zemegula

HORÚCE-SLANÉ-SUCHÉ: OKOŠTUJTE 60°C…

Návšteva Džibuti sa nám po potulkách po Afrike videla ako čerešnička na torte. Po náročnej expedícii v Etiópii nám pred odchodom do studenej Európy prišli vhod tri či štyri dni v luxusnom plážovom hoteli KEMPINSKI de facto pod francúzskym manažmentom.

Nebavilo nás nonstop polihovať na ležadlách pod slnečníkom, piť koktejly, pozorovať miestnych dudkov, ako okolo nás čosi zobú ba dokonca ani zízať na skupinku modeliek, ktoré obďaleč fotili novú kolekciu plaviek. A tak sme v Džibuti zorganizovali exkurzie: do mesta, do jeho bližšieho ale aj vzdialenejšieho okolia. Dobre sme urobili. Veď malé Džibuti je krajina veľkých superlatívov. Má jazero s najslanšou vodou na svete. Toto jazero /Lac Assal/ je zároveň najnižším bodom Afriky. V danakilskej preliačine, o ktorú sa Džibuti delí s Etiópiou, je najhorúcejšie miesto na svete a zároveň najhorúcejšie trvalo osídlené miesto na svete. Išli sme sa na tieto kuriózne miesta pozrieť osobne.

Džibuti je historická súčasť SOMÁLSKA. Historické Somálsko si podelili medzi sebou Taliansko /najväčší kus-fakticky dnešné Somálsko/, V.Británia /menšia časť, tzv.Somaliland, dnes de iure neuznaný ale fakticky samostatný štát/ a Francúzsko /najmenšia časť, de facto dnešné Džibuti/. Francúzi v ére rozpadu kolónií vyčarili z krajiny neokoloniálny „Nezávislý štát Afarov a Ísov“, ktorého krkolomný názov sa neskôr zmenil podľa názvu hlavného mesta na „Džibuti“.

Džibuti je o polovicu menšie ako Slovensko. Má 23 200 km2 a zhruba 1 milión obyvateľov. Väčšinu obyvateľov tvoria semitmi streknutí Ísovia /de facto Somálci/ a asi tretinu tvoria negroidnejší Afari. Je tu však i pár tisíc belochov, najmä Francúzov a Talianov,-ak samozrejme nerátame belochov na francúzskych /FFDj/, britských a amerických vojenských základniach.

Džibuti je geopoliticky veľmi zaujímavá krajina. Leží pri strategicky dôležitom prielive BÁB EL MANDEB medzi Afrikou a Áziou / Arabským polostrovom / . Veľká základňa USA CAMP LAMONNIER patrí US Navy, no má aj silnú letku AV-8B Harrier a viacero bojových lodí, angažujúcich sa aj v protipirátskych patrolách. Koordinuje svoju aktivitu s obrovskou základňou US Air Forces v Arba Minch v Etiópii /odkiaľ USA vysielajú bojové drony do Jemenu, Iránu, Afganistanu, Iraku a Sýrie/.

Aj keď populácia nie je etnicky arabská, máte dojem, že Džibuti je už súčasť arabského sveta. Nielen kvôli náboženstvu /99% občanov sú moslimovia/ ale i kvôli úradnému jazyku -arabčine /popri francúzštine/ a podľa arabského slohu verejných budov a domov tunajších ľudí.

Pri prehliadke mesta nás prekvapivo, ako málo moderných, európsky vyzerajúcich resp. starších, francúzsku koloniálnu minulosť pripomínajúcich budov je v rovnomennom hlavnom meste DŽIBUTI / 600-700 tis.obyv., teda dve tretiny populácie/. Z moderných budov nás upútala len stavba tvarom podobná skokanskému mostíku a zo starších bielo-svetlobelaso natretá mešita a art deco kresťanský kostol s vysokou štíhlou vežou. Ostatok centra tvoria – asi štvorposchodové budovy z obdĺžnikovým či štvoruholníkovým pôdorysom, veľkými oknami a minimalistickou fasádou. Domy, v ktorých žije väčšina obyvateľov mesta sú jednoduché arabské bezstrechové kocky či hranoly s dvorčekmi, dôkladne obmurovanými vysokými plotmi. Na pobreží je zanedbaný, no postupne sa renovujúci corniche ako v Maroku či Tunisku. Na niektorých domoch sú aspoň zaujímavo zdobené drevené brány. Nad nimi sú oblúkové klenby, zvýraznené farebnými oblúkovými pásmi.

Po prehliadke mesta Džibuti sme zamierili na obľúbené miesto opekačiek a rybačiek francúzskych dôstojníkov – do jedného zo zálivov asi 20 km od centra Džibuti. Boli tam murované baraky, v ktorých kedysi sídlila Cudzinecká légia. Dnes je to tam uzavreté, no murovaný altánok s vybavením na gril zostal a tak sme ho vyskúšali.

Po obede sme zamierili ku obrovskému vysychajúcemu jazeru LAC ASSAL. Jazero je 153 metrov pod hladinou Červeného mora a je to najnižší bod afrického kontinentu. Údajne je najbohatším náleziskom soli na svete. Vody jazera obsahujú najviac soli zo všetkých morí a jazier na svete. /Viac ako Mŕtve more/. V lete teploty dosahujú až 60°C. Soľ sa tu napriek tomu stále ťaží, hoci by sa nemala, lebo ide o štátnu prírodnú rezerváciu. Vyťaženú soľ prevážajú ťavie karavány prevažne do Etiopie. Poprechádzali sme sa po bielej a bielooranžovej škrupine vyzrážanej morskej soli, pokochali sa malebnými zálivmi a polostrovčekmi s bielymi okrajmi soľnej pláže.

Neďaleko od odtiaľto je aj dedina Afarov, ťažiacich a obchodujúcich so soľou už stáročia-a predsa s príbytkami ako chudobné kostolné myši. Afarky, ke´d uvideli pri brehu soľného jazera naše auto, utekali aj s batohmi k nám. Za pár minút si na akýchsi latách rozložili svoje „obchody“ so slanými suvenírmi. Ponúkali všelijaké svietniky, plastiky, popolníky, zo soli zhotovené ťavy a palmy a pod. Medzi týmito „umeleckými“ predmetmi sme uvideli aj hrnček, ktorého korpus bol zhotovený tiež z tvrdej minerálnej soli. Hrnček bol síce vyzdobený aj sklíčkami, ale inak bol zo soli. Kúpili sme si ho.

Ďalší deň nasledovala hlavná exkurzia v Džibuti: celodenný výlet cez dedinky Afarov a púšte GRAND BARA a PETIT BARA do Národného parku LAC ABBÉ. Park je známy ako džibutské peklo. Je súčasťou DANAKILskej preliačiny pokračujúcej do Etiópie. Na oblohe takmer nikdy nie sú oblaky. Je tu extrémne sucho a pekelne horúco. Aj v noci niečo medzi 30°a 40°C. Cez deň bežne nad 50°C, nezriedka i nad 60°C. Pocit horúčosti zvyšujú okrem toho aj horúce minerálne pramene, ktoré tu miestami striekajú do vzduchu v podobe menších gejzírov.

Skôr, než sme sa ku NP Lac Abbé dostali, museli sme prejsť cez vyprahnuté afarské dedinky. Z minima vegetácie /takmer iba pichľavých akácií/ sa tu dokážu vyživiť len kozy a na všetko utrpenie zvyknuté púšťové kravy. Ľudia tu žijú vďaka ich mäsu a mlieku. Žijú chudobne, ale žijú. A afarské ženy, zabalené do pestrofarebných látok a závojov rozveseľujú túto pustatinu ako zázračné púšťové kvety.

Prechod cez púšte Grand Bara a Petit Bara využívajú dosť často kamióny s nákladom soli alebo iného tovaru. Smerujú najčastejšie do Etiopie, pre ktorú je Džibuti po strate Eritrey najkratšia spojnica s morom a teda i so svetom, Smerujú však aj do tzv. SOMALILANDu, / 284 899 km2 a 3,5 mil. obyv./. bývalej britskej kolónie „Britské Somálsko“, formálne súčasti SOMÁLSKA / 637 657 km2, 16 mil. obyv./ no fakticky nezávislého štátu. V Somalilande uskutočnila expedíciu aj jedna naša cestovka, známa expedičnou turistikou do exotiky. Niekde sa dalo dočítať, že to bola cesta do extrémne nebezpečného Somálska /teda bývalej talianskej kolónie/, no v skutočnosti navštívili iba podstatne bezpečnejší Somaliland.

Miestni ľudia na púšti dôverujú skôr ťavám ako autám. Na púšti bývajú veľmi často pieskové búrky a silné vetry. Doplácajú na ne menej zaťažené kamióny. Ich vraky ležiace na boku alebo hore kolesami vrúbia hlavnú cestu, prechádzajúcu cez Grand Bara a Petit Bara. Navigácia je tu veľmi problematická. Asfalt totiž neustále zafúkava piesok, dohľadnosť je dva-päť metrov a nezísť z cesty je čertovsky ťažké. Aj my sme mali stiahnutý zadok, keď sme sa cez púšte v noci vracali do mesta Džibuti…

Miestni ľudia volajú kamiony „big mama“. Keď havarujú, občas si z nich niečo vezmú na prilepšenie-vybalia sa ako od mamičky. Kamiony sú však užitočné pre miestnych ľudí aj menej drastickým spôsobom. Občas potrebujú natankovať a vtedy si prídu na svoje ilegálni pumpári. Predaj benzínu či nafty maskujú akože motorestami. Boli sme v jednom takom „motoreste“. Vlastnila ho „petrol mama“. Za malý bakšiš sa dala aj odfotiť-keď sa dozvedela, že nie sme policajti či colno-daňoví inšpektori ale iba neškodní turisti z dajakej čudnej európskej krajiny.

Po prekonaní púšte a jej nástrah a opustení posledného dedinského sídla „normálnych Afarov“ sme zamierili po strašných skalných cestách do NP Lac Abbé. Tereniak sa ledva škriabal do kopca po ostrých kameňoch. Na najťažších úsekoch sme vychádzali von, aby sme motoru trochu pomohli. A občas na najviac exponovaných úsekoch sme i tlačili.

Po prekonaní skalného hrebeňa sa krajina opäť vyrovnala. Dokonca sa tu i tam mierne zazeleňala. Bolo to okolo vyvieračiek minerálnej vody. V diaľke sme ako fatamorgánu uvideli zhluky špicatých skalných hrebienkov a vežičiek. Bolo to neklamné znamenie, že sa blížime do stredu NP. Asi za pol hodinu sme tam aj dorazili. Auto už nemalo problém s jazdou-pod nami bola tvrdá ílovito-piesčitá zem. Rovina ako stôl a z nej trčali travertínové resp. travertínu a stvrdnutej láve podobné kopy skamenených vyvrelín. Mali rôzne tvary. Od ľudských hláv, po kontúry zvierat a rastlín. Jedno mali spoločné-boli na pohľad i na dotyk ostré ako sklo. Vytvárali na púšti akoby ulice zhorených budov, námestia a križovatky. Pomedzi niektoré zo skamenelých vežičiek a dómov sa predierali piesočné víry, krútňavy horúceho vrtiaceho sa vzduchu a prachu.

Miestny sprievodca odstavil teraniak v strede jedného z „námestí“. Rozdal nám lunchboxy a minerálky, aby sme sa naobedovali. Položili sme si jedlo na najbližšie skaly. Tie však boli na slnku tak rozpálené, že nám z obložených chlebov za pár sekúnd stekalo maslo alebo syr. Aby sme sa aj sami čochvíľa neroztopili, obalili sme si každý odokrytý kúsok tela akoukoľvek textíliou, ktorú sme pri sebe mali. Napokon sme našli pod jednou z kamenných vežičiek kúsok tieňa a trochu sa najedli. A aj napili, hoci voda mala asi 70°C a chutila ako horúci čaj bez čaju.

Sprievodca nás zobral peši asi pol kilometra ďalej, za skalné mesto. Tu sme zbadali v zemi hlboký ale úzky jarok. Tiekla v ňom vriaca voda, ktorá prýštila zo zeme v prameni, pripomínajúcom rozderavené potrubie horúcovodu. pokračovali sme ďalej povedľa horúceho potoka a po ďalšom pol kilometri sa pred nami otvorila krajina s prekvapujúcou scenériou-ďalej popri potoku sa zelenela tráva a na nej sa pásli celkom dobre živené kravy.

Zrazu sa pri nich a potom i pri nás objavili malé afarské deti. Prevažne dievčatá boli už oblečené pestrofarebne ako ich matky. Boli veľmi zhovorčivé a veselé, hoci inú reč ako afarčinu neovládali. Dali sme im na rozlúčku pár dolárov. Tieto čisté duše detí púšte o ne nijako nežobrali a ktovie, či vôbec vedeli, čo tie papieriky od nás znamenajú. Sprievodca nám v diaľke ukázal obrysy chatrčí, kde bývali a vedľa ich osady aj samotné slané jazero Lac Abbé s plameniakmi. Nech sme však trápili teleobjektívy ako sme vedeli, získali sme len veľmi nejasné mnohoznačné obrázky.

Danakilská preliačina je veľká výzva aj pre skúsených cestovateľov-dobrodruhov. Na rozdiel od nás tu ale nestrávia dve-tri hodiny ale minimálne dva-tri dni. V diaľke sme videli murované útulne, ktoré im slúžia ako dočasné príbytky. – Ak tu nejaký Európan strávi čo len jednu noc a dokáže zaspať pri teplote 30-40°C, potom klobúk dolu…

Cestou naspäť sme sa dosť náhlili. Mali sme totiž oneskorenie v programe a medzi nami a civilizáciou v hoteli Kempinski boli púšte Grand Bara a Petit Bara. Ako sme sa tak náhlili, samozrejme, že si vodič nedal pozor na výmole a v jednom z nich sme si urobili poriadny defekt.

Na núdzovom kolese sme potom pokračovali podstatne pomalšie a do prvej civilizovanejšej dediny sme prišli okolo desiatej večer. Tu sa sprievodcovi podarilo nájsť miestneho krčmára a amatérskeho vulkanizéra v jednej osobe. Sadli sme si do jeho krčmy, pozerali na miestnu televíziu, ktorú nám zapol,- asi tak hodinu. V televízii bol iba jeden program-a na ňom dávali do omrzenia zábery z púte do Mekky.

Krčmár-vulkanizér napokon dal koleso do poriadku. Okolo pol dvanástej sme vyrazili na spiatočnú cestu cez púšte Grand Bara a Petit Bara do mesta Džibuti. Okolo nás bola tma a fúkal silný vietor s pieskom. Jednoducho, boli sme obkľúčení akoby múrom z piesku a svetla. Ak by išiel niekto oproti nám, zbadali by sme ho sotva 5 metrov od nás. Náš vodič na to však nedbal. Išiel do neznáma miestami aj 80-kou. Dodnes nevieme ako, no dokázal obe tie púšte prekonať a okolo druhej hodine v noci nás „vyhodil“ v hoteli Kempinski.

Hotel Kempinski, to bola úplne iná planéta. Lietadlo do Európy nám z Džibuti odlietalo až neskoro popoludní a tak sme si po poriadnom spánku dožičili aj luxus na pláži a v teplách vlnách Červeného mora.

Spolu s nami tu oddychovali aj dôstojníci z vojenských lodí, ktoré tu patrolujú v okolí Somálska a Jemenu a odstrašujú námorných pirátov. Boli z rôznych štátov, nielen zo štátov NATO, ale aj z Japonska a Číny. Obchodné lode sa pred vstupom do vôd okolo Somálska v Indickom oceáne grupujú do konvojov a plavia sa takto až do Džibuti. Opačným smerom sa formujú do konvojov v Džibuti a plávajú v nich približne po Omán. Na začiatku a na konci konvoja sú vojenské lode medzinárodných protipirátskych síl. Napriek všetkej snahe sa však somálskym pirátom predsa len občas podarí nejakú loď zajať, vyrabovať a za prepustenie námorníkov zinkasovať pár tisíc dolárov. – Ešteže my domov poletíme lietadlom…

A aj sme poleteli. Obťažkaní novými africkými zážitkami. Medzi nimi aj zo slaného, suchého a horúceho Džibuti. Poriadna kopa zážitkov-veď sa len pozrite na fotografie. Ešteže sa za ne neplatia hraničné clá.

/Autorom foto je autor textu/.