zemegula

Vodcovia národov vo svojich prejavoch pred davmi svojich stúpencov s obľubou rečnia o pripravenosti ľudí vo svojich štátoch obetovať pri obrane vlasti, jej slobody a zvrchovanosti aj to najcennejšie – život. Áno, vodcovia radi rečnia o umieraní za vlasť. Keď však ide do tuhého, utekajú z krajiny medzi prvými. Tak to u nás urobil E.Beneš, v Maďarsku Horthy, v Chorvátsku Pavelič, na Ukrajine Janukovyč…- bohužiaľ, takto urobil aj prvý slovenský prezident Mons.ThDr. J.Tiso /aj keď jemu v obetovaní života formou ozbrojeného odporu bránilo kňazské povolanie/.

Vo svete je naporúdzi mnoho príkladov, keď sa tí , čo národ vyzývali do boja až po smrť, sami zľakli vlastnej hrdinskej smrti a radšej buď spáchali samovraždu /Hitler, Himmler, Goring, Moravec…/, alebo sa dali zajať /Quisling, Szálási, Antonescu, Golian a Viest, Petain, Mussolini, K.H.Frank, Ceausescu, Miloševič, Mladič, Saddám…/, Zajatím bývalí vodcovia veľa nezískali. Nanajvýš pár mesiacov biedneho života, ukončeného potupnou popravou alebo smrťou vo väzení.

Osobitou postavičkou medzi zajatými bol panamský generál Manuel Noriega, najprv americký líbling a po nástupe do prezidentského úradu úhlavný nepriateľ USA. Keď začal kroky k poštátneniu panamského prieplavu, USA si povedali dosť a pod zámienkou likvidácie exportu drog do USA vojensky napadli jeho sídlo a jeho samotného odvliekli do USA. Tam ho postavili pred „súd“ za drogy a terorizmus. Noriega zakončil napokon svoj život vo väzení.

– Zaráža, ako sa prípad panamského prezidenta a generála Noriegu podobá prípadu venezuelského prezidenta Madura. Američania sa dnes ráno veľmi netrápili, pri únose Madura jednoducho okopírovali únos Noriegu. S rovnakým drogovým a teroristickým krytím, s rovnakým leteckým bombardovaním a rovnakým zapojením špeciálnych jednotiek pri chytení a únose „darebáckeho“ prezidenta cudzieho štátu do USA. Malý rozdiel je iba v tom, že pri zákroku v Paname museli USA predsa len trochu bojovať a na americkej strane boli i ranení a mŕtvi.

V histórii existuje iba pár prípadov, keď vodca národa nezradil prísahu a vlastné zásady a po útoku nepriateľov bojoval s nimi až do momentu, keď hrdinsky padol alebo bol nepriateľmi premožený a zavraždený. Najžiarivejším príkladom je chilský prezident Salvador Allende. Zo samopalom v ruke sa bránil v prezidentskej kancelárii dokiaľ mu tisícnásobná presila nerozstrieľala telo na franforce. Podobným prípadom bol vodca socialistickej Grenady. Hrdinským odporom so zbraňou v ruke až do smrti inšpiroval aj asi 200 členov grenadskej gardy a asi 60 kubánskych poradcov k nevídanému odporu. Asi 12 tisícová armáda US-mariňákov a US-výsadkárov musela tvrdo bojovať niekoľko dní, pokiaľ odpor revolučnej Grenady úplne nezlikvidovala. Američanov stálo dobytie malej karibskej Grenady stovky zranených a desiatky mŕtvych.

Hrdinom z pohľadu svojich prívržencov bol aj Muammar Kaddáfí. Môžeme si o ňom myslieť všeličo, ale pri zatýkaní bojoval ako lev. Nedal sa chytiť živý-únoscovia ho napokon museli dobiť k smrti. Ešte rozporuplnejším hrdinom bol Usama bin Ládin. Ani on sa nedal chytiť živý. Radšej sa /aj s rodinou/ vyhodil do povetria, než aby sa dostal do rúk Američanov a poslúžil im ako potupná hračka pri inscenovaní ich pochybného amerického „súdu“.

Pre aktuálne dianie na Slovensku je spomedzi spomenutých „zbabelých“ či „hrdinských“ vodcov najdôležitejší prípad ex-prezidenta Ukrajiny Viktora Janukovyča. Janukovyč vyjednal s majdanistami v 2014 pod dohľadom vysokých predstaviteľov Západu podmienky na mierové riešenie vtedajšej situácie na Ukrajine. Keď však uvidel, že pučisti dohodu ignorujú a napriek prímeriu obsadzujú vládne budovy, miesto boja sa rozhodol z Kyjeva zbabelo utiecť vrtuľníkom do Ruska. Janukovyč týmto svojim krokom navždy zdiskreditoval nielen seba ako ústavného prezidenta ale aj svoju politiku vyvážených vzťahov s Ruskom. Vražda zákonného prezidenta by sťažila marketing nastupujúcej vláde neobanderovcov a protiruských futbalových výtržnikov. Janukovyčov útek naopak poskytol neobanderovcom nástroj na odôvodňovanie svojich protiruských krokov -od 2014 prakticky až doposiaľ.

Zajatie N.Madura bez boja rovnako ako útek Janukovyča a zajatie Miloševiča znechutí ozbrojený odpor mnohým jeho domácim priaznivcom. Oslabí pro-venezuelskú solidaritu zo zahraničia. Nedostatok osobnej mravnej integrity , nedostatok hrdinskosti u vodcu národa je silný demotivátor. Poškodí nielen aktuálny odpor proti americkým agresorom ale sťaží aj odboj proti americkým okupantom a ich domácim kolaborantom v budúcnosti.

A už sa to aj prejavuje. Hoci Trump dnes oznámil, že USA Venezuelu okupujú na neurčito, odpor voči tomu medzi Venezuelčanmi je prekvapujúco mierny. Zbabelosť šéfa Madura má na tom leví podiel.