zemegula

„ALLAH JE VEĽKÝ“

Mali je jedna z najnádhernejších krajín, akú sme doteraz navštívili. Keby bola sloboda pohybu, prichádzali by do Mali turisti po miliónoch. Aspoň tak, ako prichádzajú do Kambodže, Jordánska či Peru. Turisti napríklad z Nemecka sem pred epidémiami a pred výbuchom islamského extrémizmu v subsaharskej Afrike lietali charterovými letmi. Lietalo sa priamo dokonca aj do Timbuktu…

Dnes to už nie je možné. Do krajiny IBIHO MAIGU /kde má priezvisko „maiga“ azda každý tretí človek/ s rozlohou 1 240 192 km2 a 20,5 miliónmi obyvateľov sa dostanete ako tak iba po jej hlavné mesto BAMAKO /2 mil. obyvateľov/. Letecky do Bamaka sme sa dostali aj my. Expedičná slovenská cestovka našu malú skupinku ubytovala v „butikovom“ hoteli v tradičnej časti mesta, plnej prízemných domov. Išlo vlastne o trochu lepší slum. Večeru nám odporúčali kúpiť si v neďalekej domorodej reštaurácii. Aj tá vyzerala slumovo. Hotel bol malou oázou zelene a čistoty v okolitom chaotickom prostredí. Izba však bola malá a v nej, ako je v tejto časti Afriky pre neluxusné ubytovanie typické, bola len jedna malá spoločná posteľ. Pre dvoch mužov s heterosexuálnou orientáciou…

Na druhý deň sme absolvovali malú prehliadku BAMAKA. Drvivá väčšina obyvateľov žije v slumovitých predmestiach a prepchatom tradičnom centre mesta. Bamako má však aj luxusné hotely, moderné budovy a zaujímavé stavebné pamiatky. Napríklad budovu Západoafrickej banky, alebo mestskú vodárenskú vežu, koncipovanú v štýle architektúry Gaudího. Alebo nábrežie s mostom cez rieku Niger. V rámci prehliadky sme vybehli aj nad svah nad Nigerom a uvideli rozľahlosť Bamaka v plnej paráde.

Parčík na tejto vyhliadke bol výnimočne dobre udržiavaný. Neďaleko bola podobne solídna štvrť domov s „dobrou adresou“. No samozrejme, nemohli sme vynechať miestne trhovisko a tú jeho časť, ktorá je venovaná predaju turistických suvenírov. Predávajúci- keď zbadajú beloškov, akoby sa zobudili z hibernácie. Behajú okolo nás hore dolu, nevedia rýchlo, na ktorú nohu skočiť. Tešia sa nám, aj keď nie sme ani „frans“ ani „emerikens“, ani „džermens“, ale z akéhosi čudesného Slovenska.

Na trhovisku sme spustili takmer karneval. Turisti vo väčšej skupine tu vraj neboli tri roky. Vraj kvôli ebole a terorizmu. Nekupujeme veľa, ale pre nich sme symbolom nádeje na lepšie časy. Sme ako jarné vtáky, vracajúce sa z ďalekých krajín, ako prísľub bohatých a sladkých letných dní. – V Bamaku sa dá zažiť veľa pekných vecí, no človek nesmie mať ďaleko k srdcu a hlboko do vrecka.

Do Mali sme ale pricestovali kvôli úplne iným veciam, než nám bolo schopné poskytnúť Bamako. Nasadli sme do malého afrického autobusíka a vydali sa viac-menej popri rieke Niger, v ústrety dvom originálnym kultúram, dvom jedinečným civilizáciám, ktoré v Mali žijú stále ešte dosť tradičným spôsobom života. Začali sme púť za TUARÉGMI a za DOGONMI. Cestou sme samozrejme stretli aj ľudí z iných kmeňových kultúr- usadlých roľníkov ako sú Bambarovia ale polokočovníkov, ako sú Fulanovia. Tuarégovia a Dogoni však boli pre túto našu africkú túlačku dominantní.

Cesty po svete, teda ja po africkom Mali sme koncipovali ako odborné geopolitické sondy do života ľudí v jednotlivých štátoch. Dôraz je v nich položený na textovom zázname poznatkov a skúseností. V dnešnom degenerujúcom svete sa však ľuďom už veľmi nechce čítať, tobôž premýšľať a už vôbec nie vlastnou hlavou…Infantilný človek súčasnosti radšej ako po nudnom, náročnom a zdĺhavom texte siahne po nejakom obrázku, pokiaľ možno farebnom, pekne zaostrenom na displeji PC či smartfónu. Až potom si možno prečíta aj text, aj to iba aby vedel, o čo na obrázku ide. My preferujeme opačný postup, najprv text a rozmýšľanie a až potom prípadne ilustrácia na ozrejmenie toho, čo nám text chcel oznámiť. Fotografie môžu ale nemusia byť. V prípade Mali však robíme výnimku. Táto krajina má totiž svoj raison d etre vo svojej obraznosti, fotogeničnosti. /Podobne ako napríklad Etiopia, ktorej sa budeme venovať v záverečnej kapitole, na konci nášho afrického putovania/.

Z Mali máme obrovské množstvo fotomaterálu. Ani pri najlepšej vôli sme tento materiál nedokázali spracovať do jedného celku. A tak sme sa rozhodli prezentovať ho v dvoch častiach. Každá z nich je venovaná inému dominantnému etniku a inému duchovnému svetu. Prvá bude o ortodoxne moslimských polo-semitských Tuarégoch. Druhá zase o skôr negroidných, animistických Dogonoch. – Takže, nech sa páči !

Dostať sa z Bamaka ku Tuarégom, do ich kultúrnej metropoly Timbuktu autom,-cestou necestou, znamená mať vytrénovaný „zicflajš“. Telo musí byť schopné vydržať dakedy aj 10-12 hodinové dávky „africkej masáže“. Cesta malijským vidiekom vedie nie príliš civilizovanou žltohnedou krajinou saván, vyschnutých polí a riedkych akáciových a baobabových hájikov. Stretávame tu malé tropické kravičky zebu a ich pastierov s kuželovitými klobúkmi, upletenými z trstiny a šúpolia. Stáda dobytka /kravy, kozy/ idúce po ceste alebo po savane súbežne s cestou patria kočovným Fulanom /Peulom/. Stretávame aj kočovníkov. Na konských povozoch majú celý svoj majetok: pár nádob, šatstvo, nevyhnutné potraviny a vodu a základné náradie a materiál na výstavbu dočasných chatrčí. Na voze ide iba gazda príp. jeho tehotná manželka resp. chorý člen rodiny. ostatní poslušne cupkajú popri voze alebo za ním.

Ideme, pokiaľ sa dá, bez prestávky. Keď už zastaneme, je to bu´d kvôli defektu alebo nevyhnutnej cik-pauze, alebo malému etno-výletu na spestrenie cestovnej monotónie. Vtedy odbehneme kúsok od auta do najbližšej domorodej dediny. Napríklad do dediny kmeňa Bambarov. Tento roľnícky ľud býva v malých hlinených krabičkách, stojacich na podperách, aby boli izolované od zeme asi dvadsať-tridsať centimetrovou vrstvou vzduchu. V podobných krabičkách majú uskladnený dobytok a hydinu. Bambarovia sú animisti. Veria v zlých a dobrých duchov. V dedine je vždy šaman, ktorý pri krvavých obradoch pozýva do dediny dobrých a vyháňa zlých duchov. Videli sme, ako to robí. Na primitívnom obetnom mieste /navŕšená stvrdnutá hlina a v kopčeku zapichnutý kôl/ čosi chvíľu brble, potom podreže kura a počas toho, ako mu z krku steká krv, znovu brble svoje šamanské zaklínadlá. Má to vraj celkom slušnú účinnosť-inak by dedina kmeň dávno vymreli.

Bambarov živia najmä polia, dobytok a hydina. V čase, keď po záplavách Nigeru odchádza voda späť do koryta a zanecháva v terénnych priehlbniach všetko, čo sa s poslednou vlnou nestihlo vrátiť do rieky, nepohrdnú Bambarovia ani chutnou rybacinou. Ryby v bahnitých jamách a hnedej vode rukami chytá azda celá dedina.

Podvečer prichádzame do jednej z historických francúzskych koloniálnych metropol pri rieke Niger – do mesta SEGOU /150 tis.obyv/. V hoteli Vue de l Esplanade večeriame pečenú rybu s pikantnou prílohou. Riadny kus-vylovený z Nigeru. Názov ryby je spojený s akýmsi „kapitánom“: La CAPITAINE SANGHA. Po večeri ešte prechádzka popri nábreží rieky,-s nádherným červenopomarančovým západom slnka a rybármi, usilujúcimi sa uloviť zopár rýb na svojich primitívnych dlhých a úzkych lodičkách.

Na druhý deň ráno máme trochu času na pešiu i autokarovú prehliadku mesta. Páči sa nám domorodá do okrova vymaľovaná domorodá architektúra ale aj zvyšky elegantnej aleje s kedysi luxusnými koloniálnymi vilami.

Pokračujeme v ceste. Smer mesto DJENNÉ /50 tis.obyvateľov/. Tu nocujeme v solídnom hoteli Djenno neďaleko Grande Mosquée de Djenné -najväčšej hlinenej mešity na svete. Mešita v Djenné – to je teda vec ! Neskutočné, aká krása a aké filigránstvo sa dá ušlichtovať z dobrej teraktovej hliny v týchto klimaticky ideálnych podmienkach /málo ničivých dažďov, vysúšavý vietor, stabilné teploty/. Pochodíme v modlitebni, zájdeme dokonca i na strechu s množstvom ochladzujúcich sopúchov a odvodňovacích šácht. Mešita je super super super. A veriaci ľudkovia v nej pestro oblečení, aby zvýraznili minimalistické črty skvelej saharskej architektúry. Aj radnica a obytné domy v Djenne sú hodné obdivu. Je to zmes marockého a nigerského stavebného štýlu. Uličky pomedzi domy využívajú nielen pestroodeté ženy a dievčatá, vážne sa tváriaci v muži v thawboch, ale aj kozy a kravy. Orientálny kaleidoskop vôní, farieb a tvarov.

Blížime sa k Sahare. Skôr ako sa cez ňu pustíme do Timbuktu, nocujeme v menšom mestečku DOUENTZA /30 tis. obyv./. Je centrom Fulbami obývaného regi´´onu Hayre. Spíme v dosť úbohom ubytovacom komplexe. Na druhý deň sprievodcovia vybavujú na polícii bezpečnostné povolenia, lebo cesta cez Saharu a Timbuktu je stále zónou boja s islamskými militantami. My sa osviežujeme v bare, ktorý vlastný francúzsky beloch. Má výzor tvrdého chlapíka, vyslúžilca z Cudzineckej légie. Sedíme na terase a pozorujem hore dolu jazdiace obrnené vozidlá mierových síl. Vojaci v nich sú od všelikiaľ: z afrických krajín, z Francúzska i z východoeurópskych členských krajín NATO. Mestečko a jeho okolie bolo dejiskom ostrých bojov medzi vládnymi vojakmi, vojakmi bezpečnostných zborov a islamistami- Tuarégmi z MNLA. Vjazd do mesta a z mesta je vrúbený zhorenými tankami a transportérmi. Zdá sa nám, že nejde o nejaké čerstvé vraky. To nás trochu upokojuje.

Dostali sme potrebné bezpečnostné permity, prechádzame cez čekpoint na konci mesta Douentza a vstupujeme na pláne Sahary. Onedlho míňame skalné útvary nazývané „Brána Sahary“. Naša turistická skupinka je podelená do štyroch tereniakov -v každom traja Slováci a domorodý šofér=sprievodca. V našom aute je okrem nás aj jeden tlstejší zmľandravený Čech a jedna strašia pani, pracujúca na slovenskej ambasáde kdesi v EU. Obaja neschopní fyzicky namáhavejšej činnosti. – Táto ich charakteristika sa onedlho ukáže ako takmer tragická…Ale nepredbiehajme.

Kolóna štyroch aut mala byť podľa pôvodnej dohody sprevádzaná vojenskou patrolou. Polícia nám ju ale odmietla poskytnúť. lebo jej ozbrojené kapacity boli vraj plne vyťažené „na fronte“. Ideme teda bez ochrany, na vlastnú päsť a na vlastnú zodpovednosť. Slovenský sprievodca a vedúci expedície ide v prvom najlepšom tereniaku a s najlepším domácim sprievodcom. Oni určujú tempo presunu. Naše auto je tretie v poradí. Cesta je samozrejme nespevnená, no spočiatku tvrdšia, prevažne kamenistá. Postupne na nej pribúdajú pieskové tabule, výmole a pieskové záveje. Autá sa začínajú zabárať a šmýkať do boku. Raz tak skončí jedno, raz druhé. Ostatné autá spočiatku pri nešťastníkoch zastanú a pomáhajú im zo záveja.

Postupne sa však kolóna rozpadá. Veliteľské auto mizne z dohľadu, nasledované druhým vozidlom. Zostávame v kolóne dvaja. Zapadáme, šmýkame sa ale pomáhame si. Pri riešení jednej z našich ťažkostí nás predbieha auto, jazdiace za nami. Náš šofér ho púšťa a prosí, aby išiel za veliteľským vozidlom a požiadal ho, aby zastalo a čakalo nás, alebo nám išlo v ústrety. Máme totiž čosi z výkonom motora a nemáme -ako tradične-žiadne rezervné kolesá. Dohodnuté, pokračujeme v jazde.

Chvíľu držíme krok s autom, ktoré nás predbehlo. No stíhať za ním, je pre nás čoraz ťažšie. Napokon jeho koncové svetlá zmiznú v saharskej temnote a prachu. Pár kilometrov ideme osamote, ale ideme. Potom znovu zapadneme do hlbokého výmoľu, plného piesku. Vychádzame z auta, aby sme šoférovi uľahčili manévrovanie. Nepomáha to. Šofér dáva raz pod jedno, raz pod druhé koleso tenké dosky. Ani to nepomáha. Okolo nás je ticho a čierňava. Saharský vzduch začína rýchlo chladnúť. Šofér pomaly rezignuje. Nevie už sám s autom nič robiť. Zrazu sa na temnej saharskej oblohe objaví salva červených svetlíc. Vystrelil ich ktosi asi tri kilometre od nás. Uvedomíme si, že to môžu byť buď signály armády alebo islamistov. V tom druhom prípade, ak by nás zastihli na ceste a zajali, v lepšom prípad by sa za nás pýtali výkupné, v horšom prípade by nám pred videokamerou rituálne odťali hlavy.

Na našu hlavu sme si už za tie roky vcelku zvykli a bolo by nám za ňou smutno. Preto sa rozhodneme pomôcť šoférovi a vyhrabať tereniak z piesku holými rukami čo najskôr. Zúfalo hrabeme, až cítime, ako sa nám na hánkach a končekoch prstov pustila krv. Dvaja spolucestujúci nie sú schopní s ničím pomôcť. Maximálne nám so šoférom pri hrabaní svietia baterkami. Dostávame koleso na tvrdý kamenný podklad. Šofér štartuje. Hurá, auto sa pohlo-ideme ďalej ! Opatrnou jazdou sa vlečieme Saharou asi dve hodiny. Konečne cítime, že auto nabehlo na spevnený podklad. V diaľke vidíme sliepňajúce svetlá akýchsi domov. A pri nich zaparkované tri zvyšné autá našej kolóny. Hľadáme slová, ktorými by sme slušne vyčítali vedúcemu expedície, že nás na Sahare nechal osamote. Ten nás však predbehne a nadáva nám „po slovensky“, kde sme toľko trčali, kde sme sa flákali. Vraj kvôli nášmu meškaniu sme cez Niger zmeškali posledný prievoz. Vedúcemu sa tak nesplní jeho dávny sen-pozorovať západ slnka nad Timbuktu. Vraciame mu „slovenské výrazy“ s trojnásobnou silou-v aute sme boli predsa traja. Vedúci nikdy nebol na vojenčine. Preto nevie, ako sa správať v kolóne, aby sa mu nerozsypala.

Po chvíli hnev pominie a naša skupina sa rozhodne v dedinke pri prievoze cez Niger prenocovať. Nemáme však dosť stanov. Našťastie, Tuarégovia sú noční vtáci. Hneď sa zhŕknu okolo nás a za mierne predraženú cenu nám predajú chýbajúce stany a karimatky. Náš stan stojí, no cez otvory vo „dverách“ prenikajú od rieky dovnútra húfy komárov. Rozhodneme sa, že zvyšok noci pretrpíme v aute radšej po sediačky.

Na druhý deň ráno je všetko inak. Všetko sa s východom slnka vyjasňuje, ale medziľudské vzťahy v našej skupine. Dávame si na raňajky musli-tyčinky, pijeme vodu z fľaše, naloďujeme sa na kompu a o pol hodiny sme v TIMBUKTU /60 tisíc obyv/. V kultúrno-historickom a vzdelanostnom centre Tuarégov. Trochu unavení po dobrodružnej noci ale hnaní zvedavosťou nechávame autá pred najlepším miestnym hotelom „Sahara Passion“ /kde sme mali zaplatený predchádzajúci nocľah/ a púšťame sa do pešej prehliadky mesta.

Timbuktu, podobne ako Segou zbohatlo na obchodovaní po stredovekej a ranonovovekej tzv. Transsaharskej obchodnej ceste. Míňame zopár úzkych uličiek a dostávame sa priamo do srdca Timbuktu, ku hlavnej mestskej mešite Djingareyber. Obchádzame je zvonku zo všetkých strán, prezeráme si nádvorie i interiér a vychádzame znovu na svetlo spolu s dôstojne sa tváriacimi staršími mužmi, ktorí sa v mešite práve pomodlili. Navonok vyzerajú títo urastení Tuarégovia ako vážení členovia mestskej rady, obchodníci či remeselníci, no ako nám vraví miestny sprievodca /z Bamaka/ , tieto ich povolania platia iba cez deň. V noci sa menia na islamistických vodcov miestnych kmeňov, rodov či rodín. Sú vraj vyzbrojení najnovšími ručnými zbraňami a raketometmi. Majú ich od M.Kaddáfího. Jeho osobnú gardu tvorili práve Tuarégovia. Tí ho napokon ale zradili, vydali napospas lynčujúcemu davu a vrátili sa domov. Nie aby prestali bojovať, ale aby nahradili boj za „bludára Kaddáfího“ svätým bojom džihádom za obnovu veľkej islamskej ríše Tuarégov, siahajúcej od Stredozemného mora cez celú Saharu až po Guinejský záliv.

Chodíme po meste a ľudia na nás prevažne kývajú s úprimnou radosťou z našej návštevy. V tomto čase takmer nulového cestovného ruchu sme pre nich vzácnosťou. Nie však pre všetkých. Najmä mladí muži, posedávajúci pred obchodmi a čajovňami na nás gánia a keď od nich odchádzame, divo za nami gestikulujú. Stretnutia so starčekmi, s mladými dievčatami a ženami sú ale plné úsmevov.

Obzeráme si miestnu architektúru. Stojíme pred domom, v ktorom býval prvý Európan-Francúz René Caillié- čo do Timbuktu živý nielen odišiel, ale sa z neho aj živý vrátil. Pred ním sa to inému Európanovi, britskému dôstojníkovi Gordonovi Laingovi nepodarilo. Na rozdiel od Francúza si odmietol obliecť thawb a konvertovať na islamskú vieru. Hrdo chodil po Timbuktu v červenej britskej dôstojníckej uniforme. Tuaregovia mu v meste neublížili, lebo bol tam bol „hosť“. No len čo sa pri návrate z krajiny Tuarégov ocitol ďalej od mesta, na Sahare, – prepadli ho v noci zo zálohy a de-kapitovali.

Zaujímavo na nás pôsobia vývesky nad niektorými obchodmi a dielňami. Popri názve tovarov sú na nich veci, čo sa tu dajú kúpiť aj namaľované či nakreslené. Ako v šlabikári alebo v učebnici cudzieho jazyka pre samoukov. Na elektrických drôtoch medzi domami visia akési usušené staré kožky. Dostávame vysvetlenie, že sú to kožky z mačiek, ktoré sa stali obeťami lovu miestnych šarvancov. Mäso upečených mačiek tu vraj patrí medzi delikatessy.

Timbuktu je historické centrum islamskej vzdelanosti. Už v stredoveku bolo sídlom SANKORE UNIVERSITY, jednej z najlepších súdobých moslimských univerzít. Od r.1100 až podnes tu nepretržite funguje najdlhšie činná univerzita v subsaharskej Afrike. Pôsobilo tu veľa vtedajších učencov, literátov a mystikov. Ich mauzóleá sú na miestom cintoríne a počas toho, ako mesto okupovali islamskí militanti, boli ako hroby „kacírov“ značne devastované. Ich „bludárske“ náboženské a filozofické texty boli vo veľkej miere spálené. Sprievodca nám ukázal miesto, kde po nich zostali iba začadené steny. Ukázal nám ale aj oveľa krutejšie miesto-na námestí pri univerzite sme videli popravisko, kde islamisti ukameňovali niekoľko nemravných mužov a žien, ktorí sa dopustili mimomanželského pohlavného styku alebo boli známe ako prostitútky pre turistov.

Prehliadku Timbuktu zo zeme sme doplnili o ochutnávku panorámy mesta z vyhliadky na streche jednej z čajovní. Nekochali sme sa tu však príliš dlho. Zlé skúsenosti z minulej noci nás podnietili k návratu. V meste naša návšteva spôsobila značný rozruch a tak sa malijský sprievodca s vedúcim expedície dohodli, že si v hoteli kúpime ďalší nocľah, – hoci ho nevyužijeme. Všade sme navyše mali tvrdiť, že v Timbuktu budeme dlhšie. To malo prípadných islamistických agentov v meste zmiasť a pripravovať prípadný útok na nás buď na noc alebo na ďalší deň. Boli to ale zbytočné obavy. Potvrdil nám to jeden náš spolucestovateľ – homosexuálny advokát z Prahy. Ten totiž s nami večer z mesta neodišiel ale zostal-aby prežil noc lásky z miestnym milencom. Zoznámil sa s ním asi pred troma rokmi, keď sa ešte do Timbuktu dalo lietať lietadlom, – teda pri svojej prvej návšteve mesta. Odvtedy si spolu len písali a tak chceli využiť príležitosť na novú milovačku, aj keby ich to malo stáť život.

Napokon sa nikomu nič nestalo. My sme sa šťastne dostali zo Sahary do civilizácie , do mestečka Douentza neskoro večer – hoci sme prežili riadny strach, keď sme prechádzali cez „frontovú líniu“, plnú vládnych vojakov s guľometmi a raketometmi. Vojaci boli dosť nervózni pri študovaní našich priepustiek a ich vyhrážky väzením skončili až po zaplatení značného úplatku. A čo teplý advokát z Prahy ? Hoci sme ho v duchu oplakali, prišiel za nami taxíkom na druhý deň dopoludnia usmiaty a spokojný.

Okolo obeda sme pokračovali v potulke po Mali. Prišli sme do mesta MOPTI / 150 tis.obyv./, známeho veľkým riečnym prístavom a rušnými trhmi. Najzaujímavejším artiklom, čo sa tu ponúkal, boli rôzne tvarované kusy soli: gule, valce, hranolčeky, rovné alebo zaoblené tyče…Na hlavnej ulici mesta sa striedali moderné budovy s tradičnými. Z tých tradičných to vyhrala atraktívna budova veľkej mestskej mešity Grande Mosquée de Komoguel. Boli sme už ďalej od Sahary, pri rieke s dostatkom vody. Preto výhľad na mešitu zakrývala hustá vegetácia.

Z Mopti sme si to nasmerovali na hradskú, vedúcu do oblasti Tuarégov. Príhody a skúsenosti z návštevy u Tuarégov budú predmetom nasledujúcej kapitoly.

Mali bol pred asi 10 rokmi krajina, ktorú experti na turizmus označovali za turistického tigra Afriky. Počty turistov tam rástli geometrickým radom. Prišla však ebola a konflikt vlády v Bamaku s islamistami – a turizmus do Mali takmer úplne ustal. Škoda. Mali je čarovná krajina, plná pozoruhodností prírody a historických a kulturálnych pamätihodností.

Nepochybujeme, že sa raz situácia zlepší a turisti z Európy sa do Mali opäť rozbehnú. – Len aby tam však potom, s odstupom času mali v Mali ešte čo obdivovať…Príroda tam vysychá, ľudia sa globalizujú. Bože daj, aby sa tie mraky nad nami čo najskôr rozišli. A dožili sme sa lepších cestovateľských časov.

/Autorom foto je autor textu/.