zemegula

Pred pár dňami som Chmelára tak trochu kritizoval za to, že sa vo vzťahu k Rusku a Ficovi „MEJNSTRÍMUJE“. Nezabudol som ale dodať, že ho vcelku rád počúvam alebo čítam, -najmä ak to nie je často a ak je jeho postoj premyslený.

Presne toto sa stalo Chmelárovi v jeho vyjadrení o bratislavských hercoch. Chmelárov text je k dispozícii v dnešnej kultúrnej rubrike Pravdy. Preto sa mu tu bližšie venovať nebudem. Chmelárova charakteristika niektorých slovenských hercov sedí na 100%. Smelo sa pod ňu podpisujem. Dovolím si len podčiarknuť Chmelárovu myšlienku, že za neprirodzeným zbožťovaním každej „hovadiny“, ktorú herci vypustia z úst-nie iba vo väzbe na politiku ale aj na iné spoločenské témy, je neskutočná servilnosť „našich“ mejnstrímových novinárov /či vzhľadom na ich profesionalitu a kvalifikovanosť „NOVINÁRIKOV“/. Novinárikovia sú tí, ktorí podkladajú slovenskej verejnosti každú hereckú hlúposť, mediálne však naaranžovanú ako nejaká večná politická či životná „pravda“.

Chmelár pozitívne hodnotí historické zásluhy /niektorých !/ hercov pri búraní „reálneho socializmu“. Tu by som ho mierne poopravil. Herci začali minulý režim spred 1989 búrať až potom, čo sa jeho adorovanie prestalo nosiť a PRESTALO VYNÁŠAŤ. Až potom, keď už 4 roky zúriaca perestrojka a glasnosť /v ktorej mali hlavné slovo ekonomickí publicisti, prognostici, sociológovia, psychológovia a najmä mladí komunistickí reformátori zvnútra KSČ resp. KSS/ nalomila staré totalitné piliere režimu. Až keď už socializmus praskal tak nahlas, že sa to nedalo prepočuť, začali herci nadbiehať náladám v publiku a jeden viac, druhý menej našli v sebe „odvahu“ povedať nahlas na javisku či v médiách to, o čom osvietenejšia časť Slovákov na pracoviskách a v domácnostiach dávno hovorila.

Herci, rovnako ako študenti sú v dianí rokov 1988-1989 dosť preceňovaní. Ani herci a ani študenti neboli aktérmi zmien v 1989. Boli iba komparz. Herci však mali -na rozdiel publicistov, reformátorov v oblasti vedy a teórie riadenia spoločnosti resp. v oblasti praktickej politiky, jeden nástroj, ktorý okrem nich nikto iný nemal. Mali v rukách javisko a pred ním spojencov -divákov a poslucháčov. Stovky ľudí v hľadisku -to bola ich opora a príčina ich /pre neinformovaných/ prekvapujúcej až „revolučnej odvahy“. No niektorí /napr. Kňažko/ mali navyše aj zábezpeku v českom disente a v podpore z kapitalistického zahraničia. Ak by sa veci aj zvrtli smerom dozadu a zakročila by ŠTB, VB a ĽM, „vodcovia revolučných hercov“ mali šancu, že sa ich Západ zastane a s komunistami vyrokuje slušné zaobchádzanie resp. hrdinský odchod do exilu.

Súhlasím s Chmelárom, že to málo z kreditu revolučnosti a demokratičnosti veľkej časti hereckej kaviarne dlho nevydržal. O pár mesiacov resp. 2-3 roky ho potom mnohí herci prehajdákali podporou pražského centralistického federalizmu a zosmiešňovania činov druhej – národnodemokratickej revolúcie, teda boja za samostatný a suverénny slovenský štát – za súčasnú modernú Slovenskú republiku.

Dielo skazy na vlastnej prestíži završujú mladší súčasní členovia bratislavskej hereckej kaviarne. Tí stále zas a znova dehonestujú ideu slovenskej zvrchovanosti, či už v kultúrnej oblasti voči Prahe alebo v politickej, ekonomickej a hodnotovej oblasti voči Bruselu. Svoju aktivitu maskujú progresivizmom, liberalistickou pokrokovosťou, demokratičnosťou a podobnými ideovými floskulami. V skutočnosti im však ide v prvom i poslednom rade aj o ich vlastné peniaze. Ide im o to, aby si svoje prijmy na Slovensku zväčšovali o honoráre z Česka alebo tu a tam aj z kadejakých grantov a vystúpení na „pokrokových“ kultúrno-umeleckých podujatiach na Západe.

Suma sumarum, Chmelár do bratislavskej hereckej kaviarne riadne zaťal. Namieril dobre. Bodaj by si to všimli aj širšie publicistické kruhy a politická komunita na Slovensku. Slovenská -najmä bratislavská herecká obec potrebuje očistnú kúru ako soľ. Nielen teraz, v časoch „Ficovej diktatúry horšej ako bola Hitlereova“ /parafráza na „mysliteľku“ Magálovú/ ale najmä po roku 2027, ak by sa nedajbože Slovenska zmocnili indivíduá ako Matovič, Šimečka, Hlina, Kolíková, Naď, Korčok, Mesterová, Plaváková, Odor a spol.

Verme, že aj medzi bratislavskými hercami nie sú všetci „mešuge“ a že sa aj medzi nimi nájde dosť normálnych umelcov, ktorí si uvedomia silu a slabosť svojej profesie a miesto hrania sa na politológov a filozofov, pevne chytia do rúk to, čo by mali vedieť najlepšie – teda hereckého HRANIA.