Založ si blog

Ilona Pallerová /2/

Život Ilony Pallerovej išiel ďalej. Karol chodil za robotou do okolitých kameňolomov, na stavby ciest, železníc, tunelov, mostov a do hôr, či už pod Vtáčnik jedle bieliť alebo drevo zvážať, atď.

Ilona strážila rodinný krb, obrábala 30 árový fliačik poľa. Zem to nebola veľmi úrodná, ale zemiaky, fazuľu, mak, zeleninu a pár vreciek jačmeňa pre sliepky a na šrot pre prasiatko sa na nej dopestovať dali. Na najmenej úrodnej časti bolo trochu miesta aj pre trávu a seno pre jednu-dve kozičky. Dôležitou súčasťou políčka boli ovocné stromy: hrušky, slivky, jablká, orechy. Oni spestrovali chudobný jedálniček najmä v zime. Jablká sa uchovávali v slame až do jari, alebo krájali a sušili, alebo v celku na platni šporáka piekli ako sladká dobrota. Orechy išli na sviatočný stôl v podobe orechovníkov a ako posýpka na rezance. Hrušky sa buď pojedli za surova alebo -ak bola väčšia úroda, vypálili na hruškovicu.

Najviac využitia ale mali slivky. Jedli sa za surova, varil sa z nich lekvár alebo sa z nich pálila slivovica. Varenie slivkového lekváru,- to bol jeden z vrcholov poľnohospodárskeho roka. Slivky sa varili v špeciálnej piecke, vo veľkom medenom kotle. Varili sa bez cukru, miešali nepretržite celé poobede a celú noc a až pokým, -zväčša až na druhý deň nebol lekvár hotový, ako mal byť. Teda hustý, Aby vydržal v hlinených nádobách na povale aj 8-9 rokov. Skôr než zhustol, ponúkala ho Ilona deťom na tanieriku s kúskom chleba ako tzv. „brečku“. Bola to fajnota nad fajnotu. Sladučká a voňavá. Deti sa za ňou išli pozabíjať…Varenie lekváru bolo spojené so zaujímavým rozprávaním najmä starších ľudí. Lekvár varili vo svojich kotloch aspoň dvaja-traja susedia. To bolo vône-aj na kilometer ďaleko ! Pri kotloch postávalo cez noc aj 10-15 ľudí. Zaujímavé príbehy zo života alebo miestne horory o hadoch, vraždách, duchoch sa hovorili najmä neskôr v noci, aby ľudia od strachu a hrôzy nezaspali a neprestali miešať…

Biedne políčko nestačilo 5-člennej Iloninej rodine na celoročnú obživu. Nestačilo najmä pre dve kozy a zajace. Preto Ilona chodila do hory s plachtou na zelinu. Vracala sa domov s obrovským batohom. Samá kyprina, jemné malinčie, lesná ďatelina, agátové a biedzinové konáriky…Pokiaľ to počasie dovolilo, kázala Ilona deťom jeden-dvakrát za deň, aby išli kozy napásť na paseky, lemujúci okraje ciest.

V lete a na jeseň sa Ilone začala ďalšia obľúbená činnosť. Zber lesných plodov: malín a černíc, neskôr bobuliek bazy a chabzdy.. Ilona chodila na černice a iné lesné plody rada. Boli to pre ňu akoby celodenné dobrodružné expedície. Najprv chodila sama, neskôr už aj s deťmi. Keď boli vedrá plné, išla s nimi Ilona na druhý deň Šimunekovi na výkup. Takto si v sezóne zarobila pár desiatok vzácnych koruniek. Bobule bazy však Ilona spracovávala aj sama. Varila ich bez cukru. Dlho predlho. Až sa z bobúl vytvorila čierna tuhá hmota. Bazový lekvár sa potom používal ako liek. Bol horký ale príjemne aromatický. Používal sa na choroby žalúdka a nevoľnosť.

Aby sa dalo odchovať menšie prasiatko, bolo treba odrábať o bohatších gazdov za metrák-dva pšenice alebo kukurice. Vzácnu kukuricu ale Ilona prinášala aj z Dolniakov. Nabrala si plný kôš jabĺk a prvým raným vlakom sa vybrala do dedín na žírnej zemi. Tu jablká čarala za šúlky kukurice. Ak mal Karol čas /často bol nezamestnaný/ a uplietol slamienky, čarala Ilona aj tie za drahocennú kukuricu.

Ilona musela bohatším gazdom odrábať aj za pomoc pri vyvážaní hnoja, oraní či mlátení jačmeňa. Pri robotách okolo sena a pri žatve sa na poliach zišlo viacero ľudí a vždy tam bolo veselo. Spev, harmonika, tancovanie, dajaký ten kalíšok, klebetenie s inými ženami, vtipkovanie,- to boli slnečné lúče, rozjasňujúce Ilone inokedy dosť bezútešný život. Karol bol okrem soboty nedele večne niekde preč a tak by sa Ilona bez takýchto spoločných podujatí u susedov ani nemala s kým poriadne porozprávať. Páračky a priadky jej nestačili. Spevu a tanca /čardáša, polky, šimi…/ sa nevedela nabažiť.

Keď boli deti staršie, rozdala im Ilona úlohy,- ako a čo s prasaťom, kozami, sliepkami … a už utekala na šľachovitých nohách na lazy vzdialené dakedy aj 10 kilometrov. Domov sa vracala až za tmy. Keď bolo v chlievoch všetko v poriadku, bola spokojná. Keď ale nebolo, odniesli si to dievčatá riadnym šticovaním.

Ilonin život nebol bohviečo, ale žiť sa dal. To najhoršie v jej živote však malo ešte len prísť. Raz na jeseň prišla na Karola hrozná choroba. 4 roky v zákopoch prvej svetovej vojny, roky spania iba v robotníckych palandách napr. pri stavbe železničných tunelov okolo Harmanca…, no najmä nocovanie v búdach , postavených len z čačiny v metrovom snehu pod Vtáčnikom, -sa ozvali. Chlapi v januárovej zime spali na hromadách čačiny, prikrytí iba kabátmi. Jediným zdrojom tepla bola vatra, tlejúca v búdach až do rána.

– Tu kdesi sa Karolovi vyvinula ťažká reumatická artróza. Najprv bolela, silno, strašne , na nevydržanie. Vykrúcala palce a členky, puchla tak, že sa Karol nevedel obuť do baganči. Potom Karola úplne zrazila z kolien a prinútila ho ležať v posteli a potichu revať od bolesti.

Jedna vec bola bolesť, druhá vec to, že Ilone v rodine vypadla najväčšia časť prijmov. Ilona v zúfalstve veľakrát sama išla na stavby, na ktorých mal zajednanú prácu Karol. Najčastejšie to bolo pri stavbe ciest. Po dlhom prosení sa tam sa našla vhodná robota aj pre šľachovitú Ilonu. Pri rozbíjaní menších kameňov na štrk, pri zarovnávaní terénu a pod. Robotu si odviedla. Aj keď, samozrejme, za sotva polovičný plat, než by dostal Karol. -Aj pri tejto takmer otrockej práci si ale Ilona našla priestor na sebaprejavenie. Párkrát poradila parťákovi, ako robiť rýchlejšie a s menšou námahou. Dokonca raz poradila úspešnú fintu, ako pomocou machu napchatého medzi skaly vytvoriť dojem, že svah nad cestou tam už stojí bezpečne aspoń rok. Aj ke´d bol dokončený iba „včera“.

Karol so svojimi troma ľudovými nebol schopný riešiť si sám svoj zdravotný problém s lekármi a korešpondenciu s nemocenskou poisťovňou. Našťastie, bola tu Ilona. Chodila s Karolom od lekára k lekárovi, prosila, vysvetľovala, žiadala. Občas Karolovi vybavila pár týždňov v nemocnici či raz dokonca aj v kúpeĺoch, – no to najdôležitejšie, – invalidný dôchodok sa jej na českých úradovniach zdravotnej a sociálnej „péče“ vybaviť nepodarilo. Po výmene 5-6 úradných listov vždy nakoniec dostala konečný verdikt „nelze vyhověti“. Nelze a basta. Chlap leží bez pohybu na posteli, no posudkový „lékař“ konštatuje iba „blatfus“ alebo „částečnou invaliditu“ bez nároku na invalidnú penziu.

Takéto hry s úradnou vrchnosťou hrala Ilona s masarykovskou republikou roky. Až sa napokon predsa len čosi zmenilo a ona sa dočkala.. Masarykovskú pseudo-demokraciu nahradil autoritatívny paternalizmus prezidenta Tisa. Československo nahradila prvá Slovenská republika. A Ilona pre Karola v samostatnom slovenskom štáte konečne vybavila trvalú invaliditu. Prvú, aj keď veľmi skromnú penziu. Dôchodok po vojne chceli československé úrady znovu zrušiť. Našťastie, na úradoch už mali vtedy slovo nielen Česi ale aj Slováci. Dôchodok Karolovi zostal. Na solídnejšiu úroveň, zabezpečujúcu skromné prežitie, zvýšili dôchodok postupne až komunisti.

Medzičasom sa v Iloninom živote mnohé zmenilo. Akosi zjednodušilo. Dievčatá sa priblížili k dievockému veku. Dokázali doma mnohé zabezpečiť samé. Aj pomoc nevlastného syna bola citeľnejšia. Karol vo svetlých chvíľach bez záchvatov bolesti a nehybnosti tiež okolo domu dosť porobil. Plietol slamienky, košíky, vyrábal drevený riad. Zhotovil Ilone trlice na trepanie konopí, zohnal snovadlá no najmä jej vyrobil trochu obhrublé ale funkčné krosná. Odvtedy na nich Ilona zimu čo zimu tkala nádherné pestrofarebné pokrovce. Ilonine pokrovce sa v mestečku a na lazoch stali známe a vyhľadávané. Veselé pokrovce sa stali jej nová pýcha a zdroj sebavedomia. V pokrovcoch sa zobudil je takmer zabudnutý výtvarný talent azda ešte z čias kláštornej školy.

Karol so synom sa starali o palivové drevo na zimu. Bola to vec prežitia. Robota na celý rok. V zime drevo z lesa sánkovali na krňačkách, v lete a na jeseň pomaly nazvláčali na malom vozíku. A potom pílili, štiepali, ukladali. Hrubšie či tenšie polienka z haluziny ukladali do úhľadných domčekov. – Na ľahšie spracovateľnú metrovicu a poriadne bukové kláty nemali peniaze.

Ilona mala v tých rokoch už viac času na odrábanie u gazdov. A na veselé úteky do lesa s kamarátkou Marišou Rafajovou. Ilona a Mariša Rafajka, -to bola spolu veselá kopa. Kade išli tade sa rehotali. Zo svojej biedy zo svojich chorôb, zo svojich trápení. Ilone bola s Marišou dobre. Bohužiaľ, nie dlho. Mariša po pár rokoch dostala rakovinu a rýchlo na ňu zomrela. Ilona pri svojich cestách do hory zase osirela. Idúcky do mesta alebo do kostola sa síce zastavila a prehodila pár viet s každou ženou, čo stretla, – no žiadna z nich nebola Mariša.

Kostol. To bol budova, to bola ustanovizeň, ktorá Ilonu sprevádzala životom v dobrom i zlom. Vďaka kostolu a cirkvi mala Ilonina mama Mária živobytie. Vďaka fare získala Mária a následne aj Ilona lásku k poznávaniu, vášeň ku čítaniu, pocit sebavedomia a vlastnej hodnotnosti. Získala tam Boha,-partnera pri orientácii životom no tiež partnera do diskusie, ba až do ohnivých sporov, kedy Ilona, -boh neboh-používala aj dosť pikantný slovník. Medzi Ilonou a Bohom to iskrilo vždy, keď Ilone čosi napriek ťažkej robote a maximálnej snahe niečo nevyšlo. Alebo keď sa na ňu hrnulo jedno nešťastie za druhým. Alebo keď si naplánovala, že pôjde do hory na černice,-no z oblohy, ako na potvoru začalo liať a prestať sa nechystalo. Vtedy Ilona obrátila tvár proti nebu, zaťala päste a kliala a kliala, rúhala sa a rúhala…Nakoniec sa však veci vyvinuli tak, že to všetko Ilona ako tak v zdraví a bez väčšej ujmy na majetku prežila a tak sa následne z bohom pomerila. Ilona boha velebila, boha kritizovala, s bohom sa hádala, – no nikdy o jeho existencii nepochybovala. Boh mal pre ňu otcovskú autoritu, ktorú ona občas, ako večne spurné dieťa ofrflala. No v božiu autoritu vždy verila.

S kňazmi a cirkevnými hodnostármi to bolo iné. Voči ich kázňam a spovedným ponaučeniam mala Ilona vždy veľké výhrady. Najväčšie súviseli s tým, že sa farári vyzvedali na jej intímny život a dávali jej príkazy ako malému, hlúpemu dievčaťu. Na to bola citlivá. Vyzvedali sa napríklad, najmä v časoch prvej SR, prečo má s mužom iba dve vlastné deti.- keď v meste a najmä na lazoch bol zvyk mať aspoň 5-6. Vyzvedali sa, či proti otehotneniu nepoužíva nejakú „hriešnu“ praktiku. Ilona im odpovedala s ťažko zakrývanou zlosťou, že nerobí nič také, že všetko je jednoducho vôľa božia. Farári neverili, ale proti vôli božej už ďalej nenamietali. „Somári, azda, im nezavesím na nos, že to s Karolom robím v takom čase, takom dátume, , keď viem, že neoťarchaviem“ – zdôverila sa Mariši Rafajke. Ilona bola vo veciach lásky oproti svojmu okoliu racionálnejšia, mestskejšia, modernejšia. Keď Karol kvôli zdraviu i veku /presiahol 60-ku/ mal z plnenia manželských povinností stále menší pôžitok, dohodla sa s ním, že už hádam aj stačí a že je čas, aby líhali od dvoch postelí oddelene.

Od lazníčok v okolí sa Ilona líšila v mnohom. Silou, pružnosťou a štíhlosťou, no ešte viac vynaliezavosťou, činorodosťou a svojim vzťahom k vzdelaniu, ku škole a ku knihám. Keď len trochu mohla, pomáhala svojim deťom pri učení, umožňovala im, aby si mali kde a kedy robiť domáce úlohy. Nedostatok učebníc sa riešil odpisovaním učebníc od detí bohatších ľudi. Ilona strávila nejednu nedeľu pri ich prepisovaní,

Ilona však predovšetkým sama často a vášnivo čítala. Tajne, aby o tom Karol nevedel, kupovala v kníhkupectvách a na jarmokoch náučné kalendáre a lacné vydania románov od slovenských, českých a maďarských autorov. Prečítala všetko od Vansovej, Šoltésovej, Mikszátha, Jókaiho, Jiráska, Nižnánskeho. Žiadna superkvalita, – ale v porovnaní s jej susedkami, ktoré nič nečítali a ich gramotnosť končila pri podpise na pošte, to bolo ohromne veľa.

Láska ku knihe a vzdelaniu sa u Ilony naplno prejavila, ke´d deti odišli z domu a prišli pokojnejšie dni začínajúcej staroby. Vtedy sa už Ilona neuspokojila iba s románmi. Prišla na chuť lexikonom a atlasom-najmä atlasom liečivých rastlín. Ku každej rastline, ktorá rástla aj v jej okolí, pripísala k oficiálnemu a latinskému názvu aj názov ľudový, nárečový. Vrcholom Iloninej lásky ku vzdelávaniu bolo, keď si ako 65-ročná kúpila učebnicu a slovník ruštiny. A začala sa učiť tento jazyk, vraj aby nezomrela „úplne sprostá“.

Ilona bola ohybná a dynamická žena až do 70-ky. Neznášala lenivé a ťažkopádne ženy. Vnúčatá učila tancovať svoje milované šimi a nútila ich aj do hory chodiť rýchlo, pružne, „švižko“. Vravela im, že ich chôdza nesmie pripomínať „raž-raž-raž-raž…“ ale zásadne iba „žito-žito-žito-žito“. Vnuka učila zdravej a striedmej výžive. Nechať kôrku od chleba nezjedenú, to u nej neexistovalo. Tvrdila, že v kôrke od chleba je najväčšia sila. Vraj v kalendári čítala príbeh väzňa, čo si od spoluväzňov pýtal kôrky, menil ich za striedku a iba kôrky jedol, lebo mu dávali silu. Z kôrok tak zmocnel, že nakoniec na okne vylomil mrežu a ušiel na slobodu.

Prišiel čas, keď Ilonine dievčatá dospeli a bolo ich treba vydať. Radosť jej urobila milovaná dcéra Margita. Našla si počerného štramáckeho tesára Petra, ktorý sa po vojne stal policajtom. Keď Ilona videla svoju Margitu ísť per pazuch so svojim uniformovaným Petrom, cítila sa ako v siedmom nebi. A keď išli cez dvor nenávidenej Zuzy Vršanovej, nevedela Ilona od pýchy na ktorú nohu najskôr skočiť.

Mladšia dcéra Helena jej poskytovala spočiatku menej potešenia. Zaľúbila sa do Fera Horniakovho. Chlapca z bohatej rodiny. Ferova mama nechcela o chudobnej neveste akou bola Helena ani počuť. Nanútila Ferovi seberovnú nevestu z bohatej lazníckej rodiny s kopou lúk, polí a záhrad. Ohrdená a urazená Helena ušla z lazov do susedného mesta. Tu z trucu otehotnela s akýmsi ženatým Maďarom. A potom, aby nerobila hanbu mame Ilone, odišla do Čiech za nevlastným bratom a tesne pred pôrodom našla napokon útočisko u sestry Margity, žijúcej s manželom- policajtom vyše sto kilometrov od rodných lazov.

Dcére Helene sa narodil šikovný bystrý chlapec. A ten sa neskôr stal akoby Iloniným vlastným dieťaťom. Keď sa neskôr Helena vydala a mala ďalšie dve deti, brávala si Ilona vnuka často k sebe na lazy. Darovala tak vnukovi fantastické detstvo v prírode a otvorila mu dokorán celé bohatstvo svojich poznatkov a životných skúseností. Sebe však Ilona tiež niečo darovala: akoby druhé materstvo a druhú mladosť. Konečne mala vo vnukovi zvedavého poslucháča a partnera na potulky okolím. Chodili spolu do hory ma drevo, na hríby, na maliny, na jahody, na černice. Chodili spolu na Dolniaky čarať slamienky za kukuricu a pšenicu, Chodili na výlety po okolí. Ilona v nedeľu doobeda nabalila tašku s chlebom, maslom a paradajkami, vzala flašu vody a hybaj cez horu do susednej dediny ku vodopádu alebo do Štiavnice či Kremnice na hrad. Alebo do Teplíc na kúpalisko. Niekedy aj 20-30 kilometrov pešo.

Z Heleninho syna sa napokon pre Ilonu vykľula najväčšia hrdosť a najjasnejší dôkaz o zmysluplnosti jej života. Chlapec úspešne vyštudoval univerzitu, stal sa pánom doktorom. Jeho kariéra smerovala od jedného úspechu k druhému. Škoda len, že už Ilona nemala ani čas a ani silu vnuka pri tej kariére naplno sledovať.

Ilona pred 60-kou ovdovela. Smrť vtedy už 74-ročného manžela zvládla bez väčších otrasov. Po období povinného smútku pookriala. Začala si užívať slasti vdovstva. Začala častejšie chodiť medzi rovnako postihnuté vdovy do kostola. Tu sa jedna cez druhú zaliečali miestnemu farárovi-a krmili zo svojich malých dôchodkov cirkevnú kasičku.

Raz sa cestou do kostola Ilona stretla s jedným starým pánom, tiež vdovcom . Nadobudla dojem, že ide o chlapca, do ktorého bola kedysi ako mladučké dievča, zaľúbená. Dala sa s vdovcom do reči. Slovo dalo slovo a Ilona začala k vdovcovi chodiť. Pomáhala mu s varením, žehlením, upratovaním. Ke´d sa vdovcovi zapáčila kárička, ktorou si z mesta domov vozila nákup, ponúkla mu ju akože na zámenu-a získala jeho káričku. Oveľa horšiu, takmer nepoužiteľnú. Ktovie, ako by sa boli ďalej vyvíjali tieto „výhodné“ výmeny, no jedného dňa tomu bol koniec. Ilona prišla neohlásene k vdovcovi na návštevu – a nachytala ho tam s inou vdovou….

Ohrdená láska, – to bol úder, ktorý Ilonu nadosmrti odrovnal. Sebavedomím sa vrátila do čias, keď mala 13, nič nevlastnila a nemala kam ísť. Keď nebola NIKÝM. Robota, akokoľvek tvrdá, núdza, akokoľvek sužujúca, choroba, akokoľvek vážna by Ilonu tak nezranila, ako zradená láska. Od tohto momentu Ilona na lazoch už iba živorila. Prestala vychádzať z domu. Chradla. Napokon vážne ochorela. Dcéra Margita si ju vzala k sebe. Spočiatku akože na pár dní. No neskôr sa ukázalo, že navždy.

Ilona sa vrátila do rodného mesta až po smrti. Pochovali ju po boku jej muža Karola. Ťažko povedať, či najväčšej Iloninej lásky -ale v každom prípade chlapa, s ktorým Ilona dokázala vlastnoručne postaviť dom, pretrpieť jeho ťažkú chorobu, vychovať tri deti a dať im do života múdrosť a životnú perspektívu. Dosť veľa na jeden obyčajný činorodý život.

Správa o stave prezidentkinej mysle

29.11.2022

Onedlho sa dozvieme, ako to s našou prezidentkou je. V akom stave má myseľ, čo sa odohráva v jej duši, v akom vnútornom svete žije. Sme zvedaví. Na verejnosť zatiaľ prenikol iba chýr, že pani prezidentka bude veľmi veľmi kritická. A to by vlastne malo znamenať, že bude veľmi veľmi sebakritická. Nuž pri klesajúcich percentách jej dôveryhodnosti sa tomu ani niet čo [...]

Strana PS je postavená na pravicovoliberál. lžiach a maskovaní za ľavicu

28.11.2022

Strana Progresívne Slovensko sa od začiatku vymedzovala ako moderná a ľavicová strana. Je to lož. Strana PS nie je moderná a pokroková, ale staromódna liberálna či skôr libertariánska strana. Je to strana, ktorá sa ideologicky orientuje na spráchnivené idey divého kapitalizmu 19.storočia. Jediné, čo je v nej „moderné“ a pokrokové, že miesto prudérnej [...]

Reklama plná černochov

26.11.2022

Na Slovensku žije už dosť veľa černochov. Viem o niektorých, ktorí tu roba v šoubiznise čiernych bačov, hrajú futbal alebo basketbal či nebodaj študujú. No viac ako na športoviskách je černochov v reklamách slovenských televízií. Černosi, žijúci na Slovensku musia byť extrémne solventní, keď sa vyskytujú v reklamách na predovšetkým drahšie, luxusnejšie výrobky. [...]

Robert Fico

Fico je formálne čistý. Pomôže mu to k navráteniu dôvery?

29.11.2022 22:00

Čo zrušenie obvinenia v kauze Súmrak znamená pre dôveru v spravodlivosť? A ako ovplyvní politické dianie v krajine?

káčer

Káčer: Aliancii sa zbrane nemíňajú, Ukrajinu musí ďalej všestranne podporovať

29.11.2022 20:11

Potvrdil, že na schôdzke sa bude rokovať aj o možnom prijatí Ukrajiny do NATO.

Armáda / Vojak / Ruskí vojaci /

Do Kazachstanu ušli pred mobilizáciou nielen státisíce Rusov, ale aj miliardy rubľov

29.11.2022 18:34

Väčšina Rusov, ktorí prišli do Kazachstanu po vyhlásení mobilizácie, krajinu už aj opustila.

irán

Pri protestoch v Iráne zabili vojaci už 448 ľudí vrátane 60 detí

29.11.2022 18:19

Údaj nezahŕňa členov bezpečnostných síl, dodala organizácia Iran Human Rights.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 413
Celková čítanosť: 1075913x
Priemerná čítanosť článkov: 2605x

Autor blogu

Kategórie