zemegula

ZOPÁR MALÝCH PRÍHOD Z VEĽKEJ KRAJINY

Brazília je najväčšia krajina Južnej Ameriky a jedna z najväčších krajín sveta. Zároveň je to jediná krajina celej Ameriky, kde sa hovorí po portugalsky. Je to krajina umierajúcej Amazonky, problematického Rio de Janeiro, pracujúceho Sao Paulo a rozprávkového kráľovského mesta Petropolis. No pre nás je to predovšetkým krajina úchvatných vodopádov Iguazu a veľkolepej elektrárne Itaipu. Krajina tropických ostrovčekov, krajina tropického pralesa uprostred veľkomesta. A krajina černošských resp. kreolských miest Salvador, Fortaleza a Recife, -ktoré sme tento rok chceli navštíviť -no bohužiaľ už nestihli.

Brazília má 8 515 767 km2 a je /tesne za Čínou/ piatou najväčšou krajinou sveta. Má 215 mil.obyvateľov a je tak na 6. mieste na svete. Je to krajina mulatov, černochov i belochov. Krajina, v ktorej sú úžasné rezidencie boháčov i favely chudobných. Kde konajú milosrdenstvo státisíce kňazov a sestier ale kde lúpia a vraždia státisíce kriminálnych živlov. Krajina ritnatých karnevalových tanečníc i okuliarnatých vedecko-výskumných pracovníčok. Je to obrovský kaleidoskop farieb, tvarov, vôní, bohatstva a chudoby, krásy a škaredosti, pokrokovosti i zaostalosti. Krajina neobmedzených nemožností.

V Brazílii sme boli trikrát. Toto je extrakt našich príhod, skúseností, dojmov, pocitov a zážitkov. Subjektívny pohľad na to, čo sme v tejto mnohovrstevnej krajine videli, počuli alebo čo sme sa o nej dozvedeli.

Začneme tam, kde väčšina návštevníkov Brazílie – v RIO DE JANEIRO / 7 miliónov, s metropolitnou oblasťou 12 miliónov obyvateľov/. Po prílete sme sa ubytovali v nepríliš komfortnom staršom hoteli.

Jeho výhodou bolo, že sme boli po pár minútach pešej chôdze na slávnej pláži COPACABANA. Ani sme sa poriadne nevybalili a hybaj na pláž. Už prvý pohľad po príchode na ňu svedčil o dačomsi čudnom. Ľudia sa na piesku a štrku pláže skôr prechádzali ako ležali a vo vode skôr skraja jemne ovlažovali a unikali potom pred pomerne veľkými vlnami, než žeby sa v nich bláznili či plávali v mori. Vošli sme asi po stehná do vody a hop-prišla vlna, ktorá nám spod chodidiel brala štrk späť do mora a nás ťahal spolu s ním. No mali sme čo robiť, aby sme sa pred dopadom ďalšej vlny dostali trochu ďalej, z jej dosahu. Jeden miestny starší pán, ktorý sledoval naše počínanie podišiel ku nám a varoval nás, že byť tu teraz vo vode je dosť nebezpečné. Aj na Copacabane sa dá šantiť a plávať v mori, no vlny musia byť oveľa menšie.

Poslúchli sme a už sme do mora hlbšie ako po kolená a dlhšie ako je interval medzi dvoma vlnami, -nešli. Jeden z našej slovenskej skupinky tam potom asi o hodinu videl, ako z mora vybrali nešťastníka, čo podcenil silu Atlantiku a /ktovie či nie márne/ ho oživovali na brehu.

Iné nebezpečenstvo, ako „podrazácke“ vlny sme na Copacabane nezažili. Pláž sme už ďalej využívali iba na prechádzky a ranný jogging, tak ako 99% jej návštevníkov. Lenže aj prechádzka na Copacabane môže byť nebezpečná. Dokonca smrteľne nebezpečná. Medzi tisíckami prechádzajúcich sa a postávajúcich chlapíkov totiž sú aj desiatky vreckárov, zlodejov a lúpežníkov. Najnebezpečnejší sú práve lúpežníci, ktorí vám znenazdajky priložia na chrbát nôž a druhou rukou vám vyprázdňujú vrecká, berú kabelku alebo pásovú kapsičku Vtedy im treba podľa rád nášho sprievodcu prenechať iniciatívu, neodporovať a dať, čo chcú. Hrdinský odpor pre pár dolárov sa môže skončiť veľmi zle, aj smrťou neozbrojeného turistu. Riešiť vec ako kriminálnu udalosť treba až po čine, na polícii. Tí vašu výpoveď spíšu, pomaly a komplikovane, lebo v angličtine sú len trochu lepší ako vy v portugalčine, – a potom, po vašom odchode z úradovne odložia ad acta. Do štósu papierov s podobnými výpoveďami.

Z Copacabany sa vrátili smutní, akoby zneuctení a ľahší o zopár dolárov aj dvaja manželia z našej skupiny. Tiež pri prehľadávaní vreciek nekládli odpor a tak sa im nič nestalo. Viackrát sme potom na túto udalosť mysleli pri pohľade na dvojmetrového /povedzme/ „Mira“ a rozmýšľali, prečo sa dal bez boja ošklbať a svoju manželku nechal ohmatávať nejakým špinavým brazílskym krpáňom. Postupoval rozumne, podľa inštrukcií, no i tak,- my by sme si asi vrecká úplne bez odporu nedokázali nechať vyprázdniť. Testosterón, ktorý je poriadnemu chlapovi pomocníkom i osudom zároveň, by nám v tom zabránil.

Copacabana nie je jediná vychytená pláž v Riu. Ďalšou je napríklad Ipanema a mnoho ďalších. Sú to pláže fotogenické, z diaľky lákavé ale veľa si s nimi neužijete. Sú ako atraktívne ale frigidné ženy. Suchý rajc.

Našťastie Rio de Janeiro má plno iných a poriadne šťavnatých atrakcií. Predovšetkým je to mesto fantastických výhľadov, mesto s asi najkrajšou mestskou panorámou na svete. Či už vyjdete lanovkou na CUKROVÚ HOMOĽU – PAO DE ACUCAR alebo sa vyveziete železničkou-zubačkou na CORCOVADO /hrb na chrbte hrbáča/, ku slávnej 38 metrovej SOCHE JEŽIŠA KRISTA, postavenej na žulovej skale v zeleni Národného parku TIJUCA.

Pozerať sa z týchto vyhliadok dolu na mesto, na more, zálivy a polostrovy, na pláže a na ostrovčeky, na tisíce malých bielych lodičiek a plachetničiek, čo sa pri pobreží pohojdávajú na vlnách Atlantiku,-to je najväčšie blaho, aké v Riu môžete zažiť. Všetko ostatné je potom už len predohra alebo dohra.

Predohrou výstupu na Corcovado je napríklad botanická záhrada, ktorá plynule prechádza do tropického dažďového pralesa v Národnom parku TIJUCA. Tijuca je asi jediný tropický dažďový prales, nachádzajúci sa v intraviláne niekoľkomiliónovej metropoly. Idú cezeň koľajnice zubačkovej železničky, uzučká hradská a je v ňom civilizačný cirkus okolo Kristovej sochy,-no napriek tomu je to regulárny prírodný NP, žiadny mestský prechádzkový park či lesopark. Žijú v ňom divé zvery /opice, hady, nosále, tucany, papagáje, jašterice, kapibary, kolsové kraby…/ a kvitnú stovky druhov kvetov, vrátane orchideí a bromélií. Návšteva botanickej záhrady v Riu sa bedekroch spomína iba váhavo. Je však príjemná, vkusná a v hluku okolitého megapolisu pôsobí relaxačne. Vrelo ju návštevníkom Ria odporúčame.

Dohrou je napríklad návšteva „čuraskárie“ – bufetu, kde po zaplatení paušálu môžete do seba vo vyhradenom čase napchať toľko hovädzích stejkov, toľko pečenej bravčoviny, hydiny a rybiny, koľko sa do vás zmestí.

Špecifickou dohrou nášho pobytu v Riu bola kolektívna fotka a kolektívny spev celej našej malej slovenskej skupiny v deň rozlúčky s miestnou sprievodkyňou. Bola to spišská Nemka, ktorá nás akúsi portugalskú detskú odrhovačku naučila a potom ju od nás pri nástupe a pri zakončení výletov vyžadovala ako prísna dedinská učiteľka. Zo Slovenska bola odsunutá, lebo jej otec sa prihlásil cez vojnu nielen ku Volksdeutschen ale následne slúžil aj vo Waffen SS.

Slovensky vedela po 55 rokoch od odchodu zo SR veľmi dobre. Rovnako dobre však hovorila aj po maďarsky, poľsky, anglicky, francúzsky, španielsky a samozrejme aj po nemecky a portugalsky.

Úplne posledná spomienka sa viaže na večerné Rio. Nielen na nádhernú svetelnú panorámu mesta, ale hlavne na večernú tanečno-hudobnú show pod názvom „Carneval v Riu“. V obrovskej hale, kde bolo asi 5 tisíc divákov a megajavisko, sme sa ocitli spolu s turistickými skupinami z celého sveta. Po vystúpeniach domácich speváčok a tanečníc, ktoré svojim umením a maskami súťažia o pozornosť publika na ozajstnom karnevale v Riu bolo totiž vystúpenie tanečníkov a tanečníc spolu s dobrovoľníkmi z jednotlivých krajín sveta. Každá národná skupina dostala svoju národnú zástavu a rozkázala si na pódiu zahrať svoju obľúbenú národnú pieseň. Pri speve piesne potom brazílski tanečníci spolu s turistami chvíľu tancovali a spievali. Keď prišiel rad na Slovensko, poslali sme na pódium našu ženskú cestovateľskú polovičku spolu so starým ale svetáckym profesorom Vilkom K.

Vystúpeniu našich predchádzala konzultácia s organizátormi, ktorí sa priznali, že ešte nemajú na sklade slovenskú zástavu, ale že ju šijú a že by ju mali už mať na vystúpení hotovú. A aj mali, – spichli ju za ten krátky čas celkom obstojne. S pesničkou to bolo spočiatku horšie. Hudobníci nič slovenské nepoznali. No len čo Vilko a s Lydkou spustili lepkavú melódiu „TANCUJ, TANCUJ, VYKRÚCAJ“, už sa po pár sekundách pridali -a napokon sa brazílski tanečníci a speváci s našimi Slovákmi tak zladili a rozpálili, že slovenské vystúpenie bolo spomedzi všetkých zďaleka najdlhšie a ocenené najväčším aplauzom.

Na druhý deň sme išli malou výletnou loďou k jednému z neobývaných tropických ostrovov. Na palube sme sa stretli so skupinou Španielov, čo predtým večer tiež boli na karnevalovej show. Slovo dalo slovo a aby plavba rýchlejšie ubiehala, navrhli Španieli, že budeme spoločne s nimi spievať raz ich španielsku a raz našu slovenskú pesničku. Pri poháriku kvalitného rumu a caipirinhy sme hravo zvládali nielen slovenské ale aj španielske pesničky a Španieli zase naše. To isté sa potom dialo na spiatočnej plavbe – takže sme do prístavu v Riu vchádzali s hurónskym spevom raz „Tancuj, tancuj“ a o chvíľu „E viva Espaňa“.

Pobyt na tropickom ostrove bol sám o sebe úžasný. Krásna pláž, iba pre návštevníkov z lode, krásna budova s oddychovou zónou, chutný švédsky stôl, kvalitne upravené chodníky po ostrovnom mini-pralese…Výlet i plavba so spevom to bola jednoducho cestovateľská chuťovka.

Na ďalší deň sme išli autokarom trochu ďalej od Ria. Cestou plnou serpentín sme vystúpali do hôr a po pár fotostopoch /napr. pri bývalom brazílskom veľ-kasíne/ sme vošli do bývalého cisárskeho sídelného mesta PETROPOLISu /350 tis.obyv./. Mesto má vzhľadom na svoju nadmorskú výšku /838 metrov nad morom/ trochu sviežejšiu klímu ako prímorské Rio. To bol jeden z dôvodov, prečo sa po menovaní druhého brazílskeho cisára hlavné sídlo vladára postavilo práve tu.

V komplexe cisárskych palácov je samozrejme všetko tip-top. Mohutné tropické stromy, obrie palmy a mahagonovníky, záhony ruží, vykosené trávniky…Neo-historické budovy nám zvonku pripomínali Primaciálny palác v Bratislave. Interiéry svojou priestrannosťou a honosnosťou zase ruský Petrodvorec alebo Carskoe Selo. Svoju poznávaciu hodnotu mal aj výklad sprievodcu, lebo o Brazílii v časoch, keď bola samostatnou nezávislou monarchiou, veľa nevieme.

V zámockom parku sa nám prihovoril jeden Haličan. Bol rád, že počuje príbuzný slovanský jazyk a my tiež. Bol to už starý človek. Farmár z Argentíny. Po vojne ho ako rodáka z kedysi poľskej Haliče Američania nevydali Červenej armáde, napriek tomu, že bol banderovec resp. príslušník SS divízie“Galizien“. Zaujímavé, z domu, zo Slovenska by sme banderovca hnali svinským krokom, ale tu za Atlantikom sa rozdiely medzi Slovanmi stierajú a spoločné črty a záujmy zvýrazňujú…

Okrem Ria a Petropolisu sme navštívili aj najväčšie brazílske mesto SAO PAULO /12,5 milióna obyvateľov/. Rozdiel medzi Sao Paulom a Riom je zrejmý už po výstupe z lietadla a pri jazde z letiska do centra. Všade zhon, ruch, ale akýsi cieľavedomý, organizovaný, evidentne pracovný. „Paulištaš“ ako o sebe hovoria obyvatelia Sao Paula, musia vraj tvrdo pracovať, aby sa „Kariokas“ /obyvatelia Ria/ mohli večne zabávať.

Sao Paulo leží vo výške asi 760 metrov nad morom, v miestach, kde sa morské hmly zrážajú na vraj večné mrholenie. Mesto je veľmi priemyselné a sú v ňom prevádzky všetkých dôležitých brazílskych výrobných odvetví. Industrálna aktivita sa odráža na životnom prostredí,-nielen na smogovitom vzduchu ale aj na čistote tunajších vôd. Málokde sa dá vidieť tak znečistený kanál, ako ten, čo tiekol popri autostráde z letiska. Na počudovanie, obyvateľom to až tak nevadí, lebo popri stoke stoja celkom pekné rodinné domy a funguje mnoho reštaurácií.

Sao Paulo nám pripadalo ako brazílska Ostrava. Až na tie činžiaky. Tie sú v Sao Paulo oveľa vyššie. Nie sú to žiadne extravagantné spektakulárne budovy, ale prísne účelné mrakodrapy. Nemajú ľuďom prinášať estetický pôžitok, ale poskytnúť priestor na úradovanie alebo na bývanie. Fasády sú pod vplyvom večného mrholenia a smogu, zaprášené, zmoknuté. Podobná atmosféra panuje aj na uliciach pod nimi. Ľudia sa náhlia po ulici za svojimi cieľmi. Pri stánkoch s novinami alebo rýchlym občerstvením je ticho a seriózne. Ešte aj prostitútka sa potenciálnym zákazníkom ponúka akosi cudne, bez najmenšej známky toho, že jej pohlavný styk so zákazníkom prinášal okrem peňazí na živobytie aj nejaký pôžitok navyše.

Pri večernej prechádzke mestom vidíme na niektorých uliciach sprievody ľudí. Disciplinovane pod zástavami a heslami kráčajú na väčšie námestie, tu počúvajú rečníkov, spôsobne tlieskajú, potom znovu mašírujú a po pol hodine sa organizovane rozchádzajú domov po svojich povinnostiach. Keby človek nevedel, že sa tá demonštrácia v odboroch organizovaných pracujúcich uskutočňuje v podmienkach latinsko-amerického dosť drsného kapitalizmu, myslel by si, že ide o nejakú socialistickú manifestáciu s povinnou účasťou pracovníkov.

Na druhý deň okrem prehliadky mesta zachádzame aj do Serologického ústavu brazílskej akadémie vied. Najprv prechádzame teráriami s exemplármi desiatok a desiatok rôzne jedovatých hadov. Potom nám pracovníci ústavu ukážu exemplárny odber hadieho jedu. Had zubiskami zahryzuje do akejsi membrány a potom zo zubov púšťa do fľaše pár kvapiek údajne veľmi drahého jedu. Ďalší technologický postup však už nevidíme. Jed sa v malých dávkach injekciami pichá do nôh laboratórnych koní. Kone po pár minútach začnú mobilizovať obranný telesný mechanizmus, vytvárajúci protilátky: protijedové sérum. Krv koňa s takýmito protilátkami sa potom odoberá, očisťuje a čisté protijedové sérum sa napokon dáva do ampuliek a skladuje na použitie pre ľudí, ktorých uštipol had daného druhu. Schopnosť konského organizmu vytvárať protijedové sérum nie je nekonečná.

Kôň sa po uštipnutí hadom a odbere krvi musí istý čas regenerovať. Až potom môže byť znovu vystavený hadiemu jedu. Už si to presne nepamätáme, ale zdá sa nám, že srdcovo-cievny a nervový systém a vnútorné orgány koňa dokážu prežiť v priemere 9-12 atakov hadím jedom. Potom buď uhynú. alebo ako invalidi, odchádzajú preč z ústavu. Kam ? Nevieme, ale máme tú najsmutnejšiu predtuchu…Človek je totiž tiež zákerný a nevďačný ako had.

Posledné miesto, ktoré sme v Brazílii navštívili, je oblasť okolo rieky PARANÁ,- druhá najväčšia elektráreň sveta ITAIPU a hlavne najmohutnejšie, najvodnatejšie vodopády sveta – vodopády IGUAZU. Východiskom ku prehliadke vodopádov je mesto FOZ DE IGUAZU / 260-300 tis.obyvateľov/. Foz je regionálna metropola, rezidenčné miesto pre zamestnancov hydroelektrárne Itaipú a pre rozsiahlu sieť služieb turistom. Foz je však tiež východiskom pre nakupovanie Brazílcov v rozporuplnom obchodnom raji Cuidad del Este v Paraguaji.

Po prílete a ubytovaní v komfortnom hoteli sme ponajprv išli vyskúšať hotelový bazén a miestnu caipirinhu. Ešte nebol ani poriadny súmrak a už sa na kmeňoch stromov v hotelovom parku začalo šíriť cvrlikanie desiatok, možno stoviek cikád. Najprv pekné, potom otravné.

Mnohí návštevníci vodopádov po pozretí filmov o nich v televízii si myslia, že vodopády ležia vo večne tropickom džungľovom raji. Preto sa na pobyt pri vodopádoch vybalia len veľmi ľahko, plážovo. A keď potom k vodopádom pricestujú v máji až septembri, sú prekvapení, aká zima tu vtedy je. Zimná kosa môže dokonca výnimočne v noci klesnúť k bodu mrazu. Žiadaným artiklom v miestnych obchodoch je preto okrem plášteniek tiež teplé vlnené alebo termo-oblečenie. Vodopády Iguazu ležia v južnej časti Brazílie, teda relatívne blízko ku Antarktíde. Nezabudnite na to, ak by ste tam niekedy cestovali.

Prehliadku vodopádov sme absolvovali na trojaký spôsob: peši, na tereniaku a rýchlom motorovom člne a napokon na vrtuľníku zo vzduchu. Pri pešej prehliadke uvidíte nielen mohutné prúdy vody, valiace sa cez kamenný zráz dolu do pokračovania toku rieky Paraná, -ale aj mohutné prúdy turistov, zacláňajúce vám tie najlepšie výhľady a otravujúce vás kompulzívnym selfíčkovaním a fotením vôbec.

Na rozdiel od Niagarských vodopádoch nejde o jeden-dva prúdy padajúcej vody ale o KOMPLEX vodopádov, teda skôr o „katarakty“. Voda sa na úseku 2,7 km prepadá vo viacerých prúdoch dolu o cca 70 metrov. V období sucha je tu prietok vody asi 300 m3/s a voda padá cez 150 vodopádov. V období dažďov je však prietok až 6500 m3/s /trikrát viac ako Dunaja v Bratislave/ a voda napája 270 samostatných vodopádov. Najväčším z nich sú slávne ĎIABLOVE ÚSTA alebo po inak: GARGANTA DEL DIABLO.

Diablove ústa sme si užili po pešej prehliadke vodopádov, keď sme sa cez prales národného parku po prašno-blatistej /ako kde/ ceste, pod náletmi tukanov a v škrekote opíc priviezli tereniakmi ku prístavu a nasadli do „spídboutu“.

Vyfasovali sme síce záchranné vesty a usadili sa dosť pohodlne do lavicu gumeného člna, no len čo „kapitán“ naštartoval mohutné motory, rýchlo sme prišli na to, že naša plavba ku vodopádom môže byť naša posledná a že nás cez „diablove ústa“ môže zaviesť rovno do horúcich pekiel.

Na fotkách, ktoré sme si počas jazdy urobili, sa síce väčšinou usmievame, no vo vnútri nám nebolo všetko jedno. Do očí nám šľahal chladný vietor s dažďom, nepočuli sme kvôli revu motorov ani najbližšieho suseda a pri zrýchleniach člna nás to priklincovávalo ku podlahe. Kapitán občas robil pri jednotlivých bočných vodopádoch vývrtky a to sme zase lietali po člne ako špinavé „prádlo“. Najväčší oblúk sme na vode vykreslili pod samotnými „diablovými ústami“. Zdalo sa nám, že „ústa“ iba jemne zamľaskali, no zostali zatvorené. Pán diabol bol asi momentálne prežratý. Mali sme zase to povestné „sprosté šťastie“.

Šťastie nás neopustilo ani pri vzdušnej prehliadke vodopádov. Do vrtuľníka nastúpil iba jeden z našej cestovateľskej dvojice. Istota je istota. Aby keď jeden zahynie, mohol ten druhý vybaviť cínovú rakvu na prevoz jeho telesných pozostatkov do vlasti. Letecké prehliadky pamätihodností príliš neobľubujeme. Máme s nimi mizerné skúsenosti z preletu popri Salto Angel /Venezuela/, pomerne zlé skúsenosti z USA /New York, Grand Canyon/ a ani tie z Ruska /kamčatské vulkány/ neboli excelentné. Na palube lietadla či vrtuľníka je príliš hlučno, ak sedíte v strede, nič nevidíte, ak sedíte pri okne, stále vám ide do záberu krídlo lietadla alebo je okno príliš malé a špinavé…

Let ponad Iguazu nebol najlepší, ale ani najhorší. Trval necelú hodinku a videli sme počas neho veľa pohľadov na mestá Foz de Iguazu, Puerto de Iguazu i Ciudad del Este. Mali sme panoramatické výhľady na rieku Paraná, dokonca sme v diaľke videli aj hydroelektráreň Itaipu…No zábery na vlastné vodopády boli len akousi čerešničkou – lež nie na torte ale na suchom krajci odstáteho chleba. Let-výlet nám však pomohol urobiť si ucelenejšiu predstavu o komplexe vodopádov. Videli sme rieku Paraná tesne pred jej pádom do vodopádu. Videli sme, ako tesne pred týmto dramatickým krokom spomaľuje tok, rozlieva sa do šírky a stáva sa plytkejšou. To na argentínskej časti vodopádov využili ku stavbe lávok až takmer ku hrane vodopádu.

Scenéria to bola úchvatná, škoda len že aj dosť chvatná. A trochu ju narúšal hotel, ktorý si Argentínci takmer pri hrane vodopádu postavili. Trochu sme ponad a okolo vodopádov polietali, trochu sme sa ich krásy nabažili a už sa aj vrtuľník obrátil a letééél nazad. Málo muziky za dosť veľa peňazí.

Pri opúšťaní areálu vodopádov, na parkovisku autobusov sme potom zažili ešte malé dobrodružstvo s nosáľmi. Najskôr Melanka z Brezna toľko hladkala a kŕmila milé chvostnaté a nosaté zvieratká, až ich rozbujačila a oni -keď im už nemala čo dať žrať, začali sa driapať po jej nohách a rukách. Celkom pekné škrabance si od nich zadovážila.

No my sme mohli dopadnúť ešte horšie. Traja čo lepší chlapi sme si pred nástupom do autobusu odskočili do blízkeho lesíka „na malú“. Vytiahli sme si ich z gatí a začali cikať. V okamihu relatívnej bezmocnosti, keď bol tok moču na maxime, sa pri nás zrazu objavila tlupa nosáľov-výtržníkov a postupovala smerom k nám. Dvom z nás sa vcelku podarilo dokončiť, čo sme mali rozbehnuté a strčiť si ich nazad do nohavíc, no jeden z nás mal v sebe o pivo viac a s cikaním nie a nie prestať. Keď sa už nosále chceli vrhnúť na jeho „oného“ mysliac si asi, že je to párok, strčil si ho úbožiak aj takého „pod prúdom“, nedocikaného, do nohavíc a bežal ku nám. Do autobusu na hanbu národa potom nastupoval s mokrými gaťami- údajne ako poslanec SaS, starý pán Baránik.

Pred odletom do Paraguaja sme napokon ešte stihli veľmi „výživnú“ prednášku a prehliadku priehrady ITAIPU. Zo všetkých tých čísiel, grafov, tabuliek a fotografií krajiny pred výstavbou, cez ňu a po nej sme si najviac zapamätali tváre Indiánov, čo pri Paraná kedysi žili v chatrčiach a živili sa rybolovom a teraz bývajú v unifikovaných domčekoch a pracujú v hydroelektrárni ako kosci trávnika, zametači priehradného múru, zberači nečistôt a dreva z prívodného kanála a pod. Ktovie „prečo“ sa kedysi pred chatrčami usmievali a teraz pred tými „unimobunkami“ zazerali do kamery ako hrom do buka…Akokoľvek, pohľad na dlhokánsky priehradný múr a na množstvo splavov z neho, na množstvo turbín v ňom je imponujúci.

A imponuje aj bratský pomer, v akom si Brazília a Paraguaj delia zisky z predaja vyrobenej elektriny. Je to bratu, – 80% pre Brazíliu a 20% pre Paraguaj. Brazília je napriek tomu s takouto deľbou nespokojná a chcela by pres seba ešte výhodnejší pomer. Už to aj mala u jedného z mnohých paraguajských „pravicových“ prezidentov dohodnuté, no ten napokon pod tlakom ulice vzal svoje slovo späť. – Rokovania však pokračujú…

Nuž tak. Byť veľký a silný niekedy nestačí. Zjednotený ľud aj oveľa menšieho štátu dokáže niekedy viac ako Goliáš v plnej zbroji. Ale o tom sme už vlastne písali v kapitole o Paraguaji.

Najväčším problémom velikánskej Brazílie je kriminalita vo favelách /chudobných slumoch veľkomiest/ a rúbanie amazónskeho dažďového pralesa. Najväčšou radosťou Brazílie je každoročný karneval. My tu -asi na sklamanie niektorých čitateľov – tom nepíšeme. Veľké problémy a veľké radosti nám do nášho pocitového mini-rozprávania o zemeguli akosi nepasujú. Veľké veci nechávame pre kone. Tie majú väčšie hlavy. Nech to poriešia a nech sa aj potešia.

/Autorom foto je autor textu/.