zemegula

Narodila sa 2 roky po začiatku 20. storočia. Dnes by mala 120 rokov. Jej mama Mária Suchá pochádzala o Schmiedelov. Schmiedelovci boli kedysi veľmi bohatí, no potom im vysoká pôrodnosť rozsekala majetky na malé švíky políčok, čo uživili sotva jednu dve kravičky. Ilonina matka Mária už ako gazdiná nemala doma perspektívu a tak bola celkom rada, keď sa na príhovor učiteľa dostala za pomocnú slúžku pánu kanonikovi do mesta. Z lazníčky sa tak stala meštianka. Na jednej z mestských tancovačiek sa zoznámila s mestským hajdúchom Szilayom. Vzali sa a mali postupne tri dcéry. Dve šikovné a jednu takú trochu spomalenú. Szilay pri službe v mestskej väznici prišiel o oko. Pozeral cez okienko na dverách na väzňa,- ktorý mu v návale zúrivosti cez toto okienko vypichol oko lyžicou…

Poloslepý Szilay sa stal kriplom. Začal piť a onedlho ochorel a zomrel. Mária dlho bez muža nebola. Do roka sa vydala po druhýkrát. Jej muž akýsi Paller, bol osobným kočišom pána burgemajstra. Chodil na koči po meste vyobliekaný v šnurovanej „atille“ takmer ako burgemajster samotný. V bývalom banskom malomeste bol „niekým“. Na prestíži mu však nepridalo, že jeho nevlastné dcéry – Szilayky, roztopašné mladé hepy, slúžiace u Olíkov pri jašení sa podpálili bohatým Olíkovcom povalu. Onedlho už na ringu blčala na rozložitom olíkovskom dvojposchodovom dome celá strecha. Dievčatá sa zľakli následkov toho, čo vyviedli a v strachu pred trestom ušli až kamsi do Budapešti. Tam sa po nich stopa stráca, -zostali iba klebety, že vraj skončili v jednom z tamojších nevestincov.

Márii po zmiznutí svojich dvoch dcér zostala iba trochu zaostalá Katka. No nie nadlho. V 1902 sa Márii a Pallerovi narodila ďalšia dcéra: Ilona.

Ilona sa nenarodila do úplne chudobnej rodiny. Mestský kočiš a slúžka u pána veľadôstojného kanonika žili skromne ale biedu netreli. Problém nastal, keď sa Pallerov zlozvyk – popíjanie, stalo neresťou. Paller chodieval domov poriadne napitý a robil to čoraz častejšie. Malá Ilona to videla ale žila vo svojom detskom svete svojimi detskými problémami. Hviezdnou udalosťou jej detstva sa stalo otvorenie prvej materskej škôlky – mestskej „óvody“. Kanonikova služka a mestský kočiš boli oslovení, aby išli príkladom a dali svoju dcéru do škôlky medzi prvými. Ilone sa v óvode páčilo. S otvorenými ústami hltala všetko, čo ich tam učiteľky učili. Učenie ju bavilo. Azda ešte viac ako hry na dvore s „labdou“ a „fogdou“. Vyhovoval jej aj pravidelný režim jedla, odpočinku, hier a učenia. Vrcholným zážitkom ale pre Ilonu bolo účinkovanie v živom betlehme. Ilona bola so skôlkárskych detí najvyššia a najurastenejšia. Mala dlhé blond vlasy a sivomodré oči. Obliekli ju teda do červeného plášťa, dali jej na hlavu modrobiely závoj – a urobili z nej v betleheme Pannu Máriu. Najdôležitejšiu postavu betlehemu. Na tento úžasný zážitok, na tú vianočnú slávu si potom Ilona spomínala celý život. Bol to okamih, ktorý jej dodával sebavedomie až do hlbokej staroby.

Otec Paller na rozdiel od Ilony ale neprežíval najlepšie obdobie. V tú istú zimu, ako Ilona hviezdila v živom betleheme, sa raz tak opil, že sa cestou z krčmy domov šmykol do potoka a tam sa v nehlbokej ale studenej vode utopil. Mama Mária druhýkrát ovdovela. Aby mala z čoho živiť Ilonu a Katku, rozšírila rozsah svojich služieb na fare o upratovanie kostola. Ilona preto ani po strate otca biedu netrela. Začala chodiť do ľudovej školy. To už bol iný svet. Plný zaujímavých vecí, informácií o neznámych zvieratách, krajinách a príbehov o uhorských kráľoch. K tomu kreslenie a počty, to ju tam naozaj bavilo. Nečudo, že Ilona patrila známkami na vysvedčení / „kituno, dicseretes, kituno, kituno…/medzi najlepšie v triede. A nečudo, že ako výborná žiačka s chudobnej rodiny padla v piatej triede do oka rádovým sestrám, ktoré práve medzi takýmito-šikovnými a chudobnými deťmi, – hľadali žiačky do svojej kláštornej školy. Ilona opustila na jeseň svoje rodné mestečko a nastúpila do kláštorného vzdelávacieho ústavu v župnom sídelnom meste. Ústav vychovával z talentovaných Sloveniek maďarské učiteľky a rádové sestry…

Ilonu nadchli nové predmety, najmä reči ako latinčina a nemčina. A tiež spev pri klavíri, maľovanie na plátno, herbárčenie, zbieranie minerálov a pod. Horšie však bolo, že ani v škole a ani v internáte sa nemohla so spolužiačkami rozprávať po slovensky, – hoci veľká väčšina z nich boli Slovenky. Len čo ich pri slovenskom rozhovore nachytala učiteľka alebo vychovávateľka v kláštore, už aj im leteli na chrbát buchnáty a so zlostným krikom „már megín povedala-povedala“. Závažnejšie použitie slovenčiny napríklad na nejakej schôdzke viacerých dievčat sa potom riešilo uzavretím v kláštornej miestnosti bez okien a pôstom.

Napriek tomu ale Ilona v kláštornej škole ďalej napredovala. A bola by iste aj ďalej. No v treťom ročníku sa jej mame Márii /ktorá sa medzitým po tretí raz vydala za istého Adamca, čo gazdoval u Schmiedelov a kvôli ktorému opustila mesto a vrátila sa na lazy/ stalo nešťastie. Pri nosení sena z povaly sa pošmykla a spadla popri rebríku až na zem v komore. Pár dní sa pokúšala zo zranení sama vystrábiť, no keď sa zdravie nezlepšovalo a Adamec zúril, že okolo domu a statku nemá kto robiť, rozhodla sa napísať Ilone do kláštornej školy a poprosiť ju aby sa vrátila domov.

Ilona ani na chvíľu nezaváhala. Rozlúčila sa učiteľkami a spolužiačkami, kúpila si za malú kláštornú apanáž lístok na vlak a letela domov. Za mamou.

Mamu našla na posteli, celú čiernu od odrenín a spuchnutú. Navyše s plnými ústami sťažností na muža – Adamca. Ten jej vraj takmer nedával ani jesť a piť, ba po nociach chodil k nej so zápalkou či ešte dýcha a ke´d zistil, že stále žije, nadával jej a žiadal ju aby čo najskôr zomrela, lebo on ku gazdovstvu potrebuje novú zdravú ženu. Párkrát jej dokonca pohrozil, že ak nezomrie, podpáli jej perinu a posteľ. Trinásťročná Ilona mamu utešila, no viac toho proti gazdovi -grobianovi nezmohla. Pre pokoj v dome sa ale snažila robiť všetko, čo sa od gazdinej čaká. V kuchyni, maštali, na poli.

Adamec choval nielen kravy ale na predaj aj býčky. Najstrašnejšou povinnosťou Ilony bolo, že ich musela chodiť pásť. Býky boli ťažko ovládateľné, jeden z nich agresívny a útočný. Raz sa z ničoho nič rozbehol proti Ilone a bol by asi preklal a zadupal, keby sa v poslednom momente neskryla za kmeň košatej čerešne a pokiaľ býk stihol na ňu znovu zaútočiť, vyštverala sa na strom a odtiaľ volala dakoho na pomoc.

Po pár mesiacoch Ilonina matka Mária zomrela. Hoci prišla z mesta na lazy s kopou cenného majetku, Adamec pred notárom všetko zatajil a tvrdil, že prišla s prázdnymi rukami a Ilona po nej nemá čo zdediť. Ilona na oplátku odmietla, aby sa Adamec stal jej sirotským otcom. Dostala sa teda pod kuratelu úradnej osoby -akéhosi sirotského otca ex offo. Ten možno za ńu poberal nejaké peniaze ale inak sa o Ilonu nestaral. Ilona si teda pár dní od maminej smrti pobalila do batôžka všetko, čo mala a odišla od Adamca preč.

Ani nevedela ktorým smerom a kam pôjde. Stála na ceste bezradná- trinásťročná sirota- ani dievča a ani žena a nevedela čo si počať. Kam sa pobrať, Jediná vec, čo ju v zúfalstve napadla, bolo ísť za tetkou, ktorú mama Mária nazývala kmotrou od Hanesov.

U Hanesov ju gazdiná, tetka Hanesova neprijala s nadšením. Kostnatá, šľachovitá dievčina samá ruka samá noha evidentne bez akýchkoľvek skúseností zo služby na gazdovstve sa jej veľmi nepozdávala. No s úcty k nebohej vzdialenej príbuznej Márii napokon privolila na to, aby u nich Ilona zostala. A tak sa trinásťročná Ilona stala u Hanesov slúžkou. Postupne zmocnela, dospela a zapadla do miestnej lazníckej komunity. U Hanesov zostala 9 rokov.

Čas, ktorý tu potom prežila, bol asi najkrajší, najbezstarostnejší, najveselší v jej živote. Na gazdovstve síce robila viac-menej za stravu a ubytovanie, no časom dostala od gazdov svoju malú komôrku. Pod okná jej tu potom, tak ako iným dievkam, chodili chlapci na vohľady. „Vohľady“ – to boli vlastne veselé prekáračky, nekonečné rozhovory, spevy pri harmonike, občas nejaké letmé bozky -po ktorých museli nasledovať u slušného dievčaťa výchovné buchnáty-a veselé akcie s ostatnou mládežou: tancovačky, zábavy, páračky, priadky, svadby, krstiny, stále sa u Hanesov a na okolitých lazoch čosi dialo, Čosi veselé, alebo aspoň plné emócií a energie. Ilona si v tomto kolotoči ani veľmi neuvedomila, že začala svetová vojna, že skončilo Uhorsko, že do mestečka prišiel akýsi nový český režim – a že ona už má 22 rokov a stala sa z nej stará dievka.

Ilona si to možno až tak neuvedomovala, no v meste a na lazoch boli ľudia, čo si to všimli. Mali to tak povediac v popise funkcie. Boli to miestne dohadzovačky. Raz za ňou prišla jedna z nich a ponúkla jej vydaj za mladého vdovca s 2-ročným synčekom,- nebohatého ale robotného Karola. Dohadzovačka ju „taktne“ upozornila, že je už stará dievka a že sa pod novou hanesovskou gazdinou môže u svojich pánov aj zunovať. Ilona popremýšľala a hoci mala iné, oveľa idealisiickejšie predstavy o svojom nastávajúcom manželovi, -po prvom stretnutí s ním so sobášom súhlasila. Karol bol urastený, mocný, do tváre nie najškaredší. Jediné, čo ju trochu odpudzovalo, bola jeho mierna hluchota, prevažne zachmúrená tvár a tak trochu aj jeho neohrabanosť. To, že Karol mohol svoju ženu vziať do „domu“ s iba jednou izbou, bola pre činorodú robotnú Ilonu oveľa menšia starosť.

Len čo sa činorodá, robotná Ilona dostala ku Karolovi do Bochmanov, už aj začala svoj nový svet pretvárať. Už aj začala plánovať a zanedlho aj robiť prvé kroky k zveľadeniu domova. Dom, ktorý Karol vlastnil vlastne ani nebol poriadny dom. Bola to časť rodičovského dvojdomu. Prvú časť drevenice,-kuchyňu a izbu zdedil starší Karolov brat Jano a žil tam so svojou trochu vulgárnou, papuľnatou a ceckatou Zuzou od Vršanov. Zuza prišla do Bochmanov skôr a tak si osobovala byť na spoločnom dvore gazdinou. Ibaže padla kosa na kameň – Ilona si rozkazovať o Zuzy nedala. A to predznačilo potom ich celoživotný, často veľmi dramaticky sa vyvíjajúci spor.

Karol zdedil iba komoru, nalepenú na Janovu izbu drevenou stenou a uzavretú z druhej strany provizórnou zrubovicou. Pozemok Karola však pokračoval ešte asi 20 metrov ďalej. A to vyvolalo u Ilony nápad, aby si tam s Karolom predĺžili svoj domček a vytvorili ako tak ozajstný domov.

Jedna vec je plán, druhá vec je realizácia. Karol a Ilona nemali na stavbu takmer žiadne peniaze. Mohli sa pri stavbe spoľahnúť iba sami na seba. A pri zháňaní stavebného materiálu na okolitú prírodu. A veruže sa na to aj spoľahli- Spoločne na ručných rebrinách ťahaných raz jedným, raz druhým si z okolitých potokov nanosili kamene – potočnáky. Žiaden tuf, ale ťažké tvrdé potočnáky. Karol nimi napĺňal šalung vrstvu za vrstvou. Spevňoval ich občas drahou cementovou maltou, no načastejšie iba tak, že kamene ukladal nasucho tak, aby jeden druhého viazali a jeden do druhého zapadali. Po roku sa podarilo vymurovať prvú novú miestnosť – izbu. Dokonca sa ju Karolovi /ktorý to s drevom vedel/ podarilo aj zastrešiť. Jednoduchým šindlom, no funkčným, lebo netiekol.

Na ďalší rok sa Ilona a Karol pustili do stavby ďalšej miestnosti. Do komory, ktorá by dom uzavrela zo severozápadnej strany . Tu ale už nepoužili skaly /žiadne totiž už v blízkom okolí ani neboli/ ale sami sa pustili do výroby nepálených tehál. Hlinu-červenkastú letňu nakopali a naškrabali na dvore a v malej záhradke. Karol urobil drevené formičky, Ilona nanosila z ciest a od dobrých ľudí hvôsťa a kravské a konské lajná. Pomocou nich potom letňu spevnili a vyformovali do tehál , nechali pomaly vyschnúť a ke´d usúdili, že sú tehly hotové, vymurovali si aj komoru a komôrku. Z komory urobili rebrík do podkrovia a bolo to.

Konečne mali svoj celoživotný domov. Medzitým, ako stavali z kameňa izbu, porodila Ilona dcéru Margitu pri stavbe komory aj dcéru Helenu. Ilona sa tak stala matkou troch detí – jedného nevlastného syna a dvoch dcér. Blonďavej modrookej Margity, ktorá sa na Ilonu veľmi podobala, aj keď bola menej kostnatá – a čiernookej čiernovlasej Heleny, ktorá akoby z oka vypadla otcovi Karolovi. Ilona si nevedela po celý ďalší život pomôcť, ale Margitu mala radšej, hoci bystrosťou a pracovitosťou sa na ňu oveľa viac podala po otcovi vyzerajúca Helena.

A život išiel pomaly ďalej…