zemegula

Mal som to šťastie pracovať na interdisciplinárnom vedecko-výskumnom pracovisku. Súčasťou tímu boli aj etnografi resp. aby sa neurazili – tak etnológovia. Dozvedel som sa od nich zaujímavé veci – nie ako od pani Nádaskej, ktorá patrila k tým „vedcom“ / „doktor Krause“, Kleiman, Kováč Porubänová…/ čo na želanie redaktorov odpovedia na akúkoľvek otázku, či sa už jej vedeckým výskumom zaoberali alebo nie.

Okrem iného som sa dozvedel, že podľa veľkonočných zvykov sa dá Slovensko rozdeliť na dve časti. Na západosevernú časť /Záhorie, Trnava, Trenčín, čiastočne Považie a čiastočne Ponitrie/, kde po vzore Čechov a Moravanov muži svoje dievčatá šibú korbáčmi a na zvyšné dve tretiny Slovenska: Tekov, Hont, Novohrad, Malohont, Gemer, Abov, Zemplín, Šariš, Spiš, čiastočne Liptov a Orava a celý juh od Šamorína po Kráľovský Chlmec, kde muži svoje dievčatá polievajú vedrami alebo hádžu do potokov. Je to prekvapujúce, ale v minulosti sa na veľkej väčšine Slovenska nešibalo. Až s príchodom českých zvykov po vzniku ČSR a pod vplyvom mediálnej propagandy z Bratislavy sa začalo na Slovensku rozmáhať šibanie. Začali sa objavovať korbáče aj tam, kde sa predtým zásadne iba polievalo. Diktatúra čechoslováckeho „vkusu“ dnes už vládne takmer všade. Pre reklamných mágov, určujúcich nám všetko a všade sa mašličkami ozdobený korbáč stal jednoduchším symbolom veľkonočných predajných akcií, ako nejaké mnohoznačné a nie príliš poetické vedro či pohár s vodou.

A tak sme si my Slováci zo Stredného, Južného, Severného a Východného Slovenska museli zvyknúť, že máme tak, ako naši západoslovenskí bratia-počeštenci chodiť svoje najbližšie ženské príbuzenstvo v pondelok ráno vyšibať. Z toho nepríliš írečitého západoslováctva, rozťahujúceho sa z rádií a televízorov, z reklamy v obchodoch po celom Slovensku je mi už zle. Ale čo narobím- dobre organizovaná menšina Slovákov diktuje väčšine Slovákov svoje zvyky, svoje postoje a svoje hodnoty. A nielen pri oslavách Veľkej noci. Vďaka mediálnej diktatúre šibnutých sa to dostáva aj do tých najzašitejších stredoslovenských lazov a východoslovenských valalov. Tu všade pod vplyvom nekultúrnych médií nielen na Veľkú noc šibeme, ale po celý rok ešte aj miesto hryzenia „kúšeme“, miesto topánok máme „boty“, miesto nakrúcania filmu „točíme“, miesto čertovských a zákerných problémov riešime „zapeklité“ a „záludné“ problémy, autobusy už nechodia napchaté ale „narvané“, kytica nám nevonia ale „voní“, miesto tárania „kecáme“, miesto odporúčaní „doporučujeme“. Na rádiu Regina Západ počúvame miesto slovenskej hudby český kántryavestern, miesto Duchoňa akéhosi Michala Tučného a iné české „chlapácke“ hudobné gýče.

Dobre organizovaná malá skupina nivočí zvyky, hodnoty a vieru Slovákov. A my sme si na to tak zvykli, že už ani nefrfleme. Pravda, až na malé výnimky. Až na takých večných frfľošov, akým je i autor tohto blogu.

Príjemný Veľkonočný pondelok, priatelia – a prepáčte za to frfľanie !