zemegula

V Anglicku zomrela 96-ročná pani. Mne stále pripomínala slečnu Marplovú. Taká typicky anglická figúrka, ktorá dobre ukáže v typicky anglickom klobúčiku v typicky anglickom parku. Vyslovujem sústrasť jej príbuzným, -ako príbuzným každého človeka, ktorého život sa skončí. Patrí sa to. Aj keď to bola Angličanka.

Áno, bola to Angličanka, počas života ktorej jej krajina spôsobila smrť miliónom ľudí v celom svete. Či už na frontoch dvoch svetových vojen, na rozpútaní ktorých vidieť jasnú anglickú stopu, alebo po strádaniach, vzburách, občianskych nepokojoch, hladomoroch, v koncentrákoch a vo väzniciach „ich veličenstiev“. Počas jej života, pred ňou ale i po nej budú Angličania, akoby geneticky predisponovaní na ničenie slovanskej spolupatričnosti ďalej pokračovať vo svojom diele zameranom na rozbitie Slovanov. Ani nie tak férovým bojom, ako skôr cestou intríg, rozoštvávania, kupovania si zradcov, podnecovania vojen proti Rusku či Srbsku cudzími rukami. Jedna takáto vojna zúri práve na východ od nás. Jej cieľom je, -a anglickí a americkí generáli sa s tým už ani netaja, zničiť súčasné Rusko v podobe veľmoci, v podobe ako ho poznáme. Generáli „jej veličenstiev“ od Temže a Potomacu vyhlasujú, že chcú „dez-imperializovať“ Rusko. To preložené do reči pravdy znamená, že ho chcú rozbiť na malé pseudoštátiky, ktoré budú poslušnou zásobárňou surovín, energií, lacnej ľudskej práce pre vládcov pri rieke Temža a rieke Potomac. Chcú divý slovanský svet Východu naučiť poslušnosti, postupne ho pacifikovať, asimilovať alebo „eliminovať“.

Tá pani, čo včera zomrela, s týmito plánmi nemá veľa spoločné. Iba ak to, že ich svojim mondénnym klobúčikom prikrášľovala a maskovala. Narodila sa ako symbolické pozlátko, žila ako pozlátko a aj tak umrela. A aj jej pohreb bude taký istý. Ako jedno veľké pozlátko. /Pomáham si týmto bohemizmom, -prepáčte…/. Ako jedna pompézna tragikomická šou. Ako posledný PR pre anglo-americký svet, na ktorý starú paniu ešte môžu tí, čo ňou vládli, použiť.

Aj Slovensko, ako jedna z kolónií anglo-amerického impéria, sa do tejto maškarády zapojí. Čo zapojí,-ono sa už do nej od prvých minút po oznámení smrti anglickej tetušky naplno zapojilo. V správach RTVS už druhý deň hlásatelia, hlásateľky, redaktori, spravodajcovia a komentátori trúchlivým nenáhlivým hlasom oznamujú triviality okolo starenkinho skonu, pohrebu, stretnutí a smútočných podujatí, ktoré sa pri tej príležitosti budú konať. Na futbalovom štadióne Slovana sa „tvár slečny Marplovej“ -ktovie prečo, objavila na veľkoplošnej obrazovke. Nejaký „hujer“ sa poponáhľal prejaviť nemiestne svoju otrockú servilnosť. A keď mu Slováci na to piskotom oznámili, čo si o jeho počínaní myslia, iný „hujer“ v novinách to s úklonom až po Temžu skritizoval. Ó aká hanba, ó aká neslušnosť. Tí Slováci-no fuj ! –

Áno, takto zneužívať futbal na nezmyselné službičkovanie imperiálnemu Britovi, je naozaj hanba, neslušnosť a fuj. Ten kto, to včera na Tehelnom poli vymyslel a ten, kto to v novinách ešte aj obhajoval, by si zaslúžil fuj a žltú kartu k tomu.

Tohto roku aj na Slovensku zomrelo veľa ľudí. Neznámi ľudia, čo celý život pocitov pracovali a žili. A médiá nič. Zomreli aj osobnosti politického, spoločenského, kultúrneho, športového a náboženského života. Medzi nimi aj veľký kardinál Tomko. Posledná z veľkých postáv obnovy slovenského národného ducha. – Médiá si tie osobnosti pripomenuli,-niektoré striedmo, iné vážnejšie. Ale žiadna celonárodná tryzna, žiadne faraónske záhrobné ceremónie sa u nás nekonali. Prečo ? Lebo to boli „iba“ naši ľudia, lebo to boli „iba“ Slováci …

Serviláci z médií a euroatlantickí politickí otroci po týchto slovách iste vyskočia od displejov ako osou uštipnutí – ale veď to je niečo iné – toto je predsa „britská kráľovná“, toto je jej veličenstvo zo zámoria, to je úžasná celosvetová celebrita, – toto je predsa Alžbeta II ! Kráľovná ! Aj naša kráľovná,-veď aj my sme Západ. Aj my sme takmer už „angličania“…Takéto a podobné nezmyselné trápnosti budeme musieť v našich SLOVENSKÝCH médiách v najbližších dňoch pretrpieť. No čo už, pretrpeli sme kadečo. Pretrpíme.

Pár dní sa budeme sa musieť na verejnosti tváriť trúchlivo. A ak nie, bude nasledovať trest: možno nie až taký brutálny , ako keď sa pri pohrebe R.Heydricha niekto v Prahe na ulici zasmial. Možno len taký KÁDROVÝ, ako keď sa niekto za boľševikov dostatočne hlboko neskláňal pri truhle Klementa Gottwalda. Kritizujem servilnosť novinárov,-ale pravdu povediac, nechcel by som prežívať ich dilemu: trápne smútiť na verejnosti alebo sa stať v danom médiu podozrivý a pri najbližšej reorganizácii tŕpnuť, či neprídem o miesto.

Takže,- hrajme sa na štátny smútok. Hrajme sa tragikomickú hru na takmer koniec sveta. Možno nám to na chvíľu pomôže zabudnúť na naše skutočné problémy: na hrozbu termonukleárnej vojny, na vysoké ceny elektriny a plynu, na zdraženie kúrenia, na búrlivý rast cien tovarov a služieb. Možno sa zoči voči smrti anglickej starenky prestaneme na chvíľu báť zimy, čo nás čaká. Možno dokonca zabudneme na to, kto nám vládne…

Takže smúťme. Vyhlásme štátny smútok. Nech sme v tej maškaráde až po uši ! Keď už, tak už ! Homo degeneratus . A kompletne.

PS: Priatelia,-koľko tomuto článku dávate ? Polhodinu ? Hodinu, či viac ?