Založ si blog

Bulharsko

ZÁKLADNE A LÁSKA: BULHARSKÁ KONŠTANTA

Bulharsko sme nedávno navštívili. Prišli sme tam s odstupom troch desaťročí od našej poslednej návštevy a zároveň od konca reálneho socializmu i v tejto balkánskej krajine. Zaujímavé, že sme bez Bulharska tak dlho vydržali, -veď sme tam predtým chodili prakticky každé leto ! V Bulharsku sme boli za čias socializmu pečení-varení. Nepatrili sme totiž ku filanovským „blavákom“, čo pred 1989 urobili všetko legálne i nelegálne len preto, aby sa každoročne dostali do vychýrenej Jugošky. My sme bez korupcie, bez rodinkárstva a bez vystávania v dlhých radoch pred kadejakými inštitúciami jednoducho sadli na vlak resp. neskôr do škodovky a ťahali v lete cez Maďarsko a Rumunsko dolu na juh. Nie do Dalmácie, ale ešte viac na juh. Najčastejšie do Achtopolu, do takmer hraničného pásma medzi Bulharskom a Tureckom. Tu na nás čakala stará stroskotaná loď, chladná ale čistá voda Čierneho mora, híkajúce „madare“, figy, fantastické hrozno, skvelé šopské šaláty, šťavnaté broskyne, krivoľaké a všeličím zapáchajúce uličky mestečka, fúzaté babky s hlavami ofačovanými čiernymi šatkami, nudistické pláže so zubatými Nemkami či Češkami a blonďavými Poľkami, sladoledy, stakanchalvy, kyselo mleko s bielymi pecňami chleba, vôňa škeblí, trávnatý camping na návrší nad pobrežím, českí koumáci, ktorí svoju dovolenku strávili opravovaním svojich zúfalo vyzerajúcich ojazdených embéčok…-a hlavne bulharskí pohraničiari a tajní policajti, ktorí nás už poznali po mene a každoročne hlučne v Achtopole vítali ako rodákov.

Achtopol mal dvojaké publikum. Jedno sme tvorili my, turisti zo štátov tábora socializmu. Druhé zase domáci bulharskí odborári, ktorí mali v mestečku zopár kasárensky vyzerajúcich ozdravovní. Boli to Bulhari, čo žili vo vnútrozemí a more si tak ako my užívali iba počas dovolenkových dní. Obe komunity sa medzi sebou vcelku znášali a domáci Achtopolci nerobili medzi nimi žiaden rozdiel. Pri státí na „kebabčeta“ sme disciplinovane prešľapovali na slnku, jeden za druhým – a pregĺgali sliny, pokiaľ na nás neprišiel rad a nedostali sme na papierovej tácke s kyslou uhorkou a pecňom chleba pár korenistých smažených mäsových „hovienok“. Achtopolčania a ich príbuzní, čo u nich dovolenkovali, boli iný level. Tí v radoch pred bufetmi nestáli. Sedeli pri jednoduchých ale obrusom prikrytých stoloch, popíjali anízovú pálenku, naberali si z veľkej misy kozací či ovčí syr, zmiešaný s paradajkami, uhorkami, paprikou, cesnakom a lístkami bazalky a užívali si súkromnú pohodu v tieni starých figovníkov.

Bol to tu v Bulharsku vtedy pre nás raj na zemi. Jednoduchý, zemitý, idúci po podstate pozemských pôžitkov. My sme sa pred nástupom naň iba modlili k bulharskému pánu bohu, aby za tie dva-tri týždne, čo tu v Achtopole budeme, veľa nepršalo a neprišiel nejaký náhly vpád studeného vzduchu. Lebo aj to sa tu mohlo stať. Achtopol nebol a nie je Karibik. Keď nám však k tej bulharskej poľahode prirátate našu sladkú mladosť a vtedajšiu neskúsenosť s onakvejšími luxusnými rezortami v trópoch,- máte kompletný obraz o našom bulharskom šťastí ako vyšitý.

Achtopol sme nevnímali ako plážový rezort. Bol to pre nás vidiecky svet pri mori. Ani čo by sme tu trávili prázdniny u našej nevlastnej bulharskej starkej, v jej rurálnom kráľovstve. Medzi somárikmi, sliepkami, morkami, kravami, vrabcami, -ale aj korytnačkami, trochu zvláštnymi užovkami, ulitníkmi či lastúrnikmi, ktoré pri mori zavčas ráno zbierali miestni šarvanci a potom si ich pred turistami tajnostkársky varili na pláži pod v starých otlčených ešusoch. Achtopol voňal ako u nás na dedine. Pach rybiny, korenia, paradajok, uhoriek a syra bol však silnejší. A celé to bolo akoby ozdobené jarmočnou atrakciou rozvoniavajúceho grilovaného mäsa a medovou arómou prezretých fíg.

Keď sme už vlastnili škodovku, využili sme ju na putovanie aj po iných častiach Bulharska. Popri mori na Zlaté piesky a na Slnčev brjag, do Burgasu a do starobylého Nesebaru. Trasu k moru sme prerušili v Sofii. Pozreli sme si Dimitrovovo mauzóleum, chrám Alexandra Nevského ale i hlavnú sofijskú synagógu a mešitu. Nocovali sme v kempe pri populárnej sofijskej vodnej nádrži či na úpätí hôr nad mestom. Sofia nám pripadala napr. v porovnaní s Bukurešťou trochu útulnejšia, kamarátskejšia. Nájsť si tu priateľov nebol problém. Raz sme dokonca spali u jedného mladého Bulhara tureckého pôvodu v panelákovom byte jeho rodičov. Čudovali sme sa, prečo má také blonďavo-medené vlasy, keď je Turek. Podobné vlasy mala o mnoho rokov neskôr i jedna bulharská súdružka profesorka, ktorá stážovala na našom výskumnom ústave. Turkyňa to nebola, skôr prekvapivo emancipovaná svetaskúsená žena, ktorá chcela počas študijného pobytu na Slovensku spojiť užitočné s príjemným. Pridelili sme jej ako osobného lektora jedného nášho mladšieho slobodného kolegu. V popíjaní sa jej takmer vyrovnal a dúfame, že aj v tom ostatnom Slovákov vzorne odreprezentoval.

Vrcholným zážitkom nášho bulharského putovania bol okrem Achtopolu pobyt vo vysokohorskom stredisku Borovec. Bol to vtedy ešte úplne iný Borovec ako ten dnešný, plný ski-rezortov, vlekov a zjazdoviek. Dnes Borovec vyzerá minimálne ako Jasná. Hotel na hoteli, apartmánové domy, vodné svety, dokonca nočné bary a kasína. V Borovci sa snažia organizovať vrcholné športové podujatia v alpskom i severskom lyžovaní. V zime sa to tam mení na bujaré miesto športu i mimošportového užívania.

Cieľom našej návštevy Borovca neboli takéto pôžitky. Prespali sme v miestnom kempe v ihličnatom lese. Vstali sme skoro ráno, keď sa medzi stromami ešte rozťahovala ranná hmla. Hoci bol koniec júla, bolo nám v noci v stane dosť zima. Poloskrehnutí sme sa obliekli, obuli si ťažké kožené vybramky /žiadnen súčasný odľahčený a nepremokavý materiál/, dali na seba celtovú vetrovku a hybaj smer MUSALA / 2925 metrov nad morom/, údajne najvyšší vrch Bulharska a celého Balkánu. Výstup nebol ani tak namáhavý, ako skôr dlhý respektíve zdĺhavý. Terén pripomínal hôľnaté kopce Západných Tatier /Branec, Jakubinú no zdĺhavosťou výstupu asi najviac Bystrú/. Turistický chodník bol dosť široký. Nie však od turistov /tých sme stretli len zopár/ ale od koní, čo sa nad pásmom lesa a kosodreviny pásli na alpínskej kvetene alebo sa veselo špliechali v ľadovcových jazierkach. Prítomnosť koní v srdci národného parku iste nebola veľmi priateľská ku životnému prostrediu, no pohľad na to, ako sa pred nami roztrhli oblaky a my sme na lúke plnej veterníkov a poniklecov uvideli bujné, ničím neobmedzované akoby divé kone, čliapajúce sa v jazere,-ten pohľad bol úžasný.

Pirin, Vihren, Stara Planina, Rodopy -to je úplne iné Bulharsko ako Zlaté piesky. Hradské sa kľukatia cez alpské scenérie. Ostré i zasnežené štíty sa po pár kilometroch menia na horskú step a o niečo neskôr zase na skalné rokliny a v nich dediny a mestá, s budovami zakomponovanými do skál ako v Saskom Švajčiarsku. Klobúk dolu pred stvoriteľom tejto zeme. Turistom na spestrenie sa občas ukážu turecké dedinky so ženami v šari-vari nohaviciach, – aby ich vystriedali veľkolepé ortodoxné kláštory. Veľmi dobre udržiavané a domácimi turistami husto navštevované. O Šipke a jej návštevnosti ani nehovoriac.

Takéto – rustikálne a svieže morsko-horské Bulharsko zostalo v našich spomienkach až podnes. Nenarušili ho ani zážitky z nedávnej cesty k bulharskému moru. Do Burgasu, Varny a do Nesebaru. Nie že by sa to v týchto miestach v mnohom nevyvíjalo k lepšiemu. Prímorské morské sa dnes pýšia obnovenými fasádami starých budov i spektakulárnou novou výstavbou. Klientelu tu už netvoria iba Česi, Poliaci a „dederóni“. Stretávali sme i turistov zo Západu, zo Zámoria, z Číny…Obrázky zo súčasného Bulharska však u nás akosi príliš nezarezonovali. Bulhari /tak ako my na Slovensku/ síce obnovujú a budujú, no akoby to, čo budujú, boli iba druhotriedne repliky stredomorských plážových rezortov či alpských lyžiarskych stredísk. Bulhari /tak ako my/ sa dali na naivný a vopred prehratý boj: chcú sa vyrovnať svojimi pro-západne sa tváriacimi napodobeninami západoeurópskym či americkým originálom. Strašný omyl !

Najviac to mrzí v starobylom prímorskom meste NESEBAR. Oproti stavu spred tridsať rokov sú tam mnohé nové hotely. Veľké i menšie, butikové. Grécke, helénske, byzantské i osmanské pamiatky sú zakonzervované, komfortne sprístupnené. Informačné tabule vedľa nich sú vo všetkých jazykoch, reštaurácie majú vzhľad ako pizzérie v Sorrente či taverny na Rhodose. Len sa tu akosi oproti minulosti vytratila patina času, bulharská jedinečnosť, autentičnosť a prirodzenosť. Pri prechádzkach po Nesebare sme stáli mali pocit, že sme na nejakej turistickej výstave, na nejakom promočnom Expo.

Bulharsko /101 994 km2, 7,7 mil. obyvateľov/ to však má so svojou autentičnosťou zložité. Etnikum tvoria potomkovia turkických nomádov, ktorí si osvojili jazyk a náboženstvo miestnych Slovanov a asimilovali sa s nimi. Bulhari sa možno lepšie cítili v roli multinacionálnych Byzantíncov, ako v roli nejakých ortodoxných Slovanov. Bulharské elity často nevedeli, kde je sever. Po získaní nezávislosti /vďaka víťazstvu Rusov nad Osmanmi/ koketovali Bulhari s Francúzmi, Nemcami i Anglosasmi. Tieto obdobia boli občas premiešané z epizódami manifestovaného bratstva s Rusmi a ostatnými Slovanmi. Táto pro-východná geopolitická začlenenosť sa však vždy neskôr zmenila na túžbu po „európskosti“, „modernosti“, po akejsi „svetovosti“, ktorú pre mnohé naivné bulharské duše dnes poskytuje EU, NATO, – a základne USA v Bulharsku. Punc svetovosti dnes mnohým prostoduchým Bulharom dodávajú:

Bezmer Air Force Base pri Jambole.

GRAF Ignatievo Air Force Base pri Plovdive

Aitos Logistic Center & Air Force Base pri Aitose

Novo Selo Range Army Base pri Novom Sele.

Občania z okolia týchto základní sú adeptami na termonukleárnu kremáciu. Im to ale momentálne neprekáža. Základne USA rozbehli v okolí svojej dislokácie celkom slušný biznis a poskytli vzácne pracovné príležitosti. Ľudia si naplnili žalúdky. A ak platí, že láska ide cez žalúdok, potom svojich amerických dobrodincov iste aj verne a úprimne milujú.

Čím viac základní USA a NATO v Bulharsku bude, tým plnšie budú bulharské žalúdky a tým väčšia bude táto ich transatlantická láska. – To je jednoducho „bulharská konštanta“.

/Autorom fotiek je autor textu/.

Občianska „vojna“ včera na Bradle

05.05.2024

Čo je to za človeka, ktorý sa vyberie z BA 100 km iba preto, aby si išiel zapískať a zahulákať na politika, ktorého nenávidí ? Čo je to za nenávisť, ktorá človeka núti obetovať pekný sobotný deň iba kvôli prejavu nenávisti voči inému človeku ? Program spomienkového podujatia na Bradle bol jasný. Dopredu sa vedelo, že tam vystúpia rečníci z vládnej koalície: [...]

Opozíčnici sa robia sprostejšími, než sú

03.05.2024

Všimol som si , že inokedy také vtipné stáda intelektuálov zo slniečkárskych kaviarní strácajú zmysel pre humor len čo sa vtipkuje na ich účet. Ironici z divadiel a redakcií odrazu nevedia, čo je irónia, čo je hyperbola, čo je sarkazmus – ak sú predmetom posmeškov oni a ich výroky. Vtedy sa bystroumní jasnozriví intelektuáli menia na smrteľne vážnych [...]

USA sankcionujú už aj slovenské firmy

02.05.2024

Vláda prezidenta Bidena, konkrétne ministerstvo financií a ministerstvo zahraničia uvalili na cca 300 svetových firiem sankcie za napomáhanie ruskej ekonomike, najmä zbrojárskemu priemyslu. Ale tiež za to, že tieto firmy pomáhali a pomáhajú obchádzať protiruské americké sankcie. V sankčnom zozname sú v prevažnej miere ruské, čínske, arabské, indické a i. spoločnosti. Sú [...]

Kuba

Rusko verbuje do armády stovky Kubáncov, láka ich na vysoké platy a ruské pasy

05.05.2024 14:30

Od začiatku ruskej invázie vo februári 2022 sa údajne pripojili k ruským ozbrojeným silám stovky Kubáncov, vyplýva z uniknutých dokumentov.

Ukrajina SR ČR Čaputová Pavel Návšteva

Prezidentka sa chystá na sklonku svojho mandátu navštíviť Ukrajinu

05.05.2024 14:00

Naznačila, že návšteva by mala obsahovať stretnutia s ukrajinským prezidentom, predsedom vlády a parlamentu.

USA, Ukrajina, tanky, Abrams, vojna

Tisíce vojakov zabíja rakovina. Môžu za to zbrane s ochudobneným uránom?

05.05.2024 14:00

Ochudobnený urán, ktorý je zložkou protitankových striel, u vojakov údajne spôsobuje nádorové ochorenia. Sporná munícia sa pritom stále využíva - aj vo vojne na Ukrajine.

al-Džazíra

Netanjahuova vláda schválila ukončenie činnosti televízie Al-Džazíra v Izraeli

05.05.2024 12:54, aktualizované: 13:18

Zatiaľ nie je jasné, kedy zákaz nadobudne platnosť a či je trvalý alebo dočasný.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 764
Celková čítanosť: 2851279x
Priemerná čítanosť článkov: 3732x

Autor blogu

Kategórie