Založ si blog

Miško z Liptova

Mojim pomerne blízkym susedom na Liptove bol Miško. Malý chlapík pôvodom z Vrbice, ktorý ma zaučil do všetkých tajov mikulášskej society-tej dnešnej ale najmä tej včerajšej, panskej luteránskej, i robotníckej, židovskej i komunistickej. Porozprával mi o klanoch Blcháčov a Slafkovských , o akože ochranároch Gindlovcoch, o švagrovi prezidenta Novotného, ktorému tu patrila jedna z prvých chát, o čudákovi plukovníkovi Eliášovi, ktorý mal obsedantne po vojensky čisto a poriadok okolo chaty a žil na chate aj v zime, teda celý rok. O každej chate vedel porozprávať zaujímavý príbeh. Mnoho príbehov vedel aj o Martinovi Rázusovi, ktorého rodný dom bol neďaleko domu, kde sa aj on narodil a vyrastal. A ke´d mal dobrú náladu, pospevoval si pesničky od Magdy Schwingerovej -Mutňanskej a Melánie Olláryovej.

Miško bol človek práce. Celý život robil a ťažko robil. V kožiarskych závodoch prvú smenu a potom po stavbách druhú smenu. Miško bol v rodine taký zákrpok. Jeho súrodenci boli chlapiská, čo sa predbiehali v počte frajeriek. Miško dlho nikomu nepadol do oka. Až už vo vyššom veku sa na neho „ulakomila stará dievka, istá Božka. Bola od neho o dosť vyššia a manželstvo s ním brala od začiatku najmä ako zmluvu „niečo za niečo“. On jej nosil domov kopu peňazí, ona mu za to vzorne prala, žehlila a varila. A na dôvažok pekne, veľmi pekne vyšívala. On jej postavil v lesoch pri TANAPe chatu a ona mu občas /párkrát do roka „dala“/. Ich vzťah nikdy nebol vrúcny, z jej strany prakticky nikdy. Až na jednu jedinú výnimku. Keď boli jedinýkrát pri mori, na odborárskej rekreácii v Bulharsku, teplé slnko, sladký a vábny vzduch mora, kopa naháčov na pláži Božku tak rozpálili, že sa mu vraj pod stanom oddala vášnivo ako nikdy predtým…Miško na to potom až do smrti so šťastným úsmevom na tvári spomínal.

Miško bol robotný a zručný chlapík. Chata, ktorú si pod Kriváňom postavil, nebola len taká drevenica, ale riadna liptovská múranica. Bolo v nej 6 izieb a mala tri podlažia. Na vtedajšie pomery hotový palác. Miško sa na jeho stavbu roky zháňal nedostatkový materiál. Staval to všetko prevažne sám. Kamarátov si volal iba na tie najfajnovejšie odborné práce.

Ke´ď už bola chata takmer hotová, robil Miško na streche posledné klampiarske práce. Nestíhal to skôr a tak sa mu robota predĺžila až do novembra, do prvých poriadnejších snehov. V snehu a mraze strechu dokončil, no veľmi pri tom prechladol. Ani nie tak na pľúca či priedušky, ako skôr na nohy a chrbticu. Musel ísť s tou zlou nemocou do špitála. Tu sa jeho stav nezlepšil ale naopak. Miško stratil na nohách hybnosť. Od pása dolu akoby ochrnul. Lekári nevedeli prečo a pomôcť mu už vôbec nevedeli. Z Miška sa za pár týždńov stal mrzák. Z chlapíka, ktorý na starých socialistických lyžiach zjazdoval ako boh, čo na bežkách obehal všetky liptovské doliny, na Kriváň, Roháče či Bystrú do kopca zásadne pobehoval a čo cvičil na kruhoch a na koni v gymnastickom Sokole, sa stal mrzák.

Ke´d sa po tragickej zime vrátil do chaty, už to bolo na barlách. Maličkosti na chate a úpravu okolia už robil len vďaka technickej improvizácii. Vzťah Božky k nemu,-napriek nádhernému dielu, ktoré pre ňu vybudoval sa stal ešte odmeranejší a formálnejší. Miško v novom príbytku v lese trávil /už ako invalid/ celé mesiace. Božka však za ním prišla zriedka-a keď – tak iba so svojou rodinou alebo s partiou kolegov a kolegýň so zamestnania. Miško si pomaly zvykal na život lesného samotára, opustenca a čudáka. Zimy trávil v Mikuláši v činžiaku s Božkou. Boli to ale smutné chvíle. Ledva sa dali pretrpieť. Keď konečne prišla jar a najväčšie snehy sa roztopili, Miško si pobalil plecniak, poprosil kamaráta o odvoz autom – a hybaj do hôr. Takto nejako to bežalo ešte za života Božky,- ale takto to išlo najmä potom, čo mu Božka zomrela na krátku a zákernú chorobu. Miško teraz už nielen de facto ale aj de iure naozaj osirel. Deti nemal a vzťahy s oveľa staršími súrodencami boli zriedkavé a chladné. Súrodenci potom postupne pomreli a Miškovi zostal na svete iba jeden bratranec. Toho občas poprosil o odvoz, no zväčša sa ich stretnutia končili hádkou. Bratranec totiž za dopravu nechcel iba peniaze, ale furt ho domŕzal, aby chatu a byt v Mikuláši odkázal v poslednej vôli jemu. Miško však na posledné veci človeka ešte nemyslel a riešiť majetkové záležitosti odmietal.

Napriek ochrnutosti bol totiž Miško-najmä na chate, plný elánu a plánov, čo a ako na chate či v jej okolí ešte vylepší, opraví, upraví. Z Miška sa v lesnej samote, medzi stromami a zverou stal večný optimista. Paradoxne, až keď už bol na svete takmer sám, bez príbuzných, začal snívať o novom začiatku. Ako vták Fénix potom, čo sa z neho stala iba kôpka popola. Akoby si zobral príklad z prírody, ktorá každú jar znovu a znovu vstávala „z popola“, budovala si svoje nádherné /aj keď dočasné/ letovisko, čistila sa od nánosov zimy a obliekala sa do skvostného zeleného a pestrofarebného kvetného šatu. To isté robil aj Miško. Napriek samote, v lese nezdivel. Možno preto, že alkohol takmer nikdy nepil. A možno preto, že mal rád sám seba, nechýbala mu napriek nie príliš šťastnému životu sebadôvera a aj taká zdravá dávka pýchy. Ráno začínal Miško umývaním tela do pol pása -od apríla do novembra každé ráno. V studenej vode, ktorú si rumpálom naťahal spod zeme. Každé ráno si potom urobil teplé raňajky a samozrejme si čosi navaril aj na obed -tak aby mu z neho zostalo na večeru, pokiaľ možno dokonca aj na viac dní. Okrem toho si Miško každý druhý-tretí deň pral a každý deň sa holil. V lete, keď ráno chodili prví hubári a turisti okolo jeho chaty, on už sedel vonku na slnečnom mieste na lavičke a vyholený, čisto oblečený sa na nich usmieval.

Hlavnou Miškou činnosťou cez deň bolo hotovanie dreva do sporáka. Pílil, štiepal, s námahou v rámci možností ktoré mu poskytovalo jeho ochrnuté telo. Drevo ukladal do úhľadných radov. Takýchto radov bolo jeden na druhom aj desať. Vyššie nie, lebo to by už Miško nedočiahol. Okrem naštiepanej metrovice mal Miško pri chate aj domčeky z polienok. Rôznej hrúbky ale takmer na centimeter rovnakej dĺžky. Z čačiny mal narobených azda aj tisíc viazaničiek. Pekne pozväzovaných motúzikmi.

Na preslnenom mieste, kde boli viazaničky čačiny- radi spávali -stočené do klbka, vreteničky. Miško ich považoval za svoje priateľky. Tak ako veveričky, ktoré k nemu chodili na kôrky a kuny, ktorým občas nalial zo škatule do misky trvanlivé mlieko. Okolo domu mal Miško plno vtáčích búdok a kŕmidiel. Búdky boli obsadené najmä sýkorkami a pinkami. V kŕmidlách však veľa dobrôt nebolo-iba omrvinky z chleba. Kuny a líšky to mali lepšie-pochutnávali si párkrát do mesiaca na koži zo slaniny. K Miškovej chate zavčas rána chodili lane s mláďatami, dlhonohé veľké lesné zajace a samozrejme kamošky líšky. Tie mali hody, ke´d si Miško raz za týždeň dovolil upiecť kura a kosti -ako inak, dostali dlhochvosté Miškove ryšavky.

Susedia z okolitých chát s Miškom radi debatovali a ke´d išli do obchodu, bola pre nich priam povinnosť, aby sa ho nespýtali, či mu dačo netreba kúpiť. Susedky sa s ním v nedeľu neraz prišli podeliť aj o čučoriedkové buchty a koláče. Jedna pani mu po úspešnom zbere hríbov nezabudla dať do dverí smrekovú vetvičku. To bolo znamenie, že mu na dohovorenom mieste v naukladanej metrovici nechala dva tri pekné dubáky. Takto to bolo v júli-auguste, ke´d sa chatová osada hemžila ľuďmi. Horšie to mal Miško koncom septembra, v októbri či do polovice novembra. Vtedy les stíchol. Miškovi začali krušnejšie časy a trvali dovtedy pokým sa nepobral do činžiaka v Mikuláši.

Miško bol napriek ochrnutosti dosť sebestačný. Chválil sa, že celý život čítal Technické noviny a že ho technika, najmä kadejaké jednoduché mechanické pomôcky vždy zaujímali. Niekoľko takýchto pomôcok si zhotovil aj na chate. Boli to rôzne vozíky, ktoré ťahal na lane po bezbariérových chodníkoch pokrytých doskami. Vchod do chaty tvorila dômyselná naklonená rovina. Na priťahovanie polienok a iných predmetov mal plno hákov a žrdiek s bodcami. V chate /tak ako v mikulášskom paneláku/ mal všelijaké držiaky, úchopy, lanové a drevené zábradlia. Zopár vecí mal na kladky a na kadejaké hriadele. Miškovou vášňou však boli,-ktovie prečo- mosty. Z pamäti sypal technické parametre svetoznámych mostov, postavených všelikde po svete.

Miško sa však vyznal aj v prírode. V tom, čo okolo seba videl a s čím a kým tu v lese spolunažíval. Vedel kde je aká svrčinka, kde sú borievky, kde brusnice, kde lesné jahody či bujné maliny. A samozrejme, vedel aj o každom podhubí v zhruba kilometrovom okruhu okolo chaty. Poznal miesta s podhubiami aj v oveľa väčšej vzdialenosti, -no navštevovať ich už ani pomocou opierok s kolieskami tobôž barlí nedokázal.

Miško do konca života dúfal, že tak náhle a tajomne ako prišla ochrnutosť, tak náhle mu aj odíde. Až keď už bol naozaj starý, nad 85 rokov, stratil vieru v zázrak. Vtedy mi daroval tajnosť nad tajnosť-geodetickú mapu okolia, v ktorej mal naznačené podhubia „dubákov“, modrákov, kozákov a kuriatok. A daroval mi aj vlastnoručne zhotoveného skladacieho koníka na pílenie a najlepšiu sekeru-okliesňovačku, akú som kedy mal. Nebol to príjemný pocit, keď mi to dával. Bolo v tom čosi ako keď odsúdenec na smrť pred popravou rozdáva svoje osobné veci ostatných spoluväzňom.

Ale poďme k veselším spomienkam. Pri chate mal Miško zopár vlastnoručne vytesaných drevených skulptúr, -hláv neznámych ľudí a zvierat. Pri chate mal však aj malé tajomstvo, väčšiu žulovú skalu, ktorá mu vraj pripomínala nahý Božkin zadok,-aspoň v tej podobe, v akej si ho zapamätal zo vzácnych chvíľ manželskej intimity.

Miško žil -najmä v mimosezóne, keď v lese dlhé dni nijaký človek nebol, predovšetkým v spoločnosti zvierat. Keď zostarol a prešiel cez 85-ku, nechodil už do podkrovia a plne ho prenechal kunám. Pod hradami mali zase hniezda vtáky a veverčiky, pravda iba pokiaľ ich kuny nevysnorili. Líšky sa s ním tak skamarátili, že si pre svoje kosti chodili priamo do kuchyne. Lane a jelene boli plachejšie, ale akoby odhadli Miškove telesné limity a tiež si dovolili chodiť mu ráno a večer na trávu takmer až pod okná. Medvede boli u neho hosťom najmä zjari, keď hladné snorili po okolí a hľadali čokoľvek pod zub. No a samozrejme i v lete, keď pri chate dozreli čučoriedky, maliny a brusnice. Priateľstvo s kamarátkou -vretenicou sa ale raz skončilo takmer tragédiou. Vretenica na jar zavčas ráno bola ešte akási skrehnutá. A tak si zalezená v otiepke čačiny ani nevšimla, že si ju Miško naložil do vedra na kolieskach a odviezol do kuchyne ku šporáku. Až tu, ke´d podpálil pod otiepkou papier, zbadal ako sa zúfalý hadík rýchlo plazí z ešte nie celkom zavretých šporákových dvierok. Miško vzal lopatku a poloomráčeného plaza dal do vedra, prikryl pokrievkou a vyniesol von z chaty. Kremácia vretenice sa nekonala.

O pár rokov na to sa však konala kremácia Miška samotného. To už ale mal po viacnásobnej mozgovej mŕtvici. Po prvej zostal v máji celý deň ležať pri chate, pokým ho tam nezahliadol náhodný turista. Odvtedy Miško už hovoril iba ťažko a veľmi nezrozumiteľne. Rok pred mŕtvicou bol ešte plný života. Dal si do úst urobiť drahý umelý chrup. Zubný chirurg a protetik azda dodnes používa ako reklamu jeho tvár pred a po inštalácii luxusného chrupu. Miško bol údajne najstarší pacient, ktorý si tak drahý umelý chrup na Slovensku dal urobiť. Na jeseň si Miško kúpil bicyklovú trojkolku s ručným pohonom a tešil sa, ako si na jar a v lete po lesných a poľných cestách zajazdí. Veľa si ale nezajazdil. V máji bol jeho lesným dobrodružstvám koniec.

Ako áno, ako nie dozvedeli sa o jeho stave príbuzní jeho nebohej manželky, ktorí žili v Čechách a občas Božku s Miškom navštívili aj na chate. „Chata s jim moc líbila“. Nielen keď ešte žila Božka, ale najmä potom, čo Miško dostal prvú a druhú mŕtvicu a začal žiť v hispici. Dobrácki českí príbuzní si Miška s jeho /ktovieako získaným/ kvalifikovaným súhlasom z hospicu zobrali do Hradca Králové. Tu ho „vzorne opatrovali“ asi mesiac. Keď im Miško -ako inak-kvalifikovaným rozhodnutím, podaroval mikulášsky byt a chatu v Tatrách, znovu zakotvil v hospici. Tentokrát v českom. Tu do roka zomrel. Teraz leží vedľa chladnej Božky. Jeho popol nie je tam, kde si to vždy želal – na lúčke pri chate.

Česi v chate ani raz poriadne neboli. Obratom ju predali akýmsi Bratislavčanom, ktorí si to tam teraz od gruntu zmodernizovali. Ich chata vonia novotou. Trávnik okolo nej je vždy vzorne pokosený ako na golfovom gríne. Všetko je to tam typ-top. Akurát vtáky, veveričky, kuny, líšky a vretenice tam už nechodia.

Tatry sa od Miškových čias riadne zmenili. Sú plné nových chát a nových ľudí. V júli sú riadne zaľudnené. – Ale prečo sa mi zdá, že napriek tomu sú aj riadne osirelé. Čosi im chýba. Možno Miško…

Miesto falošného zmierovania uznajte, že tu zákonne vládne Smer+Hlas+ SNS. /Pán Fabián, pán Lovaš ďakujem za vaše príspevky/

19.05.2024

Vždy ma poteší, keď niekto iný napíše alebo povie čosi, čo treba povedať a napísať a ja sa o to nemusím postarať. Stačí iba čítať. Tak aj teraz. Na blogovisku Pravdy sa objavil článok podľa mňa najkvalitnejšieho blogera Pravdy – pána Fabiána. Článok práve dali na titulku, prečítajte si ho. Obsahuje skvelú analytickú časť a bystré úsudky, ktoré z [...]

Fico, Kuciak, Židia siali vietor, žali búrku

17.05.2024

Kto všetko ten vietor sial a búrku žal ? Nuž podľa logiky platnej ako norma tohto blogoviska to boli napríklad: Kuciak, ktorý toľko svojimi článkami provokoval, až zožal búrku, LGBTI komunita, ktorá sa toľko pretrčala okolo teplárne, až zožala búrku, Kórejci, Vietnamci, Iračania, Afgánci…ktorí tak dlho nadávali na USA až zožali búrku, Židia, ktorí tak dlho [...]

Slušná otázka pre administrátora tohto blogoviska

16.05.2024

Dovoľte sa slušne spýtať iba jednu otázku – prečo je na blogovisku príspevok blogera pod prezývkou „karol“ pod nadpisom „Kto seje vietor zožne búrku ?“ Tento blog de facto schvaľuje atentát na premiéra a tvrdí, že ho svojim správaním vyprovokoval sám predseda vlády. Článok podľa mňa nie je iba nemravný a v rozpore s pravidlami blogovania ale [...]

Izrael / Vojak / Armáda / Gaza /

Už žiadny priamy prenos z Gazy. Izrael zhabal novinárom kamery

21.05.2024 16:42

Izrael vyzval "národy civilizovaného sveta", aby vystúpili proti žiadosti hlavného prokurátora Medzinárodného trestného súdu (ICC) o vydanie zatykačov na členov vlády.

železnica, cyklotrasa, Poltár, Rimavská Sobota

Tragédia na železničnej stanici v Nitre, o život prišiel 16-ročný chlapec

21.05.2024 16:40

Policajná hliadka našla telo bez známok života v blízkosti železničnej trate pod sídliskom Klokočina.

taraba

Taraba avizuje zmeny pri novele zákona o ochrane prírody

21.05.2024 16:27

Novele zákona o ochrane prírody a krajiny sa parlament venuje v skrátenom legislatívnom konaní.

Andrej Danko

Danko chce poznať čísla do médií. Nevieme, komu zavolať, ak o nás napíšete klamstvá, posťažoval sa

21.05.2024 16:10

Opäť vyhlásil, že dúfa, že štát bude schopný kontrolovať virtuálny priestor.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 768
Celková čítanosť: 2876503x
Priemerná čítanosť článkov: 3745x

Autor blogu

Kategórie