Libanon

ZVEDENÁ A OPUSTENÁ KRAJINA

Súčasný Libanon-to je len tieň Libanonu spred 20-30 rokov. Výbuch v prístave, ktorý zabil stovky ľudí a rozflákal polku Bejrútu dokonal to, čo s Libanonom robili už pekných pár rokov dozadu. Začiatkom konca kedysi elitnej blízkovýchodnej krajiny bola agresia Izraela voči Palestíne. Izrael vyhnal z Palestíny milióny Arabov. Tí utekali do všetkých susedných krajín, no najviac ich lákal Libanon so svojou vtedy solídnou životnou úrovňou. Státisíce Palestíncov, vo výraznej väčšine sunnitských moslimov, narušili v Libanone dovtedy viac-menej rovnováhu medzi kresťanskými a moslimskými Libanoncami. Šiíti na príchod Sunnitov reagovali zvýšenou natalitou. Kresťanskí Libanonci však nie. A tak sa z polovičného podielu kresťanov na populácii stal sotva tretinový. Bohatá kresťanská elita vidiac nepriaznivý vývoj vo svojej vlasti emigrovala, kde sa dalo. Libanonská spoločnosť bez nich chudobnela, duchovne degenerovala a pod vplyvom extrémistickejších komunít z utečeneckých táborov sa aj zradikalizovala.

Palestínci z libanonských utečeneckých táborov začali s pomocou libanonských šiítov z Hizballáhu útočiť na Izrael. Izrael odpovedal, tak ako voči Palestínčanom vždy,-mimoriadne brutálne. Svet si dodnes pamätá zverstvá, aké Izrael zinscenoval v utečeneckých táboroch Sabrá a Šatíla. Bohužiaľ, Izrael zviedol na kolaboráciu pri týchto zločinoch aj domáce libanonské kresťanské sily /falangistov/. Následne Izraelčania územie Libanonu viackrát „zneuctili“, keď bez akéhokoľvek medzinárodnoprávneho mandátu prenikali na územie Libanonu a likvidovali tam základne Palestíncov s nimi spriazneného libanonského hnutia Hizballáh. Lenže šiíti z „Hizboly“ začali získavať podporu z Iránu, postupne sa učili účinným formám boja a tak sa pre izraelské čistky v Libanone stali silnou prekážkou. Dnes sa už Izrael priameho obojstranne krvavého stretu s „Hizbolou“ stráni. Územie Libanonu však zneucťuje aspoň zo vzduchu. Nielen na vzdušné ataky smerujúce na „Hizbolu“, ale aj na útoky voči pro-iránskym /šiítskym/ silám v Sýrii.

Libanon mal v minulosti mnoho geopolitických nápadníkov. Kresťanom kurizovalo Francúzsko, Izrael a neskôr EU. Sunnitom Briti, USA a prozápadné sunnitské režimy v Saudskej Arábii, Emirátoch ale aj Egypte. Šiíti dostávali lákavé návrhy od Sýrie, Iránu ale tak trochu aj od ZSSR a býv.socialistických štátov. Každá zo zahraničných veľmocí Libanoncov na čosi zvádzala. Skončilo sa to občianskou vojnou kresťanov proti sunnitom, sunnitov proti šiítom a snimi spojeným sýrskym silám- a tak dookola. Scenáristom bol Izrael. Ke´d však vývoj vo svete tak trochu znížil geostrategickú hodnotu Libanonu a ekonomicky vysilený Libanon začal chradnúť a pýtal splnenie zahraničných prísľubov resp. zahraničnú pomoc, zrazu sa v cédrových horách Libanonu rozhostilo ticho.

Svetová finančná kríza a výbuchy v bejrútskom prístave už len dokonali dielo skazy. Dnes, keď Libanon potrebuje pomoc ako nikdy predtým, zrazu takmer nemá spojencov či sponzorov. Libanon bol zvedený a dnes je opustený ako máloktorý štát v Stredomorí. – A pritom, aká je to len prekrásna krajina. Aká na Blízkom východe jedinečná-svojou napr. fenickou, antickou, križiackou a saracénskou históriou, svojimi kedysi tak silnými finančnými zdrojmi, svojou neskutočne krásnou horskou prírodou, vzdelanosťou a vitalitou svojich obyvateľov !

Keď sme Libanon /pred spomenutými výbuchmi v bejrútskom prístave/ navštívili, javil sa nám ani nie ako orientálna, ale plnokrvná, plnotučná mediteriálna krajina. Krajina bola pohostinná ku turistom, no nebol to žiaden turistický extrakt v prášku. Libanon bol k turistom pozorný, no žil si predovšetkým svojim činorodým životom.

Centrum Bejrútu

Hlavné ulice v strede Bejrútu 2,2 mil.obyvateľov/ prekypovali čulým reštauračným ruchom. Na terasách si svetoznáme dobroty libanonskej kuchyne vychutnávali stovky domorodcov. Pri stoloch sedeli veselí, uvoľnení ľudia: kresťania, sunniti i šiíti. – No treba dodať, že pokiaľ ste sa na tie hlavné ulice a na tie reštauračné terasy dostali, museli ste absolvovať bezpečnostné kontroly na niekoľkých čekpointoch.

Večerný Bejrút bol očarujúci. V obchodných pasážach a po oboch stranách ulíc svietili výklady s najnovšou parížskou módou. V rožných európsky vyzerajúcich domoch a pasážach farbami a vôňami lákali mondénne cukrárne s určite najlepšími zákuskami a naozaj najlepšou zmrzlinou v Stredomorí /vrátane talianskej a tureckej zmrzliny/. Vošli sme do starého kresťanského arcibiskupského chrámu. Nebola to nejaká obrovská budova, no pôsobila akosi útulne a „zavedene“. No pár sto metrov od nej stojaca novučičká mešita,-to bolo riadne staviteľské „hovado“. Pôsobila v prostredí pomerne malých budov a užších ulíc vulgárne ako slon v porceláne.

Vedeli sme, že návšteva Libanonu bez návštevy libanonských hôr, bez dotyku s aspoň malým cédrovým lesíkom, to by nebola návšteva Libanonu. Vybrali sme sa teda po kľukatých ale širokých asfaltkách do mestečiek v kopcoch na vidieku. Spočiatku sme prechádzali kresťanskými oblasťami. V strede obcí alebo na návršiach nad nimi do krajiny hľadia tak trochu lunaparkové krikľavo pomaľované sochy Ježiša Krista a Panny Márie. Ako dobovo príznačný kontrapunkt na strategických bodoch návrší, hneď vedľa sošiek kresťanských idolov boli železobetónové guľometné hniezda.

Stredom najväčšieho kresťanského mesta Zahlá /150 tis.obyv./ preteká z hôr hlasno zurčiacia riečka. A vedľa riečky z oboch strán je reštaurácia vedľa reštaurácie. Zahlá je najčastejší cieľ víkendových výletov bejrútskych kresťanov. Pred každou z reštaurácií sa sedí na terasách zvonku. Sadli sme si v jednej z nich na obed. Nie sme gastrošpecialisti, no to mäso, zelenina, ryža, zemiaky, lokše a desiatky druhov omáčok a šťavičiek a k tomu ovocie a spomenuté fantastické zákusky,-to by si zaslúžilo nie jednu-dve michelinovské hviezdy ale celé michelinovské súhvezdie. No a nakoniec – arak. Tu sa sme medzi kresťanmi. Tu ho môžeme.

Moslimské komunity sa od seba líšia podľa toho, či sú sunnitské alebo šiítske. Sunnitské sme videli na predmestiach Bejrútu. Niektoré z nich vznikli transformáciou stanových utečeneckých táborov na normálne /hoci chudobnejšie/ urbánne celky. Šiítske dediny a mestá sa koncentrujú najmä v údolí Bikáa. Údolie Bikáa, jeden z najúrodnejších regiónov na celom Blízkom východe, je našim ´ďalším cieľom. Konkrétne je to slávny Baalbek resp. Heliopolis. Megalitické stavby a bývalý chrám boha Baala prestavali Rimania na svoj oporný bod a na komplex chrámov, z ktorých vyniká najmä svätyňa venovaná bohovi Jupiterovi /zachovaných je iba zopár stĺpov/ a Bakchusovi.

Jupiterov chrám v Baalbeku

Bakchov chrám je poškodený oveľa menej.

Bakchov chrám v Baalbeku

Baalbek je jedna z najsilnejších vecí, akú možno v Stredomorí uvidieť. Ešte v mestečku, pred vstupom do rímskeho areálu leží v tráve údajne najväčší človekom opracovaný kamenný monolit na svete.

Údajne najväčší ľuďmi opracovaný kamenný monolit v Baalbeku

Gigantické kvádre tvoria platformu i pre antické rímske stavby. Nie úplne objasnenou záhadou zostáva, ako tieto obrovské skalné výtvory starovekí ľudia tu v Baalbeku, ale aj na Sardínii či v anglickom Stonehenge ľudia dokázali zhotoviť a premiestňovať.

Údolie Bikáa a Baalbek sú turistické hviezdne miesta. Ak by bol svet a najmä Blízky východ čo len trochu normálnejší, chodili by sem státisíce turistov z celého sveta. Podobne ako napr. do irackého Babylonu, iránskeho Persepolisu, sýrskej Palmýry či líbyjského Leptis Magna. Takto je to však iba miesto pre zopár turistov milujúcich adrenalín. A aj s nimi sa to nie vždy musí šťastne skončiť. Spomíname si na to, ako v údolí Bikáa z ničoho nič uniesli celý peletón estónskych cyklistov, celý tím českých advokátov -o osamelých nemeckých manželoch na požičanom aute ani nehovoriac.

Libanon má 10 452 km2 a 6 mil. obyvateľov. Je to husto obývaná krajina. Preto prekvapuje, že na vidieku vidieť množstvo veľkých domov a víl, ktoré sa javia ako opustené a nikto v nich nebýva. Kde odišli všetci tí ľudia ? Sprievodca nám vysvetľuje, že ide najmä o libanonských emigrantov, ktorí sem do rodnej krajiny prichádzajú iba párkrát do roka a domy využívajú iba ako rekreačné bývanie. Prípadne čakajú, že sem prídu na staré kolená dožiť svoj život v starej vlasti. Pravda, za predpokladu, že sa hospodárska a politická situácia v Libanone upokojí. Dočkajú sa ?

V Baalbeku sme si kúpili jasnožlté tričko so zeleným nápisom v arabčine a so znázorneným kalašnikovom. Ak by ste si ho zadovážili aj Vy. takéto tričko po Bratislave radšej nenoste. Arabský priateľ, žijúci v Bratislave nám prezradil, že nápis na tričku ponúka Izraelčanom perspektívu kúpania sa v mori-bez ohľadu či budú chcieť alebo nie a či vedia alebo nevedia plávať. Je to vraj tričko pre sympatizantov Hizballáhu. Dali sme si povedať. V tričku sa na verejnosti radšej nepretŕčame.

Libanon nie je veľký. No my, hoci sme v ňom strávili pomerne dlhý čas, sme napriek tomu mnohé naplánované miesta v ňom nestihli. Nevideli sme na živo napríklad minulosťou voňajúci prístav Tripoli. Navštívili sme napríklad iba jeden križiacky hrad – hrad sv.Ľudovíta resp. Morský hrad v Sajdá /Sidon/ hoci ich je v Libanone niekoľko.

Morský križiacky hrad sv.Ľudovíta v Sajdá

Nepozreli sme sa do vysokohorských lyžiarskych stredísk. – Toto všetko, dúfame, stihnete aspoň Vy. Možno v čase žičlivejšom na poznávaciu turistiku.

Libanon bol v minulosti mnohými geopolitickými nápadníkmi zvedený. Uveril a dal sa nahovoriť na všelijaké veci. Dnes je akosi mimo ohnisko pozornosti. Venuje sa mu iba Izrael a Irán, ktorí si tu nepriamo merajú sily. Inak je však podozrivo opustený. Nielen investormi a priemyselníkmi, ale aj turistami.

Dá Boh, že sa sem do krajiny starých morských národov, Féničanov, prvých kresťanov, križiakov a neskôr bojovných šíriteľov islamu a „šarmantných“ francúzskych kolonizátorov, my poznania chtiví európski turisti- v početnejších húfoch- opäť vyberieme.

/Autorom fotiek je autor textu/.

Vláčikový útok na J.Ráža: vykoľajený vozeň kontra nová diaľnica za 270 miliónov

19.11.2025

Dnes sa médiá, najmä televízie s priam škodoradostnou rozkošou venovali „už tretej havárii“ na železnici v priebehu pár týždňov. Čudná kategorizácia, pretože vykoľajenie jedného vozňa bez akýchkoľvek zranení cestujúcich nie je podľa železničiarov mimoriadna udalosť ale iba prevádzková nehoda, aké sa pri tisícoch jázd občas na železnici stávajú. [...]

Už aj Igor Daniš mi „ukradol“ blog

19.11.2025

Samozrejme iba obrazne. Tak, ako nedávno R.Fico pri charakteristike udalostí 17.novembra. Slováci neradi chvália. Aj ja som Slovák. Napriek tomu musím napísať: „Pán Daniš, klobúk dolu“. Váš dnešný komentár na Pravde „Slovensku nie je tak zle, ako si nahovárame“, -TO JE ONO. Stručne a jasne popísané, kde leží naša súčasná slovenská bieda. Sme [...]

Tak ste si včera zademonštrovali- A ČO DNES, naši spoluobčania FICOBIJCI ?

18.11.2025

Po mulatovaní, po nezriadenej búrlivej zábave na druhý deň občas prichádzajú bolesti hlavy a depresie. Platí to na alkoholické ale aj na politické opiáše. Včera si naši antificizmom nakazení spoluobčania zahulákali, zaskandovali, vyzúrili. Fajn ale čo dnes ? Čo bude nasledovať po „generálnom štrajku“ ? Odstúpenie Fica a zmena vlády ani náhodou. Premiéra [...]

Košarac, prilba, Bosna a Hercegovina

Bosniansky minister Košarac poslal predstaviteľovi OSN Schmidtovi nacistickú prilbu a posiela ho preč

20.11.2025 23:55

Nemecký diplomat Schmidt dohliada na dodržiavanie Daytonskej mierovej dohody, ktorá v 90. rokoch ukončila vojnu v Bosne.

vojna na Ukrajine, Kupjansk

Rusko oznámilo dobytie mesta Kupjansk. Stále ho máme pod kontrolou, uviedol Kyjev

20.11.2025 22:30

Ruská armáda ovládla ukrajinský Kupjansk, oznámil vo štvrtok náčelník ruského generálneho štábu Valerij Gerasimov. Ukrajinci to odmietli.

klimatická konferencia COP30, požiar

Hlavné akcie na klimatickej konferencii COP30 sú po požiari zrušené

20.11.2025 21:25

Hlavné akcie na klimatickej konferencii OSN COP30 sú zrušené po požiari, ktorý zasiahol konferenčný areál.

Jana Vaľová

Poslankyňa Vaľová zo Smeru sa vzdala poslaneckého mandátu

20.11.2025 20:52

Do parlamentu po jej odchode nastúpi Vladimír Macášek.