zemegula

KRVAVÉ PALÁCE A TAJNÉ RIEKY

Už ste si možno všimli, že sme milovníkmi turistiky aj po nezvyčajných, menej konfekčných či tuctových končinách sveta. / Pravda, s výnimkou Európy, ktorej spoznávanie považujeme ako Európania za svoju „európsku povinnosť/. Ako je to teda s našou cestou do konfekčného Mexika ?

Krajiny ako Mexiko úplne neodmietame. Pri potulkách po nich však nemáme takú objaviteľskú radosť ako trebárs pri potulkách po susednej Guatemale. Akokoľvek, Mexiko sme tiež navštívili /dokonca tri či štyrikrát/. Nikdy však nie ako exkluzivitu; vždy iba v spojení s návštevou inej krajiny /USA, resp. karibských alebo stredoamerických krajín/. Zaujímavé, že cez hlavné mesto MEXICO CITY / vyše 20 mil.obyv./ sme vlastne len tranzitovali. Aztécke mestá Teotihuacan a Tenochtitlan sme toľkokrát a do takých podrobností videli v televízii, že sme ich osobnú návštevu nepovažovali zatiaľ až za takú naliehavú. Boli sme však na severozápade /Tijuana/, a na juhu resp. juhovýchode Mexika /polostrov Yucatan, Chiapas/. Biele miesta na našej mentálnej mape Mexika sme sa snažili nahradiť štúdiom zdrojov. Ktovie, či sa nám to podarilo.

Mexiko je veľká krajina 1 972 550 km2/ a hlavne ľudnatá krajina /135 mil.obyv./. Jej vplyv na chod Ameriky /tobôž sveta ako takého/ však zďaleka nie je taký silný ako má napríklad na chod sveta vplyv rovnako ľudnaté Rusko, či trochu menejpočetné Japonsko, resp. trochu ľudnatejšia Brazília. Mexičania sú napriek svojej slávnej aztéckej a mayskej histórii, revolučným hrdinstvám, revolučným zbrklostiam a revolučným krvavostiam Pancha Villu , Emiliana Zapatu a spol.. resp. napriek nespochybniteľným umeleckým úspechom Diega Riveru či Fridy Kahlo, Gabriela Garciu Marqueza, no aj Slováka Kolomana Sokola…no tiež mariachis-tov, Carlosa Santanu, Rickyho Martina, Luisa Miguela a i.,- v tieni svojho veľkého suseda USA. Škoda.

Škoda tiež je, že Mexiko pri obrane svojich záujmov proti USA iba breše ale nehryzie. Mexiko, podobne ako celá Stredná a Latinská Amerika je pod vojenským dohľadom tzv. Southcom. Southcom je južné veliteľstvo ozbrojených síl USA. Je to čosi ako keby bol v Rusku zriadený Západoeurópsky vojenský okruh s pôsobnosťou na celú Západnú Európu, Island a Grónsko. Americký Southcom má odnedávna na čele ženu /štvorhviezdičkovú generálku/, čo mu však na agresivite neberie, skôr naopak.

V Mexiku pri prezidentských voľbách väčšinou vyhrávajú kandidáti s anti-americkou rétorikou. Uplynie pár týždňov od ich inaugurácie a všetko ide zase po starom, teda po vôli pánov z Washingtonu. Mexiko má celkom slušnú životnú úroveň vďaka rope a tomu, že podstatnú časť jej produkcie kupujú USA. A že mexickú ropu neembargujú tak ako venezuelskú. Preto sa každá, aj tá verbálne najľavicovejšia vláda Mexika dá napokon Američanmi kúpiť. Škoda.

Prvýkrát sme sa dostali do Mexika pri pobyte v americkej Kalifornii. Navštívili sme vtedajšie „veľkomesto zločinu“ – TIJUANU / asi 2 mil.obyvateľov/, najväčšie mesto mexickej časti Kalifornie /Baja California/. Hranicu zo San Diega sme našťastie ráno prechádzali opačným smerom, než desaťtisíce mexických Američanov, ktorí v lacnej Tijuane žijú a na dobre platených džoboch v USA si zarábajú. Pravdu povediac, Tijuana na nás vôbec nepôsobila ako dvojmiliónové veľkomesto. Skôr ako provinčné mestečko s nesúrodou spleťou ulíc, hore-dolu sa hemžiacimi ľuďmi na ojazdených autách, neusporiadanými obchodmi a množstvom reštaurácií a barov, ponúkajúcich po pouličnom úpeku aspoň trocha tieňa a slabej klimatizácie.

V jednom z takýchto barov sme prvýkrát okúsili „margaritu“ a počuli nie českých ale pravých mexických mariachis. V Tijuane sme boli s malou skupinkou slovenských turistov. Spomedzi nich nám utkveli v pamäti starší rodičia vtedy si kariéru rozbiehajúceho a dnes už pomaly odchádzajúceho filmového producenta. Manželia B. sa radi zaoberali peniazmi, podobne ako ich syn. Suveníry nekupovali a úžitkové veci si kúpili iba ak to bolo veľmi výhodné. Takto si zadovážili a do autokaru víťazoslávne priniesli dve mexické deky. Chválili sa s nimi a s výhodnosťou ich kúpy dovtedy, dokedy sme s rovnakými dekami nezbadali zakryté kone istého tijuanského fiakristu…

Americko-mexické pohraničie je povestné brutalitou miestnych zločineckých gangov. Zločinci sa tu strieľajú dennodenne, odrezávajú hlavy svojim rivalom, novinárom, policajtom, dokonca aj úradníkom, učiteľom, lekárom a kňazom. Krvavý odkaz aztéckych a mayských predkov sa nedá úplne odstrániť. Čakali sme, -podľa správ z našich médií, že aj my na ulici naďabíme na nejakú mŕtvolu či sa staneme svedkami krvavého vyrovnávania účtov. Nič také sa nestalo. Tijuana sklamala. Chvalabohu.

Dve ďalšie návštevy smerovali na juh Mexika, na aj slovenskými turistami veľmi navštevovaný polostrov YUCATAN. Priplávali sme tam výletnou loďou. Zakotvili na ostrove COZUMEL a vyskúšali pláže tam, no najmä na pevnine /polostrove Yacatan/, -najprv na PLAYA DEL CARMEN /350 tisíc obyvateľov/ a potom v povestnom CANCUNE /asi 1 mil.stálych obyvateľov/.

Pláž v Playa del Carmen sa nám zdala byť pohodlnejšia. Vyšli sme z trajektu, pendlujúceho medzi Cozumelom a Playa del Carmen a hneď sme boli na pláži-s prekvapujúco celkom čistou vodou.

Dlho sme ale plážovať nevydržali. Z Cozemelu, Cancúnu resp. Playa del Carmen sme podnikali poznávacie výlety do slávnych máyských archeologických lokalít-do svetoznámej pyramídami posiatej Chichén-Itzá, pobrežnej mayskej perly Tulumu, centrálne umiestneného Palenque, do dávnovekého mesta Uxmalu a pod.

Do Chichén Itzá vedie z Playa del Carmen po väčšinu trasy dobrá diaľnica resp. asfaltka. Pri vstupe do areálu a pri ceste naspäť sa treba posilniť v jednej z kvalitných jedální, lebo cesta sem a tam je predsa len dlhšia. V jedálni, tak ako v živote dávnych Mayov a ich súčasných potomkov sa všetko krúti okolo kukurice. Jedlá sú samá kukurica, polia sú samá kukurica, vyobrazenia umelcov a suvenírov sú tiež samá kukurica. Od kukurice ľudia veľmi do výšky nerastú. Sú však od nej pekne na tvári i na tele okrúhľučkí, guľatučkí a poväčšine aj tučnučkí. Tá ich tučnota však nie je od množstva kvalitnej stravy ale skôr je to z núdze cnosť. Neraz je kukurica jediný zdroj výživy, ktorý je tu dostupný. Domorodci sú radi, že majú aspoň kukuricu a tak si ju užívajú…

Pokiaľ ide o stavby Chichén Itzá / 6. až 15. stor./, sú veľmi starostlivo zrekonštruované. Predovšetkým ústredná Kukulkánova pyramída. Nejdeme tu opakovať informácie, ktoré vám zaplavia monitor azda už po kliknutí prvých troch písmen „chich…“ vo vyhľadávači. Dávame do pozornosti najmä to, aký krutý a krvavý bol život Mayov a Toltékov, ktorí Chichén Itzá na 300 rokov ovládli. Na ľuďoch tu robili pravidelné zakáľačky ako na kukuricou vypasených prasiatkach. Za hocičo, -kvôli úrode. neúrode, suchu, povodniam, znameniam máyskeho kalendára, rozmarom vládcu…či len preto, že niekto prehral loptový zápas…

Lokalita PALENQUE je menšia. Zato je magickejšia, tajomnejšia, ponorená do tieňa a hmiel džungle. Sú tam stavby podobné pagodám, budovy s kamennými strieškami, veľa nápisov a reliéfov. Vyobrazenia, ktoré tu archeológovia našli podnietili von Danikena fantazírovať o neznámych kozmonautoch z vesmíru, čo tu medzi Indiánmi kedysi na svojich lodiach pristávali. UXMAL bolo mayské mesto, ktoré Indiáni náhle opustili niekedy pred príchodom španielskeho conquistadora Cortésa. Budovy mesta sú pomerne zachovalé. Dobre sa pomedzi ne blúdi a sníva o dávnych časoch.

Nám sa z týchto mayských pamiatok najviac páčil TULUM. Prečo ? Ani nie tak kvôli jedinečnosti pamiatok, ako pre ich organické prepojenie s Karibským morom, s prírodou na zemi i v podzemí. Plávať v čistom teplom mori a pritom hľadieť na zvyšky mayských palácov a palmy v ich okolí, to je možné iba na tulumskej Playa Paraiso či presnejšie Playa Ruinas.

Asi 20 km od Tulumu je zaujímavý all inclusive resort, vodný park XEL-HÁ. Sú tu hotely, reštaurácie, bazény, pláže v lagúne i v mori, no predovšetkým mnoho prírodných vápencových závrtov, do ktorých keď cez morské jaskyne podplávate, ocitnete sa v akoby morských chrámoch. Na stenách sú stalaktity, z plytkej vody trčia stalagmity.Strop jaskyne je prepadnutý, takže vidieť modrú oblohu a vyústenie závrtu obrastené palmami, banánovníkmi a lianami. More je plné pestrofarebných rýb, mäkkýšov, ulitníkov. Zo stromov číhajú na zvyšky jedál po turistoch krikľavo zafarbení vtáčí zlodeji. Tu sme si do chuti zaplávali v lagúne a zašnorchelovali okolo vápenocových a živých koralových útesov. Pod slnečníkmi s margaritou v pohári sme dodebatovali konšpiračné teórie o krvavom chichénitzskom Kukulkanovi. o mayskom kalendári, o „kozmonautoch“ z Palenque a rybároch z Tulumu. Poživačná časť nášho „ja“ si v Xel-ha prišla na svoje.

Úplný vrchol našich potuliek po Mexiku sme ale zažili pri ďalšej ceste do Mexika. Tej zatiaľ poslednej. Prišli sme sem asi dva-tri mesiace po tom, ako sme dostali mozgovú príhodu. Bola spojená s dozvukmi v podobe nepríjemného vertiga. Stratili sme istotu v nohách a rovnováhu udržiavali len vďaka vizuálnym vnemom. Takto handycapovaní sme nastúpili na trojhodinovú jaskyniarsku expedíciu po RIO SECRETO. Boli by sme ju odložili na čas, keď by nám bolo lepšie, no náklady na ňu už boli uhradené a termín sa nedal posunúť.

Pred nástupom na expedíciu sme samozrejme deklarovali, že netrpíme žiadnou chorobou, ktorá by nás handicapovala v pohybe v tme a neistom teréne alebo ktorá by hrozila znečistením životného prostredia. Vyzliekli sme sa donaha, celí sme sa dezinfikovali a potom si na seba natiahli neoprénovú kombinézu, vzali šnorchel, opornú palicu, helmu s čelovkou, tenučké gumené „jarmilky“ a aby sa nám v jaskyni nič zlé nestalo, okadil nás rituálne miestny šaman.

Potom sme už zišli pod vedením dvoch miestnych sprievodcov-jaskyniarov v malej internacionálnej skupine do polopreboreného závrtu, tvoriaceho vstup do jaskynného systému.

Rio Secreto je podzemná rieka. Je asi 20 km od Playa del Carmen a asi 15 km od morského pobrežia. Pri jazde po diaľnici v smere na Tulum treba odbočiť doprava, na bývalú farmu. Rio Secreto je „rieka“ s brakickou vodou, ktorá pomaly plynie v dvoj-trojkilometrovom komplexe vzájomnej prepojených podzemných dómov, siení a chodieb. Väčšinu trasy sa treba brodiť v asi pol metrovej vode. Len vynimočne sa dá z vody vystúpiť a prejsť pár mestrov po súši. Na viacerých miestach voda stúpa do dvoj a viac metrovej výšky. Tu treba pár desiatok metrov plávať, potom sa znovu brodiť a znovu plávať. Na štyroch-piatich miestach je potrebné zapchať si dýchaciu trubicu a zatopené chodby z jednej časti jaskynného systému do druhého treba podplávať. Našťastie, zatopené spojovacie chodby nie sú dlhé. Podplávanie trvá päť-desať sekúnd.

Po pár desiatkach metrov od vstupu do podzemnej rieky sa okolo nás rozhostí tma. Poväčšine je to stopercentná úplná tma. Narúšajú ju iba svetlá našich sprievodcov, dozerajúcich na to, aby sa nám nič nestalo no aj na to, aby sme nepoškodzovali prírodu jaskyne. Máme prísny zákaz čokoľvek do vody púšťať a čohokoľvek sa rukou okrem pomocných paličiek dotýkať.

Stalagmity, trčiace z vody sa nám ponúkajú na dotyk v miestach, kde je dno jaskyne členité a nepevné. No musíme odolať. Nám sa to kvôli vertigu občas nepodarí. Palička-pátračka nestačí na stabilný pohyb po dne. Sprievodca si to už všimol a začína nás na to dôrazne upozorňovať. Aby si nemyslel že sme nejakí zákerní nepriatelia mexických jaskýň, priznávame sa mu s našou diagnózou. Pochopí, že to nerobíme naschvál a občas nám bez slova pri pohybe po zatopenom trasovisku pomáha.

Expedícia po podzemnej rieke však nie je iba o telesnom pohybe. Sprievodcovia nás občas zastavia a upozorňujú na zvláštne tvary a farby v niektorých častiach jaskyne, – ale aj na malé, slepé tvory. ktoré tu žijú vo vode napriek všetkej tej nepohostinnosti prostredia. Prichádzame k miestu, ktoré znamená prechod do jaskyniarsky náročnejších častí podzemia. Odtiaľto je to už len pre profesionálov, zdatných jaskyniarov, vybavených aj kyslíkovými dýchacími prístrojmi. Robíme si na záver skupinovú jaskyniarsku fotku a obraciame sa na cestu nazad. Tá ubieha akosi rýchlejšie. Už sa menej obzeráme, nezastavujeme a tak sme po tri a pol hodinách znovu na svetle božom.

Super zážitok. Jeden z tých, aké máme radi a kvôli ktorým sa oplatí žiť a cestovať. Mexiko je bohaté na miesta, kde sa takéto zážitky dajú prežiť. Ako vidíte z textu, netreba na ne ktovieakú kondíciu. Skôr ako fyzická odolnosť je tu potrebná odvaha a pevná vôľa. Pre tých, čo sa na mexických tropických plážach po chvíli začnú nudiť, odporúčame trekking v džungli /nielen Yucatán, ale najmä Chiapas/, no tiež amatérske jaskyniarstvo.

Mexiko je vhodné na ponáranie. Do tajov úžasnej aztéckej a mayskej histórie, do zeleného prítmia džungle alebo do teplej vody v podzemí Yucatánu.

Nebojte sa. Ponorte sa do Mexika hlbšie. Nezostaňte iba na jeho piesočnom plážovom povrchu.

/Autorom foto je autor textu/.