zemegula

Čiernohorského vládcu Danila II Petroviča-Njegoša sa vraj raz v monackom kasíne, kde bol stálym hosťom, s úškrnom spýtali, že ako len dlho v tej jeho malej krajinke trvá dostať sa z prístavu Kotor do vtedajšieho hlavného mesta Cetinje. Neurazil sa kvôli výsmešnej otázke a odpovedal: „Mojich priateľov by to stálo deň jazdy, mojich nepriateľov by to stálo život“. Dobrá odpoveď. Problémom vládcov Čiernej Hory od čias dynastie Njegošovcov cez časy bývalej Juhoslávie po dnešné obdobie prozápadných vlád v Podgorici /súčasné hlavné mesto, 150 tis. obyvateľov/ je, že nie vždy vedeli správne odlíšiť skutočných priateľov od nepriateľov.

Dnešná Čierna Hora má 14 026 km2 a 625 tis. obyvateľov. Čiernohorci sú akýsi srbskí gorali. Je to mimoriadne hrdá a citlivá vetva Juhoslovanov, ktorá sa dala viackrát v histórii vodiť za nos prefíkanými cudzincami, brnkajúcimi na strunu ich junáckej márnomyseľnosti. Od Srbov, zbierajúcich bohatú úrodu na nížinách Vojvodiny či na pahorkoch od Belehradu po Niš, sa Crnogorci ťažšie zarábajúci na každodenný chlieb, líšia odmietaním ľahkovážnej zábavy a sklonom ku dramatickosti a patetickosti. Malí /ak prežijú/ sú húževnatejší ako veľkí, ktorým mnohé padá z neba priamo do lona. Húževnatosť a vážnosť občanov Čiernej Hory bola vo voľakedajšej Juhoslávii povestná.

More však dalo povahe Čiernohorcov /osobitne tých, čo žili priamo na jeho brehoch/ aj iný rozmer. V najťažších časoch, keď už ani neprístupné hory nedokázali pred nepriateľom ochrániť celý národ, bolo v tejto krajine ešte jedno riešenie, jedna úniková cesta: na loď a na more ! More nielen odvážalo ale aj privážalo. Pre vnútrozemských Srbov nezvyklé tovary, vône, myšlienky, záľuby a kratochvíle. Vďaka tomu sa prímorskí Čiernohorci stali akýmisi „bohémami“, ovanutými vetrami veľkého sveta, sviežejšími než sú vetry z kotlín pri Dunaji. Goralská čestnosť, poctivosť no i naivná priamosť kontra prímorská podnikavosť no i obchodnícka prefíkanosť,- ako sa toto dá skĺbiť v jednom malom národe, navyše prešpikovanom albánskou menšinou ? Nuž dá, hoci nie celkom úplne. Deliaca čiara medzi Čiernohorcami od mora a Čiernohorcami z hôr bola a je badateľná. Horali veria len tomu, čo si poctivo vyrobia a vydobyjú. Veria len tým, s ktorými spoločne prelievali nielen červené víno ale aj červenú krv. Veria najmä bratom Srbom a bratrancom Rusom, teda ortodoxným Slovanom. Ich krajania od mora sú iní. Veria v náhodu, v šťastie a v úspešné obchody. A veria tým, čo im sľúbia možnosť uzatvárať úspešné dobré obchody.

Deliaca čiara v čiernohorskej duši je badateľná už od čias vzniku svetáckeho označenia Čiernej Hory ako „Monte Negra“. – „Monte Negro“, – že to znie svetovejšie, veľkolepejšie, než obyčajná pastierska „Crna Gora“ ?! Kým Crna Gora ťažko pracovala a bránila krajinu pred Turkami či talianskymi kolonizátormi, Monte Negro robilo s Osmanmi, Benátčanmi, Uhrami, Viedňou či Parížom „dobré obchody“, diplomaciu a politické sobáše.

Nech je akokoľvek, jedno i druhé bolo na prežitie Čiernej Hory potrebné. Ak by bola v krajine iba horalská neústupčivosť, okolití ďaleko silnejší susedia tento malý národík napokon celý vyzabíjajú. Ak by ale v krajine boli iba „diplomati“, kozmopolitní obchodníci či veľkým svetom líznutá šľachta, dávno sa Čiernohorci rozplynú vo svetovládnom mori Osmanov alebo zhoria v plameňoch silnej románsko-talianskej kultúry a civilizácie.

Po diskusiách či zotrvať v štátnom zväzku so Srbi alebo vyhlásiť úplnú nezávislosť tesne ale predsa v referende zvíťazili Montenegrania nad Crnogorcami. Prehnane ambiciózni úradníci z Podgorice /bývalého Titogradu/ sa spojili s pašerákmi cigariet z Budvy, so svetákmi z Kotoru a albánskou menšinou a prehlasovali Crnogorcov z hôr Lovčenu, z polí a fabrík. Šéf cigaretového pašeráckeho kartelu sa stal prezidentom samostatnej Čiernej Hory. USA a EU mu zahladili staré obvinenia a podozrenia a otvorili „revolvingový úver“ v dolároch. Poslali mu poradcov, špecialistov, bankárov a diplomatických emisárov s ponukou vstupu do NATO a s tým spojeným prísľubom členstva v EU. Ponúkli vstup do WTO a všelijakých iných organizácií. Samozrejme na báze „rovnocennosti“, akoby sa Čierna Hora od momentu samostatnosti stala dajakou stredomorskou veľmocou.

Oj, či to pomastilo bruchá byrokratov z Podgorice a velikášov z Budvy a Boky Kotorskej. Vstup Čiernej Hory do NATO sa /Čiernej Hore ? Západu ?/ podaril. V Boke Kotorskej už kotvia vojnové lode Západu. Len to ostatné, najmä členstvo v EU sa akosi nekoná. Veľké investície zo Západu neprichádzajú. – Ešteže začínajú pritekať ropo-ruble a plyno-ruble ruských zbohatlíkov, jeľcynovských oligarchov, túžiacich vyhriať si v južnom Jadrane skrehnuté jevrejské a sibírske hnáty. Pomoc od týchto tzv. „nových Rusov“ však postupne vzbudzuje skôr závisť a nenávisť ako vďačnosť. Spôsob, akým „noví Rusi“ prenikli do Čiernej Hory nebol totiž ani ruský, ani pravoslávno-bratský. Bol arogantný, veľkopanský. Tu je možno príčina, prečo je dnes veľká časť Čiernohorcov /na rozdiel od Srbov, Macedóncov, Grékov, Cypranov/ mentálne orientovaná skôr na Západ. Pýcha Čiernohorcov-Budva, no najmä ostrov Sveti Stefan bola zneuctená ropo-rubľovými boháčmi. Na takéto čosi sa nezabúda.

Svet starého Monte Negra a jeho njegošsko-petrovičovských vládcov, to sú dejiny jedinečnej teokratickej krajiny, ktorá sa ubránila tlaku Osmanov, hoci v nej vládli miesto generálov biskupi a popi. To sú pitoreskné príbehy svadieb na šľachtických dvoroch Európy 19. a začiatku 20. storočia. To je smutná paródia na aristokraciu v čase, keď už vo svete zúril modernizmus, politický liberalizmus a kapitalistická indistrializácia. Prízemné domčeky v bývalom /nám sa zdalo, že dosť studenom/ hlavnom meste Cetinje /15 tis. obyvateľov/ budia dojem malomesta. Mnohé z týchto skromných príbytkov boli sídlami veľvyslanectiev veľmocí ako Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko. Ich výhodou bolo, že boli na tej istej ulici ako sídlo kniežaťa, neskôr kráľa Čiernej Hory. Ak by chcel panovník s niektorým z veľvyslancov niečo hneď ráno operatívne prediskutovať, mohol by ísť na rokovanie „v župane a papučiach.“ A veľvyslanec by mal aspoň akú-takú zábavu v tejto skôr vysokohorskej usadlosti ako meste, -kde ho asi materská krajina vyslala za trest.

My sme pri návšteve Cetinje na svet biskupov, popov, ocylindrovaných fúzačov z vyblednutých fotografií hľadeli s celkom slušným záujmom. Ak navštívite Kotor či Budvu-nenechajte si ani vy ujsť príležitosť odísť na malý výlet do 19.storočia. Navštívte všetky múzeá v Cetinji ktoré stihnete. Na ne tak trochu nadväzuje aj kamenná, na prvý pohľad nie príliš zaujímavá budova na kopci nad Budvou. Je na nej pamätná tabuľa s trochu prekvapivým textom. Oznamuje, že v budove strávil pár dní počas vojenského cvičenia arcivojvoda František Ferdinand. Bol to vtedy najjužnejší bod „k. und k.“ rakúsko-uhorskej monarchie.

Ak je Budva pevnosťou nerestí a peňazí rôzneho stupňa vyprania, ak je to v lete motanica dovolenkárov rôzneho stupňa solventnosti, potom je Podgorica pevnosťou márnomyseľnosti a byrokracie malého štátu. Tu úradníka na ministerstve len tak hocičo neobmäkčí,-pravda okrem bakšišu…

Ak nejdete do Čiernej Hory niečo vybavovať ale idete sem za oddychom a rekreáciou, odporúčame vám-cestujte loďou. A navštívte Kotor, aby ste sa mohli plaviť úžasným fjordom – Bokou Kotorskou. Uvidíte fantasicky vyzerajúce ostrovčeky s domčekmi a na jednom z nich aj prekrásny rozprávkový kostol. Akoby jeho steny vyrastali priamo z mora. Na brehoch zbadáte malé hotelíky a reštaurácie, prístavy pre dve-tri lodičky, záhrady s figovníkmi a pomarančovníkmi, záhonmi bugenvílií a levandúl.

Niektoré časti pobrežia tvoria žulové útesy. V nich sú od čias Rakúsko-Uhorska vytesané podzemné doky. Tu niekde kotvil aj najmohutnejší krížnik rakúsko-uhorskej Kriegsmarine – Franz Josef . Monarchii veľmi neposlúžil. Len čo sa plnou parou rozbehol do boja, už ho torpédovali a potopili. Monarchiu a jej námorníctvo z biedy nevytrhol ani kontraadmirál Horthy či budúci slovenský spisovateľ, politik a bohém Tido.J.Gašpar, ktorí tu slúžili. Obaja boli svedkami rozkladu morálky na konci vojny: vzbury námorníkov a exemplárnej popravy jej vodcov.

Mesto Kotor /uvádza sa, že má sotva 1 tis. stálych obyvateľov, ale to je nezmysel,-musí ich byť oveľa viac/ sa v letnej turistickej sezóne stáva babylonom jadranského turizmu. Dajte sa na potulky jeho dalmatínsko-taliansky koncipovanými uličkami. Nakuknite do starobylých ortodoxných chrámov a kostolov, do palácov bývalej honorability, obchodníkov a lodiarov. Marketingoví špecialisti v službách mesta sa všakovako snažia zabaviť turistov. Neraz aj vtipným performáciami-napr. na šnúre cez ulicu od domu po dom zavesenými obrými trenýrkami a ponožkami, či pestrofarebnými dáždnikmi. Pohladkajte všadeprítomné mačky, ovoňajte jazmínový krík, naťahujúci sa na vás spoza plota starého rybárskeho domčeka. Potom si sadnite v blízkej krčmičke na pohár „bambusu“ /rumu s coca colou/. A potom – hajde po strmom chodníku až na najvyššie poschodie mestského kotorského hradu. Boku Kotorskú budete mať ako na dlani. – Máli sa vám táto túra ? Fajn, potom pokračujte po ešte strmšom chodníku ďalej, do hôr Lovčenu. Vystúpte na Jezerski Vrh a pokloňte sa pamiatke Petara II. Petroviča-Njegoša-vládcu a BÁSNIKA ! Na vrchole hory je jeho mauzóleum s 28 tonovou sochou s čiernej žuly. Mauzóleum vidieť už zdiaľky, svieti do okolia podobne ako naša Štefánikova mohyla na Bradle. Pozor -na záver výstupu, pokiaľ prídete ku dláždenému chodníku do mauzólea, musíte zdolať takmer 500 schodov ! Aby to stálo za tú námahu, choďte aj na z kameňa vymurovanú vyhliadku s 360° výhľadom na dve tretiny Čiernej Hory, na Skadarské jazero a na priľahlý kúsok Albánska.

Cestou naspäť do Kotoru sa zastavte /ak vám neprekáža pach dobytka v stajni a smrad z neďalekého hnojiska/ v niektorej z horských dedín na pravé čiernohorské sedliacke pohostenie. Servírovať vám budú na jednoduchom drevenom stole v humne. Budú to samé dobroty: voňavý čerstvo upečený biely chlebisko, z ktorého si budete sami odkrajovať pecne ako Jánošíkov širák. K nemu vám na drevenej doštičke dajú kusisko slaniny, kusisko domácej šunky a domáceho syra. No a k tomu demižón akurát chladeného červeného vína. Cesta serpentínami dolu do kotorského prístavu vám po týchto dobrotách bude pripadať ako let na chrbte anjela.

Takéto jedlo sedliackych kráľov je žriedlom sily čiernohorských chlapov, krásy čiernohorských žien, prameňom hrdosti a nepoddajnosti malého ale smelého slovanského národa. Veríme, že tu niekde, pri jednoduchých sedliackych stoloch Čiernohorci skôr-neskôr znovu nájdu správny smer cesty svojho národného vývoja a zmysel svojho ďalšieho jestvovania.