zemegula

Manipulatívny prieskum verejnej mienky medzi vysokoškolákmi nám dnes poskytol údaje, aké mal poskytnúť. Potvrdil to, čo sa očakávalo. Potvrdil, že aj slovenskí vysokoškoláci, tak ako vysokoškoláci všade na svete – od USA, cez Francúzsko, Nemecko, Rusko… po Indiu a Činu preferujú liberálnu ba až extrémne liberálnu ideológiu. V našich podmienkach prieskum dokumentoval, že mladí vysokoškoláci preferujú ideové pozadie liberálne orientovaných strán od pravicových /Saska/, cez stredových /PS/ po ľavicovejších liberálov /Hlas/.

Manipulatívnosť prieskumu spočíva v tom, že preferenciu liberálnosti falošne dáva do korelácie so vzdelaním. V skutočnosti však medzi vzdelaním a liberálnosťou či konzervatívnosťou resp. etatizmom nie je žiaden signifikantný vzťah. To čo existuje, -a čo sa ukázalo aj vo výsledkoch dnes publikovaného prieskumu,- je signifikantný vzťah medzi VEKOM a liberálnosťou resp. vekom a konzervatívnosťou. Čím je človek starší, tým je konzervatívnejší. A naopak, čím je dospelý človek mladší, tým je liberálnejší. Śtudent medicíny a murársky učeň sú liberálnejší ako starý profesor medicíny a starý murársky majster. Podprahové podsúvanie priamej korelácie liberálnosti so vzdelaním je zákerné a manipulatívne.

Tendencia našich vysokoškolákov preferovať liberalizmus nie je nič prekvapivé, nič nové pod slnkom. Psychológia životnej cesty, opierajúca sa o poznatky z prirodzenej ontogenézy ľudskej psychiky hovorí, že ľudia pri prechode z adolescencie do ranej dospelosti uprednostňujú voľnosť. Uvoľnili sa z rodinných reťazí a ešte sa nestihli ujarmiť vlastnými rozhodnutiami v oblasti partnerského a profesionálneho života. Žijú bez záväzkov, bez detí, bez trvalejšieho partnerstva. Aj keď si občas privyrábajú, väčšinu zdrojov na živobytie majú ešte od rodičov a príbuzenstva. Bývajú v relatívne lacných internátoch, v privátoch platených rodičmi alebo žijú ešte s rodičmi. Okrem starostí s láskou a so skúškami ich toho veľa neťaží. To sa odráža aj v ich myšlienkovom „ľahtikárskom“ rozlete. Ich politické postoje odrážajú-ako u všetkých ľudí – sumu ich vlastných životných skúseností. Tých nie je veľa. A tak si to, čo nemajú zažité na vlastnej koži dopĺňajú o informácie najmä od rovesníkov-spolužiakov a z médií /dnes najmä z internetu/. Čosi preberú aj od rodičov a starých rodičov, ale kvôli ontogeneticky podmienenej nedôvere k prirodzeným autoritám toho veľa nie je.

Programy politických strán nečítajú. Dlhodobejšie pôsobenie týchto strán a predstaviteľov týchto strán nesledujú. Riadia sa skôr politickými hajlajtmi, skutočnými či iba mediálne upravenými heslami. Najmä takými, čo majú v sebe silný emocionálny náboj a harmonizujú s ich životnými situáciami, zvykmi a aktivitami. Na liberálnych stranách ich priťahuje slabý štát, voľná ruka trhu, rušenie štátnych zásahov, uvoľňovanie rodinnej kontroly, voľné partnerstvá, rozširovanie voľnočasových aktivít a možností na užívanie si, podpora revoltujúceho umenia, uvoľnený konzum drog, budovanie zábavného priemyslu, podpora rôznych podôb lásky, neautoritatívneho vzdelávania a výchovy, budovanie zábavného priemyslu, rozvoj profesionálnych príležitostí v nových odvetviach priemyslu, najmä takých kde sa menej platí za zručnosti a skúsenosti a viac za operatívnosť, rýchle reagovanie, dynamické tempo práce, rozhodovanie bez dlhšieho uvažovania…-kde sa mladý človek narobí menej ako generácia jeho rodičov a kde zarobí viac peňazí, aby si mohol dovoliť bohatší a pestrejší konzum…Vysokoškoláci a mladí voliči vôbec nemajú ešte natrénovanú profesionálnu a celkovú životnú trpezlivosť. Radi menia školské programy, školy ktoré navštevujú, krajiny kde študujú a kde testujú svoje kariéry. Nie sú ešte zakorenení v tradíciách vlastnej krajiny a vlastného národa. Ba neraz ich ani nestihnú spoznať. Zato sú fascinovaní odlišnosťami zvykov iných národov a štátov alebo naopak -tým, že objavujú v iných etnikách prekvapivé podobnosti a možnosti uspokojenia svojich potrieb. Nedostatočne enkulturovaní kultúrou vlastného národa sa poddávajú čaru eklektického multi-kulti…

Politické postoje vysokoškolákov sú podľa medzinárodných výskumov tzv. life span developmental psychology nezrelé, menlivé. Po vstupe do trvalejšieho zamestnania, po uzavretí trvalých partnerstiev a príchode detí, po získaní vlastných bytov a začiatku hromadenia majetku z vlastnoručne zarobených peňazí sa politické preferencie mladých ľudí menia. Postupne prichádzajú na to, že mnohé štátne zásahy a regulatívy sú potrebné a racionálne. Postupne zisťujú, že striktné normy v pracovnej, občianskej i rodinnej oblasti sú nevyhnutné: že sú prirodzenou ochranou pred nebezpečenstvami anarchie a svojvôle.

Postupne sa liberálne postoje bývalých vysokoškolákov menia. Z buričov sa stávajú solídnejší mladí páni a elegantné mladé dámy. Tak ako s dozrievaním a zberom vlastných životných skúseností dodatočne dávajú za pravdu postojom a praktikám svojich rodičov, tak v občianskej a politickej oblasti prechádzajú na konzervatívnejšie pohľady na svet. A začínajú sa od liberálnych často unáhlených hesiel prikláňať k stanoviskám konzervatívnych a etatistických strán. Nečudo, že napr. na Slovensku čím ideme do vyšších vekových ročníkov, tým menej je tam voličov PS, Sasky, Hlasu a pod. a tým viac voličov Smeru SSD, SNS, Republiky ale aj KDH, OĽaNO, kresťanských a národniarskych strán.

Demagogickí liberáli sa nádejajú, že budúcnosť patrí im. – Lebo vraj keď stará generácia voličov vymrie, zostane len tá dnešná s liberálnymi názormi. Musím ich sklamať. Konzervatívci a etatisti NIKDY NEVYMRÚ. Tak ako starí vymierajú, tak mladí starnú a z liberálov sa menia na konzervatívcov. Našťastie pre liberálov sa z detstva do adolescencie a na vysoké školy dostávajú noví mladí ľudia. Tí potom vďaka svojej hormonálne podmienenej netrpezlivosti, ochote riskovať, absencii osobných a profesionálnych záväzkov a náhrade nedostatku vlastných skúseností manipulatívnymi informáciami z médií potom -ako prvovoliči,- končia vo voličských stádach liberálnych ba i extrémne liberálnych strán.

Psychická a sociálna ontogenéza ľudí prirodzene smeruje od liberálnosti ku konzervatívnosti. Tak je to prirodzené všade na svete. Aj na Slovensku. Politici liberálnych a konzervatívnych strán sa nemusia báť. Ani jedni ani druhí nikdy nestratia svoju opodstatnenosť. V normálne fungujúcom národnom spoločenstve bude dosť miesta pre oba tábory – a pre obe dimenzie životnej cesty človeka.

Vyvíja sa však nielen človek, vyvíjajú sa aj jeho hodnoty. To, čo bolo kedysi liberálne, čo bolo pre konzervatívcov nepredstaviteľné, mení sa v ďalšej generácii na čosi skôr konzervatívne. Ale platí aj opak. Mnoho zdanlivo prekonaných konzervatívnych hodnôt sa po čase vracia, lebo vývoj spoločnosti ukázal, že sú funkčnejšie, zdravšie, viac užitočné napr. pre sociálnu integritu ako krátkodobo módne liberálne novoty. Nie je to iba retroštýl v móde. Je to napr. aj návrat od liberálneho individualizmu ku komunitnosti de facto dedinskému štýlu života /samozrejme v novom kontexte/.

Nebezpečné je, ak sa vlády nad spoločnosťou zmocní konzervatívna alebo liberálna totalita. Tá potom prirodzené striedanie a doplnanie liberálnosti s konzervatívnosťou nahradí násilím. Našťastie, nemá to dlhé trvanie – ako nemá dlhé trvanie v ľudskej histórii nič, čo nie je prirodzené. Revolúcia zmetie extrém a v spoločnosti sa obnoví prirodzená dynamika ľudského vývoja.