zemegula

Naše, české a európske médiá kvičia, že stretnutie v Istanbule neprinieslo žiadne výsledky, lebo Rusko nesúhlasilo s „prímerím“ podľa NATO, pardon podľa Zelenského. To sa tam v Istanbule Rusi a Ukrajinci naozaj na ničom nedohodli ? Pozrime sa na to cez reč faktov.

• Rusi a Ukrajinci sa dohodli na doteraz nevídanej výmene 1000 ukrajinských zajatcov za 1000 ruských zajatcov. Okrem toho sa strany dohodli na odovzdaní tiel padlých vojakov-Rusi odovzdali Ukrajincom asi 900 tiel a Ukrajinci Rusom asi 40 tiel vojakov. /Pomer vymenených padlých svedčí o reálnom stave strát na životoch Rusov a Ukrajincov; svedčí o tom, že čísla z Kyjeva, preberané aj našimi médiami absolútne nezodpovedajú realite/.
• Rusi a Ukrajinci sa dohodli na tom, že každá strana predloží svoju víziu prímeria. Potom budú rokovania pokračovať.
• Rusi a Ukrajinci sa dohodli na stretnutí prezidentov, teda Putina so Zelenským-avšak až potom, keď dohoda o prímerí bude na papieri a prezidenti budú mať čo podpisovať.

Nedohoda je zatiaľ na tom, kade má línia prímeria prebiehať. Rusi navrhujú dobrovoľný odsun Ukrajincov za hranice Doneckej a Luganskej republiky, Chersonskej a Zaporožskej oblasti. Takýto odsun by ušetril množstvo životov vojakov OS UA. Ukrajinci to zatiaľ odmietajú. Predstavitelia RF reagujú, že Rusko má čas. Šéf ruskej vyjednávacej misie Medinskij podľa novinára Olivera Carrolla z The Economist pripomenul, že Rusko so Švédmi nebojovalo 3 roky ale 21 rokov až pokým Švédi nepochopili, že žiadne ďalšie boje nemajú zmysel, lebo Švédi nimi stratia viac ako by stratili dobrovoľným stiahnutím sa z území, na ktoré si Rusko nárokuje. Medinskij preto uzavrel, že RF pripravená bojovať ďalšie 1, 2 či 3 roky o viac, lebo má na to násobne väčšie zdroje ako Ukrajina.

Celkove sa podľa Medinského rokovaniami dosiahol uspokojivý výsledok. Iba naivný laik mohol očakávať, že sa úvodné stretnutie hneď skončí prímerím. Dôležité je, že Ukrajinci i NATO pochopili poradie dôležitosti práce na konečnom urovnaní: najprv treba rokovať a dohodnúť sa na akejsi cestovnej mape prímeria, napr. na trasovaní línie dotyku, na demilitarizovaných zónach, na zmrazení dodávok zahraničnej vojenskej pomoci Ukrajine, na zmrazení mobilizácie a výcviku mladých Ukrajincov, a na ostatných okolnostiach prímeria – a až potom bude prímerie vyhlásené. Akékoľvek hurá prímerie by bolo nezodpovedné a viedlo by iba ku zvýšeniu skepsy a obnove bojov s ešte väčšou intenzitou.

Celkove sa dá konštatovať, že na to, že stretnutie bolo po troch rokoch bojov a po stovkách tisícov padlých a zranených na oboch stranách solídnym východiskom do ďalších rokovaní.