zemegula

SME MAJSTRI UHORSKA-PORAZILI SME MAĎARA !

Pre istotu sme pred názov tejto krajiny dali upresnenie, že ide o príhody z ostrova a že teda nejde o biografiu svätého Krištofa. Rozmýšľali sme, že aby nedošlo k omylu, použijeme krátky anglický názov krajiny „Saint Kitts and Nevis“ ale potom, ke´dže píšeme pre Slovákov, sme dali prednosť oficiálnemu názvu krajiny v spisovnej slovenčine. Ospravedlńujeme sa však za to, že v ďalšom texte budeme aj my používať anglickú skratku St.Kitts, lebo je medzi obyvateľmi ostrova/resp. ostrovov/ takmer výlučne iba takto-skrátene-používaná.

St.Kitts a Nevis je krajina s rozlohou 261 km2 a asi 55 tisíc obyvateľmi. Hlavné mesto sa volá Basseterre a žije v ňom od 15 do 20 tisíc obyvateľov, teda podstatná časť celej populácie. Metropola sa ničím mimoriadnym nelíši od ostatných anglofónnych karibských ostrovov. Má dokonca aj malú napodobeninu Big Benu, ako je to trebárs aj na Mauríciu.

Hlavná ulica je plná ľudí, ani čo by ich tu žili milióny a nie iba mizerných pár tisíc ako napríklad v Medzilaborciach.

Napriek tomu sa i tu všeličo stáva. Videli sme napríklad, ako pred jedným supermarketom chytila ochranka domorodkyňu, čo pod širokou sukňou vynášala z obchodu tovar bez zaplatenia. O chvíľu sme už počuli húkačky a potom aj videli dve policajné autá, ako so škripotom zastali pred obchodiakom, aby zlodejku po zásluhe zlapali, spútali a kamsi odviezli. Hľa, kradnúť sa neoplatí. Ani na ostrovoch St. Kitts a Nevis.

Nevis je menší z dvoch ostrovov. Usiluje sa od St.Kitts odtrhnúť a osamostatniť ale na to potrebnú dvojtretinovú väčšinu svojich občanov hlasujúcich v referende nie a nie nahovoriť. Preto bude na´dalej trpieť na nespravodlivé zabúdanie zo strany vonkajšieho sveta. Ve´d ani my sa mu tu už Nevisu ďalej venovať nebudeme. Prečo ? Nuž pretože sme na Nevise neboli a svoju návštevu v tejto karibskej krajine sme obmedzili iba na väčší ostrov St.Kitts. Veru tak,- tento svet je na malých veľmi zlý a aj my sme v tomto prípade /bohužiaľ/ súčasťou tohto zlého sveta.

Na St.Kitts sme však zažili niečo VÝNIMOČNÉ. Vystúpili sme na tomto ostrove na miestnu mierne spiacu sopku LIAMUIGA /1156 metrov nad morom/. Dodnes je to jediná karibská sopka, ktorú sme zdolali . A navyše sme pri výstupe predbehli Maďara. Stali sme sa teda / aspoň pre daný deň / majstrami Uhorska ! A vlastne aj majstrami Československa /lebo okrem nás tam nikto zo SR a ČR v ten deň nebol/ ! Toľko slávy na taký malý ostrov… Ale poďme pekne po poriadku.

Výstup na sopku nebol jednoduchý. Mal totiž deń predtým dramatickú, priam krvavú predohru. Loď, ktorej sme sa na St.Kitts doplavili, mala predchádzajúci deň zastávku na ostrove St.Croix, patriacom do súboru ostatných zo strany USA kolonizovaných karibských ostrovov. Pobyt na St.Croix sme využili na superšnorcheľovaciu exkurziu do tamojšieho národného parku. V časti venovanej americkým karibským kolóniám sa o tom rozpíšeme podrobnejšie. Teraz prezradíme iba záver inak bohovskej exkurzie: rozťali sme si tam na ostrom koralovom útese stehno. Rana bola dlhá asi 15 cm v tvare „S“ a bola dosť hlboká. Keď sme vyšli z mora do katamaranu, riadne to bolelo ale hlavne to silno krvácalo. Staršie Američanky, len čo to zranenie uvideli, začali vrešťať. Žiadali, aby kapitán katamaranu ihne´d volal lekára. Jednej z nich z nás prišlo zle a začínala omdlievať. Z preventívnych dôvodov sme sa odtiahli dozadu, mimo jej zorné pole a vypýtali si čistý uterák, dezinfekciu a ľad. Zaťali sme zuby, na ranu priamo naliali asi dve-tri deci dezinfekcie, dali na ňu ľad a zabalili do uteráka a na vrchu sme ho z estetických dôvodov obalili ešte kvetovanou šatkou našej ženskej cestovateľskej polovičky. Takto maskovaní sme sa úspešne prepašovali aj na našu loď a do kabíny, kde sme si samoošetrenie doplnili o ďalšiu dezinfekciu, nejaké maste a tabletky a kvalitný obväz.

Mali sme problém. Na druhý deň sme mali na ostrove St.Kitts kúpený výstup na sopku. Zostávalo nám iba dúfať, že sa zranenie v noci zlepší natoľko, aby sme výstup na sopku aspoń čiastočne absolvovali.

Ráno na St.Kitts sme zistili, že síce krívame, ale že chodiť dokážeme a že rana už nekrváca, nanajvýš mokvá. Takže znovu dezinfekcia, jódová tinktúra, antiseptická a hojivá masť, analgetikum, acylpyrin, kvalitné obviazanie nohy a hajde na sopku.

Sopka bola od prístavu Basseterre pomerne ďaleko, akoby na druhom konci ostrova. Nastúpili sme na korbu nákladiačika /bez poriadnych bočníc, iba s celtovou strieškou/, sadli na drevené lavice, chytili sa rebier, na ktorých bola celta uchytená a začala sa naša celodenná anabáza.

Prešli sme cez celé mestečko a ťahali to po úzkej pobrežnej asfaltke ´dalej na vidiek. Súbežne s našou asfaltkou viedla železničná úzkokoľajka. Na nej asi dvakrát okolo nás prefrčal vláčik s vozńami, vezúci kopy cukrovej trstiny. Na kopách sedelo zopár mladých kreolov, ktorí nám o dušu mávali. Samozrejme, aj my sme im na oplátku od srdca odmávali.

Nákladiačik zastal pod zalesneným kopcom, akoby na konci ostrova. Sprievodca ukázal do diaľky ponad more na akúsi nejasnú machuľu zeme, čo sa v diaľke za morom črtala. Vraj je to ostrov Montserrat s mimoriadne aktívnou sopkou, čo nie tak dávno znivočila celý dovtedy obývaný ostrov.

Opakované erupcie z neho vyhnali všetko obyvateľstvo, ktoré britské koloniálne úrady porozdeľovali na ostatné ostrovy Britského Karibiku. Sprievodca nám povzbudzujúco oznámil, že je síce pravdepodobné, že sopka na Montserrat a naša sopka Liamuiga na St.Kitts nejako spolu súvisia, ba že sú možno v podzemí a pod morom aj vzájomne prepojené, no Montserrat je dosť ´daleko a sopky na St.Kitts s anglofónnymi vraj svoju aktivitu aj tak neradi koordinujú. Zasmiali sme sa jeho mierne šovinistickému žartovaniu a vydali sa pod jeho vedením na výstup.

Dobrou správou bolo, že v našom malom vrcholovom družstve bol aj jeden Maďar žijúci v Nemecku. Uff, to nám odľahlo. Hneď sme si spočítali, že aj ´keď nás bude zranená noha akokoľvek obmedzovať, predsa len asi nebudeme v skupine poslední. Mali sme dobrý odhad. Maďar síce začal zhurta, no postupne odpadával a na konci výstupu sa už motal na chvoste. Výstup sme si spríjemńovali kadejakými írečitými heftami v jeho rodnej ugroturkochazarčine. Ostatní členovia vrcholového družstva si nás veľmi nevšímali. Boli to približne pol na pol Nemci a Briti a čoskoro sa medzi nimi rozhorel neľútostný zápas o vrcholové prvenstvo. Bez slova sa predbiehali, ´šťuchali palicami na miestach, kde to bolo z jednej či druhej strany zúžené kriačím alebo hlbokými výmoľmi.

Väčšinu trasy sme išli v pralese. Chodník sa poväčšine menil na blatistý jarok. Šmykľavá žltookrová hlina a skaly zo stvrdnutej lávy sa v ňom striedali s vývratmi hrubých kmeňov tropických stromov, ktoré bolo treba podliezať alebo naopak po nich bolo treba preliezť, držiac sa vlhkých konárov.

Aký by to bol prales, keby v ňom nebolo počuť škrekot divej zveri. Aj v tomto našom pralese sa občas, pomerne z veľkej diaľky ozýval takýto škrekot či vreskot. Sprievodca nám tvrdil, že ide o stádo opíc, čo tu v pralese žije a sľuboval nám, že ich „asi určite“ stretneme. Nestretli sme. Vrešťavé zvuky však pralesu dodávali patričnú atmosféru, šťavu a výstup na sopku ešte viac vyhrocovali.

Tesne pod hrebeńom kaldery nastal ľúty boj medzi Britmi a Nemcami o čelnú pozíciu. Jeden krátkogaťový Brit sa obetoval a posledné metre po šmykľavých zablatených skalách prekonával po štvornožky. Bol od blata zabrýzganý ako prasa, no nakoniec na hrebeň kaldery vystúpil ako prvý. Zdalo sa nám, že si v ten momente aj čosi pospevoval. Bolo to čosi o bohu, kráľovnej a ochrane. Džentlmen zrejme robil v poisťovni, čo zabezpečuje ochranu kráľovských nehnuteľností. Dvojica mladých Nemcov /podľa prízvuku z Lipska/ však Britovi pokazila jeho vlastenecký orgazmus a po chvíli pátrania medzi stromami, ktorými bol hrebeň kaldery obrastený,- zakričala, že chodník pokračuje ďalej, na akési vyhliadkové bralo. Náš sprievodca bol z toho prekvapený, zrejme ešte nikdy svoj výstup zo skupinou úplne nedokončil-nanajvýš sa uspokojil s dosiahnutím chodníka, okolo kaldery.

Členovia vrcholového družstva, vrátane predčasne vyvrcholeného Brita sa pobrali za Nemcami. Ke´d sme definitívne prišli na najvyšší bod hrebeňa – teda na vrchol sopky, jeden z germánskych fuhrerov už ukazoval rukou do diaľky a kvalifikovane vysvetľoval fungovanie sopečného „mechanizmu“. Dolu na dne sopky bolo zopár veľkých lávových balvanov a na piatich-šiestich miestach sa spod nich parilo či dymilo. Fotili sme si ten dym ako dôkaz že sme na tej SOPKE boli. Sopečný oheň sme nevideli, ale dym áno. A staré dobré porekadlo vraví „Niet dymu bez ohňa !“

Sopka Liamuiga je najvyššia hora krajiny. Má síce iba 1156 metrovú výšku, no táto výška sa zároveň rovná aj celkovému prevýšeniu našej túry, pretože sme ju začínali pri mori. To je o 10 metrov väčšie prevýšenie, ako ´keď vyšliapeme na vrchol Kriváňa /2495 m.n.m./ zo Štrbského Plesa /1350 m.n.m./. A teraz si k tomu pripočítajme teplotu okolo 30°C a vlhkosť nad 90%…Solídny výkon, či nie ?

Cestu dolu zo sopky do autobusu sme zbehli ako srny. Plní endorfínu sme si s Maďarom aj občas pospevovali Aza szép, aza szép či Hajmássy Péter, Hajmássy Pál. Keď Maďar zaostal, zabudnúc na poranenú nohu, sme sa na jednom z vývratov húpali ako Tarzan. Prosto, prekonávali sme sami seba. Noha bola ticho. Ale všetko naše roztopašné správanie si zapisovala a keď sme prišli naspäť na loď, pekne krásne nám predložila účet. Summa summarum, večeru sme si museli dať priniesť do kajuty…Ešteže na druhý deň nasledoval „Erholung auf See“ a po ňom sme nohu ako tak spojazdnili.

Len vďaka tomu budú nasledovať aj historky a dojmy z ďalších karibských ostrovov.

/Autorom foto je autor textu/