zemegula

Vodné dielo Gabčíkovo oslavuje jubileum. Priznám sa, na Gabčíkovo som hrdý. Považujem ho za vrcholný inžiniersky projekt, aký sa na modernom Slovensku postavil. Nielen kvôli technickým parametrom stavby, ale aj kvôli spoločensko-politickým podmienkam, za ktorých sa projekt pripravoval, štartoval a napokon dokončil. Dobové podmienky boli vrcholne nepriaznivé až nepriateľské. Aj keď výstavbu podporoval slovenský národ, – tzv. politické elity Slovákov za Československa, za havlovskej federácie ale časť z nich aj po vzniku samostatnej SR sa k projektu správali nevraživo, nepriateľsky ba až fanaticky nepriateľsky. Maďarskí revizionisti, českí šovinisti a pseudo-environmentalisti robili všetko preto, aby sa projekt nepodaril. Našťastie, – kadejakí tí vavrouškovia a bélaliptákovia napokon prehrali !

Dunajská vnútrozemská delta bola v čase, keď som bol mladší a zdatnejší svedkom niekoľkých mojich „expedícií“. Raz som okolo vodného labyrintu prešiel peši po hrádzi z Komárna do Bratislavy /nocľah v spacáku medzi krvilačnými komármi…/, dvakrát na bicykli. Na starej dobrej kanojke som sa neraz hral medzi dunajskou divočinou na „amazonku“. Potom som tu na dva roky výstavby pauzoval -no a po odznení prác som sa tam znovu vrátil. Po postavení priehrady je „delta“ podľa môjho názoru ešte pôsobivejšia ako predtým. Miestami leknové ramená, miestami prietoky s vodou čistou ako v Tatrách. Desaťtisíce vtákov, bobre, diviaky, srnce, líšky,,, pokojné stáda kráv a koní, megakŕdle husí, improvizované krčmy s halászlé… No a jedno z najkrajších miest na Slovensku, -mŕtve rameno /“jazero“ Lion/ pri Kližskej Nemej resp. Čičove , – to je stále rovnako nádherné ako kedysi.

Pokyn na zahájenie výstavby Gabčíkova – notabene ešte za čias havlovskej Č-SFR, – známy ako „SYPTE !“ – patril medzi jeden z mála odvážnych, vlasteneckých a štátnických krokov vtedajšieho predsedu vlády SR, Dr.J.Čarnogurského. Patrí mu za to trvalé miesto v galérii tých slovenských politikov, ktorí pomohli Slovensko posunúť na úroveň rešpektovanej , svojprávnej krajiny. No a keď po Čarnogurskom vzal výstavbu Gabčíkova pod politický patronát dr.V.Mečiar, bolo jasné, že sa Gabčíkovo postaví a že to bude úspech.

Hlavnú zásluhu na tom, že máme veľkolepé Gabčíkovo, však nemajú politici ale dvaja skvelí stavitelia, architekti a manažéri – Ing. Danišovič a Ing. Binder. Prvý z nich bol ideovým otcom myšlienky priehrady na Dunaji. Prof. Danišovič bol ešte stará škola poctivých, pracovitých architektov-puntičkárov. Venoval sa len a len veci samostatnej,- kvôli priehradám opustil načas akademickú kariéru, vydal sa stavať vážsku kaskádu. Nebál sa výroby, nebál sa praktickej manažérskej práce v teréne. O živote prof. Danišoviča dosť veľa viem – nebohá svokra totiž ako mladé dievča u Danišovičov slúžila.

Manažérska bravúra výstavby priehrady sa ešte viac ako u prof. Danišoviča prejavil u Ing. Bindera. J. Binder sa do prác na Gabčíkove pustil na 100% , na doraz. Investoval do priehrady aj kus svojho zdravia a svojej osobnej integrity. Keby nie fanatikov, ako bol Binder, tak by sme dnes Gabčíkovo možno ani nemali.

Danišovič a Binder ,- velikáni slovenského technického a staviteľského umenia by si za svoju prácu pre Slovenskú republiku a pre slovenské národné sebavedomie zaslúžili aspoň nejaký pamätník. Najlepšie spoločný reliéf. A samozrejme, najlepšie by bolo, keby im postavili v areáli Gabčíkova. Buď pri galérii umenia, alebo pri priehradnom múre.

Sochy a reliéfy majú dnes v Bratislave kadejakí umelci a pseudo-umelci /niektorí dokonca na bicykli/ alebo politici-pseudohistorici /napr. aj s dlhými umastenými vlasami/. Ich zásluhy o Slovensko sú v porovnaní so zásluhami Danišovičova a Bindera mizivé. No nech len tie pamätníky majú. Vieme žiť aj s nimi. S čím by sme ale žili lepšie, sebavedomejšie, – to by boli plastiky či reliéfy Danišoviča a Bindera. Dvoch skutočných budovateľov nášho Slovenska.