zemegula

Dnes končíme našu minisériu článkov o chrapúnstvach na Slovensku. Doterajší idiografický postup, zameraný na popis konkrétnych ilustrácií chrapúnstiev na slovenskom podhorí zameníme za trochu abstraktnejší nomotetický postup. V ňom sa ukáže, že mnohé chrapúnstva, s ktorými sa na Slovensku stretávame, sú zabudované priamo v systéme legislatívy, zákonov, inštitúcií, ich práv a povinností, deľby moci a kontrolných mechanizmov. O čo ide ? Skúsime to veľmi stručne a ZJEDNODUŠENE načrtnúť.

Správa životného priestoru v SR je určovaná stavebnými zákonmi, zákonmi o životnom prostredí, o lesnom, vodnom a poľnom hospodárení, o správe katastra, o miestnej správe, o doprave, o právach a povinnostiach starostov, okresných a krajských úradov a pod. Vyberme si z nich iba niektoré. Začneme napríklad katastrom.

Je absurdné, že popis pozemkov sa na Slovensku opiera o ich skutkový stav z čias Márie Terézie. A tak sa spravidla stáva, že na pozemku, ktorý je vedený ako trvalý trávny porast, pasienok alebo lúka sa už viac ako 100 rokov nachádza hustý les s 40-60 ročnými stromami. V lese je plno života, typického pre lesné spoločenstvo: stromy, podrast, kry, čučoriedčie, brusničie, malinčie, kvetena, hmyz, plazy, obojživelníky a cicavce, typické pre les: od medveďov cez diviaky, jeleniu zver…po líšky, jazvece, kuny, veveričky, hady…

Majitelia pozemkov: reprezentanti štátu, urbariáty, komposesoráty, súkromné osoby to po 1989 spočiatku rešpektovali. V posledných rokoch-s rozvojom konzumnej kapitalistickej spoločnosti sa ale veci zmenili. Majitelia a štátni a urbariátni funkcionári-disponenti zacítili v lese pach peňazí. V poslednom čase, s rastom cien nehnuteľností, pach veľkých peňazí. Uchvátila ich možnosť speňažiť drevo a de facto lesné pozemky rozparcelovať na výstavbu chát, penzionov, hotelov, vlekov, reštaurácií, akvaparkov…A zistili, že opis ich pozemkov v katastri im na to ponúka skvelé možnosti. Oni predsa nie sú majiteľmi lesov /zviazaní s tým spojenými obmedzeniami/ ale majiteľmi pasienkov či lúk. A na lúkach môžu stromy, ktoré im znemožňujú hospodárenie alebo akože ohrozujú zdravie „roľníkov“- majitelia legálne, s požehnaním OŽP vyťať. Akože legálnym stromov sa to začína. Nasleduje buldozérovanie, rýpanie a štrkovanie nových ciest, výkopy pre elektrické, vodovodné či plynové vedenie, rýpanie ČOV, pivníc, železobetónovanie základov, murovanie, výstavba chát a apartmánov. Celá táto hrôza začína pri katastri z čias Márie Terézie.

Riešením by bola kompletná verifikácia charakteru pozemkov podľa súčasného skutkového stavu. Alebo aspoň preverenie a úprava zápisu v katastri pri žiadosti o výrub stromov alebo pri žiadosti o stavebné povolenie.

Inou formou inštitucionalizácie podmienok pre slovenské chrapúnstvo sú stavebný zákon, stavebné úrady a stavebné konania v rukách samospráv. De facto v rukách miestnych klanov, rodinkárstva, vzájomnej prepojenosti, subjektivistických vášní a hlavne hrubej NEODBORNOSTI. Dedinskí stavební referenti nevedia nič iné, iba odkontrolovať súlad žiadosti o stavebné povolenie s formálnym znením zákona. Sú to absolventi kadejakých kurzov a školení. Nie kvalifikovaní odborníci na stavanie a najmä na dopad stavieb na životné prostredie a na uspokojovanie celospolečenských CELOSLOVENSKÝCH potrieb. Záverečná interpretácia zákonov je ale napokon v rukách starostov, ktorí iba náhodou majú tu a tam nejakú kvalifikáciu v stavebnej či ekologickej oblasti. A podliehajú silným mocenským vplyvom lokálnej lobby.

Riešením by bolo vrátiť stavebné úrady do kompetencie štátu. Zamedzí sa tak uprednostnenie individuálnych záujmov nad záujmy celospoločenské-celoslovenské. Na okresných či krajských stavebných úradoch by bolo možné zamestnávať kvalifikovaných ľudí s VŠ, odborníkov na stavanie a na životné prostredie. Ak by to boli úrady aspoň na okresnej či krajskej úrovni, bola nezávislosť od všelijakých regionálnych mini-oligarchov, mikro-mafiánov, drevopodnikateľov a miestnych develeperov predsa len väčšia. Istá anonymita by dodávala smelosť v rozhodovaní aj trochu bojazlivejším štátnym úradníkom.

Tretím problémom, ktorý významne uľahčuje páchanie chrapúnstiev na slovenskom podhorí je potom doprava. Tu by pred rýchlosťou a komfortnosťou premávky mala mať prednosť jednoznačne príroda. Flóra a fauna. Na cesty v tesnej blízkosti národných parkov by mali mať prístup iba ľudia na elektromobiloch a elektroskútroch. Akékoľvek horské rally by mali byť zakázané. Trasy ako Cesta slobody z L-Hrádku cez Š.Pleso a Smokovec do Lomnice by mali byť vyhlásené za SCÉNICKÉ CESTY. Žiadna rekonštrukcia, uľahčujúca vstup ďalších aut tesne k TANAPu-iba vybudovanie cyklotrás po oboch stranách cesty. Vjazd na scénické cesty by mal byť pre majiteľov iba na povolenie a pre hostí iba po zaplatení vstupného mýta. Rýchlosť na ceste medzi Pribylinou a Tatranskou Lomnicou by mala byť maximálne 30 km/hod. Na ceste by mala byť zakázaná akcelerácia motocyklov a jazda v tzv. motorkárskych kolónach. – Jednoducho, „mototurizmus“, ktorý plaší zver na 5-10 km by mal byť z ciest pri národných parkov eliminovaný. A to aj v prípade, že motocyklistickému hobby holduje miestny starosta….

Vstup na lesné cesty, trávnaté plochy a pasienky či lúky na trojkolkách či štvorkolách , nedajbože na terénnych motocykloch by mal byť riešený osobitne prísne. Až po konfiškáciu vozidiel a nepodmienečné tresty. Vstup pre štvorkolkárov a motokrosárov by mal byť iba na osobitne vymedzených lokalitách-a potom iba pre záchranárov, požiarnikov, lesníkov a policajtov.

V lokalitách 3-5 km od hraníc národných parkov by sa mali znovu obnoviť OCHRANNÉ PÁSMA. V nich by pre ťažbu dreva a poľnohospodárstvo mali platiť tie isté obmedzenia ako v národných parkoch. Nemala by tu byť dopustená žiadna stavebná činnosť s výnimkou protipožiarnych a vodozádržných stavieb. Majiteľom pozemkov, ktorým by toto vecné bremeno spôsobovalo škody, by mal tieto škody štát kompenzovať finančne alebo vecne.

Regulácia tzv. premnoženej zvery v NP a jeho ochrannom pásme by sa tu mala robiť výhradne reguláciou potravinových zdrojov pre zver. Na poliach a lúkach 5 km od hraníc lesov v NP a na poliach do 2 km od lesov vôbec by sa nemalo dovoliť pestovanie návykových lokálne netradičných plodín ako repka, slnečnica, kukurica, pšenica…Vo výnimočných prípadoch by sa mala povoliť iba biochemická antikoncepcia tzv. premnoženej zvery. Pohyb ľudí v lokalitách s výskytom dravcov ako je medve´ď a vlk by mal byť časovo a miestne obmedzený.

Odpadové hospodárstvo by malo striktne /z financií štátu/ používať ochranné klietky. Rovnaký striktný a sankcionovaný by mal byť aj režim odpadov na chatách, v penzionoch a horských hoteloch či v reštauráciach pri ceste – a samozrejme s finančnou spoluúčasťou obcí aj v podhorských obciach. Turizmus v NP a ochranných pásmach by mal byť iba v podobe ekologicky čistej forme, s uprednostňovaním prírodovedne orientovaných aktivít pred športovými. Skialpinizmus , prevádzka vlekov, lanoviek, umelého zasnežovania by mala byť obmedzená iba na pár lokalít s nižšou prírodnou hodnotou.

V náčrte ďalších inštitucionálnych oblastí, ktoré dnes uľahčujú výskyt chrapúnstva v SR by bolo možné pokračovať. Podľa nás v 23 hlavných problémových blokoch. Ich obsah bol daný k dispozícii MŽP SR. Zatiaľ bez odozvy. Uvidíme, či sa „ochranári“ z povolania ako Budaj a Smatana napokon rozhýbu – alebo či ich odpove´dou bude len rozširovanie Cesty slobody, pasívny postoj k budovaniu nových sídlisk apartmánových domov na hranici NAPANTu, TANAPu, NP Muránska Planina, V. a M.Fatra atď. Uvidíme, či bude pokračovať zabíjanie medve´dov, ktoré mali tú drzosť, že sa po výstavbe chát a apartmánových sídlisk zo svojich rodných slovenských lesov nevysťahovali. Kam ? – Podľa slovenských chrapúňov najlepšie do večných lovísk.

– Veď naše lesy sú tu vraj predsa iba pre človeka. Človeka chrapúňa. Čím bude tento chrapúň silnejší, vpyvnejší, bohatší, tým budú príslušníci degenerovaného samoľúbeho živočíšneho druhu „homo“ spokojnejší. Tým väčšie bude ich sústo, dané im od Boha kapitalistickej žravosti, na bezuzdný konzum.

Dobrú chuť – kanibali !