zemegula

Tento blog bude tajomný. Prezradím vám rodinné tajomstvo. Môj prasvokor-teda starý otec mojej manželky bol plukovník imperiálnej ruskej armády, ktorý sa po vypuknutí revolúcie vzdal do rakúsko-uhorského zajatia. De facto si takto zariadil emigráciu z boľševického Ruska. Boľševici mu totiž zhabali jeho veľkostatok v Novokijevke, -medzi Chersonom a Krymom v Novorusku. Vo vtedajšej Tavridskej gubernii. Tak to má napísané aj na rodnom liste. Prasvokra mám doma na fotke. V parádnej dôstojníckej uniforme s ešte parádnejšími kozáckymi fúzami.

Prasvokrova rodina zamestnávala na svojom „ukrajinskom“ resp. novoruskom veľkostatku asi 200 duší. Všetci sa hlásili k Rusom. Pestovali obilie a pole obrábali síce primitívnymi ale predsa už len traktormi. Prasvokor -hoci bol Vysokoblahorodie- na tých trakotroch oral a zabezpečoval aj údržbu. Mal čosi ako vyššiu technickú školu-bol „inžinér“, pravda bez titulu. V zajatí sa mu poznatky z mechaniky a inžinierstva zišli. Dostal sa do služby ku majiteľovi veľkého kováčstva v malom vtedy prevažne maďarskom mestečku pri Bratislave. Okrem kovania sa tu opravovala aj aká-taká poľnohospodárska technika. Prasvokor sa čoskoro stal hlavným „strojníkom“ v tejto firme. Ba čo viac, stal sa aj zaťom u jej majiteľa. Onedlho sa mu narodil syn, ktorý sa stal neskôr mojím svokrom.

Prasvokor na začiatku 2.sv.vojny ochorel na čosi, čo sa ľudovo volalo „Burgerova choroba“. V dôsledku toho sa stal imobilný. Choroba ho kvárila, no možno mu aj zachránila život. Keď po oslobodení chodili agenti NKVD – SMERŠu podľa precíznych zoznamov ruských emigrantov do ich domov a bytov, aby ich odlifrovali „domov“ do ZSSR, našli v prasvokrovom dome už iba starého beznohého invalida, jeho syna a jeho nevestu s deťmi. Syn už bol iba polovičný Rus a jeho manželka bola čistá Slovenka spod Vepra. SMERŠIACI mávli nad starým kryplom rukou, no rodina mojej manželky sa aj tak dostala na zoznam osôb „ruského pôvodu“. Odobrali im naše štátne občianstvo a z času na čas ich volali na sovietsky konzulát v Bratislave a nahovárali k dobrovoľnému odchodu do ZSSR. Svokor bol totiž tiež šikovný mechanik-„inžinér“ a takí by sa im pri výstavbe ZSSR po vojne veľmi zišli. Našťastie, svokra cez povstanie nosila partizánom pod Vepor poživeň a jedným z jej krajanov a spolužiakov bol Ondrej Klokoč /neskôr bojovník za federalizáciu ČSSR a predseda SNR/. Ten sa na začiatku 60-tych rokov u Sovietov prihovoril za to, aby svokra s celou rodinou konečne dostala naspäť naše občianstvo.

-Takže, toto je to avizované tajomstvo. Tajomstvo môjho záujmu o vývoj v Novorusku resp. na juhoukrajinskom čiernomorskom pobreží. Dozvedel som sa, že sa onedlho obnoví Tavridská „gubernia“. Teda, že sa obnoví administratívne spojenie Krymu a Chersonskej oblasti. Že sa z Krymu bude možné dostať do Novokijevky. K rozvalinám rodinného sídla môjho prasvokra, z ktorého sa za sovietskych čias stalo sídlo a potom hospodársky dvor a potom už len akýsi sklad tamojšieho sovchozu. Že sa bude možné dostať na cintorín, kde sú zvyšky hrobu jedného z predkov rodiny mojej manželky: pravoslávneho popa, ktorého Poliaci najprv prinútili stať sa grécko-katolíckym biskupom a potom ho pri jednom z povstaní miestnych ruských kozákov proti poľskej nadvláde Poliaci zastrelili.

-Malé rodinné tajomstvo. Dúfam, že jeho odhalenie administrátorovi blogov nepríde nenáležité. A že ho nestihne podobný osud, ako môj dnešný prvý článok o „ukrajinských tajomstvách“. Ten sa dá nájsť už iba v archíve-medzi ďalšími článkami „tohto blogera“.

Chcel som sem priložiť aj fotku pra-svokra s peknými kozáckymi fúziskami. Ale bojím sa, aby aj oni neskončili v archíve.