zelenými zárubňami, okenicami, šambránami,..

Chyžky, kde iste žije Nastenka s Ivanom alebo macocha s Marfušou. Začína fúkať, už nepomáhajú ani listy Pravdy, ktorými sme si obalili stehná pod teplými nohavicami. Vraciame sa do kongresového hotela na obed. Aleže na aký obed: dubáky na desiatky spôsobov, ozajstná smotana, v ktorej stojí lyžica, opekaná bravčovina, slanina na 15 cm, všelijaké tie boršče, uchy, šašlíky, pirôžky, bliny. Posilnení jedlom a najmä tými správnymi nápojmi ideme opäť von. Študujeme jednu z dreveníc. Kúria v nej naplno iba v jednej miestnosti, -tjopluške. Dvere dvojité, na oknách malé okienka, fortočky a gazdiná v plstených vaľankách. To aj tú najtvrdšiu zimu položí na lopatky.

Najväčším diamantom na náhrdelníku Ruska je SIBÍR. A na Sibíri BAJKAL.

Tajga a tundra
Nábrežie Bajkalu v Listvjanke
Súkromné chaty pri Bajkale
Letná rezidencia „Nového Rusa“ pri Bajkale
Náš hotel pri Bajkale
Tu vyteká z Bajkalu rieka Angara
Tajga

Jedinečné prírodné pozoruhodnosti, ale aj chrámy, kremle, kláštory no tiež nanovopostavené pagody. V mestách aj tu stoja pamätníky ruských vojvodcov -od Čapajeva po Kolčaka, od Jermaka po Petra, Katarínu a Alexandra, ba až po J.V.Stalina.

Drevený kostol v Listvjanke /Bajkal/
Rekonštrukcia kozáckej usadlosti pri Bajkale

Na Deň pobedy sa FRAJERÍ celé Rusko. Vojenské prehliadky, veselice, no najmä miliónové pochody Nesmrteľných plukov,-pochody potomkov vojakov, padlých vo Veľkej vlasteneckej vojne. Je cťou Rusa pochodovať v „Bezsmertnom polku“ s fotografiou svojho deduška či pradeduška, ovešaného medialami za chrabrosť v boji. Zúčastniť sa pochodu živých na večnú pamiatku mŕtvych. V Rusku generácia nadväzuje na generáciu. Dedí sa nielen meno a majetok ale aj česť rodiny. Rusko sa neopiera o heterogénnu masu imigrantov ale o homogenitu vlastnej autochtónnej populácie.

V Rusku je nenavštíviteľné množstvo prírodných zaujímavostí. K tým najatraktívnejším sa dá dostať po zabehaných turistických trasách. Vedú po sovietskych asfaltkách a železniciach, na dosť vypoužívaných lodiach a škrípajúcich lanovkách,-no aj po hypermoderných autostrádach, nadzemných koľajových vozidlách, pomocou prepychových jácht a výletných lodí, v celosklenených gondolách lanoviek. Turistická infraštruktúra Soči, Krymu, Irkutska, Kazane…je svetový nadštandard. Samozrejme, v krajine, ktorá je najväčšia na svete je mnoho miest, ktoré nedosahujú ani len štandard-čo vítajú zlomyseľní západní „novinári“-propagandisti, expediční turisti a lovci cestovateľských kuriozít. Jedno i druhé je Rusko. Zovšeobecňovať obraz opusteného banského sídliska alebo gulagu kdesi pri Vorkute na celé dnešné Rusko je rovnako demagogické ako zovšeobecňovať zábery zo Soči na kompletnú ruskú súčasnosť.

Rusko je rozmanitá krajina. Črty nordickosti v nej však dominujú. Nie je to ale malebná krajina s farebnými domčekami pri nórskom fjorde. Rusko je divá, surová nordická kontinentálna krajina. Pred arktickou zimou a rozpáleným letným slnkom tu človeka nezachráni žiaden teplý morský prúd, žiadne blahodárne prímorské mračná.

Ruská spoločnosť už dávno nie je komunistická rovnostárska a strádajúca spoločnosť. Rusko je krajina s trhovou ekonomikou a Rusi si tiež už užívajú slasti a strasti konzumizmu, tak ako my. Časť mládeže sa aj v Rusku odkláňa od duchovna a venuje čas technologickým kratochvíľam informačného materializmu. Ruská elita o tom vie a snaží sa uplatniť vplyv štátu ako regulátora trhu. Na rozdiel od vlád iných krajín v Rusku nepovažujú všetko nové za dobré a všetko novátorské za pokrokové.

Originálne poslanie Ruska – jeho akási celosvetová misia, nie je o bránení ľuďom v ceste za technologickými novotami, ale ani v imitovaní či predbiehaní sa v procese technologického zdokonaľovania konzumu. Úlohou Ruska ako jednej z globálnych superveľmocí multipolárneho sveta je poskytnúť voči materiálnemu konzumu zmysluplnú a príťažlivú duchovnú alternatívu. Voči plytkému pokrokárstvu musí Rusko postaviť duchovný sociálno.kresťanský konzervativizmus. Voči ekologickému pozérstvu alternatívu reálneho súžitia človeka s prírodou. Voči kaviarenskému liberálnemu elitárstvu alternatívu tradičnej ľudovosti, voči genderizmu alternatívu rodiny s mužom ako otcom a ženou ako matkou.

Rozpracovanie kreatívneho a aktívneho životného štýlu, posadeného na hodnotách EURÓPSKYCH náboženských a ľudových tradícií, na umení bez póz a elitárskeho snobizmu. – To je misia Ruska v dnešnom svete. To je nádej pre Rusko. A zároveň nádej pre Európu a celý mnohopólový svet.

/Autorom foto je autor textu/.

Novinári zabudli na miliónové demonštrácie proti vojne vo Vietname v USA v 60-70-tych rokoch ?

24.09.2022

Naše servilné novinárske uchá po vyhlásení čiastočnej mobilizácie záložníkov v RF neustále krútia čosi o všelijakých protestoch a vyhýbaní sa tejto povinnosti zo strany mobilizovaných Rusov. Podľa správ z našich médií to teraz v Rusku vyzerá na riadnu kovbojku. Ako vyzerá masové proti-mobilizačné a protivojnové hnutie, to si však my starší pamätáme z čias [...]

Čudáci s košíkmi zaplavili zase Cestu slobody- hľadajú ľadové dubáky…

24.09.2022

Dnes v noci bolo na Podbanskom mínus 5 stupňov. V prízemnej vrstve lesa všetko skamenelo, zamrzlo. Napriek tomu sa „firemné“ autá s bratislavskými značkami od včera roja na ceste L.Hrádok – Podbanské-Š.Pleso. A dnes ráno hríbari z Dolniakov s obrovskými košmi brázdia lesy, ktoré sa už venujú ruji, zimnému zhonu sojok a veveričiek pri zháňaní [...]

Verejná otázka pánovi Pellegrinimu

21.09.2022

Pán Pellegrini,- prepáčte, že to robím takto verejne, -ale politika je vraj vec verejná,-a tak som si to dovolil takto. Na verejnosti. Pán Pellegrini, včera ste mali absenciu na najväčšom opozičnom podujatí, aké sa v Bratislave v poslednom čase uskutočnilo. Počul som vaše ospravedlnenie v televízií ešte pred opozičným mítingom. Povedali ste, že vašim voličom na prvej [...]

Jevgenij Prigožin / Vladimir Putin /

"Putinov kuchár" Prigožin priznal, že založil Vagnerovu skupinu

26.09.2022 10:45

Ruský oligarcha spresnil, že Vagnerovu skupinu založil v roku 2014 s cieľom vyslať bojovníkov do východoukrajinského regiónu Donbas.

náboje, zbraň, poprava

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo deväť ľudí

26.09.2022 10:44

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo v pondelok ráno najmenej deväť ľudí a ďalších 20 bolo zranených.

ran 7157

Polícia bude mať nové hybridné vozidlá za takmer 40 miliónov

26.09.2022 10:16

Ministerstvo vnútra chce získať nových 760 nízko-emisných vozidiel pre Policajný zbor za necelých 40 miliónov eur s DPH. Financované budú z plánu obnovy.

Koronavírus / Covid / Ochranný oblek /

Za nedeľu pribudlo 78 prípadov nákazy koronavírusom a dve obete

26.09.2022 10:12

V nemocniciach je s ochorením COVID-19 hospitalizovaných 443 pacientov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 378
Celková čítanosť: 958272x
Priemerná čítanosť článkov: 2535x

Autor blogu

Kategórie