zemegula

ZOH 2026 v Miláne bola pre SR z hľadiska výsledkov jedna veľká olympijská katastrofa. Skončili sme bez medaily, tak ako v 1994 v Lillehammeri, 1998 v Nagane a v 2002 v Salt Lake City. Byť bez cenného kovu nie je pre nás nič výnimočné-z 9 samostatných účastí sme 4 krát, teda takmer z polovice skončili takto „na sucho“.

Historickým neúspechom je, že tentokrát, v Miláne sme dostali najmenej bodových miest /do 10 miesta iba hokejisti a biatlonistky/ a to je po prepočte na počet našich olympionikov v Miláne percentuálne najhorší výsledok. Najhorším výsledkom je to pravdepodobne aj po prepočte na sumu eur, ktorú sme do ZOH v Taliansku investovali. Jediným skutočným úspechom je, zdá sa, len honosný Slovenský dom v centre Milána. V krčmách sme stále dobrí.

Pri hľadaní koreňov nášho neúspechu musíme byť presní. Prvé, čo nás napadne, je vidieť za neúspechom nedostatok peňazí, ktoré vláda R.Fica na ZOH poskytla. Áno, prvé čo mnohým našim tzv. slováčikom zíde na um, je obviniť zo všetkého R.Fica. R.Fico, to je ten vinník, ktorý spôsobil, že sme prehrali so Švédskom 6:3, s USA 6:2 a Fínskom 6:1, že megahviezdna Vlhová skončila na „cennom“ 20.mieste, že hviezdičky ako Hagara, Šiarnik, Jagerčíková či Fialková skončili hlboko v poli porazených, ďaleko za očakávaniami. Fico, to je ten vinník za to, že desiatky miliónov, vynaložených na zriadenie samostatného ministerstva športu /pred vyše dvoma rokmi/ skončili kdesi v čiernych dierach našich športových zväzov, klubov a nášho Slovenského olympijského výboru. – Je to tak ? Nazdám sa, že nie. Vysvetlenie „lebo Fico“ je síce jednoduché a veľká časť Slovákov-slováčikov na to takýto uzáver určite skočí. -Ale nie je tomu tak.

SR v porovnaní s MEDAILOVÝMI krajinami ako Gruzínsko, Kazachstan, Lotyšsko, Estónsko, Nový Zéland, Bulharsko…investovala do prípravy olympionikov relatívne dosť peňazí. Neprinieslo to však primeraný výsledok. Ako som už naznačil, peniaze sa stratili v bludisku záujmov SOV, športových zväzov a klubov. Bohužiaľ, iba menšia časť peňazí sa dostala až ku konkrétnym športovcom a ich trénerom.

Športovci bez „mena“ škrabkali chýbajúce peniaze od svojich rodín, od sponzorov a dobrodincov. Honba za peniazmi im potom, samozrejme, chýbala v koncentrovaní sa na samotný šport a nevyhnutný tréning.

Športovci s „menom“ naopak, trpeli v pazúroch reklamných agentúr, kadejakých médií, novín, rádií a televízií. Reklamné agentúry a médiá dennodenne otravovali, otravujú a buďte si istí, že aj po milánskom prepadáku budú otravovať ľudí „superšampiónmi“ ako Vlhová ,Slafkovský Šiarnik, Fialková a spol. Kvôli nakrúcaniu reklamných spotov napokon ani oni nemali dosť koncentrácie na tréning a pretekanie.

Peňazí nikdy nie je dosť. Isteže, slovenským olympionikom by pomohlo, keby ich bolo ešte viac, ako bolo. Nazdám sa však, že hlavná príčina slovenského olympijského prepadáku je vo sfére motivácie. Poviem to natvrdo, Slovensko od ZOH, osobitne od hokejistov, očakávalo výrazne viac než bolo realistické.

My Slováci sme rozprávkový národ. Po prvom malom povedzme aj náhodnom dobrom výsledku už očakávame hneď tie najsvetlejšie zajtrajšky. Hneď už očakávame, že sa z nášho Popolvára stane KRÁĽ. Miesto krvi, potu a sĺz pri nekonečných tréningoch kdesi v ústraní športovísk ťaháme naše hviezdy a hviezdičky do televíznych štúdií, do médií, do spoločenského priestoru. Požadujeme od nich, aby sa vyjadrovali ku všeličomu možnému, robíme z nich trápnych zabávačov, znalcov života… Najhoršie ale je, že ich ťaháme na tribúny a podnecujeme ich, aby sa na nich politizovali /samozrejme najmä kriticky voči vláde/. Smutným príkladom je chudinka Vlhová, ktorá sa miesto pokojnej rehabilitácie zapojila /vinou otca/ do politického boja. Výsledkom je, že si Vlhovci poštvali proti sebe polovicu národa. Výsledkom je, že keď Vlhová zbytočne na ZOH silila kartu a zákonite zlyhala, bude teraz čeliť škodoradosti nemalej časti národa.

Áno, myslím si, že Slovensko bolo a je v prípade športu akési premotivované. Nie pretrénované. Iba premotivované. Miesto toho, aby nás prvý lepší výsledok podnietil ku tvrdému tréningu, ku tréningu do krvy, až po potu a slzám od bolesti, už aj sa oddáme rojčeniu o svetlej budúcnosti, necháme sa rozmaznávať pozornosťou verejnosti a miesto pokory podľahneme zradnej predstave o našich medailových, najlepšie zlatých ambíciách. Športovec ale vlastne každý profesionál musí vo svojej robote hľadať pokojné prostredie, v ktorom nie je rušený svetlom reflektorov, kde potichu, neraz i osamelo „maká“, kde bojuje sám so sebou a trápi sa so svojim rovnako pokorným trénerom nad tým, ako dostihnúť a predstihnúť výsledky potenciálnej konkurencie.

Áno, myslím si, že naši olympionici išli na ZOH akýsi premotivovaní. Že mali príliš veľké očakávania vzhľadom na to, koľko krvi, sĺz a potu investovali do svojho tréningu. Myslím si, že príliš verili očakávaniam svojho okolia, chvály okolia im zväzovali ruky, nohy a hlavu – a keď potom na talianskych športoviskách narazili na tvrdú realitu, príliš rýchlo znervózneli, klesali na duchu, rezignovali.

Príkladom sú naši hokejisti. Vystihli slabší deň Fínov a podarilo sa im dosiahnuť veľmi dobrý výsledok. Ten ich v našom slovenskom prostredí katapultoval do výšin fiktívneho super-majstrovstva. Začali žiť v ošiali výnimočnosti. K realistickým očakávaniam ich potom nevrátil ani chabý výsledok z Talianmi, ani šťastná nepríliš vysoká prehra so Švédmi. Vďaka priaznivému vylosovaniu potom narazili na rozporuplný tím Nemecka a keď ho až príliš ľahko porazili, dostali sa /zahraničné médiá píšu, že ako slepé kura k zrnu/ do bojov o medaily. No a tu potom narazili na tvrdú realitu. Skončilo to debaklami s USA a s Fínskom.

Vyhecovaná slovenská verejnosť dnes ráno precitla z rojčenia. Dostala po pysku. Je frustrovaná, nahnevaná. No nebojme sa, len čo trochu precitne, začne buď prekrúcať skutočnosť a z neúspechu robiť úspech, – alebo začne hľadať za svoju boľačku vinníka. Ako som už písal, nájde ho veľmi rýchlo. Naporúdzi je predsa R.Fico a jeho „skorumpovaná“ vláda. Na vine sú peniaze, ktoré išli na „haciendy“ a nie „do športu“.

Náš slovenský problém ale nie je /IBA/ Fico. Náš problém je náš slovenský národný romantizmus, náš sklon ku rozprávkovej rojčivosti. Podliehajú jej takmer všetci – dokonca v pozoruhodnej jednote aj naši koaliční a opoziční politici. Aj oni hecovali a hecujú národ nerealistickými očakávaniami, resp. prílišným zveličovaním športu v hierarchii našich hodnôt. To sa táka Fica, Danka, Pellegriniho, ale aj Majerského, Grohlinga, Naďa…ba dokonca aj pani poslankyne „Jurík“.

Náš problém v športe je rovnaký ako náš problém v spoločensko-politickom živote. Tu rovnako ako v športe nechceme či nevieme pozrieť pravde do očí. Napríklad pokiaľ ide o stav našej ekonomiky. Pred dva a pol rokom nám musel etnický Maďar – Ľudovít Ódor povedať, že sme /vďaka predchádzajúcemu vládnutiu/ na tom najhoršie v Európe. Vtedy, v roku 2023 to u nás chvíľu zarezonovalo, no realizmus z nás rýchlo vyprchal. Strany súčasnej vládnej koalície, hoci vedeli, ako na tom sme, sľúbili ľuďom miesto krvi, sĺz a potu svetlejšie zajtrajšky. Sľúbili lacnejšie potraviny, sľúbili rýchly rozvoj a spoločenský pokoj. Sľúbili to, lebo na romantickom, rojčivom Slovensku sa inak ako rojčením , ako prísľubom raja na zemi, voľby vyhrať nedajú.

Dnes po vyše dvoch rokoch tu žiaden raj nemáme. Veľká časť národa je sklamaná. Nechápe prečo. Zabudla už na východiskový stav, ktorý Odor označil za najhorší v Európe. Neverí štatistikám o tom, že sme sa predsa len trochu zlepšili, že nám rastú reálne mzdy, že potraviny predsa len nerastú tak rýchlo ako v rokoch 2022-2023, že nám poklesol deficit zo 6,5 na 5,5%, že sme si udržali finančný rating, že držíme dobré úrovne nezamestnanosti, že máme s odretými ušami zdroje na 13- te dôchodky, na energopomoc, že otvárame a staviame nové diaľnice, že budujeme 4 nové nemocnice, že nám ubúdajú dediny bez kanalizácie, že rozbiehame výstavbu nových jadrových a vodných elektrární…

Veľká časť Slovákov zabúda na to, odkiaľ nás naša súčasná vláda vyhrabáva. Z akého „hnoja“. Veľká časť Slovákov neverí údajom o mizérii ekonomiky Nemecka, Francúzska, Talianska, Rakúska…Verí však mediálnym bludom o tom, ako sú na tom úžasne dobre Česi, Poliaci a pod. – neverí odborníkom, ktorí vravia, že je to tak vlastne ani nie je resp. že sa tu porovnáva neporovnateľné.

Veľká časť Slovákov je rojčivá. A tak zase, azda po stýkrát, začína veriť rozprávkam staronovej partičke progresívno-liberálnych a populistických politikov zo súčasnej opozície. Zabudla na ich politický životopis. Vďaka hypnóze médií sa im zdá, že voľakedajší babráci, klamári, táraji a gágaji sa zmenili na princov, čo zavrú darebákov-Ficovcov do basy, vezmú im miliardy z ich trezorov a bánk na Belize a hneď sa tu budeme mať dobre. Hneď budeme mať samé zlaté medialy v hokeji, hneď sa budeme mať ako vo Švajčiarsku či aspoň v ČR alebo v prepytujem Poľsku. BEZ KONSOLIDÁCIE, bez poctivého šetrenia a bez poctivej práce, bez krvi, bez sĺz, bez potu, bez mozoľov.

Postačí nám, že Gašpar a Bodor nebudú mať svoje haciendy, že oberieme drvivú väčšinu neužitočných dôchodcov o 13-te dôchodky, že drvivej väčšine ľudí vezmeme energopomoc, že zastavíme výstavbu novej JE, že stopneme stavbu nemocníc v Prešove, Bratislave, Martine a B.Bystrici, zrušíme projekt baterkárne v Šuranoch a vodnej prečerpávacej elektrárne v Málinci, že naše zbrojovky budú zadarmo vyrábať zbrane a muníciu pre Ukrajinu…že budeme poslušne hlasovaťv Bruseli za všetko, ťo nám pani von der Leyneová a pani Kallasová navrhnú.

-Nádherná predstava slovenskej budúcnosti, že ? Ešte tak zohnať novú zlatú Nasťu Kuzminovú, veriť v zázračné objavenie sa novej Vlhovej a v to, že najbližšie ZOH neprídu nielen Rusi ale ani hráči z NHL a že sa vďaka nejakému šťastnému losu dostaneme v hokeji ku bronzovej mediale.

Slováčikovia-držím vám palce. Nech sa vám /nám…/ podarí urobiť z Popolvára krásneho princa. Nech sa jeho vláde podarí bozkom vernosti Bruselu zmeniť bez konsolidácie, bez trápenia a námahy toto naše ubolené Slovensko na rozprávkový región, kde bude piesok tiecť, voda sa sypať a PUBy budú preplnené zdravo podnapitými poddanými dobrej kráľovnej Uršuly von der Brusel.