zemegula

ČO NEZABIJE,-TO POSILNÍ

Benin je jedna z potenciálnych celosvetových turistických veľmocí. V krajine s plochou 112 622 km2 a 12,5 mil.obyvateľov je toľko atrakcií koľko sa nenachádza ani v desaťkrát väčších a zaľudnenejších krajinách. Krajina má talent zatraktívniť všeličo, aj takú vec akou je hlavné mesto. V bývalom hlavnom meste a najväčšom meste Beninu – COTONOU, žije okolo 1 mil.obyvateľov. Leží na pobreží. V súčasnom hlavnom meste /ktoré leží trochu viac vo vnútrozemí/ PORTO NOVO iba 200 tisíc. Dôvod pre voľbu Porta Nova ? Vraj je v prípade invázie od mora strategicky lepšie umiestnené a tým, že leží uprostred jazier a močiarov, boli by ho ťažšie dobyť aj po súši. – Ktovie, na akých agresorov sa Beninčania chystajú…

Vnútrozemie Beninu je napchaté atrakciami: od afrických Benátok -mesta na koloch v jazere, cez kmeňové „kráľovstvá“, bavlníkové plantáže, voodoo šamanov, kostoly špecificky beninskej cirkvi …po najväčší národný park v Západnej Afrike a oblasť dedín na hraniciach s Togom, kde čo dom-to hlinený hrad. Z dvoch ciest do Beninu máme vyše 3000 fotografií, zachycujúcich jednu väčšiu atrakciu ako druhú. Urobiť z nich výber-to je sizyfovská práca.

Skúsme ísť pekne po poriadku. A stručne, skoro až heslovite. – Začneme v Cotonou. Našu loď Maxim Gorkij vítali v prístave tri folklórne súbory, ministerskí úradníci a množstvo zvedavcov.

Po ukončení vystúpenia sme absolvovali malú okružnú jazdu cez staršiu štvrť nepríliš vzhľadných domov a prvý fotostop si urobili v mestskom parku pri sovietsky vyzerajúcej soche víťazného beninského hnutia za nezávislosť.

Je to pozostatok z čias socialisticky orientovanej „Beninskej ľudovej republiky“.

Nasledovala zastávka pri katolíckej katedrále, z fasádou začiaranou na hnedo a bielo. Potom cez preplnené ulice k rieke a pri hlavnom cestnom moste sme opäť zastali. Nasledovala obľúbená štácia slovenských turistických sprievodcov-domorodý trh. Africký trh, -to sú neraz kilometre štvorcové bordelu, špiny, prachu, ľudskej a zvieracej biomasy a ponuky banálnych nezmyslov, aké sa u nás váľajú po smetiskách, resp. potravín, aké si berú na Slovensku bezdomovci z kontajnerov. Pozérskej záľube v túlaní sa po takomto „trhovisku“ sme neprišli na chuť, -resp. po návšteve prvých dvoch trhovísk sa nám už na ďalšie odnechcelo chodiť. Ak sa to dá, čakávame na ostatných členov našej „expedičnej“ skupiny v autobuse a pozeráme sa na tento svet šokujúcej biedy a meta-estetickej škaredosti cez sklo.

Na záver prehliadky Cotonou konečne vidíme aj druhú stranu mince: moderné súčasné africké veľkomesto. Široké bulváry, mrakodrapy pre biznis a finančníctvo, klimatizovaný globalizujúci sa svet trochu inej Afriky, než ju vo svojich fiktívnych cestopisoch opísal Ľudo Ondrejov alebo katalógoch cestoviek, ponúkajúcich „dobrodružné expedície“.

Pri expedícii do vnútrozemia nám velenie lode zabezpečilo policajný sprievod. Pred nami svietili a húkali dvaja policajti na luxusných motocykloch BMW. To už hej. Za niečo vyše hodiny sme sa Cotonou dostali do kmeňového kráľovstva D´ Alida. Kmeňoví náčelníci -resp. ako si oni hovoria „králi“ majú na svojom kmeňovom území pomerne veľkú ekonomickú a personálnu autonómiu. Na oplátku sú zväčša vernými spojencami vlády. Náklady kráľovstva nefinancujú iba miestnymi daňami, ale hlavne prostredníctvom podnikateľských aktivít. Dalidský kráľ, ktorého sme navštívili je majiteľom rozsiahlych ananásových plantáží a fabriky na výrobu ananásovej šťavy a kompótov. Snaha o získanie nových trhov napr. v Nemecku bola príčinou, prečo nám kráľ pripravil farbistú privítaciu ceremóniu a osobnú recepciu.

Do D´ Alidy patrí zopár dedín a mestečiek. V jednom z nich sme obedovali v ľudovej reštaurácii. Na latovaný „stôl“ a s jednoduchými lavicami nám „biznismanka“ priniesla miestnu špecialitu-vyprážaného potkana. Chutil ako kura. Po obede, na križovatke dvoch asfaltiek sme opäť zastali. Zaujala nás trochu insitná, z modelárskeho cementu zhotovená a pestro vymaľovaná socha slávneho krajana z D´ Alidy, akéhosi haitského generála, ktorý sa po jednom z početných prevratov na pár dní stal dokonca prezidentom Haiti. /Vzťahy Haiťanov a Beninčanov sú priateľské,-veď veľká časť otrokov na Haiti prišla z bývalého kráľovstva Dahomey, dnešného Beninu. Jediné, čo si do nového sveta vtedy so sebou vzali, bola viera vo voodoo…/.

Z juhu Beninu smerujeme na sever. Zastavujeme sa v meste TANGUIETA. -Kde inde, ak nie na miestnom trhovisku. Ochutnávame miestnu špecialitu – smažené ananásy.

V strede mesta-trhoviska kráčajú dve mladé belošky s vlasmi zapletenými do dredov. Tento typ účesu tu mali ako jediné. Počujeme, ako sa zhovárajú – predstavte si-po maďarsky. Náhlime sa ďalej, preto sa len vzájomne stručne informujeme, kto sme a čo sme. Maďarky sú dobrovoľníčky-sociálne pracovníčky v jednom miestnom útulku pre opustené a handicapované deti. No a samozrejme dobrodružné povahy, rovnako ako my. – Azda im ich „maďarský boh“ pomôže k šťastnému návratu domov…

Podvečer sa dostávame do Národného parku PENDJARI. Je to najväčší NP s ešte ako tak zachovanou divou zverou v celej Západnej Afrike. Večeriame pri fakliach na terase s pohľadom do údolia, na napájacie jamy. Striedajú sa pri nich čriedy prasiat bradavičnatých s byvolmi, pakoňmi, impalami, kudu, a pod. Nocujeme v moderných, relatívne luxusne vybavených celtových stanoch uprostred „divočiny“.

Na druhý deň od rána do večera jazdíme po parku a vyzeráme zver, čo by tu mala žiť. Párkrát stretneme stáda opíc-ktoré miestny sprievodca volá“baboon-y“= paviány. Z riedkeho lesíka nás sledujú nepekné pohľady byvolov. Nežnejšie sa na nás pozerajú antilopy, impaly.

A vidíme aj dve levie samice. Obozretne na nás hľadia z vysokej žltej trávy. Smerujeme do vlhkejší častí parku. Tu pod stromami zbadáme dvoch slonov. To sú možno posledné dva kusy z kedysi početnej slonej čriedy. Pri rieke v jazere si dávame dlhšiu pauzu. Mali by tu žiť krokodíly a hrochy. Krokodíly onedlho zbadáme v mútnej vode. Hrochy po nejakom čase, na malom jazernom ostrovčeku tiež. Zveri tu nie je veľa, ale stále tu ešte je. Popri rieke, tvoriacej hranicu medzi Beninom a Togom sa vraciame naspäť a pomaly opúšťame národný park. Nevideli sme toho toľko, čo v Kruegerovom NP či NP Chobe, ale keď neprší, dobre je, že aspoň kvapká.

Smerujeme po cestách popri NP. Je to tzv. ochranné pásmo NP, kde je obmedzený lov zveri povolený. Sem chodia na lovecké safari solventné poľovnícke svine o.i. aj zo Slovenska. Keď sa im nedarí uloviť, čo si zaplatili v ochrannom pásme, ilegálne zájdu aj priamo do parku. Rangeri to vedia, no je ich málo, aby im v tom zabránili a neraz sú lovcami aj slušne „motivovaní“, aby prišli s krížikom až po funuse.

Zahraniční bieli lovci zďaleka nie sú jedinými nepriateľmi zvierat v NP. Popri nich sú to aj domáci pytliaci. Tí sa zameriavajú najmä na nosorožce /už ich ale všetky vyzabíjali/ a slony /onedlho zabijú aj posledné exempláre z tohto druhu/. Paradoxne najväčším nebezpečenstvom pre NP sú výrobcovia dreveného uhlia. V celej Afrike sa premene lesov na žochy s dreveným uhlím venujú státisíce ľudí. Vypaľovanie lesa-to je hlavná príčina skazy africkej prírody. Po vypaľovačoch nastupujú pastieri a po nich popri vodných tokoch pestovatelia bavlníka. Bavlníkové plantáže sú tu dosť primitívne, ale na záchranu domorodcov pre smrťou od hladu ich produkcia stačí.

Neďaleko Pendjari hľadáme a nachádzame lokálne turistické stredisko /meno sme už zabudli/, o ktorom sa píše v bedekri. Nič zvláštne-pár murovaných chatiek a hostinec. Vystupujeme z auta a idem peši popri riečke ku miestnemu vodopádu. Cestou sa zastavujeme v domorodej dedinke, kde sa na rozdiel od dedín pri asfaltke zastavil čas. Dedina je chudobná, domy úbohé, no uličky vyzametané, ako by sem mal na návštevu zavítať pápež. Chlapov v dedine veľa niet. Iba zopár starcov sedí pod stromami v tieni a ženy a deti nám idú zvedavo v ústrety. Jedna zo žien -údajne manželka miestneho starostu a šamana, sa dáva do reči s našim domorodým sprievodcom. Za dva doláre nám porozpráva o dedinke všetko, čo sa tu udialo azda za posledných 50 rokov. Skupina mladíkov z dediny sa k nám pridáva a takto spoločne smerujeme ku vodopádom. A veruže je dobre, že sa k nám pridali. Chodník ku vodopádom sa zúži a my, ak chceme ísť k hlavnému vodopádu, musíme prekonať pár takmer horolezecky náročných skalných prahov a dokonca jednu ozajstnú kamennú stenu. Mladíci nám tu pomáhajú s plecniakmi a dvom-trom z nás s lezením. Po prekonaní skalných prahov sa ocitáme na rovinke, porastenej riedkou trávou. Pred nami sa objavuje hlavný vodopád. Pánabeka,-kto by čakal, že bude taký vysoký, taký majestátny. Prúd vody tu skáče do asi 10 árového jazera z výšky 20-25 metrov. Zatiaľ čo my vyberáme z plecniakov kamery a chystáme sa urobiť si pár záberov, domorodí mladíci lezú popri prúde vody po skalách až hore a potom odtiaľ skáču do jazierka pod nimi. Prosíme ich, aby to urobili ešte raz a potom ešte a ešte raz-pokiaľ všetci nemáme nahraté ich smelé, takmer samovražedné skoky.

Chlapci šťastne doskákali a pomohli nám na spiatočnej ceste k autokaru. Tam sme ich za ich pomoc vyplácame a už aj fujazdíme ďalej, v ústrety novým dobrodružstvám.

Dostali sme sa do mestečka v oblasti povestného kmeňa Somba. Šamani z tohto kmeňa zvaného aj Ditamari, sa preslávili technikami zväčšovania penisov dávno pred érou plastickej chirurgie. Prenocovali sme vo vcelku solídnom hoteli.

Na druhý deň bola nedeľa, využili sme ju na návštevu kostolov. Prvý z nich bol protestantský. Pastor v ňom najprv čosi ohnivo kázal z biblie a potom sa spolu s vyparádenými cirkevníkmi pustil do takého spevu a tanca, akoby bol hlavnou hviezdou na premiére muzikálu. Asi ho k zvýšenému výkonu motivovali naše kamery a naše biele tváre. Návšteva druhého chrámu sa nám páčila viac. Chrám bol stavebne čímsi medzi kostolom a mešitou. Patril miestnej špecificky beninskej cirkvi CELESTIALOV /Celestial Church of Christ, založená v 1947 v Porto Novo v Benine/, pokúšajúcej sa o syntézu kresťanstva a islamu.

Najlepšie to bolo vidieť pri modlení: v bielom oblečení ľudia najprv sedeli so zopätými rukami, akoby sa modlili zdravas a otčenáš. Po chvíli si však kľakli na obe kolená, hlavu si v predklone opreli o zem, otrčili zadky a vzývali boha ako moslimovia. Súčasťou omše je obradné umývanie si hlavy. Sympatické na celestiáloch bolo, že sa obrad dial v relatívnom tichu a že vonku, na dvore chrámu bolo mnoho vyobliekaných dievčat a chlapcov s jarmulkami, slušne čakajúcich na svojich rodičov. Sympatické je i to, že celestiáli majú zakázané jesť bravčovinu, piť alkohol a fajčiť tabak.

Po obede v miestnej jednoduchej, trochu tmavej ale čistej pizzérii sme smerovali do dediniek, v ktorých žije svojrázny kmeň Sombov. Omietku na domoch si zdobia do hliny vyrytými pásikmi a vlnovkami. Podobný pásikavo- vlnovkový majú muži vyrytý do kože aj na svojich vlastných tvárach. Hlinená domy Sombov predstavujú prechod ku hlineným domom-hradom ich blízkych príbuzných Batamharibov, -hlavnému cieľu našej expedície do Severného Beninu. Domy Sombov sú ale o niečo menšie, zároveň však aj útulnejšie, úhľadnejšie a čistejšie. Domy majú malé átriové dvorčeky, vydláždené hrubou vrstvou stvrdnutej hliny-akoby terakoty. Na dvoroch si sušia obilie, papriku, kukuricu, kadejaké byliny a pod. Dom má len maličké vysokopostavené okná. Je poschodový. Na vyššie poschodie, kde zvyčajne spávajú ženy a dievčatá, vedie čosi ako „rebrík“. Je to klada so zárezmi pre chodidlá. Liezť sa po nej dá, ale nesmiete mať choré nohy a závraty.

Po návšteve u Sombov smerujeme konečne do oblasti hlinených hradových domov kmeňa BATAMHARIBA. Sú to blízki príbuzní Sombov /niekedy sú s nimi dokonca stotožňovaní/. Domy Batamharibov sú rozsiahle, majú kruhové veže či bašty, so strechami pokrytými slamou, suchou trstinou alebo suchými palmovými listami. Domorodci si domy robia z miestnej hnedočervenej hliny, podobajúcej sa po vysušení na terakotu. Farebný kontrast týchto okrovo-hnedých domov s okolitou sviežou zeleňou a zväčša modrou oblohou je úžasný. Pod strieškami sa sušia otiepky kadejakých bylín alebo lebky zabitých a zjedených zvierat /vrátane mačiek a psov/. Pred domami stoja so stvrdnutej hliny vymodelované akési stĺpiky. Je ich presne toľko, koľko je členov rodiny. Dospelým patria väčšie vyššie stĺpiky, deťom menšie. Ak niekto ochorie alebo odcestuje, nosia ostatní členovia rodiny na jeho stĺpik obetné predmety, najčastejšie jedlo. Tým od neho odoháňajú zlých duchov.

Ženy v tomto kmeni chodia do pol pása nahé,-čo sme pri fotografovaní bohato využili – a ženy to rovnako tak využili: na pýtanie prepitného. Ešte aj staré dámy nám s nádejou zapózovali. Z úcty k ich starobou vyťahaným prsníkom sme napokon aj im dali pár dolárov.

Domy-hlinené hrady sú dosť rozsiahle a pôdorysne členité. Preto usadlosti netvoria súvislé dedinské ulice, ale sú od seba dosť vzdialené roztratené po okolí. Ku domom, ktoré sú stavané ako útočiská pred prvým náporom nepriateľov patria ešte aj tajné rodinné skrýše v prípade, keď je nepriateľ silnejší a boj s ním by bol beznádejný. Takéto skrýše sú najčastejšie v jaskyniach v skalách na okolí ale bútľavinách starých mohutných baobabov. Domáci pán z hlineného hradu nám jednu takú rodinnú skrýšu v baobabe ukázal.

Hlinenými hradnými domiskami sme boli takí uchvátení, že sme sa rozhodli ísť sa pozrieť za nimi-údajne ešte krajšími a väčšími domo-hradmi do susedného Toga. Ilegálny pobyt v Togu bol naozaj bohatý na zážitky a stál za to. – Píšeme o ňom v kapitole, venovanej Togu.

Bohužiaľ, boli sme jednými z posledných, čo túto celosvetovú pozoruhodnosť videli ešte v jej autentickej civilizáciou nenarušenej podobe. A teda bez zhubného vplyvu hotelového veľkopriemyslu. Na dolnom konci dediny sme už videli bágre, ako rúcali jeden z hlinených hradov, aby uvoľnili pozemok pre stavbu prvého luxusného hotela, údajne francúzsko-švajčiarskej hotelovej siete. K hotelu majú turistov voziť luxusnými dopravnými lietadlami. Samozrejme, až keď tu kvôli tomu postavia betónovú vzletovú a pristávaciu dráhu…

Obraciame smer našej expedičnej jazdy a vraciame sa naspäť na juh Beninu; pravdaže inými cestami, ako sme išli hore. Popri asfaltkách stretávame vo dne v noci mnoho pocestných, ktorí peši, s batohmi alebo kárami, iba výnimočne s nejakými jednoduchými povozmi, ťahanými oslíkmi alebo kravičkami pendlujú po Benine hore dolu. Idú buď na nejaký lokálny trh alebo naopak sa z neho vracajú. Pretože na beninskom vidieku verejný doprava neexistuje, ľudia sa tak ako u nás v stredoveku presúvajú medzi dedinami peši. Pre domorodcov nie je problém prejsť cez deň 15-20 i viac kilometrov tam a potom zase naspäť: na trh, do obchodu, do úradu, do školy, do kostola. Africká krajina popri cestách nikdy nie je pustá. Aj v Benine to žije 24-hodín denne. Vzniká dojem, akoby africký kontinent bol extrémne vitálny, živý, činorodý, optimisticky nádejne naladený. Atmosféra implicitnej vitality a optimizmu je možno čímsi, čo belochov núti vracať sa do čiernej Afriky znovu a znovu, napriek istým rizikám a diskomfortu.

Po hradských zo severu na juh a naspäť smerujú nielen chodci ale aj tisícky kamiónov a nákladiakov. Vozia tovar hore dolu od pobrežia po hlboké vnútrozemie krajín ako Niger, Čad, Burkina, Mali, ale aj sever Nigérie a Beninu. Autá sú neraz extrémne preťažené nákladom a ich technickom stave je strašné čo len hovoriť. Keď k tomu prirátame rýchle rizikové jazdenie, nespevnené, vyjarčené cesty, časté klimatické extrémy /prívalové dažde, pieskové búrky, vetry/, musí nám byť jasné, že tu denne dochádza ku obrovským dopravným nehodám s fatálnymi dôsledkami.

Šoféri, ktorí nehody prežijú, zostávajú pri vrakoch, pokým im niekto nepríde na pomoc. Lenže na takéto nehody striehnu miestni dedinčania. Dochádza k ľútym bojom o korisť. V nich aj strelnými zbraňami vyzbrojení šoféri zväčša podľahnú presile. Ak ide o havarované cisterny, robia si dedinčania do cisterien diery čím len môžu, aby si „natankovali“ aspoň pár litrov vzácneho benzínu. Stačí potom jedna iskra-a my v Európe už iba počúvame o tom, koľko desiatok ľudí za živa zhorelo pri výbuchu na tom či onom mieste v Afrike. Po takejto ceste smrti sme autokarom išli aj my. Našťastie, okrem štyroch defektov sa nám nič vážnejšie nestalo.

Vážna príhoda sa nám napokon stala na zdanlivo bezpečnom mieste – v pomerne veľkom a civilizovanom meste DASSA ZOUMÉ /150 tis.obyv./, ktoré je najväčším pútnickým miestom kresťanov / katolíkov/ v Západnej Afrike. Večera v hoteli Dassa Auberge nám akosi nepadla na úžitok a dostali sme sa do takého kolapsového stavu, že sme nevládali stáť na nohách. Všetko nás bolelo. Ťažko povedať, čo viac. A tak zatiaľ čo naši spolucestovatelia išli na prehliadku po miestnych kostoloch, my sme smerovali z jedálne rovno do postele. Ešte predtým nám však jeden zo spolucestovateľov,-lekár záchranár /a údajne hlavne veľmi vyhľadávaný gynekológ/ namiešal akýsi koktail z viacerých tabletiek. Nevieme, z čoho sa skladal, ale tabletiek bolo za pol pohára. Po lieku sme zaspali ťažkým spánkom. Zobudili sme sa až nad ránom, keď už ostatní spali. Lomozili nám okolo okna po plechovej streche lúpežné opice. Vnímali sme ich už naplno-a to bolo dobré znamenie, že sme z najhoršieho vonku.- Skutočne: na druhý deň sme boli ako iný človek. Úplne fit. Keď si na tento kolaps spomenieme, ľutujeme iba jednom-že sme si zabudli vypýtať recept na tú záchrannú liekovú zmes. Sme už pomaly vo veku, keď by sa nám to mohlo zísť aj tu doma na Slovensku…

Dobrá kondícia sa nám veru na druhý deń zišla. Po dlhšej jazde sme navštívili dedinu, patriacu medzi centrá rituálov voodoo. Náš slovenský sprievodca si zaumienil, že tu prežije noc plnú voodoo mágie, že stoj čo stoj musí okúsiť, aké to je, keď je človek vo voodoo tranze. A keďže bez neho sme ďalej ísť nemohli, museli sme mu proti našej vôli pri tom jeho pozérskom rozmare asistovať. Poobede sme prišli do dedinky, ležiacej ďaleko od asfaltky, v lesoch. Domčeky tu boli biedne ale dvory pri nich čisté, pekne pozametané. Na jednom z takýchto dvorov sme si postavili jednoduchý stan na nocľah. Keď sa zotmelo, domorodý sprievodca vzal celú skupinu do centra dediny, do miestneho hostinca, Bola to široko-ďaleko jediná poriadna budova. V priestrannom interiéry krčmy na benzínový elektrogenerátor a na satelitnú anténu fungoval menší farebný televízor, vyladený na stanicu, vysielajúcu priamy prenos z futbalového zápasu „Premier -League“. Krčmár, starosta dediny a šaman voodoo v jednej osobe nás už očakával a hneď zaviedol do zadného „chambre separee“. Tu onedlho začal obrad voodoo. Začalo naše trápenie, ktoré trvalo prakticky celú noc.

Slovenský sprievodca získal z našej skupiny ešte zopár ďalších dobrovoľníkov a šaman spolu s asistentmi začal na nich pracovať. Kázal im vyzliecť sa do pol pása, obsypal ich detským púdrom a pokropil pár kvapkami akejsi /slepačej ? prasacej ? psej ?/ krvi. Potom čosi veľmi veľmi dlho hovoril v domorodom jazyku. Následne vyzval našich úbožiakov do „tanca“ v kruhu. Natieral ich indulonou /všade na okolí bolo plno bežných mastí, šampónov, práškov, sprejov a voňaviek ako v drogérii/ , obsýpal znovu púdrom a pokvapkával krvou a kázal im, aby sa potichu sústredili na svoje vnútro.

Pokiaľ sa oni nad sebou zamýšľali, šaman odbehol do krčmy riešil akýsi obchodný problém. Vrátil sa po hodine. To už dvaja dobrovoľníci odmietli ďalej pokračovať a spolu s nami opustili krčmu-resp. chrám voodoo a odišli spať do svojich stanov. Fanatický zvyšok skupiny sa vybral -do pol pása nahý, zabielený a zakrvavený- do dediny. Tu s nimi šaman a jeho asistenti behali po nočných uličkách, vyspevovali a ďalej púdrom a krvou okydávali našich úbožiakov. Priebeh tejto časti rituálu vieme však iba z druhej ruky. Údajne na nich šaman s asistentmi lial krv priamo z nejakej zarezanej sliepky /ale mohlo to byť aj prasiatko či šteniatko…/. Keď sa začalo brieždiť, obrad sa skončil. Na otázku, či sa dostali do tranzu, odpovedali nešťastníci neurčito. Len slovenský sprievodca povedal, že áno a že to bolo čosi tajomné, magické, hlboké, výnimočné. – Fajn, keď to takto zažil. Proti gustu žiaden dišputát.

Ďalší deň sa z voodoo sveta opäť všetko vrátilo do starých dobrých reálnych koľají. Navštívili sme bývalé sídlo kráľov starého a mocného afrického kráľovstva Dahomey v mestečku ABOMEY /100 tis.obyv./. V prízemnej nepríliš zaujímavej budove bývalého kráľovského paláca sme navštívili múzeum.

To čo sme vo vnútri videli bola malá intelektová bomba. Všetky exponáty boli originály a boli naozaj silno autentické. Sprievodca zakázal robiť si zvnútra fotky či video, no my sme to aj tak všetko nenápadne fotili. Na stenách boli obrazy a plastiky, znázorňujúce život na kráľovskom dvore, najmä však výjavy z bojov, popráv, mučiacich rituálov a pod. Najčastejšími boli vyobrazenia osôb bez hlavy.

Na najukrutnejšie úlohy posielali dahomejskí králi špeciálny oddiel žien-bojovníčok, ktoré sa v porcovaní nepriateľov v boji alebo po ich zajatí asi vyžívali. Okrem týchto hrôz je v múzeu aj mnoho korunovačných predmetov, trónov, žeziel a pod.

Je tu tiež mnoho dobových kresieb a neskôr fotiek od Európanov, ktorí sa zúčastňovali rokovaní medzi dahomejskými kráľmi a portugalskými a francúzskymi obchodníkmi s otrokmi a francúzskymi a nemeckými diplomatmi. Otrokári Dahomejcov vyzbrojovali aj strelnými zbraňami, podnecovali ich k všemožným výbojom voči svojim susedom a kupovali od nich potom bohaté úlovky zajatcov-budúcich otrokov. Kto nebol zabitý v boji a bol zranený či bol nepredajný na trhu s otrokmi, toho Dahomejci buď popravili alebo aspoň znetvorili tak, aby už v budúcnosti nebol schopný účasti v prípadnom ďalšom boji proti nim. Dahomey bola svojho času bohatá a silná ríša, dá sa povedať, že veľmoc v rámci Západnej Afriky. Beninčania svoju dávnu mocenskú a vojenskú slávu radi pripomínajú a odvolávajú sa na chrabrosť danú im už v krvi a tradujúcu sa až do dnešných dní. Našťastie, svetové trhy dnes od Beninčanov chcú úplne iné komodity, ako sú v boji zajatí nepriatelia, = otroci. / Benin exportuje predovšetkým bavlnu, kokosové orechy, ropné produkty, zlato, kopra, kešu oriešky a tzv. brazílske oriešky./.

Na temnú históriu otrokárstva nadviazala ďalšia naša zastávka v meste QUIDAH / 100 tis.obyv./, ktoré vzniklo pri starej portugalskej otrokárskej pevnosti Sao Joao Baptista de Ajudá na brehu mora. Beninská vláda pevnosť od Portugalcov získala až v r.1961. Následne mesto a pevnosť za pomoci UNESCO prebudovala na pan-africký pamätník zločinov otrokárstva. Z portugalskej pevnosti k moru vedie tzv. cesta otrokov, ukončená priamo na brehu mora betónovým pamätníkom s tzv. Bránou do nenávratna.

Brána a cesta k nej sú postavené tak, aby smerovali do Južnej a Strednej Ameriky. V pamätnom parku je o otrokárstve viacero informačných tabúľ a veľká „Socha otroka“.

V centre mesta je obrovský strom, v kmeni ktorého je plasticky vyrytá celá história otrokárstva. Strom v susedstve je zase stromom otrokárstvom poškodených národov so zástavami týchto štátov. /Zaujímavé, že slovenská zástava tam nie je – že by intervencia Maďarov a Čechov, prípadne aktuálnych otrokárov z USA a Západnej Európy ?/.

Predposledným cieľom našich potuliek po Benine boli „africké Benátky“ – mestečko GANVIÉ /30 tis. obyv./ na koloch v lagúne resp. v jazere Nokoué. Ganvié sme navštívili dvakrát-pri prvej i s odstupom času pri druhej našej návšteve. Medzi návštevami sa takmer nič nezmenilo, takže to tu spomíname v jednom celku.

Do mestečka sa dá dostať iba motorovými lodičkami alebo člnmi a plachetničkami. V plytkých vodách jazera pestujú domorodci krevety. Ich násady v košoch sú husto jedna vedľa druhej. Pozemky s krevetami sú nad hladinou oddelené sieťovými plotmi. Pestovatelia kreviet majú občas ťažké srdce na miestnych turistických sprievodcov, ktorí im pri starostlivosti o krevety strpčujú život hlukom a splodinami z lodných motorov. Aj náš čln s miestnym sprievodcom sa dostal do malej kolízie s člnom domorodkyne-pestovateľky kreviet. Reagovala na to zlostným pohľadom a pokrikom a jej asi 10-ročný syn dokonca zapojil ťažký kaliber pomsty-krúživým pohybom ukazováka a následným pichnutím do vzduchu smerom k nám nás preklial u všetkých miestnych voodoo zlých duchov. Boli sme zvedaví, či a kedy to zlo, čo na nás uvalil, zaúčinkuje. Doposiaľ nič. Čo však neznamená, že v budúcnosti nemáme čakať na to najhoršie. Ktovie, či napokon aj nezomrieme…

Plavbu pomedzi kolové domy, po akýchsi mestských kanáloch /počas ktorej sme videli školu, radnicu, zdravotné stredisko, obchod, hostely, reštaurácie…všetko na koloch/.

Skončili sme vylodením na námestí. Bolo tu malé pódium a najlepší miestnych hotel. Hotel mal steny, dvere a okná ako sú u nás v Tatrách na drevárni, ale prespali sme v ňom bez úhony. Skôr, než sme išli do postele, pozreli a vypočuli sme si asi dvojhodinové folklórne vystúpenie. Počas neho sa na námestíčku zhromaždilo aj veľa domorodcov. Mnohí z nich boli miestnymi piesňami a tancami dosť prekvapení a videli ich asi prvýkrát v živote. Aspoň tak sa vyjadrovali. Nuž,-dnešná Afrika už na folklór veľmi nie je. Iba že by to bol druh biznisu.

Na biznis myslel aj jeden starší domorodec, ktorý sa k nám-belochom- prikmotril a ponúkol nám „na zábavu“ svoju manželku. Ona stále hneď vedľa neho a milo sa na nás usmievala, keď zmesou angličtiny a francúzštiny farbisto vykresľoval jej intímne prednosti. U nás s ponukou nepochodil, no úspešný bol u jedného nášho spolucestovateľa, ktorý na potulkách po svete nezbieral hrnčeky, ale sexuálne zážitky. Zberateľské záľuby ľudí sú rôzne…

Na druhý deň sme sa na malej motorovej lodičke vydali na dlhú osemhodinovú plavbu krížom cez jazero NOKOUÉ do súčasného beninského hlavného mesta Porto Novo. Sedieť na doskách v malom člne toľký čas, chránení iba vetchou strieškou pred úmorným africkým slnkom bola fakt drina. Cestu ju osviežovali iba stretávky s pašerákmi benzínu, ktorí po jazere niesli kontraband až z Nigérie /alebo naopak/.

Všetko sa raz skončí. Aj naša plavba do PORTO NOVO.

Z tejto novopečenej metropoly Beninu sme mali zmiešané dojmy. V meste je viacero historických budov z koloniálnych čias. Pripomínali nám najviac portugalskú koloniálnu výstavbu, akú sme videli napr. v Mapute /Mozambik/ alebo na Kapverdách či na Sao Tomé. Zdá sa, že v poslednom čase sa tu vzmáha islamský živel. Predovšetkým medzi Yorubami, ktorých hlavné populačné centrá sú v Nigérii. Vrcholným svedectvom toho je prestavba veľkej kresťanskej katedrály v strede mesta na MEŠITU. Kresťanov je t.č. už len 20%. Väčšina praktizuje voodoo, no postupne prechádza na islam. Ako sme už spomenuli, v boji za nezávislosť sa Benin pod vedením „súdruha“ A.Kerekoua presadil a následne orientoval na socialistické krajiny. V rokoch 1989-1990, v období rozpadu socialistického sveta, sa dal klan Kerekouovcov prehovoriť neokolonialistickým Francúzskom a za dar 180 miliónov vtedajších francúzskych frankov upustil od marxistickej ideológie. Odvtedy sa politické špičky pod ochrannou rukou Francúzska hrajú na pluralitnú demokraciu. To im však nepomáha zlepšiť biedny stav ekonomiky,-nanajvýš im to slúži ku zveľadeniu ich súkromných bankových kont.

Francúzsky veľkokapitál do Beninu nechodí. Zopár malých francúzskych investorov však sem-tam rozbieha turistický biznis. Mohli sme sa stretnúť s jeho výsledkami. Večerali a spali sme vo vcelku solídnom plážovom komplexe GRAND POPO.

Mesto Grand Popo má 60 tis.obyvateľov. Hotel bol však na pobreží, za mestom. V reštauračnej ponuke mali štandardné jedlá francúzskej kuchyne. Ku stolu prišiel dokonca someliér s ponukou francúzskych vín. Náš spolucestujúci lekár-záchranár /ktorý nám onehdy namiešal spásonosný tabletkový koktail/ bol vcelku spokojný. Na rozdiel od lovu hrnčekov či sexuálnych zážitkov on loví po svete netradičné gurmánske zážitky. Na zozname jeho úlovkov je vraj už väčšina michelinských reštaurácií po celom svete. – Nuž,-páni sa zabávajú…

Vraciame sa do Cotonou. Obťažkaní zážitkami z krajiny, ktorá je ešte zo 40% pokrytí lesmi. Z krajiny tradičných kmeňových kráľovstiev. Z krajiny, kde sa zrodilo voodoo.

Benin je silne impresívna krajina. Krajina pre návštevníkov so žulovou telesnou a duchovnou imunitou. Benin je výzva. Ak nemáte na to, aby ste ju zvládli, radšej sa vyberte na Malorku alebo do Chorvátska. Ak však v sebe cítite vlastnú silu, nie ste sugestibilní a máte zdravé tráviace ústrojenstvo , kúpte si letenku do Cotonou.

Benin vám ponúkne jeden z vrcholných zážitkov vášho života. A poriadne vás posilní.

/Autorom foto je autor textu/.