zemegula

TRI V JEDNOM

Štyri z týchto francúzskych kolónií /aj ke´d je slovo „kolónia“ decentne maskované/ sú v strednej, karibskej časti Atlantického oceána a St.Pierre et Miquelon v severnej časti Atlantiku. Pri potulkách svetom sme navštívili Guadelope, St.Martin a St.Pierre et Miquelon. Návštevu Martinique sme mali párkrát zaľubom, no vždy to napokon dopadlo inak a my sme dali prednosť takej karibskej ostrovnej kombinácii, v ktorej sa St.Martin nenachádzal. St. Barth /skratka ostrova Saint Barthelemy/ v konkrétnych cestovateľských plánoch ani nebol, bol len súčasťou nášho snenia. Martinique je dosť industrializovaný a husto zabývaný kreolský ostrov. Ponúka však i štandardné možnosti na plážovanie,-ako temer každý karibský ostrov. Tí, čo na ňom boli, nám hovorili, že by sme na ňom našli zhruba to isté, s čím sme sa stretli na Guadeloupe. Môžeme veriť, ale nemusíme.

St.Barth je údajne svojráznejší ostrov než Martinique. Z informácií a fotografií vyplýva, že je dosť členitý, prírodou pekne vyformovaný. V jeho zátokách kotvia stovky jácht a plachetníc Európanov, Američanov i miestnych solventnejších domorodcov. Na ostrov-do jeho hlavného mesta Gustavie sa dá dostať letecky, no dosť komplikovane /cez Guadeloupe alebo Martinique/. Jednoduchší je príchod loďou. St.Garth je však iba na výletnom itinerári malých lodí, najmä plachetníc. A to znamená, že pri kúpe lodného lístka na ne treba hlbšie siahnuť do vrecka…

Martinique a St.Barth je hudbou budúcnosti. Skúsme si teda teraz prehrať aspoň spomienky z tých francúzskych atlantických ostrovov, na ktorých sme boli.

SAINT PIERRE ET MIQUELON

Začíname mimo Karibik, v severnejšej časti Atlantiku, pri Kanade, presnejšie povedané v zálive, do ktorého vyúsťuje rieka svätého Vavrinca, južne od Newfoundlandu. Súostrovie má rozlohu 242 km2 a žije na ňom 7 tis. obyvateľov, z nich drvivá väčšina /5,5 tis./ na ostrove resp. v hlavnom ostrove St.Pierre.

Ostrov Miquelon je osídlený len riedko, hoci je oveľa väčší ako St.Pierre. Na Miquelone sme nepristáli, no celý sme ho oboplávali. Je pokrytý hustými lesmi, ktoré občas pri pobreží prechádzajú do tundrovitých plání. V lesoch sa v minulosti dosť intenzívne ťažilo drevo. Svedčia o tom pne holorubov, ktoré však dnes už dosť silno zarástli mladým lesom. Miquelon využívajú obyvatelia St.Pierru na poľovačky a dobrodružné potulky prírodou. Ke´d sme chodili po meste St.Pierre, dali sme sa do reči s dvoma Francúzmi /otcom a synom/, majiteľmi jedného obchodu s odevami. Dozvedeli sme sa, že tak ako mnohí občania mesta, majú aj oni na Miquelone poľovnícku chatu. Dostali sme od nich pozvanie na poľovačku na soby alebo jelene, – keď sa v budúcnosti na St. Pierre et Miquelon znovu vyberieme. – Už sa na to tešíme…

St.Pierre je ostrov=mesto, ktoré je až prekvapujúco francúzske. Žijú na ňom takmer výlučne belosi-francúzski starousadlíci alebo čerství prisťahovalci. Hlavným zamestnávateľom a motorom ostrovnej ekonomiky je francúzska vojenská základňa a servis pre ňu. Príjmy z rybolovu a drevárstva predstavujú iba doplnok ostrovného HDP. Poľnohospodárstvo sa obmedzuje iba na skleníkové farmárčenie, chov hydiny a oviec. Ostrov má podobne drsnú klímu ako Newfoundland. Je na hranici medzi tajgou a tundrou. Najlepšie časy zažívali ostrovania v časoch vojen /ke´d tu bola silná vojenská posádka a veľká potreba služieb pre armádu/ resp. v časoch neobmedzeného lovu veľrýb a tuleńov.

Pamiatkou na časy, keď bolo na St.Pierre oveľa živšie ako dnes je opustená rybárska osada s kostolom a školou na malom ostrovčeku pri vstupe do prístavu. Bola sme na ňom na exkurzii. Silne v nás dodnes rezonujú obrazy zo školy, ktorú akoby žiaci opustili iba nedávno a na kostol, kde sa však niekedy ešte konajú spomienkové pobožnosti. Vtedy na ostrov prídu potomkovia starých rybárskych rodov, zaspievajú si na spomienkovej omši a zapália sviečky na hroboch svojich predkov. Cintorín je dosť rozsiahly a údaje na hroboch potvrdzujú, že práca rybárov v severnom Atlantiku bola riadne riziková a neraz sa z nej rybári domov ani nevrátili.

Vylodenie na St.Pierre je dosť podobné tomu, aké býva v čase osláv v malých rybárskych dedinách či mestečkách v Bretagni alebo v Normandii. Príjazd výletnej lode tu nebýva často a je teda pre ostrovanov veľkou udalosťou. Obchodníci a majitelia reštaurácií sa naň tešia a pripravujú azda aj pol roka vopred. Nevieme ako dlho sa na náš príchod pripravoval miestny harmonikár-no keď sme sa objavili na hlavnom námestí, spúšťal na nás jeden šansón za druhým. Niektoré pesničky boli známe z repertoáru Edith Piaf, Mireille Mathieu, Charlesa Aznavoura či Gilberta Becauda, no niektoré boli vraj tunajšie a ospevovali život a prácu miestnych rybárov. Bolo to dojemné. Pri harmonkárovi sme prestávali veľa minút a rozišli sme sa na potulky mestom až ke´d už úplne skončil.

Na prehliadku mestečka sme mali celý deň. Nečudo, že sme pochodili azda všetky uličky. Spoznali sme všetkých miestnych psov /najmä labradorov/a mačky, poobdivovali muškáty v oknách a skalkovú úpravu predzáhradiek. Nazreli sme na poštu, kde bolo osobité oddelenie pre filatelistov. St.Pierre et Miquellon totiž vydáva svoje vlastné známky. – Samozrejme, že ani nie tak pre pisateľov listov ako pre celosvetové filatelistické spoločenstvo.

Dostali sme sa až na koniec mestečka. Videli sme odtiaľ, ako na druhej strane zálivu z miestneho vojensko-civilného letiska v pravidelných intervaloch štartujú vojenské stíhačky. Pobrežie za mestom rýchlo nabralo divý drsný vzhľad. O čierne skaly riadne rachotili tmavé spenené vlny Atlantiku. More vydávalo silne aromatickú vôňu sviežej morskej vody a rybiny.

Na St. Pierre bolo však inak pokojne a ticho. Ako na francúzskom vidieku. Mali sme šťastie na počasie. Bolo slnečno a pofukoval iba slabý vietor. Človek v takejto ostrovnej idylke poľahne predstave, že by tu bolo fajn stráviť nie jeden deň ale azda aj jeden celý rok. Lenže ktovie, čo by sme hovorili potom, keď by sa na ostrov vrátilo jeho typické počasie: chladné mrholenie, silný vietor a teploty slabo nad nulou. – Bŕŕŕ…

GUADELOUPE

Po´dme rýchlo z oblasti okolo Labradoru a Newfoundlandu do teplejších atlantických lokalít-poďme na juh do Karibiku. Navštívme teraz ostrov Guadeloupe.

Gaudaeloupe má 1628 km2 a okolo 405 tisíc obyvateľov. Z nich je väčšina -74% černosi a mulati, 16% Aziati /11% Indovia, ďalej Arabi, Číňania a pod./. Pomerne veľa až 10% /41 tisíc/ tvoria však aj belosi /samozrejme najmä Francúzi/. Ekonomiku ostrova zo značnej časti drží turistický priemysel a služby ale tiež pestovanie banánov, cukrovej trstiny, chov hydiny a pod.

Turizmus sa opiera o scénicky nádherné pláže, pobrežné prírodné útvary, riečky s brakickou vodou, obrastené mangrovníkmi. Náročnejším turistom sa núka aj vysokohorská turistika napr. na spiacu sopku La Soufriere Volcano, rybolov na otvorenom mori, jachting. Príjemný čas môžete stráviť v botanickej záhrade, kde je popri flóre aj veľa prvkov záhradnej architektúry a úžasného tropického krajinárstva.

Na ostrove sme boli viac dní a tak sme okúsili zo všetkého niečo. Obdivovali sme spektakulárnu botanickú záhradu Jardin Botanique de Deshaies. Popri zaujímavých kaktusoch nás najviac upútali pestré vtáčiky v ornitologickom oddelení.

Polihovali sme zopár hodín na pláži Plage de Grande Anse pozorovali so šnorcheľom čulý podmorský život a pozorovali umenie miestnych windsorferov a jachtárov. Za kvalitnou plážou s čistou vodou však bolo treba zájsť od prístavu a hlavného mesta Basse Terre kus ´dalej, asi tak hodinku jazdy autom. Oplatilo sa to.

Aktívnejšie sme prežili čas na druhej časti resp. druhom hlavnom ostrove súostrovia Guadeloupe- na Grande Terre. Dali sme sa nahovoriť na kajakovanie po morskom zálive Blue Lagoon a na plavbu po jednej z riečok, ktoré do zálivu vyúsťovali. Riečka lenivo smerovala do mora, brzdená azda hustým porastom mangrovníkov a leknám podobných veľkolistých rastlín. Kajak sa nám miestami zachytával o mocné rastliny a mali sme čo robiť, aby sme si cez ne veslami prekliesnili cestu. Treba priznať, bolo to náročnejšie než obdobná plavba na kajaku v Gambii alebo v Kolumbii /Carthagena de Indias/. Plavbu okrem špľachotu vesiel sprevádzalo pozoruhodné ticho. Na rozdiel od mangrovníkov v Gambii či Kolumbii tu čosi chýbalo. – Áno, chýbal tu spev vtákov. Chýbali zvuky živej prírody. Sprievodca nám prezradil, že na Guadeloupe ale aj na Martinique takmer niet vtákov /s výnimkou botanickej a ornitologickej záhrady/. Ich hniezda vo voľnej prírode sa stali resp. stávajú sa korisťou hadov a krýs. Oba druhy lupičov stihnú vyrabovať väčšinu hniezd vtákov, čo tu ornitológovia nanovo introdukovali. Smutná krajina, kde miesto spevu vtáctva počuť piskot potkanov a kde sa na vás miesto zvedavých vtáčích mláďat pozerá hadia hlava…

Plavba na kajaku sa v záverečnej fáze zľahčila. Riečka opustila mangrovový porast a ťahala sa smerom k horám cez široké pásmo polí a plantáží. Pri prvej farmárskej usadlosti sme sa vylodili, ponaťahovali si nohy a výlet už odtiaľto pokračoval po vlastných. Sprievodca nám samozrejme túru pomedzi políčka spestroval stokrát počutými informáciami o tare, manioku, batatoch, banánoch, avokáde, karambole, kokosoch atď. Málokto ho počúval, my i naši spoluturisti sme radšej nazízali do dvorov a okien farmárov, prihovárali sa ich dobytku, husiam a sliepkam a vymieňali si úsmevy a kývanie so všadeprítomnými malými deťmi.

Guadeloupe je oproti väčšine karibských ostrovov už dosť civilizovaný a urbanizovaný. Nie však zase až tak úplne. Stále na ňom nájdete aj prekrásne prírodne pozoruhodné miesta, – o akých doma sníte počas dlhých zimných večerov.

Guadeloupe či Martinique nie sú tá najromantickejšia karibská voľba. No aj oni sú solídnym reprezentantom tropickej krajiny s teplou azúrovou vodou, s palmami a zvyškami francúzsko-kreolskej pohostinnosti a šarmu.

ST. MARTIN-FRANCÚZSKY I HOLANDSKÝ

O ostrov St.Martin /88 km2, 75 tis.obyv., hl. mestá Marigot resp. Phillipsburg/ sa Francúzsko delí s Holandskom. Dnes sú oba štáty členmi Európskej únie a tak sa hranice medzi nimi v Európe /aj keď nie pozemné/ ale aj v Karibiku zmenili iba na daňovo-štatistickú veličinu. Návštevníci St.Martina si pri potulkách neveľmi uvedomujú, kedy sú na jeho francúzskej a kedy na holandskej strane. Prechod hraníc -to je pohľad na nápis na tabuli. Obe strany ostrova využívajú holandské letisko princeznej Juliany. Nápisy na obchodoch, reštauráciách a hoteloch, pri turistických atrakciách a na plážach sú na oboch častiach ostrova aj tak najmä v angličtine-takže čo ?

Ostrov má na francúzskej i holandskej strane viacero pozoruhodných pláží, kde sa dá nájsť tropická pohoda a pokoj. Turisti na St. Martine však akoby si viac želali hluk a smrad. Najobľúbenejšou plážou ostrova je tá, ktorá je tesne pri letisku princeznej Juliany. Pláž Maho sa stala svetoznámou tým, že mamutie dopravné lietadlá tesne po odlete a prílete letia turistom na pláži tesne ponad hlavy. A ke´d pustia príslušnú forsáž, lietajú na ležadlách a dekách nielen papiere ale pri troche snahy aj turisti samotní. Pri každom prílete či odlete plážujúci turisti vyskakujú na rovné nohy a selfíčkujú sa o dušu s lietadlami v pozadí.

Samozrejme, obdobný inde v takejto miere nevídaný zážitok majú aj pasažieri lietadiel. Aj oni fotia z okienok, ako ich lietadlo pri prílete či odlete krídlom takmer nabralo návštevníkov pláže. Toľko adrenalínu, ktorý sa na tejto pláži dostane ľu´dom do krvi sa v nedotknutej prírode dá dosiahnuť azda iba pri stretnutí zoči-voči anakonde alebo krokodílovi.

Na St.Martine sme raz boli počas Vianoc. Obchody boli obťažkané darčekovými baleniami kadejakých hlúpostí, na uliciach boli aleje umelých vianočných stromčekov a v povetrí sa okrem „džinglbelových“ odrhovačiek vznášali aj sladkasté vône horúcej čokolády a purpury. Nič pre slabé nervy. Na to, aby človek ocenil Vianoce v trópoch, musí už byť riadne ošľahaný vetrami konzumizmu. Horor hodný pána Poea a jeho „Never more“ !

Na záver jedna plantážnická historka. Začalo to tým, že sme už nevydržali pobyt v konzumne poňatom karibskom „raji“ a prihlásili sa na pešiu túru po ostrove. Túra bola polovičný švindeľ, pretože sme jej polovicu -až takmer na vyhliadkový vrch na francúzskej časti ostrova nešli po svojich, ale sedeli v autokare a počúvali sprievodcove rozprávanie o problémoch majiteľov okolitých viliek s vodou a kanalizáciou. Až posledných sto metrov na vyhliadku-Pic Paradise /cca 400 m/ sme vybehli peši. A následne sme si užili chôdzu aj pri zostupe z vyhliadky. Išli sme miestami po pasienkoch, miestami lesom, no napokon sme -pri vrcholovej stanici Zipline-lanovky- konečne naplno vnikli do lesa. Stromy v lese neboli vysoké ani mohutné. Skôr boli trošku vysušené od častého úpeku a vyzerali ako vavrínovce. Ich listy však i tak dokázali v lese urobiť dosť silné prítmie. Serpentíny chodníka nás občas zaviedli ku zvyškom starých zariadení na spracovanie cukrovej trstiny. Po budovách zostali iba múry, zriedka kus strechy. V prítmí vyzerali pochmúrne. Sprievodca nám povedal ´, že stromy v lese ale aj tieto polorozpadnuté budovy slúžili kedysi ako úkryt pre zbehnutých otrokov. Les je dnes štátnou rezerváciou. No pôvodne sa oň delili dvaja znepriatelení plantážnici. Zbehnutí otroci využívali nepriateľstvo plantážnikov na to, aby sa skrývali v tej časti lesa, ktorá patrila susedovi. Lovci otrokov ale nie vždy hranice pozemkov dodržiavali a stávalo sa, že v zápale lovu prenikli na susedný pozemok. To viedlo k fyzickým stretom medzi dozorcami z oboch plantáží, ba i ku stretom medzi plantážnikmi samotnými. Jeden takýto stret medzi plantážnikmi skončil krvavou bitkou s použitím mačiet a nožov a po bitke zostal jeden z rivalov ležať na zemi mŕtvy. Ako to skončilo ? Nuž zabitého plantážnika pochovali a jeho vraha súdili, odsúdili a gilotinovali. Sprievodca nám ukázal miesto, kde k bitke a ku vražde došlo. V tom tmavom lese to jeho rozprávanie malo silné známky autenticity.

Dnes je všetko inak. Majitelia lesa boli vyvlastnení a vyplatení. Potomkovia zavraždeného sa za získané peniaze radšej uchytili vo Francúzsku a potomok vraha prevádzkuje Loterie Farm a zipline, idúcu ponad oba pôvodné lesné pozemky. V jeho útulnej reštaurácii v údolnej stanici lanovky sme si na záver výletu dali výborný čaj z usušených lístkov tropických kvetov, čo na ostrove rastú.

Hranice medzi majetkami, rovnako tak ako hranice medzi štátmi dnes navonok miznú. Nemiznú však príbehy o tých, ktorí nám tieto naše pozemky vybojovali a svojou prácou zhodnocovali. Hranice nemusia byť dnes strážené po zuby ozbrojeným vojskom. Bolo by však chybou myslieť si, že navždy zmizli. Nie nezmizli. Sú v našej pamäti, v našich dušiach, v našej krvi. Zákony geopolitiky platia pre veľmoci i pre malé štáty ako Slovensko, i pre malé ostrovy ako je St.Martin. Spory dnes zväčša riešime nenásilne, civilizovane. Nedajme sa však nadmierou tejto civilizovanosti nadobro ošialiť. Buďme civilizovaní, no buďme aj ostražití a pripravení vždy na akúkoľvek eventualitu. Aj na obranu svojej vlasti akýmikoľvek prostriedkami.

Tak ako „bratia“ Francúzi a „bratia“ Holanďania na ostrove St. Martin.

/Autorom foto je autor textu/.