zemegula

Na mori od Nice po Saint Tropez je dnes 25. mája hotový blázinec. Čím bližšie k Monacu, tým väčšie zápchy na prístupoch od mora do jachtových prístavov.. Veľkí chlapci – snobi z „veľkého“ sveta na jachtách sa tu dnes v nedeľu zhlukujú, lebo je dnes na Cote d ´Azur veľký deň. Dnes sa predsa jazdí Grand Prix Monaco 2025. A to je dôvod na to, aby dámy vytiahli svoje „šik“ šaty a páni prevetrali nie iba jachty ale aj zvodné naleštené maseratti …

Ja som nič nevytiahol. Motory od mala neznášam a autá beriem iba ako približovadlá. Ja som dnešok využil úplne inak než fetovaním exhalátov z výfukov. Využil som veľkú slávnosť konzumákov, aby som si v pokoji zajachtal po Beaulieu sur Mer. Po mestečku, ktoré je na dohľad od Monte Carla no do ktorého už rev F1 nedolieha.

O Beaulieu sur Mer sa hovorí, že je to tichý no svietivý drahokam Riviéry. Elegancia francúzskej vysokej spoločnosti sa tu stretáva so stredomorskou ľahkosťou. Pobrežné promenády, vyznačkované urastenými palmami, ulice dosť strmo vykračujúce do kamenistých kopcov. Všade plno mediterálnej zelene. A v nej pyšné domiská z obdobia Belle Époque. – Samozrejme, že nie doslova všade, niekde už prevažujú apartmánové domy z rokov XXI. storočia. Nad hlučnými jednodňovými turistami v mestečku však vysoko na body vyhrávajú tichí penzisti – majitelia apartmánov alebo ich nájomníci.

Mestečko Beaulieu sur Mer je útočiskom pokoja, relaxu a ozajstného zotavenia tela no najmä duše. Centrom poľahody sú záhrady okolo vily Villa Kérylos. Kto chce pokoj prerušiť dynamickejšou aktivitou, – môže okoštovať 17°C more na pláži La Petite Afrique.

Koniec mája je tu hlavným obdobím kvitnutia pestrofarebných bugenvílií, sirôtok, no najmä omamne zadúšajúco voňajúcich jazmínov. Sme však takmer v subtrópoch. A tak na stromoch-pomarančovníkoch v parčikoch medzi apartmánovými domami nonstop visia žltkavé či oranžové plané pomaranče.

Beaulieu sur Mer je pravý protiklad hlučného lunaparkového Saint Tropez, Tu sú miesto „lunaparkov“ ozajstné parky. Parky iba pre potichu sa prechádzajúcich ľudí. – A bez psov, hoci uličky mestečka sú plné stoviek psov z desiatok ušľachtilých rás, pyšne sa promenádajúcich so svojimi staroversky oklobúčikovanými paničkami alebo starými pánmi v starších no stále mondénnych oblekoch. Je to neuveriteľné, ako sa hrdý nezáujem pánov a paničiek o bežnú pouličnú komunitu preniesol na psíkov. Vyčesaný pudlík bez záujmu prejde popri buldočkovi – a predstavte si, – tie psíky sa neoňuchajú, ba ani len na seba nepozrú. Darmo je. Cote d´ Azur je svet, kde sa už príroda takmer úplne podriadila človeku. Preto vysoko v prímorských skalnatých svahoch ide autostráda s tunelmi a viaduktami a popri pobreží vedie do zeme zasekaná „azúrová železnica“. Stačí na ňu nastúpiť a za 2 a pol eura ste v Monacu.
Ja som však už dávnejšie do-monakoval. Ísť do toho chladného čuda po šiesty raz ma už vôbec neláka. Nuda. A dnes, keď tam kraľujú F-1 ešte aj poriadne hlučná. To veru nie. Aby som sa tých kvetov a stredomorskej zelene naozaj zasýtil, vyviezol som sa do vysoko položenej dedinky St. Paul de Vence. Má slávnu umeleckú minulosť a úžasné stredomorské scenérie. Kameňom dláždené uličky tu obklopujú stáročné neokázalé ale výborne udržiavané domčeky. Niektoré z nich tak zarastené paviničom, že obyvatelia asi majú problém rozhrnúť ho a nájsť v ňom vchod do domu. Cez zelené bujné steny iba tu a tam vidieť obloky, odrážajúce podvečerné slnko.

Cote ´d Azur je jednoducho v májovej mimosezóne kvitnúca a voňajúca paráda. Škoda, že sa už zajtra budem musieť odjachtať naspäť do katalánskej Barcelony. Všetko však má svoj koniec. Aj víkend ho má, hoci o tri dni predĺžený.

Tak asi takto. A aby som na to od tunajšej poľahody nezabudol: Dobrú noc Slovensko !