zemegula

Mášenka bola v ruskej rozprávke dievčatkom. Moja Mášenka je liptovská medvedica. Pred štyrmi rokmi som si ju adoptoval, keď bola asi tak veľká ako náš pes. Keby sme jej nepomohli, zimu by neprežila. Potom sme sa o ňu starali ešte dva roky – až prišiel tohtoročný Máj a Máša sa mi prišla ku chate pochváliť, že je už aj ona ozajstná medvedica a že má prvýkrát v živote deti – dve malinké medvieďatá. Paráda. Žltým práškom zasypaný Liptov hneď pre mňa skrásnel a zasvietil takmer už letnými sviežimi lúčnymi farbami.

Liptáci, tak ako Detvanci a Bystričania sa medve´dov boja. A preklínajú ich. Ešte viac ako medvedov preklínajú však ukrajinských „utečencov“. Nie tých ozajstných, ktorým bolo skutočne treba pomôcť. Ale takých, čo si už pekných pár dní užívajú pohostinnosť napr. v bývalej chate Plastiky Nitra. Chodia si z nej pravidelne do Lidla nakúpiť „muníciu“ a potom sa pod Barancom oddávajú radovánkam a bojujú do nemoty so svojimi démonmi. -Bolo by zaujímavé uskutočniť naozajstný prieskum verejnej mienky o tom, čo si Slováci o ukrajinských „utečencoch“ myslia. Taký reálny, nie taký, ako robí napr. agentúra „AKO“, pravidelne nadhodnocujúca preferencie vládnych strán oproti iným agentúram.

Agentúra Ako má trefný názov. Fakt by ma zaujímalo, ako robí AKO tie svoje prieskumy. Posledný, podľa ktorého je polovica Slovákov spokojná s Edkom Hegerom ako premiérom bol naozaj spektakulárny. Tu na Liptove , ale aj na Horehroní, na Gemeri, na Považí … som sa naživo nestretol s nikým, kto by výsledky prieskumu AKO potvrdzoval. Ktovie ako, ale agentúra Ako takýchto ľudí vypátrala. Vraj sú to Maďari, vysokovzdelaní intelektuáli a návštevníci mestských kaviarní. Slovom,- svojrázna komunita…

Maša by Hegera určite nevolila. Nemá rada zarastených chlapoc s výzorom podpitých pytliakov. Ona má rada skôr hladko oholených ochranárov – napr. Janka Budaja. Mám ho vraj pozdravovať. Je to jediný minister, ktorý si aj vo vláde zachoval konzistentnosť postojov a činov z obdobia spred ministrovania a obdobia výkonu tejto funkcie.

Zajtra pôjdem do Hnúšte položiť veniec jednému z najväčších Slovákov. Jánovi Franciscimu Rimavskému. Tomu, čo prvý použil štúrovskú slovenčinu ako úradnícky a právnický jazyk a čo v 1848-9 patril so zbraňou v ruke k najsmelším hurbanovským bojovníkom. 1.júna bolo 200 rokov od jeho narodenia. „Naše“ ani náhodou slovenské médiá si toto výročie ani nevšimli. Až na blogera z Pravdy /tuším Veleslava/. Ani redaktori z Pravdy špecializujúci sa na kultúru si to nevšimli. Tí si všímajú iné megapostavy „slovenskej kultúry“ – napr. akúsi speváčku Emu Drobnú. To je naozaj drobná speváčka. Taká drobná, že sa zatiaľ ani len po slovensky spievať nenaučila.

Pozývam ju na Liptov. Tu ju moja Mášenka naučí. Takú trávnicu, až z toho v uchu zaľahne. Veru tak.

/Autorom foto je autor textu/.