zemegula

PRAVÍ EMBEROVIA A ĽAVÝ NORIEGA

Demiurgom resp. stvoriteľom Panamy boli v Amerike svojho času takmer všemocné USA. Tie sa po neplodných rokovaniach s Kolumbiou o podmienkach stavby a prevádzky prieplavu medzi Karibským morom a Pacifikom a po zrušení „Hay-Herrán Treaty“ /predbežnej dohody medzi USA a Kolumbiou o výstavbe a vlastníctve prieplavu/ rozhodli, že na vec pôjdu z iného konca, Na konci tohto konca bolo napokon odtrhnutie stredoamerického výbežku Kolumbie od materskej Kolumbie a v r, 1903 jeho vyhlásenie sa za nezávislý štát pod názvom „Panama“. Za asistencie amerických delových člnov a výsadkových lodí.

Panama má 75 517 km2 a asi 4,5 milióna obyvateľov. Hlavné mesto sa /ako je v Strednej Amerike časté/ volá podobne ako celá krajina – PANAMA CITY / asi 900 tis. až 1 mil.obyvateľov/. Metropola Panamy leží pri súčasnom Panamskom prieplave. Do nebies tu trčia americky vyzerajúce mrakodrapy a celému svetu zvestujú, komu toto mesto a táto krajina patrí. Áno, patrí de facto Spojeným štátom americkým, aj keď sa v krátkej minulosti Panamy objavili pokusy sväté právo Američanov na mesto, krajinu a najmä na Panamský prieplav spochybniť. Panamský prieplav je však pre USA tak dôležitý, že by ho bránili aj za cenu termonukleárnej svetovej vojny. Formálne je prieplav na základe zmluvy Carter-Torrijos od 31.12.1999 súčasťou Panamy. V skutočnosti však majú USA kedykoľvek právo brániť znefunkčneniu prieplavu /interpretácia znefunkčnenia je vec USA/ a majú právo na využívanie všetkých vojenských objektov. Vraj spolu s panamskou armádou-ktorá však podobne ako v Kostarike- neexistuje…

Panamský prieplav je jedným zo základov GEOPOLITIKY USA prakticky od konca 19. a začiatku 20.storočia. To chápe každý, iba naivisti typu generála MANUELA NORIEGU to nepochopili. Skončili potom buď s guľkou v tele alebo v americkom väzení, resp. vo väzeniach amerických poskokov prakticky až do konca života.

Manuel Noriega začínal kariéru ako mladý dôstojník. V jej rámci sa zúčastnil viacerých zásahov do politického života Panamy. Mal talent pridať sa vždy na tú správnu teda víťaznú stranu a tak na rebríčku funkcií a hodností nerušene napredoval-až po post šéfa vojenskej rozviedky. Na tejto úrovni sa stal zaujímavý aj pre v Paname všemocné USA. Americká CIA s ním nadviazala spoluprácu a Noriega už ako jej agent dodával zbrane nikaragujskému diktátorovi Somozovi, no tiež viackrát navštívil Kubu. Oficiálne preto, aby dosiahol prepustenie dvoch Američanov z kubánskeho väzenia. Noriega úlohu splnil, Američania boli prepustení. Zároveń sa však zblížil s kubánskymi partnermi a prebehol na druhú stranu. Keď to Američania zistili, vyfabrikovali obvinenie z účasti Noriegu na pašovaní drog. Noriegovi to však už v Paname veľmi neublížilo. So svojimi názormi na zrušenie americkej okupácie pásma Panamského prieplavu a férovejšie rozdelenie ziskov z prieplavu sa stal v Paname veľmi populárny. De facto a neskôr i de iure sa stal vodcom Panamy. Zaviedol v nej proti-americký, pro-národný režim. Na ďalšie intrigy USA odpovedal vypovedaním platnosti zmlúv o pásme okolo prieplavu a proklamáciou o prechode vlastníctva samotného prieplavu okamžite do rúk Panamskej republiky. Prvú časť Noriegovej agendy Američania aj na nátlak Organizácie amerických štátov a svetovej verejnej mienky museli neskôr splniť. Priamu okupáciu pásma prieplavu zmenili na nepriamu prítomnosť. Prieplavné pásmo bolo vyňaté z jurisdikcie USA a vyhlásené za „neutrálnu zónu“. O strate vlastníckych práv však USA nechceli skôr ako o 20 rokov ani počuť.

Zorganizovali preto proti Noriegovi puč. Puč však skrachoval-a nedošlo ani k masovým demonštráciám proti „diktátorovi Noriegovi“. Americká armáda síce stratila pôvodne naplánované „humanitárne krytie“ no aj tak uskutočnila do Panamy otvorenú vojenskú intervenciu. Z vojenských základní USA v panamskom prieplave a z lietadlových lodí v Karabiku a Pacifiku vzlietli stovky vrtuľníkov a desiatky bombardérov. Delostrelectvo, rakety a bomby za pár hodín eliminovali centrá odporu panamskej armády a polície, zrovnali so zemou bombami celé štvrte Panama City. Výsadkári a mariňáci potom dokončili inváziu obsadeným celého Panamy City. Pri invázii USA do Panamy padlo asi 30 amerických a 300 panamských vojakov. O život príšlo 5000 civilných Panamčanov. O strechu nad hlavou prišlo 30 000 Panamčanov a škody na majetku presiahli 5 mld USD. Inváziu USA do Panamy odsúdilo VZ OSN ako zločinné porušenie medzinárodného práva.

Generál Noriega sa pred agresormi uchýlil na veľvyslanectvo Vatikánu. Prevažne protestantské USA k pápežským diplomatom veľa úcty nemali a začali do objektu vháňať dráždivé plyny a púšťať cez mega-reproduktory rockovú hudbu s intenzitou vyše 200 dB. Noriega po pár dňoch v záujme ochrany zdravia vatikánskych diplomatov rezignoval a vzdal sa Američanom. V súdnej fraške bol potom v USA odsúdený na 40 rokov za „pašovanie drog, ľudí a pranie špinavých peňazí“. Po 17 rokoch USA zmenili z taktických dôvodov väzniteľa. Po dohode s francúzskymi spojencami ho poslali do väzenia vo Francúzsku za likvidáciu francúzskeho agenta, ktorý v Paname v Noriegových časoch pôsobil. Pre francúzsku verejnosť bola táto fraška dosť ťažko stráviteľná a tak ho Francúzi následne odovzdali do rúk vtedy už silne pro-amerického režimu Panamy. Panamskí poskokovia USA Noriegu odsúdili a väznili za „zločiny na panamskom ľude“ až do jeho smrti v r.2017. -Ako vidieť, Američanom dnes už nestačí svojich nepriateľov jednoducho a rázne „eliminovať“. V časoch informatizácie a masmediálnej manipulácie verejnej mienky ich treba mediálne denunciovať, kriminalizovať, démonizovať – a pokiaľ možno na internacionálnej úrovni- so zapojením iných „spojeneckých“ štátov.

V poslednom čase význam prieplavov /s výnimkou suezského/ trochu poklesol. Priemyselná štruktúra nepotrebuje už až také veľké presuny hmôt. USA a Kanade postačia na obchodnú výmenu s Áziou nové centrá na západe USA a Kanady. Dopravné trasy Japonska a Číny do Európy začínajú v dôsledku klimatických zmien využívať Severnú morskú cestu pozdĺž ruskej Sibíri ale aj pozemné železničné a cestné „hodvábne cesty“. Nákladovosť a kapacita rozšíreného Panamského kanála na súčasné tovarové toky z Ázie a na Východ USA a do Európy vcelku vyhovuje. Čína z týchto dôvodov zmrazila aj ideologicky atraktívnu výstavbu prieplavu Karibik-Pacifik cez územie Nikaraguy. Perspektívy exkluzivity prieplavu pre Panamu sú tak zase vcelku ružové.

Panamský prieplav je zaujímavé technologické dielo. Cestovné kancelárie organizujú osobité expedície pre milovníkov technických zázrakov. Obsahom expedície je prehliadka vzdúvadiel, plavebných komôr, dokov, a pod. a plavba z Karibiku do Pacifiku a/alebo naspäť. My nie sme veľkí nadšenci technickej turistiky. Preto sme sa na takúto high tech expedíciu nahovoriť nedali. Na krajinu jazier, riek a kanálov, silno zarastenú bujnou vegetáciou a na v podstate už vyše storočie nenarušenú prírodu v pásme prieplavu sme však boli veľmi zvedaví. Podarilo sa nám tam zájsť a s tým, čo sme tam videli, sme boli miestami naozaj spokojní.

Expedíciu do prírody panamského prieplavu sme začali v prístave COLON /250 tis.obyv/. V Colone je druhá najväčšia bezcolná zóna na svete. Potom čo miniete nie príliš atraktívne centrum mesta /veľa obchodov, námorníckych krčiem, domy prevažne dvoj-trojposchodové, na uliciach sa striedajúce budovy s obnovenými fasádami a so stenami sčernetými od častých lejakov a búrok/, dostanete sa do oblasti skladov, patriacich do bezcolnej zóny. Sú to desiatky a stovky skladov, umiestnených v ohradených areáloch.

Panamský vidiek je kopcovitý, na vrcholoch kopcov zalesnený tropickou vegetáciou, inak však premenený na pasienky alebo polia. Asi po dvoch hodinách jazdy po úzkych asfaltkách a množstve odbočiek a križovatiek sa dostávame do hustejšieho lesa. Schádzame cezeň dolu a vidíme, že nespevnená cesta už konečne končí pri vode. Volí sa to tu PUERTO COROTU. Rieka sa volá CHAGRES a ústi do jazera ALAJUELA. Okolo rieky či kanála /spleť vodných tokov tu ťažko bližšie špecifikovať/ stoja tri či štyri nepekné trstinou kryté chatky. Nápis na jednej z nich prezrádza, že ide o občasnú „reštauráciu“. Dávno v nich nikto nebol.

Vychádzame z auta a ideme ku malému drevenému mostíku, pri ktorom je zopár dlhých, úzkych člnov so závesnými motormi. Nie sú to tie pravé, na ktoré máme ísť ďalej do panamskej džungle a medzi jeho domorodých obyvateľov. „Naše člny“ ešte len prichádzajú. Sadáme do jedného z nich ku bodrým domorodcom z kmeňa EMBEROV. Zaujímavý názov kmeňa. Možno ide o starých Maďarov. Maďari za Uhorska tvrdili, že iba Maďar je „ember“ ale že napríklad „tóth -nem ember“…

Čln nás rýchlou jazdou vezie po kalnej rieke CHAGRES. Kľučkujeme po jej meandrách, obrastených bujnou vegetáciou. Na stromoch vidieť sem-tam bromélie a sem-tam aj tukany, papagáje a neznáme malé žlté, veľmi hlasné vtáčiky. Od domorodcov sa dozvedáme, že rieka je bohatá na ryby, no celý rytmus života v nej pulzuje podľa taktu, určeného prieplavnými vzdúvadlami. Hoci je tok, po ktorom sa plavíme niekoľko kilometrov vzdialený od vzdúvadla, v dôsledku fungovania prieplavu voda v ňom stúpa a klesá aj o pol metra.

V diaľke na náprotivnom brehu, na návrší asi 100 metrov od vody zbadáme trstinou pokryté domorodé domčeky. K prístavu v tejto osade však nezamierime. Je to „normálna“ dedina Emberov. Pokračujeme ďalej, do turisticky aktívnej inej emberskej dediny TUSIPONO. Asi ešte pätnásť minút jazdy a už sme v jej prístave. Dedina je tiež trochu na kopci ale nie tak ďaleko od vody, ako bola tá predošlá.

V dedine už sme očakávaní. Víta nás spevom a tancom zopár krojovaných Emberiek a traja krojovaní mladí „bojovníci“. Za ich chrbtami sú deti a starci, -tí už oblečení v tričkách kadejakých fejkových značiek. Chceme sa rozliezť po dedine a loviť zábery-sprievodca nás však zoraďuje do skupiny a šikuje pod strechu siene kmeňových zhromaždení. Strechu z trstiny držia iba stĺpy po obvode siene a tri stĺpy v jej strede. Posadáme si na lavice po obvode siene a náčelník Emberov so silne sivými vlasmi ako šéfdirigent filharmónie nám rozpráva o histórii a mytológii kmeňa. Potom nasleduje dlhšie hudobné a tanečné vystúpenie, do ktorého sa zapájajú azda všetci dospelí obyvatelia dediny, ba i nejaké deti. Vystúpenie končí. Dostávame malé pohostenie v podobe banánov, melónov, papája a kokosa s kokosovým mliekom. Nasleduje to, na čo sa domáci najviac tešili-trh so suvenírmi od miestnych ľudových umelcov. Kupujeme maličké drevené veslo, veselo pomaľované insitným znázornením dediny z jednej strany a troch tanečníc z druhej strany. Veslo s ostrými farbami dodnes skrášľuje nejaký menej navštevovaný roh nášho domu.

Rozliezame sa po dedine a pretože sme asi z celej skupiny prestarnutých turistov najpohyblivejší, prenikáme aj od vzdialenejších dedinských zákutí. Kus od centra dediny na kopci nachádzame školu. Emberčekovia v regulárnych školských uniformách práve končia vyučovanie. Učiteľky dávajú povel k rozchodu a už okolo nás frčia oslobodení žiaci s taškami ako väzni po amnestii. Škola osirie, na nie celkom. Dvaja odrastenejší žiaci asi dostali trest a sú po škole. Keď nás uvidia, dostávajú zjavne odvahu na netradičné činy. Priťahujú si k stene lavicu, kladú na ňu stoličku a potom sa po nej preťahujú cez vetracie medzery pod strechou školy. Pedagogicky orientovaná polovička z našej cestovateľskej dvojice ich za to po slovensky karhá. Chápu, čo im vraví, aj keď /ako príbuzní „maďarských emberov“…/ po slovensky nerozumujú. Na nič však nedbajú a so smiechom utekajú do stredu dediny.

Podrobnejšie si obzeráme trstinou pokryté domčeky a nahliadame cez okná do ich vnútra. Sme prekvapení. V interiéry vidíme chladničku, plynový šporák na bomby a televízor. Potom si na streche všimneme trstinou trochu zamaskovaný satelitný tanier a v malej šope pri dome naftový elektrický generátor. Aha.

Pobyt medzi panamskými divochmi z indiánskeho kmeňa Emberov sa končí. Prežili sme ho bez ujmy na zdraví. Nikto nebol umučený pri mučiacom kole, ani umŕtvený šípmi s hrotmi, natretými jedom kurare. Sadáme do člnov a mávame vyfinteným divoškám na rozlúčku. Náhlime sa naspäť do prístavu Colón. Do civilizácie. V dedine Emberov sú radi, že sme im trochu dali zarobiť a že sme už odišli. Utekajú sa domov prezliecť do krátky džínsových nohavíc a tričiek. Mládež si vyťahuje smartfóny a vrecká s čipsami, rodičia púšťajú naftové generátory a zapaľujú televízory. O chvíľu majú vysielať mexickú telenovelu.

Jediné, čo pri tejto expedícii k divým Emberom nie je fejk, sú vtáky a epifity na tropických stromoch pri rieke Chagres a okolo jazera GATUN a ALAJUELA. Málo ? Nám to stačilo.

/Autorom foto je autor textu/.